Podrážku neprilepia, ale vstreknú. Martinské topánky Ecco odolávajú lacnej Ázii

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Aj keď sa väčšina topánok už dávno vyrába v Ázii, martinská fabrika Ecco sa snaží držať krok. S ročnými tržbami zhruba 70 miliónov eur patrí podľa Finstatu medzi štyri najväčšie firmy v okrese.

Vo fabrike nečakajte dielňu plnú ľudí, ktorí by na kolene šili topánky. V priestrannej hale sa stretáva svet remesla s najmodernejšou technológiou.

Pri vstupe to ešte pripomína manuálnu výrobu – desiatky pracovníčok tu robia dokončovacie práce, ako napríklad navliekanie šnúrok, krémovanie a leštenie topánok. O pár metrov ďalej je však úplne iný svet. Výroba topánok sa odohráva v rukách robotov a na automatických linkách.

Ako to robia

Stroje zohrávajú kľúčovú úlohu od momentu, keď človek nasadí vrchnú časť topánky – zvršok na takzvané kopyto. Jeho tvar je pre každý produkt špecifický a dáva topánkam tvar. Najdôležitejšou technológiou je takzvané koleso – obrovský nástrekový kruhový stôl, na ktorom prebieha vstrekovanie.

Materiály sa teda nelepia, ale sa pri vysokej teplote a tlaku formujú a spájajú. Takto vyrobená topánka by mala byť ľahšia ako tá lepená a súčasne aj trvácnejšia.

Lepenie je zase lacnejšie, keďže si nevyžaduje žiadne technológie, len pracovnú silu.

Čo všetko robia stroje

Výroba topánok a oblečenia je vo všeobecnosti náročná na pracovnú silu. Preto sa z veľkej časti svetoví výrobcovia presunuli do Ázie, kde sú nižšie mzdy.

V Martine sa snažia tomuto trendu vzdorovať. Čo najviac manuálnych činností automatizujú a robotizujú. Pred piatimi rokmi mali vyše 10 robotov, teraz ich je už takmer 40.

Napríklad kopytá do nástrekového stroja vkladal predtým človek, teraz to robí robot. Pribudli automatizované vozíky.

Vďaka automatizácii vedia Martinčania vyrábať rýchlejšie – jeden pár topánok zhruba za 20 sekúnd – ale aj rôznorodejšie. Stroje dokážu v rade za sebou robiť rôzne veľkosti a typy topánok pre ženy, mužov aj deti. Preto vedia flexibilnejšie reagovať na požiadavky zákazníkov.

Vďaka technológiám zároveň dokážu vyrábať zložitejšie produkty oproti tým v minulosti. „Čím komplexnejšie topánky sú, tým je predajná cena aj marža vyššia,“ hovorí výrobný riaditeľ závodu Ecco Slovakia Richard Cesar.

Prechádzajú si aj krízami

Martinskí obuvníci však zažívajú aj nepríjemné momenty. V roku 2008 písal týždenník Trend o zámere prepustiť 280 zamestnancov a znížiť výrobu z 3,7 na 2,8 milióna párov ročne. Líder odborárov Pavol Húšťava za tým videl presun výroby do krajín s nižšími platmi.

Vtedajší šéf martinskej fabriky Poul Haugaard Petersen zase vravel, že získať, vyškoliť a udržať si ľudí na Slovensku je veľmi ťažké. Súviselo to aj s príchodom automobilky Kia a jej subdodávateľov, ktorí k sebe stiahli tisíce ľudí.

Firma Ecco vtedajšie problémy riešila zmenou zamerania. Namiesto veľkých sérií pre celosvetový trh sa mali vyrábať malé série drahších sezónnych topánok pre Európu.

Krátko nato prišla hospodárska kríza spojená s poklesom zákaziek a odborári hlásili prepustenie ďalších takmer 300 pracovníkov.

Nasledovala ruská kríza – anexia Krymu, po ktorej prišli sankcie. Dodávky do Ruska, ktoré patrí medzi najväčšie trhy koncernu Ecco, klesli na polovicu.

„Práve preto sme zrušili nočné zmeny, čo znamenalo prepustenie približne 160 ľudí. Prešli sme z trojzmennej na dvojzmennú prevádzku,“ hovorí personálny riaditeľ spoločnosti Ecco Slovakia Petr Milan.

V súčasnosti vyrábajú približne 2 milióny párov topánok ročne – menej ako v minulosti, ale za vyššie ceny.

Zlomovým momentom bolo aj ukončenie výroby zvrškov. Keďže je náročná na pracovnú silu, presunula sa do Ázie.

Milan vraví, že kapacita šitia bola pre závod dôležitá, no nestačila pre jeho potreby. Ukončenie šitia im umožnilo preskupiť výrobné linky tak, že sa ľuďom zlepšilo pracovné prostredie. Navyše vznikol priestor na automatizáciu.

Všetky tieto krízové momenty Martinčania zvládli. Mnoho ľudí, ktorých prepustili v krízových obdobiach, neskôr opäť zamestnali, hovorí Milan. Podľa posledných údajov z roku 2018 vo firme pracovalo viac ako 800 ľudí – o 300 menej ako v roku 2008, keď sa písalo o prvom veľkom prepúšťaní.

Radšej naučiť všetko od začiatku

Aj posledná pandemická kríza fabriku zasiahla. Tržby klesli a firma vykázala miernu stratu. Na úroveň roku 2019 sa podľa Milana ešte tento rok nedostanú.

Finálna fáza výroby, ktorú robí Ecco Slovakia, je stále lacnejšia v Ázii. No Martin má pre koncern niekoľko výhod.

Prvým je rozloženie rizika. Keď napríklad Thajsko postihli pred rokmi obrovské záplavy a zaplavilo aj fabriku Ecco, Martinčania dokázali v krátkom čase vybudovať dodatočnú kapacitu a produkciu presunúť na Slovensko. Keďže má koncern viacero závodov po celom svete, vie na takéto udalosti promptne reagovať.

Druhou martinskou výhodou je tradícia priemyselnej výroby spojená so školami. Tá je aj dôvodom, pre ktorý sa Dáni rozhodli v roku 1998 postaviť svoj závod práve v tomto meste. Aj napriek tomu, že Turiec nepatril medzi bašty obuvníckeho priemyslu.

„Zakladateľ spoločnosti Ecco Karl Toosbuy si povedal, že nebude odúčať ľudí zlozvyky, radšej ich naučí všetko od začiatku. Potenciál tu bol obrovský,“ hovorí Milan.

Vraví, že kedysi sa síce výroba presúvala do krajín s lacnou prácou, ale čoraz dôležitejšie sú schopnosti. „Dnes sa začína presúvať tam, kde je technológia, remeslo a um.“

Ecco svoje výrobné linky buduje a zlepšuje v spolupráci so Žilinskou univerzitou a s lokálnymi technologickými firmami, ako je Robotec v blízkych Sučanoch, MTS na Orave a CEIT v Žiline.

Výhodou Slovenska je aj blízkosť európskych trhov. Zásobovať ich zo slovenskej alebo portugalskej fabriky sa dá rýchlejšie a flexibilnejšie.

Jedna z najväčších

Ecco je pôvodom dánska firma, ktorá má 20-tisíc zamestnancov po celom svete. Snaží sa mať kontrolu nad celým výrobným aj obchodným reťazcom – od spracovania kože cez šitie zvrškov a finalizáciu topánok až po distribúciu a obchod.

Kože sa spracúvajú v Holandsku a v ďalších koželužniach v Ázii. Zvršky sa šijú takisto v Ázii. Finálna výroba obuvi je okrem ázijských krajín a Slovenska aj v Portugalsku.

Globálna firma Ecco mala aj vlani v krízovom roku tržby vyše 1 miliardy eur. Patrí teda medzi najväčších výrobcov topánok na svete. Napriek tomu je firma stále v rukách rodiny svojho zakladateľa – Karla Toosbuya.

Tlačia dánski majitelia svojich manažérov v Martine do znižovania nákladov? Podľa výrobného riaditeľa Cesara majú svoje očakávania, ale tlak na znižovanie nákladov nie je taký silný ako vo firmách, ktoré nie sú rodinné.

Priestor na znižovanie nákladov je podľa neho obmedzený. Na znižovanie miezd nevidia priestor a zlepšovaním výrobných procesov sa nedajú ušetriť veľké sumy. Ecco sa navyše profiluje ako prémiová značka, takže si potrebuje strážiť aj kvalitu.

Plánujú ďalej pokračovať v automatizácii. Napríklad orezávanie podrážok, jedna z finálnych etáp výroby, sa dnes robí manuálne. Po novom má aj túto činnosť prevziať stroj.

Robotizácia má svoje limity, aj keď tie sa časom posúvajú. „Pracujeme s kožou – prírodným materiálom. Každý kus kože je pre nás originálny, je iný, a nedá sa preto hodnotiť ani spracovať strojom či robotom. V porovnaní so šitím oblečenia je obuv náročnejšia. Moderné roboty a technológie majú svoje limity a nemusíme sa báť, že nahradia ľudí. Práve naopak, pomáhajú ľuďom oddýchnuť si od fyzicky náročných a stereotypne sa opakujúcich úloh,“ hovorí Milan.