Denník N

Ivan Mikloš: Dzurinda ani raz nepovedal, nech niečo nerobíme, lebo to bude nepopulárne. Nikdy

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Ukážka z knihy rozhovorov komentátora Denníka N Tomáša Gálisa s Ivanom Miklošom Už dávno nevidím svet čierno-bielo, ktorá práve vyšla v knižnej edícii Denníka N a detailne mapuje nielen to, čím sme na Slovensku prešli za vyše 30 rokov, ale aj na akých princípoch fungovala socialistická ekonomika alebo akými zmenami prechádza Ukrajina.

Len čo by sme ustúpili v reformách, bol by koniec

Od spustenia daňovej reformy prešlo už sedemnásť rokov. Medzitým došlo len ku kozmetickým úpravám. Nežiadalo by sa teraz niečo podobne veľké?

Za Fica nedošlo len ku kozmetickým úpravám, došlo k závažným deformáciám v našich reformách, napríklad v dôchodkovej, daňovej, zdravotníckej, alebo v Zákonníku práce. Takže staré reformy sa ničili a deformovali a nové, potrebné sa nerobili. Preto sme dnes tam, kde sme. Ale súhlasím, že ideálne by bolo nerobiť nejaké veľké big bangy. Ideálne by bolo robiť potrebné zmeny a reformy permanentne. Ako to robí napríklad Estónsko. Myslím si, že to je krajina, kde existuje nejaký širší konsenzus o potrebe neustálej modernizácie krajiny a robenia reforiem. Jediný rozdiel je, že niekedy sa to robí rýchlejšie, niekedy pomalšie, ale vždy sa napreduje. My ideme akoby po sínusoide, raz hore, inokedy dole, čo je, samozrejme, zlé. Ale dnes som skôr skeptický v tom, či sa v najbližšom čase vôbec objaví možnosť, aby sa udial nejaký ďalší reformný poryv. Reformy nie sú technický problém, z technického hľadiska je v zásade jasné, čo treba robiť. Reformy sú oveľa viac politickým problémom.

Je to problém na strane politickej ponuky alebo dopytu voličov?

Aj, aj. Veď sa pozrite, čo sa dialo pred pár rokmi vo Francúzsku. Dnes je to asi najsocialistickejšia krajina v Európe. Už to dávno nie je Švédsko, ktoré robilo v 90. rokoch reformy. Francúzi chceli robiť teraz niečo podobné, ale vidíte, aké ťažké je robiť reformy. Vlastne mám pocit, že je to čím ďalej, tým ťažšie. Samozrejme, súvisí to aj s tým, že kým sme sa ešte uchádzali o členstvo do EÚ, ešte bolo zjavné, že to je potrebné. Teraz už sme všade, v NATO, EÚ, eurozóne a reformy sú vždy politicky riskantné.

Je to aj ideologická záležitosť? 

Nemusí to byť ideologická vec. V postkomunistických krajinách to tak býva, no vo vyspelých krajinách je to často akoby naopak. Tam sú skôr progresívni v tom zmysle, že zmeny chcú robiť liberálno-ľavicové strany (spomínali sme už Nový Zéland či Schrödera), kým tie konzervatívne nie. Lenže aj to je relatívne, pretože v Británii bola najreformnejšia Margaret Thatcherová, Ronald Reagan reformoval tiež. Na Slovensku však platilo, že mestské, vzdelanejšie a mladšie obyvateľstvo bolo pravicové. Na Západe je to naopak. Tam mestské, mladšie a vzdelané je skôr ľavicové. Ale u nás bolo pravicové preto, že sme potrebovali zmenu. A nielen to. Mladšie, vzdelanejšie a mestské obyvateľstvo je omnoho náročnejšie z hľadiska korupcie, zneužívania moci, je skrátka kritickejšie. Ale aj to sa pomaly začína meniť. Myslím, že príkladom posunu mladej, vzdelanej, novej generácie doľava je Progresívne Slovensko. Ale to trochu súvisí aj s tým, že sú tu nové výzvy, že staré politiky, nízke dane a podobne, už nie vždy vedia prinášať odpovede na nové problémy, ako je rastúca príjmová nerovnosť či environmentálne ohrozenia. Navyše, tie štandardné strany žijú ešte pod hrozbou strán nového populizmu.

Ani začiatkom deväťdesiatych rokov, keď bol federálnym ministrom financií Václav Klaus, neboli u veľkej časti obyvateľstva zmeny prijímané s veľkým nadšením. Tak isto to bolo aj počas druhej Dzurindovej vlády. Dokonca došlo aj k nejakým rabovačkám na východe či k odborárskym manifestáciám. Bolo tu dokonca odborármi iniciované ďalšie referendum o skončení funkčného obdobia parlamentu. Bolo to z vášho pohľadu tvrdý odpor? 

My sme síce boli hlboko presvedčení o zmysluplnosti a potrebnosti reforiem, ale, samozrejme, vnímal som aj náladu v spoločnosti. Nešlo len o to, čo organizoval Fico a odbory, ale aj prieskumy ukazovali, že ľudia sa naozaj boja, sú zneistení a obávajú sa o budúcnosť. Ficova a odborárska demagógia na nich do značnej miery fungovala. No my sme boli presvedčení (a dodnes som presvedčený, že oprávnene), že napriek tomu to treba urobiť. Toto považujem za politické líderstvo. Lebo akonáhle necháte svoje kroky ovplyvňovať len snahou, aby ste boli pekní, populárni a znovuzvolení, tak

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Ako to číta Ivan Mikloš

Bývalý minister financií Ivan Mikloš pre Denník E pravidelne komentuje svetovú ekonomickú debatu a jej dopady na Slovensko.

Knihy

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie