Denník N

Štatistikami sa oháňajú politici aj výrobcovia zubných pást, pritom dokážu nájsť lieky na covid, hovorí autor knihy Ako spočítať svet

Tim Harford. Foto – Emily Qualey
Tim Harford. Foto – Emily Qualey

Tu nejde len o presviedčanie, čísla môžu byť oveľa užitočnejšie, hovorí o dátach britský novinár a popularizátor štatistiky Tim Harford.

V knihe Ako spočítať svet vysvetľuje bez zložitej matematiky a na konkrétnych príbehoch, ako si človek s pomocou dát dokáže zlepšiť život. Netreba na to ani zložitú matematiku. Kniha vychádza v slovenskom preklade v knižnej edícii Denníka N.

V rozhovore sa dočítate:

  • či sa ľudia vďaka pandémii naučili lepšie rozumieť grafom,
  • v čom štatistika počas pandémie zlyhala a čo sa jej naopak podarilo,
  • ako popierači klimatickej zmeny prebrali taktiku tabakového priemyslu,
  • prečo by lekári, sudcovia a novinári mali mať tréning zvládania emócii a predsudkov,
  • či by mohol algoritmus nahradiť rozhodovanie živých sudcov.

Koho ste si predstavovali ako čitateľa, ktorému rozprávate príbehy vo svojej knihe?

Niekoho, kto číta noviny alebo správy na sociálnych sieťach, počúva rádio, pozerá televíziu a stretáva sa s množstvom čísiel, no nie je si istý, ktorým môže veriť a ktorým nie. Snažím sa svojou knihou dokázať, že to nie je až také zložité. Človek musí v prvom rade rozumieť tomu, ako on sám čísla vníma a aké sú jeho vlastné motivácie a predsudky. Rozumieť číslam nie je matematický problém, ale otázka našej vlastnej zvedavosti a toho, či sa snažíme porozumieť aj kontextu naokolo.

Knihu otvárate okrem iného úvahami o pandémii, keď sa ešte len rozbiehala prvá vlna. Prešiel viac ako rok – ako sa na ňu pozeráte teraz? Podarilo sa analytikom zvládnuť výzvu, ktorú pandémia predstavovala?

Myslím, že pandémia nás naučila, aké dôležité sú kvalitné dáta. Videli sme príklady toho, keď sa veci podarili, ale aj zlyhania. V jednom aj v druhom prípade to bolo poučné.

Pozrime sa na to, keď veci nevyšli úplne, ako mali. V Spojených štátoch amerických sme boli spočiatku svedkami toho, že vláda nevedela ani to, aký počet testov bol vykonaný alebo koľko ľudí je v nemocnici. Z pohľadu štatistiky to bol horor. Nepoznali smi základné údaje, teda počty pozitívnych prípadov. Samozrejme, bolo viacero krajín, kde vládol podobný chaos, no v prípade USA to bolo obzvlášť viditeľné aj prekvapivé. Najmä, keď si uvedomíte, koľko peňazí investujú do vedcov a informačných technológií. Vo svojich pandemických plánoch pri tom s dátami počítali – dokonca s kvalitnými, no pozerali sa na ne ako na samozrejmosť. Čiže im chýbali jasné odpovede na otázky typu – ale odkiaľ tie dáta prídu? Kto ich bude zbierať? A ako ich analyzujeme?

Naopak, pozitívny príklad je z Oxfordskej univerzity vo Veľkej Británii. Zopár tamojších profesorov si hneď na začiatku uvedomilo, že jeden z problémov budú ľudia v nemocniciach, ktorí budú dostávať rôzne lieky alebo ich kombinácie. Nebude sa vedieť, aká liečba zaberá a aká nie. Ide o dátový problém. V momente, keď údaje správne spracujete, zrazu vidíte, čo funguje a čo nie. Spustili teda projekt s názvom RECOVERY, do ktorého je automaticky zapojený každý pacient s diagnostikovaným covidom. Vďaka nemu dokázali veľmi rýchlo prísť na to, že hydroxychlorochín nefunguje, zatiaľ čo kortikosteroid dexametazón áno.

Oba tieto príklady spája snaha porozumieť svetu. Ako spomínam v knihe, veľa ľudí vníma čísla ako nástroj na presviedčanie druhých, napríklad v politických debatách alebo preto, aby ste si kúpili konkrétnu pastu na zuby. Ja sa snažím ľuďom vysvetliť, že tu nejde len o presviedčanie, že čísla môžu byť oveľa užitočnejšie.

Naučili sa ľudia vďaka pandémii, že štatistiky sú dôležité?

Zistili sme v prvom rade, že je veľmi veľa ľudí, ktorých zaujímajú. To je dobrý základ. Ak sa ľudia začnú o veci zaujímať, dokážu časom porozumieť aj zložitým myšlienkam. V knihe odkazujem na citát Orsona Wellesa, amerického filmára,  „Problémom nie je porozumenie, problémom je, ako ľudí zaujať. V momente, ako sa zaujímajú, dokážu rozumieť hocičomu.”

Myslím, že celkovo sa miera matematickej gramotnosti zvyšuje, pretože ľudia sú motivovaní.

Na druhej strane je vidieť, že argumenty založené na dátach sa tiež politizujú. Ľudia si vytvárajú názorové kmene, ktoré sa navzájom nepočúvajú. Preberajú názory od svojich vzorov – politických lídrov – namiesto toho, aby si vytvorili vlastné na základe dát. Polarizácia sa stala veľmi viditeľnou. Je to depresívne zistenie o ľudskej povahe.

Čo matematické zručnosti – raz som zachytil, ako sa dvaja analytici medzi sebou bavia, že ľudia sa možno vďaka pandémii konečne naučia, ako správne „čítať” grafy zobrazujúce exponenciálny rast. Je to podľa vás tak?

Niečo sme sa naučili, ale bolo to drsné ponaučenie. Ľudia začali čítať grafy, ktoré ukazovali nárast s využitím logaritmickej stupnice (Využíva sa vtedy, keď jav zachytený v grafe stúpa alebo klesá nerovnomerne rýchlo – typicky napríklad prudko sa zvyšujúci počet nakazených. Na osi Y sú potom hodnoty udávané zvyčajne v poradí – 10, 100, 1000, 10000 atď., pozn. E).

Problém je, keď ľuďom poviete, že polovica ľudí, ktorí dnes končia v nemocniciach, sú po zaočkovaní, vyzerá to, že vakcíny neúčinkujú. Aby ste tej informácii rozumeli

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Klimatická zmena

Knihy

Koronavírus

Ekonomika, Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie