Tomáš Gríger sa z londýnskych firiem vrátil do Handlovej: Ísť dole po kariérnom rebríčku môže byť dobrodružstvo

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Tomáš Gríger strávil v londýnskych firmách sedem rokov, no zistil, že mrakodrapy, open space kancelárie a anonymný svet nie je svet pre neho.

Rozhodol sa pre kariérnu otočku, cestoval po Škandinávii, oberal čerešne na Novom Zélande. Napokon sa vrátil do Handlovej a pracoval na pozícii referenta pre cestovný ruch na mestskom úrade.

„Mojou hlavnou úlohou bolo navrhnúť a vybudovať hlavnú atrakciu cestovného ruchu, od ktorej sa vieme odraziť. Takú, za ktorou začnú prichádzať masy turistov, ktorá dostane Handlovú na dovolenkovú mapu.”

Handlová bola kedysi dedinka s niekoľkými nemeckými domami. „Potom prišla baňa, chlapi robili v nej a ženám postavili fabriku na výrobu plyšových hračiek. Ale zmyslom existencie mesta bola baňa, ťahala ekonomiku mesta ako ropný vrt. Budúci rok sa baňa zatvára a mesto je na rázcestí, kam sa uberať ďalej.”

V rozhovore hovorí aj o tom:

• prečo neostal na Novom Zélande,
• aké atrakcie v cestovnom ruchu by mohli prilákať návštevníkov,
• pre koho je Handlová vhodným miestom na život,
• prečo sa rozhodol učiť na základnej škole.

Ste rodák z Handlovej, ktorý pracoval niekoľko rokov v Británii. Ako k tomu prišlo?

Odišiel som do Londýna už počas vysokej školy. Študoval som na Fakulte manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave. Cez program Leonardo sa dala získať prax v zahraničí. Počas leta medzi štvrtým a piatym ročníkom som bol brigádovať v Londýne. Predával som v zelovoci v dobrej štvrti, v Richmonde.

Chodili tam samí bohatí ľudia. Pýtal som sa šéfa, či nepozná tých zákazníkov, či nemajú nejaké firmy, kde by som mohol praxovať. Hovoril, že sú to všetko veľkí podnikatelia, čomu sa venujú, tak som si vytlačil životopisy, nosil som ich do práce a rozprával sa so zákazníkmi. Našiel som si takto dve praxe. Potom som sa len vrátil do Bratislavy doštudovať a nasledujúcich sedem rokov som strávil v Londýne.

Čomu ste sa venovali?

Robil som dátového analytika v marketingovej agentúre. Bola to menšia agentúra, pracovalo tam asi 70 ľudí, ale mala špičkových klientov: HP, Canon, Adobe. No potom prišla finančná kríza a túto agentúru to úplne položilo. Klienti ako prvé škrtli prostriedky na marketing a z týždňa na týždeň museli vyhodiť polovicu ľudí. Zvyšná polovica odišla, lebo tam už bola taká zlá atmosféra, že sme tam nechceli byť.

Prešiel som na stranu klienta, robil som potom ešte dva roky v Thomson Reuters, v divízii vydavateľstva právnickej literatúry. Robil som tam data planning. To už bol taký riadny korporátny svet. Mrakodrapy, open space, anonymný svet. Vôbec to nebolo pre mňa. Zarábal som dobre, ani práca nebola ťažká, ale bolo to také prázdne, nechcel som tak žiť až do dôchodku.

Čo znamená, že to bolo prázdne?

Práca ma bavila, ale kancelársky život mi nesedel. Bol som nevybúrený, túžil som ešte cestovať a vidieť svet. Štyri týždne dovolenky do roka boli veľmi málo, z toho aspoň dva týždne som chcel byť s rodinou na Slovensku. Tak som sa rozhodol, že to stopnem, budem rok cestovať a potom budem zasa pokračovať v niečom inom. Dal som výpoveď, naložil som sa na skúter, s ktorým som dochádzal do práce…

Myslíte tú červenú Vespu, ktorá sa volá Malina?

Áno. Bolo to pred jedenástimi rokmi, začal som najprv Britániou a potom som sa celé leto ponevieral po Škandinávii. Šiel som až hore na sever za polárny kruh, úplne nadivoko. Stan som si večer postavil hocikde, kde som práve bol. A ráno pokračoval ďalej.

Spali ste iba pod stanom, alebo napríklad aj u miestnych ľudí v rámci couchsurfingu, ako niektorí cestovatelia zvyknú?

Iba pod stanom, chcel som mať na chvíľu od ľudí pokoj. V Londýne ich bolo priveľa, celý deň mítingy, ku koncu som mal aj svojich zamestnancov v malom tíme. Už som chcel byť chvíľu sám, upratať si myšlienky.

Kde v Škandinávii sa vám najviac páčilo?

Najviac mi k srdcu prirástli Lofoty. Strávil som tam veľa času. Bola to pekná severská divočina, úplne iný svet. Aj Fínsko bolo veľmi pekné, majú tam krásne lesy.

Chodili ste na túry?

Áno. Zastavil som sa, pozrel si mapku, vybehol si hore na kopec, večer sa vrátil. Na severe bolo super, že tam bol polárny deň, a tak bolo úplne jedno, v akom čase som išiel na hory.

Ako dlho ste tam boli?

Jedno leto, tri mesiace v kuse. Potom som prišiel na Slovensko, domov do Handlovej, s tým, že idem začať robiť na niečom vlastnom. Rozhodol som sa, že sa už do Londýna nevrátim a vymyslím si svoj biznis. Mal som pocit, že už viem na to dosť.

V čom ten biznis spočíval?

Cestou som fotil, tak som tie fotky dával do fotobánk a videl som, že sa to predáva. Spočítal som si, že desať fotiek mi zarobilo tento mesiac toľko, a keby som mal tisíc tých fotiek, tak normálne prežijem. Vcelku to fungovalo. Potom som zistil, že nemusím všetko fotiť, že sa to dá aj nakresliť v počítači. Tak som sa naučil robiť 3D modely a vracal som sa do Nórska najmä po tie fotky. Začal som predávať aj letecké zábery, ktoré som urobil dronom.

Potom som asi rok býval v Prahe, nejaký čas aj v Bratislave. Tam sa mi páčili coworkingy, napríklad stará Cvernovka. Tam bolo také fajn prostredie, dobre sa mi robilo.

Živili ste sa iba týmto?

Áno. Postupne som sa dostal na takú platovú úroveň, akú som mal v Londýne. Začali mi rásť rožky, viac som cestoval a ako ďalšiu destináciu som si vybral Nový Zéland. Dostali sme ročné víza aj s priateľkou. To bola moja vysnívaná krajina.

Našli ste si tam prácu?

Mal som tam vyššie životné náklady, a preto som tak ako väčšina backpackerov začal pracovať na farmách, oberal som kiwi a čerešne. To sa mi už strašne nechcelo, lebo veď predchádzajúcich desať rokov som bol stredný manažment a zrazu mám ísť oberať čerešne?

Pol roka som sa tomu bránil, že mám svoj biznis a robím si svoje veci. Ale ľudia ma prehovárali, že to je super, a naozaj bolo. Práca na farme bol oddych, relax, celý deň vonku, žiadna zodpovednosť za nikoho.

Oddych pre hlavu či aj pre telo?

Aj pre telo. Nebolo to fyzicky až také náročné. Kiwi bolo, ale čerešne sú maličké, ľahučké, len sedíte na rebríku a zbierate. Robil som to asi dva mesiace, zišla sa tam fajn komunita ľudí z celého sveta. Potom sme spolu cestovali, s niektorými až na koniec Nového Zélandu.

Tam som vypustil to svoje ego. Že nemusím ísť v tom kariérnom rebríčku len hore, byť manažér a pestovať si svoju firmu. Že aj keď idete úplne naspäť, môže to byť super dobrodružstvo. Preto keď som sa vrátil, tak som si nehľadal prácu s kariérnym postupom, ale zamestnal som sa na mestskom úrade v cestovnom ruchu. V Handlovej sa vtedy zmenilo vedenie mesta a veril som v pozitívne zmeny.

Vždy ste počítali s tým, že sa vrátite do Handlovej?

Na Zélande som rozmýšľal, či tam neostať. Páčila sa mi celková atmosféra tej krajiny, aj ľudia, príroda. Je tam taký pokojný, pomalý život. Keby sme mali takú krajinu v Európe, tak by bolo úplne jasné, že chcem byť tam. Ale tá vzdialenosť bola priveľká. Musel by som sa zmieriť s tým, že domov pôjdem raz za dva roky, a že všetkých, čo tu mám, uvidím veľmi zriedka alebo len cez mobil.

Čo ste teda robili v Handlovej po návrate?

