Uhlie v Európe končí, Slovensko a Česko by to mali využiť, vraví analytička

Európska komisia v polovici júla predstavila plán na zelenú transformáciu Únie. Balík Fit for 55 má Európe pomôcť na ceste k dlhodobému cieľu – uhlíkovej neutralite. Únia by ju chcela dosiahnuť v roku 2050 a nový balík je medzistupňom. Kľúčový je záväzok znížiť emisie o 55 percent už do roku 2030.

Na to, či je to reálne, čo to bude znamenať pre bežných ľudí a kedy prestaneme jazdiť na autách so spaľovacím motorom, odpovedá Kateřina Davidová, analytička z českého Centra pre dopravu a energetiku a inštitútu Europeum.

Kľúčové v európskom pláne je číslo 55 – o toľko percent by sa do roku 2030 mali znížiť emisie v členských štátoch. Je to reálne?

Áno. Európska komisia vlani urobila analýzu a ukázalo sa, že tento cieľ je technologicky aj ekonomicky možný. Cieľ 55 percent platí pre EÚ ako celok, takže každý štát prispeje svojou časťou. Znamená to, že všetky štáty nemusia do roku 2030 znížiť svoje emisie o 55 percent, no niektoré majú svoje vlastné ciele, ktoré sú ešte vyššie. Napríklad v Dánsku je cieľom, aby ich do roku 2030 znížilo o 70 percent.

Môže sa stať, že štáty ako Dánsko alebo Holandsko zrazu urobia veľký skok a posunú sa ďalej, no iné, ktoré nebudú také aktívne, budú ešte výraznejšie zaostávať v zelenej transformácii?

Bohužiaľ, sa to už trochu deje. Napríklad pri nabíjacej infraštruktúre pre elektromobily vidíme veľké rozdiely, západná časť je v tomto omnoho ďalej ako východná. Ak sa pozrieme na národné plány, tak štáty V4 budú na chvoste pri obnoviteľných zdrojoch do roku 2030.

Je to riziko, ale vôbec by nám nepomohlo, ak by sme dobrovoľne chceli zostať na chvoste. Cena týchto energií už ide dole, a ak budeme pokračovať s uhlím, budeme sa oberať o lacnú elektrinu. Zároveň budeme prichádzať o atraktivitu pre investorov. Už teraz si niektoré banky a súkromní investori vyberajú aj podľa toho, ako zelené sú jednotlivé ekonomiky. To, že sa nesnažíme modernizovať a dekarbonizovať ekonomiku, nás môže dostať do situácie, že nebudeme atraktívni a konkurencieschopní na trhu, ktorý v roku 2030 určite bude oveľa zelenší.

Malo by väčší zmysel pre menšie štáty ako Slovensko alebo Česko, ak by si povedali, že do toho pôjdu naplno a snažili sa zvýšiť svoj inovatívny potenciál, atraktivitu pre investorov a robili si pozitívne PR?

Presne tak, je to do veľkej miery aj o PR. Dánsko, ktoré dnes vnímame ako zelené, ešte pred 20 rokmi malo vo svojom energetickom mixe podobný podiel uhlia ako Česko. Nie je to teda tak, že tieto štáty by vždy boli zelené. V jednej chvíli sa rozhodli, že sa im to oplatí, pretože v tom videli potenciál, a dnes sú na špici.

V strednej Európe môžeme využiť snahu, aby sa sem vrátili niektoré kľúčové odvetvia: napríklad výroba fotovoltických panelov, komponentov pre veterné elektrárne, elektromobily, batérie a podobne. Momentálne je to dosť koncentrované v Ázii a súčasťou európskej stratégie je vrátiť aspoň časť výroby do Európy, pretože to budú strategické odvetvia. Stredná Európa by sa mohla ukázať ako atraktívny región pre tieto výrobné procesy. Máme tu istú tradíciu, pomerne lacnú pracovnú silu a určite by sa nám to vyplatilo.

Keď EÚ oznámila plán znížiť emisie o 55 percent, niektorí aktivisti, europoslanci aj organizácie ho označili za nedostatočný. Napríklad Oxfam uviedol, že emisie by sa mali znížiť aspoň o 65 %, aby EÚ bola na ceste obmedziť otepľovanie na úroveň 1,5 stupňa, ako je to v Parížskej dohode. Je 55 percent dosť?

