Inflácia rastie. Treba dupnúť na brzdu a zvýšiť úroky?

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Inflácia je pojmom, na ktorý sme takmer zabudli. Dnes je všetko inak. Inflácia dvíha hlavu vo všetkých krajinách sveta. Mali by centrálne banky zasiahnuť a začať dvíhať úroky, aby infláciu skrotili? Do debaty v článku pre Project Syndicate minulý týždeň vstúpil aj John Taylor, autor slávneho Taylorovho pravidla.

Taylorovým pravidlom už tretiu dekádu týrajú študentov ekonómie po celom svete. Pravidlo je pritom pomerne jednoduché. Popisuje vzťah medzi rastom ekonomiky a inflácie na jednej strane a úrokovou mierou centrálnej banky na strane druhej.

Pravidlo hovorí, že ak je inflácia a/alebo rast ekonomiky vyšší, ako sa očakáva, centrálna banka musí zvýšiť svoju úrokovú mieru. Zvýšenie úrokov zdraží úvery. Vyššie úroky fungujú ako brzda proti rastu cien. Naopak, ak je rast cien a/alebo ekonomiky príliš nízky, centrálna banka má pridať plyn, t. j. znížiť úroky. Lacnejšie peniaze povzbudia podniky i občanov, aby si zobrali viac úverov, a tým podporili ekonomický rast.

Taylorovo pravidlo je vyjadrené jednoduchou rovnicou, z ktorej sa dá želaná úroková miera presne vypočítať. Taylor v článku napísal, že pri súčasnej miere rastu ekonomiky a inflácie by úroková miera mala činiť nie súčasných 0,25, ale päť percent. A keby aj inflácia v USA do konca roka klesla zo súčasných 5,4 na dve percentá, aj tak by úroková miera centrálnej banky mala stúpnuť na tri percentá.

Taylor si myslí, že dnešná neobyčajne nízka úroková miera je veľmi neštandardná. Americkej centrálnej banke (FED) sa zatiaľ darí presviedčať podniky i občanov, že súčasná zvýšená inflácia je len dočasná a po čase sa vráti na také nízke úrovne ako pred pandémiou. Taylor verí, že FED sa vo svojich predpokladoch hlboko mýli. Inflácia môže byť aj omnoho vyššia. Ak sa FED včas nespamätá, ceny začnú rásť ešte viac. Preto treba šliapnuť na brzdu už teraz – aby sme v budúcnosti nemuseli zvyšovať úroky príliš drasticky a zadusiť tak ekonomický rast.

Bolo by prudké zvýšenie správne?

Čo si máme myslieť o zvýšení úrokov na tri alebo dokonca päť percent? Je to reálne a správne?

Taylor svoje pravidlo sformuloval v roku 1992. Vtedy boli ešte živé spomienky na vysokú infláciu z predošlého desaťročia. Napríklad priemerná inflácia v USA dosiahla 13,5 percent za rok 1981. Ešte v roku 1990 činila priemerná ročná inflácia 5,4 percenta. Boj proti inflácii bol hlavnou náplňou práce centrálnej banky. V posledných desiatich rokoch však mala ekonomika úplne opačné problémy. Borila sa s nízkym rastom cien a vysokou nezamestnanosťou. Taylorovo pravidlo vyšlo z módy.

Taylorovi kritici poukazujú na fakt, že jeho pravidlo ako-tak funguje pri stabilnom ekonomickom vývoji. Nie však v období ekonomických šokov, akým je napríklad súčasná pandémia. Pri vypuknutí pandémie na jar 2020 spadla inflácia v USA na 0,1 percenta, kým v júli 2021 pri masívnom oživení ekonomiky narástla na 5,4 percenta. Klasický prípad mimoriadnych situácií. Lenže dokonca aj pri stabilnom ekonomickom vývoji je veľmi problematické vypočítať Taylorovu jednoduchú rovnicu.

Najprv do nej treba vložiť údaje o súčasnom stave ekonomiky. To nie je také ľahké, ako sa zdá. Údaje treba najprv pozbierať a vyhodnotiť. Treba získať milióny údajov od podnikov a občanov o ich ekonomickom správaní. Zber údajov o raste hrubého domáceho produktu trvá napríklad dva až tri mesiace. V septembri 2021 budeme mať základnú predstavu o tom, ako sa ekonomika vyvíjala v júli.

Do rovnice treba vložiť aj údaj o takzvanej produkčnej medzere, čiže rozdiele medzi potenciálnym a skutočným rastom ekonomiky. Potenciálny rast ekonomiky („ako by ekonomika rástla, keby šla na plný plyn“) sa už vôbec nedá odmerať priamo, dá sa iba odhadnúť. Odhady sa robia na základe modelov a prieskumov, ktoré sú, slušne povedané, plné otáznikov. A môžeme si položiť aj zásadnú otázku: naozaj nám stačí jednoduchá rovnica nato, aby sme prijímali veľmi zásadné rozhodnutia o zvyšovaní úrokov? Americká centrálna banka si už otázku zodpovedala. Taylorovým pravidlom sa prestala riadiť už pred dvadsiatimi rokmi.

Čo by sa však stalo, keby americká centrálna banka zvážila Taylorove názory o inflačných hrozbách a zvýšila by úrokovú mieru čo len na tri percentá? Prvou obeťou by bol akciový trh. Ceny akcií sú dnes naozaj vysoko nadhodnotené najmä vďaka prakticky nulovým úrokom. Kto chce výnos, musí riskovať. Prečo by však niekto špekuloval na akciovom trhu, keď môže bezpečne zarábať na štátnych dlhopisoch? Pri strmom zvyšovaní úrokov by došlo ku krachu na akciovom trhu. Ten by vymazal domácnostiam finančné bohatstvo za trilióny dolárov. Americkú ekonomiku by to stiahlo do hlbokej krízy. Možno podobnej ako v roku 2008. Tým by sa to však neskočilo.

FED nebude dupať na brzdu

Amerika z roku 2021 nie je podobná tej v roku 1992. Svetová ekonomika i globálne finančné toky sú navzájom veľmi previazané. Európa ani Japonsko by svoje úrokové miery nezvyšovali, lebo by ich náklady na obsluhu štátneho dlhu priviedli do bankrotu. Pri trojpercentnej úrokovej miere by sa do USA nahrnul špekulatívny kapitál z celého sveta. Pomer rizika a výnosu by bol veľmi atraktívny. Americký dolár by sa oproti euru a jenu veľmi posilnil. Vysoký kurz by spôsobil americkým podnikom veľké problémy pri predaji tovarov a služieb v zahraničí. To by bola zlá správa aj pre trh práce.

Rozumieme, prečo sa americkej centrálnej banke nechce dupať na brzdu a zvyšovať úroky. Áno, inflácia 5,4 percenta je neštandardná, ale FED si myslí, že dočasná. A zdá sa, že tomu veria aj investori, ktorí kupujú americké desaťročné vládne dlhopisy. Tie nesú úrok 1,31 percenta, a nie tri alebo päť percent.

Budúcnosť predvídať nevieme. Nedokážeme dnes povedať, či má pravdu FED, investori alebo John Taylor. Môžeme však povedať, že dupať na úrokovú brzdu FED nebude. Skôr urobí to, čo pravidelne oznamuje. Ak bude inflácia rásť, zváži pomalé a uvážené zvyšovanie úrokov. Medicína nesmie mať viac škodlivých účinkov ako choroba.