Cestovný ruch a prierezové činnosti. To znamenalo prierez celou organizáciou. Všade som pomáhal s tým, čo bolo treba. Boli sme tam super partia, vedel by som tam ostať aj do dôchodku. Mojou úlohou bolo navrhnúť a vybudovať hlavnú atrakciu cestovného ruchu, od ktorej sa vieme odraziť. Taká, kvôli ktorej začnú prichádzať masy turistov, čo dostane Handlovú na dovolenkovú mapu. Všetci chodia do Bojníc a my sme úplne mimo. Moja vízia bola, že keď si chcete naozaj oddýchnuť s deťmi, príďte do Handlovej, lebo tá je ešte neobjavená.

Čo by mohlo byť tou atrakciou?

Najprv sme chceli vybudovať ferratu na Veľký Grič v pohorí Vtáčnik, no nepovolila nám to ochrana prírody. S týmto nápadom oslovil mesto Handlová horolezec Pavol Rajčan, autor ferraty na Skalke pri Kremnici. Mesto malo vyriešiť infraštruktúru – cestu a parkovisko. No táto lokalita sa stane súčasťou prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska s najvyšším stupňom ochrany. Zatiaľ je len v prvom stupni ochrany. Ale my sme radi, že bude skala Veľkého Griča chránená a nebude devastovaná ťažbou.

Neuvažovali ste sa zamerať viac na cyklistiku? Na Veľkom Griči som stretla množstvo cyklistov.

Sú tu Handlovské traily, je to úplne top produkt. Chlapi, ktorí ich budujú, ich doslova ručne rýľom stavajú roky a vedia to zveľaďovať. To je atrakcia, ktorá priláka ľudí z veľkej diaľky. Mesto dalo do zásobníka projektov pre transformáciu hornej Nitry návrh na veľké bikecentrum.

V lese by sa postavili ďalšie traily aj pre bežné rodiny a urobilo by sa zázemie – kamping, sprchy, malý traktor, nech to vedia obhospodarovať. To je projekt za milióny eur. Teraz mesto čaká, že na tieto návrhy ministerstvo odpovie tým, že dá výzvu pre región hornej Nitry, transformačný projekt – bikeparky. Veľmi si prajem, aby to vyšlo, Handlová má v horskej cyklistike veľký potenciál.

V akej lokalite by sa to budovalo?

Tam, kde sú existujúce traily. Tá lokalita má zaujímavý príbeh. Na mieste, kde sú, bol v rozhraní rokov 1960 a 1961 katastrofický zosuv pôdy. Dôvodom boli veľké dažde a špecifické zloženie pôdy. Stáli tam veľké nemecké kamenné domy, tie to všetky zničilo. Ten les je tam preto, aby to držalo pokope. Nesmie sa tam nič stavať. Zároveň ide o hospodársky les, ktorý sa musí udržiavať, aby spĺňal všetky svoje funkcie, nejde o chránené územie.

A čo pešia turistika?

Sú tu neobjavené pekné miesta. Urobili sme si taký malý projekt, že ich zmapujeme a dáme aj s GPS bodmi do mapky, ktorá môže byť v mobile, vytlačíme letáčiky, kde si ľudia nájdu tie cestičky, lebo to nie sú oficiálne značené chodníky. Sú tam ozaj pekné veci, ohniská, skaly, výhľady. Poznáme ich len my, čo tam bývame. Mesto má aj ďalšie nápady, napríklad by chceli vybudovať banský skanzen.

Máme tu miesta, ktoré očaria každého a za seba môžem povedať, že sú na úrovni rozprávkovej krajiny Nového Zélandu. Čarovný je prales okolo Bielej skaly, ktorej obrovský amfiteáter andezitových lávových prúdov vás obklopuje ako symbol strateného sveta. Medzi našimi dvoma sopkami Veľkým a Malým Gričom sú v lesoch schované tajomné prepadliská. Dokonalý pokoj nájdete na kopcovitých lúkach v okolí Východnej šachty s magickými výhľadmi na masívy hôr v pohorí Vtáčnik. A pohľad na náš nový prales, skalný masív Veľkého Griča, z rozľahlých lúk pod ním by nemal žiadny problém zapasovať do scény z Pána prsteňov, za ktorým na Nový Zéland cestujú milióny turistov z celého sveta a do Handlovej len pár ostrieľaných turistov z okolia.

Z mestského úradu ste odišli, čomu sa budete ďalej venovať?