Súhlasím s tým, že ak by sme chceli, aby EÚ prispela k tomuto cieľu, tak krátkodobý cieľ by mal byť vyšší, asi na úrovni 65 percent. Máme historickú zodpovednosť za to, aké množstvo emisií už bolo vypustených do ovzdušia, máme aj vysokú ekonomickú úroveň, takže môžeme byť ambicióznejší.

No ak sa pozrieme na rozloženie síl vo vnútri Európy, tak si uvedomíme, že máme štáty, ktoré boli proti navyšovaniu pôvodného 40-percentného cieľa. Preto je 55 percent slušný kompromis. Teraz bude dôležité, ako sa to podarí realizovať, percento hore-dole v konečnom dôsledku nebude hrať takú významnú úlohu. Keď sa raz zelená ekonomika naštartuje, už to pôjde jednoduchšie. Na to bude kľúčových ďalších deväť rokov. Ak sa počas nich vytvoria dobré podmienky na transformáciu, potom bude možné emisie znížiť omnoho viac.

Čo to v praxi bude znamenať z pohľadu občana niektorého z členských štátov?

Jedna z vecí, ktorú by si mali ľudia všimnúť, je masívna podpora renovácie budov, aby boli energeticky účinnejšie. Ľudia vďaka tomu ušetria na nákladoch na vykurovanie a pomôže to aj klíme, pretože bude menší dopyt po energii – z akéhokoľvek zdroja.

To je jeden z kľúčových pilierov nového plánu, ale nie je to také atraktívne ako napríklad elektrické autá, preto sa o tom tak veľa nehovorí. V Česku už dnes máme rôzne systémy podpory, ale vďaka novej stratégii by mali byť ešte dostupnejšie pre všetky vrstvy obyvateľstva. Ľudia by napríklad mohli dostávať finančnú podporu aj na to, aby zmenili kotol na čistejší.

Jednoduchšie by malo byť aj nainštalovať si solárne panely na strechu. Veľa sa hovorí o takzvanej komunitnej energetike, čo by znamenalo, že ľudia z jedného bytového domu by si sami mohli vyrábať časť energie. To však veľmi záleží od toho, ako sa návrhy prenesú do legislatívy v jednotlivých členských štátoch.

Zrejme najviac zarezonovali zmeny, ktoré čakajú osobnú dopravu. Európska komisia v návrhu uvádza, že emisie z nej by sa do roku 2030 mali znížiť o 55 percent a do roku 2035 až o 100 percent. Znamená to, že o 15 rokov si už v Európe nekúpime auto, ktoré by jazdilo na fosílne palivá?

Cieľ sa týka nových áut. Od 2035 by sa teda nemali predávať autá so spaľovacím motorom, ale na trhu stále budú dostupné ojazdené autá. V našom regióne je priemerný vek auta asi 15 rokov, takže to vychádza tak, že do roku 2050, keď má byť EÚ uhlíkovo neutrálna, by mali postupne miznúť aj autá, ktoré jazdia na fosílne palivá. Týka sa to osobných áut, ťažšie to bude pri nákladnej doprave, ktoré by mali prechádzať skôr na vodík alebo iné palivá, prípadne by sa časť nákladu mala presúvať na železnice.

Nie je rok 2035 príliš odvážny?

Nie je to až taký radikálny návrh, pretože niektoré štáty alebo automobilky majú ešte odvážnejšie ciele. Napríklad Volkswagen a Volvo chcú už v roku 2030 skončiť s výrobou áut so spaľovacím motorom. Teraz sa to môže zdať ako radikálny cieľ, no keď sa k tomu hraničnému roku dostaneme, už to bude viac-menej bežné. Niektoré štáty už touto zmenou prešli a ukázali, že sa to dá za pár rokov. Bude to teda záležať od toho, ako k tomu jednotlivé štáty pristúpia a ako podporia nákup elektromobilov a rozvoj infraštruktúry.

Považujete elektromobilitu za správnu cestu v rámci boja proti klimatickej zmene alebo sa o nej hovorí príliš veľa a iné kľúčové opatrenia sú v úzadí?

Kľúčové bude celkovo znížiť potrebu, aby ľudia využívali individuálnu automobilovú dopravu. Ak by sme iba nahradili všetky autá 1:1 elektromobilmi, tak si veľmi nepomôžeme. Ešte viac pozornosti by sa teda malo venovať komplexným opatreniam, v rámci miest by sa mala podporovať MHD či cyklodoprava.

Videli sme to napríklad v Paríži, kde sa za jeden rok pandémie podarilo urobiť zóny, v ktorých autá nie sú potrebné. Na vidieku mnoho ľudí auto potrebuje, no najmä v meste je to neefektívny dopravný prostriedok, pretože 95 percent času niekde stojí, starne a platí sa zaň. Ak by ľudia mali alternatívu, ktorá by bola rovnako dobrá a rýchla, určite by ju využili.

MHD a bicykel sú dobré v meste a na kratšie vzdialenosti. Na tie dlhšie je ekologickou formou dopravy najmä vlak. Nemala by sa železničná doprava podporovať viac?

Určite, do železnice by sa malo viac investovať a európsky plán s tým počíta. Dôležité je aj to, ako sa vyvíjajú iné spôsoby diaľkovej dopravy, napríklad letecká. Tá bola doteraz oslobodená od spotrebnej dane z leteckého paliva. Preto sa na víkendový výlet do zahraničia dalo letieť za omnoho nižšiu cenu, ako tam ísť vlakom.

Kľúčové je, aby aktivita, ktorá najviac znečisťuje, bola najdrahšia a tá čistejšia by mala byť, naopak, dostupnejšia. Preto sa navrhuje, aby sa letecké palivo zdanilo. Letenky by boli drahšie, no zároveň by sa podporila železničná doprava, aby bola lacnejšia. Zaujímavé je aj opatrenie, s ktorým prišlo Francúzsko – zákaz vnútroštátnych letov medzi miestami, kde je alternatívou cesta vlakom, ktorá trvá maximálne dve a pol hodiny.

Pri nákladných autách ste spomenuli vodík. Ako možnosť ho často spomína slovenský minister hospodárstva Richard Sulík, jeho rezort už pripravil aj národnú vodíkovú stratégiu. Mohol by nám vodík pomôcť pri zelenej transformácii?

Ekonomicky sa nevyplatí mať osobné autá na vodík, tam je výhodnejší elektromobil. Dáva zmysel napríklad pri nákladných autách, ale zároveň treba povedať, že na to, aby bol vodík zelený, treba mať veľké prebytky energie zo zelených zdrojov. Často sa stáva, že štáty vytvárajú vodíkové stratégie, no zároveň vytvárajú aj plynové stratégie, no to je sivý vodík, nie zelený vodík, čo z hľadiska emisií nie je najlepšia alternatíva.

Čo bude prechod na elektromobily znamenať pre štáty ako Slovensko a Česko, ktoré sú veľkými producentmi áut?

Ten sektor určite pocíti zmeny, ale zástupcovia automobilového priemyslu vravia, že sú na ne pripravení. Zároveň hovoria, že potrebujú garancie od vlády v čase, keď sa bude prechádzať z jednej technológie na druhú. Európsky cieľ by mal fungovať ako istota pre automobilky, aby vedeli, že môžu investovať do nových technológií a nemusia sa báť, že o 10-15 rokov vývoj pôjde iným smerom a ich investície budú zbytočné.

Z hľadiska zamestnanosti by efekt mal byť neutrálny, dokonca možno až pozitívny. Samozrejme, že niektoré firmy v dodávateľskom reťazci už nebudú potrebné, ale vzniknú nové odvetvia. Preto bude dôležité, aby sa dobre nastavili rekvalifikačné programy.

Treba sa postarať o to, aby transformácia nerovnomerne nezasiahla nízkopríjmové skupiny obyvateľstva. Ak by sa na ne zabudlo, mohlo by hroziť, že akceptovateľnosť týchto opatrení sa zníži. Dnes väčšina občanov EÚ podporuje klimatické opatrenia, ale to by sa mohlo zmeniť, ak by sa nepodarilo zabrániť negatívnym dôsledkom.

Na to by mal v rámci európskej stratégie vzniknúť sociálny fond.

Presne. Už dnes existuje fond spravodlivej transformácie, ktorý sa zameriava na regióny, kde sa ťaží uhlie. Okrem toho má vzniknúť nový fond, ktorý bude kompenzovať to, že vznikne nový systém obchodovania s emisnými povolenkami v oblasti dopravy a budov, čo sú oblasti, ktoré sa priamo dotýkajú výdajov ľudí – či už je to benzín, nafta alebo vykurovanie. Do tohto fondu má ísť 25 percent výnosov z nového systému povoleniek. Je otázne, či je to dostatočné, o tom sa ešte bude diskutovať. Viem si predstaviť, že štáty ako Slovensko, Česko či Poľsko budú chcieť, aby sa toto percento ešte zvýšilo.

