Globálna minimálna daň: víťazi a porazení

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Na začiatok dve jednoduché otázky: (1) Akú sadzbu dane z príjmu by ste platili radšej: 25, desať alebo nula percent? (2) Pýtal sa vás niekto, či chcete platiť nejakú daň? Odpoveď na prvú otázku znie nula percent a na druhú „nikdy“. Bežný čitateľ musí platiť takú daň, akú stanovuje zákon. Ak zaplatí menšiu alebo žiadnu, je to trestné (ak sa na to príde). V prípade najväčších firiem je to úplne inak. Zaplatia toľko, koľko uznajú za vhodné. Väčšinou málo alebo – ešte radšej – vôbec nič.

Malý príklad: írske noviny priniesli správu, že miestna pobočka Microsoftu formálne zaknihovala zisk 315 miliárd dolárov za finančný rok končiaci sa v júni 2020. Uvedený zisk činí tri štvrtiny írskeho hrubého domáceho produktu. Akú daň z tohto zisku zaplatila? Žiadnu, pretože pre daňové účely je táto pobočka registrovaná na Bermudách.

Daňové správanie Microsoftu je medzi globálnymi firmami skôr normou ako výnimkou. Napríklad Amazon, piata najväčšia firma na svete, vďaka rôznym daňovým úľavám nezaplatil v rokoch 2017 a 2018 v USA žiadnu daň a v roku 2019 len smiešnych 162 miliónov (1,2 percenta) pri zdaniteľnom príjme 14 miliárd dolárov. Správanie Amazonu kritizoval ešte aj Donald Trump, ktorého sotva možno označiť za ľavičiara.

Skupina najvyspelejších krajín sveta sa po dlhých rokovaniach minulý víkend dohodla na spoločnom daňovom režime pre globálne firmy. Režim by mal mať dva základné piliere.

Prvý pilier hovorí, že firma bude platiť daň v krajine, kde podniká, a nie tam, kde má daňové sídlo. Google, Facebook či Microsoft by mali zaplatiť daň v každej krajine, kde predávajú svoje produkty a služby.

Druhý pilier hovorí, že sadzba dane z príjmu právnických osôb bude aspoň 15 percent. Ako by to fungovalo? Ak by americká, nemecká, či holandská firma napríklad zaplatila v Írsku daň 12,5 percenta, zvyšok do 15 percent by musela doplatiť doma. Veľká časť motivácie vyhľadávať daňové raje by sa tým stratila.

Kto budú víťazi a porazení globálnej minimálnej dane? Na zavedenie globálnej minimálnej dane najviac doplatia vykričané daňové raje v Karibiku ako Bermudy a Kajmanie ostrovy. Tieto daňové čierne diery bohatli z finančných a právnych služieb poskytovaných veľkým korporáciám. Medzi poškodených sa zaradia aj niektoré krajiny Európskej únie.

Nepôjde len o klasické daňové raje ako Cyprus a Malta, ale aj o Írsko s 12,5-percentnou a Maďarsko s deväťpercentnou sadzbou. Globálna minimálna daň poškodí aj ctihodné krajiny typu Holandska, ktoré v skutočnosti patrí k najväčším daňovým práčkam sveta. Príjem dosiahnutý v Holandsku sa síce zdaňuje sadzbou 15 až 25 percent, ale príjem dosiahnutý v zahraničí sa nezdaňuje. V Holandsku takto „zdaňujú“ svoj príjem firmy ako Apple, Facebook, Google či Microsoft. A potom ho prevedú do čiernej diery na Bermudách.

Víťazmi globálnej minimálnej dane budú USA a veľké európske krajiny (Nemecko, Británia a Francúzsko). Európania však viac ako USA, lebo najväčšie daňové úniky produkujú predovšetkým americké internetové giganty.

Dohodu o globálnej minimálnej dani ešte budú musieť schváliť parlamenty jej signatárov. V Európe by s tým nemal byť väčší problém. Dohodu podporujú všetci veľkí hráči, t. j. Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia. Dôvod je jednoduchý. Európska populácia rýchlo starne. Čoraz viac výdavkov pôjde na dôchodky a zdravotníctvo. Ulievanie peňazí do daňových rajov je ťažko obhájiteľné. Znižovanie daňových príjmov má za následok stenčovanie strednej vrstvy. Demokracia bez silnej strednej vrstvy nemôže existovať.

Problém môže paradoxne nastať v USA. Môže byť veľký problém nájsť podporu pre daňovú dohodu v Republikánskej strane. Konzervatívni republikáni stavajú firemné dane niekde na úroveň incestu. A prekáža im aj to, že prezident Biden chce z vyšších daňových príjmov platiť svoje investičné plány.

Proti dani budú úplne prirodzene bojovať aj mocné lobistické skupiny platené veľkým biznisom. Korporáciám vraj nezostanú peniaze na rozvojové investície. Budú masovo prepúšťať zamestnancov a nová daň sa potom obráti proti jednoduchým ľuďom. Mrzkou pravdou je, že veľké korporácie zisky z podnikania čoraz viac využívajú nie na investície, ale na odkupovanie vlastných akcií a koncentráciu bohatstva do rúk najväčších akcionárov.

Napríklad v roku 2018 firmy zahrnuté v indexe S&P 500 odkúpili vlastné akcie za 806 miliárd dolárov. Je toto „neviditeľná ruka“ trhu? Skôr zlodejská a fungujúca na zneužívaní dominantného postavenia na trhu. S voľným trhom a férovou súťažou má podnikanie niektorých globálnych korporácií málo spoločné. Naozaj majú obyvatelia vyspelých krajín obetovať svoje dôchodky a zdravie na to, aby čoraz menšia skupina ľudí nahrabala čoraz väčšie bohatstvo a politickú moc?

Snaha o daňovú spravodlivosť neznamená nenávisť k firmám a ich a majiteľom. Niektorí z nich zbohatli vďaka talentu a tvrdej práci. Mali by však platiť aspoň také percento daní ako bežní ľudia. A nie donekonečna utápať peniaze na Bermudách a Kajmanoch.

Kedy začne globálna minimálna daň fungovať? To je otázka za miliardy dolárov. Každý, kto podával daňové priznanie, vie, že pri daň nejde ani tak o sadzbu ako o daňový základ, výnimky, odpočítateľné položky a zmluvy o zabránení dvojitého zdanenia. Daňové prostredie, v ktorom sa pohybujú globálne korporácie, je mimoriadne zložité. Uživia sa v ňom armády právnikov, účtovníkov a daňových poradcov. Vyriešenie týchto technických detailov môže trvať roky.

Globálnu minimálnu daň si raz paradoxne môžu vyžiadať samotné globálne korporácie. Viaceré európske krajiny už zaviedli národné dane z internetových služieb. Ak to urobí väčšina vyspelých krajín, daňové prostredie sa pre globálne firmy výrazne zhorší. V konečnom dôsledku sa globálna minimálna daň z príjmu právnických osôb môže ukázať ako výhodnejšie riešenie.