Zapáčil sa mi program Teach for Slovakia, v ktorom jedna handlovská škola participuje. Chcel by som ešte prispieť k rozvoju toho mesta a regiónu a páči sa mi myšlienka začať od detí. V štátnej správe a ďalších sférach biznisu a mimovládneho sektora je nedostatok kvalitných ľudí, ktorí by viedli potrebné zmeny pre lepší vzdelávací systém. Misiou v Teach for Slovakia je spojiť ľudí, s potenciálom meniť Slovensko k lepšiemu. Zistil som, že spĺňam kritériá, prihlásil som sa a bol som prijatý do programu.

Nie je tam potrebné pedagogické vzdelanie?

Nie, zákon na Slovensku povoľuje pôsobiť v role učiteľa na obdobie dvoch rokov aj nepedagógom.

Aké predmety budete učiť?

Matematiku a fyziku, možno aj angličtinu.

Tie vás bavili aj počas štúdia?

Áno, tie som si vybral a tie potrebovala aj škola, kam by som mal nastúpiť, takže sme sa zhodli. Ak úspešne dokončím celý prijímací proces v Teach for Slovakia, od septembra by som mal učiť siedmakov.

A čo váš biznis s fotkami a s ilustráciami?

Ten si žije svojím životom, raz, dvakrát za deň skontrolujem servery a raz za čas si k tomu sadnem na týždeň, nahádžem do toho nové veci. Ale za počítačom sedím sám, nie je to veľmi spoločenské, preto teraz chcem ísť k ľuďom, nech tam je nejaká dynamika, život.

Handlová vám vyhovuje na život?

Zatiaľ áno. Je tam pokoj.

Spomínali ste, že veľa vašich spolužiakov odišlo.

Skoro všetci. Moja generácia, moji spolužiaci, sú všetci preč. Sme tam asi dvaja zo základnej školy, zo strednej školy takisto dvaja. Nie sú tam pracovné príležitosti, kto chce mať normálny príjem, tam naozaj veľmi nemá z čoho vyberať. To je asi hlavný dôvod, prečo tam ľudia nezostávajú.

Okrem toho je tam nedostatok škôl. Deti nemajú kam chodiť na strednú školu. Už nám zrušili gymnázium, banícke učilište je bezpredmetné, a je tam strojnícka priemyslovka, ktorá nejako prežíva. Ale keď chcete dať dieťa na vysokú školu, musí ísť na nejaké gymnázium alebo na strednú školu a dochádzať do iného mesta.

Aj kultúra je v takom menšom rozsahu, nedá sa každý deň chodiť na zaujímavé prednášky či workshopy ako vo väčších mestách.

Poznáte ďalších ľudí, ktorí sa vrátili zo zahraničia alebo z väčšieho mesta do Handlovej?

Kamarát z Handlovej sa teraz vrátil z Vancouveru s malými deťmi. Chodili do školy v Kanade, sú naučené hovoriť po anglicky, teraz prídu na Slovensko a nemá ich kam umiestniť. V normálnej triede budú mať problém už len s jazykom, s obyčajným čítaním. Keby bol v Bratislave, tak to je iné.

Je viac ľudí, ktorí sa zo zahraničia vrátili do Handlovej a kúpili si tam dom či byt. Zažili už veľký svet, mnohí z nich si priniesli rodiny a plánujú tu teraz žiť. Podľa mňa sa to bude rozvíjať, lebo nie je každý stavaný na veľkomestský život.

Pre koho je Handlová dobrým mestom na bývanie?

Je to dobré mesto pre tých, čo majú radi pokoj. Príroda je pekná, môžete si vyjsť hocikedy na prechádzku na lúku. Všetko je blízko, do 10 minút pešo ste hocikde. Možno keď bude viac digitálnych nomádov, pre ktorých bude drahé bývať v Bratislave, tak nájdu svoje útočisko aj v mestách, ako je Handlová. Bývanie je lacné, vedia si tam dokonca kúpiť byt alebo dom.

Aké máte ďalšie plány okrem učenia, budete ešte cestovať? 

Áno, ale viac minimalisticky. Mám teraz psa, border kóliu. Zaobstaral som si ho ako spoločníka na behanie po horách. Väčšinu voľného času, ak nejaký mám, trávim v miestnom kynologickom klube. Chodím aj na súťaže v agility, teda skoky cez prekážky či tunely, kde majiteľ psa navádza. Do klubu nám chodia aj deti, robíme im rôzne akcie a preteky, je to dobrý relax.