Vplyv na ľudí sa však bude odvíjať od toho, ako s týmito financiami naložia členské štáty. Náš región zatiaľ nemá najlepšie výsledky pri míňaní peňazí na rôzne klimatické opatrenia. Podľa dát, ktoré dala dokopy organizácia CAN Europe, iba 11 percent z dostupných európskych fondov do roku 2020 išlo v Česku na klimatické opatrenia. Na Slovensku to bolo iba 6 percent. To sa musí určite zmeniť.

Môže sa stať, že na Slovensku alebo v Česku nebudeme vedieť správne cieliť na skupiny, ktoré budú najviac zasiahnuté transformáciou?

Obávam sa, že by sa to stáť mohlo. Napríklad česká vláda zatiaľ venuje mnoho energie na to, aby kritizovala návrhy, a omnoho menej sa venuje tomu, ako konštruktívne vymyslieť, ako to implementovať. Je to veľká chyba a mohlo by sa to vypomstiť. Dôležité je zapojiť do procesu plánovania aj ľudí, čo vidieť napríklad pri spravodlivej transformácii. Mohli by sa spraviť skupiny zamerané na to, ako by mala transformácia vyzerať, a na využitie týchto peňazí. Bez toho sa môže stať, že peniaze pôjdu späť k veľkým firmám a nedostanú sa k ľuďom.

Alebo sa môže stať, že tie projekty nebudú efektívne.

Existuje dosť skúseností zo štátov, ako je Nemecko, Španielsko a podobne, kde transformácia už prebieha a vedia, čo funguje alebo nefunguje. Bolo by dobré pozrieť sa na to, čo by sa dalo použiť. Zdá sa mi zbytočné zabíjať čas tým, že budeme hovoriť, ktoré opatrenia nechceme, keď všetci vieme, ktorým smerom sa uberajú trendy v Európe a vo svete. Už si veľmi nemôžeme dovoliť strácať čas tým, že budeme hovoriť, čo nechceme, skôr by sme mali dať hlavy dohromady a snažiť sa zabezpečiť, aby to ľudí zasiahlo čo najmenej.

Je v európskom balíku jedno opatrenie, ktoré považujete za najdôležitejšie z hľadiska emisií?

Pomerne veľký dosah na emisie má systém obchodovania s emisiami, v rámci ktorého sa spoplatňujú emisie uhlíka. Už to funguje v energetike, kde to viedlo k poklesu. Naopak, v ťažkom priemysle, kde existujú výnimky a veľké podniky ich dostávajú zdarma, sa tento efekt zmenšil. V rámci novej stratégie by sa malo zaistiť, že cena povolenky už nebude veľmi klesať, teraz je to okolo 50 až 55 eur za tonu CO2. Zatiaľ však povolenky pre priemysel zdarma nezrušili, čo je škoda.

Dôležité je aj to, že zostali zachované národné ciele pre sektory, ktoré nie sú v tomto systéme. To je napríklad doprava, budovy, poľnohospodárstvo, nakladanie s odpadmi. Štáty sa tak nevyhnú tomu, aby mali zodpovednosť za to, že musia urobiť opatrenia, ktoré povedú k poklesu emisií.

Vieme už dnes povedať, či a ako by si EÚ vedela vymáhať dodržiavanie cieľov, respektíve trestať, ak niektorý členský štát neurobí to, čo mal?

Už dnes existujú rôzne flexibilné mechanizmy, ak štát nedokáže splniť ciele napríklad v doprave, tak si môže nakúpiť povolenky od iného štátu, a tak dorovnať to, čo sám nenaplnil. Zatiaľ sankcie za nedodržanie cieľov neboli, no hovorí sa napríklad o prepojení na čerpanie eurofondov. Riešilo sa to napríklad pri fonde spravodlivej transformácie v Poľsku. Ak by nechceli ukončiť ťažbu uhlia, nemohli by čerpať prostriedky z tohto fondu. Je to však tenký ľad, pretože na dosiahnutie cieľov je potrebné, aby sa snažili všetky štáty. Asi nikto nechce, aby sa Európa ešte viac rozdeľovala na východ a západ.

Môže sa stať, že pri ďalších rokovaniach o tomto klimatickom návrhu sa ešte ciele upravia a zmiernia?

Detaily opatrení ešte musia schváliť štáty aj europarlament, ale cieľ a jednotlivé zložky už odsúhlasili. Diskutovať sa už bude iba o detailoch a razantné zmeny by sme čakať nemali.

EÚ by v rámci Fit for 55 chcela zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov v energetickom mixe na 40 percent, momentálne je to okolo 20 percent. Budú sa zatvárať uhoľné elektrárne?

Pôvodný cieľ do roku 2030 bol 32, takže sa zvýšil o 8 percentuálnych bodov. Môže sa zdať, že je to veľa, ale aj tu platí, že ak sa dostaneme cez istú hranicu, už to pôjde ľahšie. Cena solárnej a veternej energie v posledných rokoch výrazne klesla a dnes je to už najlacnejší zdroj energie. Ide teda o to, ako to nastavíme, napríklad v Česku máme nízke poplatky za vyťažené uhlie alebo výnimky pre elektrárne, čo sú systémy skrytej podpory uhlia.

Na druhej strane cena emisnej povolenky je už teraz vysoká a po reformách ešte bude stúpať. To, že uhlie v Európe končí, je fakt a všetci s tým počítajú. Niektoré národné ciele, podľa ktorých by uhlie malo skončiť po roku 2030, sú skôr nereálne. Práve následkom vývoja na trhu by sa to malo udiať skôr.

Prejaví sa to na cenách energií pre domácnosti?

Scenáre sú rôzne. Netrúfnem si odhadovať, aká bude cena elektriny v Európe o desať rokov, pretože to závisí od mnohých faktorov. Nejde len o to, koľko stojí výroba, ale aj koľko sa platí za prenosovú sústavu či distribútorom. Aj teraz v niektorých štátoch idú ceny elektriny nahor. Je to riziko, ale bude to do veľkej miery závisieť od toho, ako sa nastavia pravidlá na trhu s elektrinou. Omnoho väčšia hrozba súvisiaca so zvyšovaním cien elektriny je nové jadro. Na to, aby sa vôbec oplatilo stavať jadrové elektrárne, musia mať investori garantovanú cenu elektriny na mnoho rokov dopredu.

Niektorí aktivisti a europoslanci kritizujú, že v rámci obnoviteľných zdrojov sa do veľkej miery stále počíta s biomasou. Je to podľa vás v poriadku?

Záleží to od toho, odkiaľ pochádza. Určite je zlé pestovať celé lesy na to, aby sa vyťažili a spálili. Biomasa má zmysel, ak ide o odpad, môže to fungovať v menšom meradle napríklad v niektorých obciach, kde dokážu svoj bioodpad spracovať a vyrábať z neho teplo alebo elektrinu.

Rozhodne sa však biomasa nedá považovať za čistý zdroj energie, ak sa to robí vo veľkom meradle a pália sa celé lesy. Je pravda, že stratégia v tomto nestanovila striktné pravidlá. Zároveň by bola škoda, ak by sa napríklad Česko a Slovensko príliš upli na biomasu a podporovali ju na úkor veternej alebo slnečnej energie.

V balíku opatrení je ešte jedna vec, ktorá zaujala nielen aktivistov a analytikov, ktorí sa venujú klíme a energetike, ale aj zahranično-politických odborníkov. Je to mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach, známy aj pod skratkou CBAM. Viete vysvetliť, o čo tam ide?

Je to naozaj veľmi zaujímavý mechanizmus, pretože prvýkrát má európska klimatická politika aj zahraničný rozmer a pretína sa s obchodnou a zahraničnou politikou EÚ. Vznikol preto, aby sa zabránilo úniku uhlíka.

Čo to znamená?

K úniku uhlíka dochádza vtedy, ak EÚ má vyššie emisné požiadavky napríklad na výrobcov ocele a vysokú cenu povolenky, zatiaľ čo v iných štátoch by ceny boli nižšie. Výroba by sa mohla presunúť tam, prípadne by sa na európsky trh dostávali lacnejšie výrobky zo zahraničia, kde normy nie sú také náročné. Vo výsledku by sa tak emisie neznížili, iba presunuli inam. Týka sa to primárne ocele, cementu, hliníka a hnojiva.

CBAM má zároveň motivovať tretie štáty, ktoré chcú s EÚ robiť biznis, aby zaviedli svoj vlastný systém obchodovania s povolenkami. V praxi by to malo fungovať tak, že štáty, ktoré chcú dovážať tieto výrobky na európsky trh, si budú musieť od roku 2026 kúpiť certifikát na úrovni priemernej ceny emisnej povolenky v tom týždni. Zaplatili by rovnakú sumu ako európski výrobcovia, vďaka čomu by bola zachovaná konkurencieschopnosť a zároveň by uhlík bol spoplatnený, hoci bol vyrobený inde. Teoreticky by to mohlo fungovať, problém môže nastať preto, že opatrenie sa dá označiť za protekcionistické a štáty sa môžu sťažovať vo WHO.

Ktorých štátov sa to dotkne?

Najmä Turecka, Ruska, Číny, Ukrajiny a západného Balkánu. Veľa bude závisieť aj od diplomacie a bilaterálnych dohôd. EÚ bude musieť tieto štáty presvedčiť, aby to nebrali ako protekcionizmus, a vysvetliť im, že ide primárne o to, aby celosvetovo klesli emisie.

Možno to bude fungovať aj preventívne a štáty, ktoré by to zasiahlo, zavedú ešte predtým vlastný systém obchodovania s povolenkami. Napríklad Čína to urobila v ten istý týždeň, ako EÚ zverejnila svoju stratégiu. Spustila systém obchodovania s povolenkami pre energetiku, v rámci ktorého sa zatiaľ cena pohybuje okolo 5 eur za tonu CO2. Je to veľmi málo, ale je to prvý krok.

Ide primárne o opatrenie na ochranu klímy, ale je jasné, že to bude mať pozitívny efekt aj na európskych výrobcov.

Áno, návrh má podporu v európskom priemysle, vnímajú to ako garanciu, že neprídu o svoje miesto na trhu. Problém je, že CBAM sa má spustiť v roku 2026, no až do roku 2035 budú v ťažkom priemysle fungovať povolenky zdarma. Ich objem sa síce má každý rok znižovať o 10 percent, ale aj tak bude obdobie, keď budú títo výrobcovia dostávať kompenzácie dvakrát. Dostanú povolenky zdarma, ktoré doteraz slúžili na to, aby im udržali konkurencieschopnosť, ale zároveň budú ich konkurenti cez CBAM v konečnom dôsledku platiť vyššiu cenu za uhlík ako oni. Je to chyba v systéme, nemali by fungovať obe naraz, pretože potom na ten priemysel nie je vyvíjaný tlak, aby sa modernizoval a znižoval svoje emisie.

Čo ak sa týmto cieľom neprispôsobia iné štáty sveta – napríklad veľkí znečisťovatelia ako Čína, India, USA. EÚ produkuje 9 percent zo svetových emisií. Bude európska iniciatíva stačiť na to, aby sme zastavili klimatickú zmenu?

Ak v tom EÚ ostane sama, tak to nebude stačiť. Treba, aby sa pridali aj ďalší, ale neobávam sa, že by sa to nestalo. Už teraz vidíme, že Joe Biden dáva dôležité signály zvyšku sveta, že aj štát, ktorý stál stranou, si dáva ambiciózne klimatické ciele.

Štáty ako Čína, India a Rusko nechcú zostať v úzadí, už sa hovorí aj o takzvaných zelených pretekoch. Krajiny v tom vidia ekonomickú príležitosť a je možné, že skôr ako z ekologických dôvodov budú tieto opatrenia robiť a investovať do nových a zelených technológií, aby neprišli o túto časť trhu. V konečnom dôsledku je to však jedno.

Samozrejme, pri Číne je to veľmi komplikované. Veľa investujú do solárnej energie aj elektromobilov, ale zároveň financujú rozvoj nových uhoľných elektrární doma aj v zahraničí. Hrajú na dve strany a čakajú, ktorá bude tá víťazná. Ja verím, že to bude tá zelená transformácia.

---

Tento projekt bol spolufinancovaný EÚ v rámci grantového programu EP v oblasti komunikácie.
Európsky parlament sa nepodieľal na jeho príprave a za údaje, informácie alebo názory uvedené v rámci tohto projektu nie je žiadnym spôsobom zodpovedný ani nimi viazaný a nemôže taktiež niesť zodpovednosť za škody vyplývajúce z realizácie tohto projektu.