Mutti Merkel odchádza. Čo príde po nej?

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

V roku 1989 odišla talentovaná kvantová chemička Angela Merkelová z Ústavu fyzikálnej chémie akadémie vied v Berlíne a zamierila do vysokej politiky. Vedu však neopustila. Do politiky vniesla pokojnú racionálnu argumentáciu a rozhodovanie založené na faktoch a dôkazoch.

Merkelová sa za 16 rokov prejavila ako skutočná štátnička. Vedela sa sústrediť na dlhodobé a naozaj dôležité veci, a nie na najbližšie voľby. S prehľadom zvládla aj také búrky, ako boli finančná a ekonomická kríza v roku 2009, grécky bankrot, záchrana eura, migračná kríza v roku 2015 a následný nástup neofašistov v Nemecku, brexit i štvorročné trápenie s Trumpom.

Nikdy nevolila populárne riešenie, ale správne. Na rozdiel od Emmanuela Macrona sa nevyžívala vo veľkolepých gestách a grandióznych reformných plánoch. Nepopulárne reformy robila sériou malých, ale dobre premyslených krokov. A voliči to ocenili. Dali jej prezývku „mutti“ (mamina). Angela Merkelová zároveň rozptýlila obavy z politickej dominancie Nemecka v Európskej únii. Bez veľkej a výkonnej nemeckej ekonomiky by nebolo možné presvedčiť zostávajúcich 26 štátov, že Európska únia je projekt výhodný pre celé spoločenstvo.

V Nemecku budú 26. septembra parlamentné voľby, z ktorých vzíde nový kancelár alebo kancelárka. Ako voľby v najväčšej európskej ekonomike ovplyvnia zvyšok Európskej únie? Aké ekonomické plány prezentujú hlavní hráči na politickej scéne?

Dlhová brzda

V Nemecku až do pandémie v roku 2020 fungovala dlhová brzda na princípe, že deficit verejných financií (očistený od cyklických výkyvov) nesmie prekročiť 0,35 percenta a celkový dlh 60 percent hrubého domáceho produktu. Na Slovensku sme sa k takému malému deficitu nedostali ani v časoch najvyššieho ekonomického rastu. Vládnym stranám CDU/CSU sa to však zdá málo ambiciózne. Aj malý deficit znamená hospodárenie v červených číslach. Voličom sľubujú skorý návrat k dlhovej brzde a potom dosiahnutie vyrovnaného rozpočtu („čiernej nuly“).

Sociálni demokrati z SPD v princípe súhlasia. Dosiahnutie čiernej nuly však vidia ako dlhodobý cieľ. Strana zelených chce investovať najbližších desať rokov do ekologických technológií 500 miliárd eur a navrhuje dlhovú brzdu uvoľniť. Neokomunistická ľavica (Die Linke) ju chce úplne zrušiť.

S dlhom a zelenými technológiami sa spája aj otázka Paktu rastu a stability (maastrichtských kritérií pre dlh a deficit). Tento mesiac sa na týchto kritériách pohádali ministri financií členských krajín EÚ. Vysoko zadlžené štáty (Taliansko, Španielsko, Francúzsko) chcú, aby sa návrat k maastrichtským kritériám nestanovil na rok 2023, ale odložil do nejakej neurčitej budúcnosti. Skupina „šetrných“ štátov zas chce, aby sa Únia ku kritériám vrátila v roku 2023, ako bolo plánované. Do tejto skupiny sa z nejakých tajuplných dôvodov prihlásilo aj rozhadzovačné Slovensko.

Zelené technológie a dane

Do dlhu by sa okrem toho nemali započítať investície do zelených technológií a náklady na znižovanie emisií skleníkových plynov. V Nemecku tento zámer, prirodzene, podporuje Strana zelených. Ostatné strany sú zdržanlivejšie. Výsledok nemeckých volieb veľa napovie, ako sa nakoniec v celej Únii nastavia pravidlá pre dlh, deficit a znižovanie emisií.

Nemecko je v Európe lídrom pri vyvíjaní a zavádzaní zelených technológií. Cieľ znižovať emisie nikto nespochybňuje. Nemecké firmy dobre zarobia na predaji zelených technológií do celého sveta. Nemecké politické strany sa však nevedia ujednotiť, ktoré technológie sú dosť zelené a ktoré nie, a kto bude platiť náklady na ich zavádzanie. Črtá sa však šalamúnsky konsenzus: dlh jednoducho nebude dlh. „Zelené investičné fondy“ síce budú financované z emisií dlhopisov, ale tieto sa nebudú započítavať do celkového dlhu krajiny. Ak si tento model zvolí Nemecko, zvyšok Európy ho bude nasledovať.

Deliace čiary jasne vidno v oblasti daní. Navonok všetci podporujú zníženie daní pre nízkopríjmové domácnosti. Líšia sa však v názoroch, ako nahradiť výpadok príjmov. Liberáli z FPD chcú zvýšiť dane z príjmu bohatým. SPD hovorí áno a navyše podporuje aj dane z majetku. Zelení chcú okrem vyšších príjmov a majetku zdaniť aj znečisťovanie životného prostredia a takisto digitálnych gigantov ako Google či Facebook. Neokomunisti chcú daň z dedičstva a daň z finančných transakcií. Konzervatívci z CDU/CSU majú opačný názor: zdanenie fyzických osôb nezvyšovať a na daň z príjmu právnických osôb zaviesť strop 25 percent.

Rozdielne postoje majú strany aj v oblasti európskej integrácie. Ľavicovo orientovaní Zelení chcú, aby Nemecko zostalo motorom integrácie. Plán obnovy a odolnosti by sa podľa nich mal stať permanentným nástrojom na podporu menej výkonných štátov. Zelení sú aj za stanovenie rovnakých princípov pri výpočte minimálnej mzdy a poistenia v nezamestnanosti v celej Únii. So Zelenými v podstate súhlasí aj SPD, ktorá de facto podporuje zdieľanie dlhu medzi členskými krajinami. Kresťanskí demokrati sú zásadne proti zmäkčovaniu pravidiel, permanentnému plánu obnovy a najmä proti zdieľaniu dlhu. S CDU/CSU v tomto súhlasia aj liberáli z FPD.

Spomienka na hyperinfláciu

Zaujímavú tému vytiahli konzervatívci z CDU/CSU, ktorí po odchode Angely Merkelovej padajú v prieskumoch verejnej mienky. Chcú, aby Európska centrálna banka zvýšila svoje úrokové sadzby. CDU/CSU volí mnoho dôchodcov. Kombinácia vyššej inflácie a nulových (respektíve záporných) úrokov im požiera úspory v banke. Nemci majú v genetickej pamäti hyperinfláciu z 20. rokov minulého storočia, ktorá zničila strednú vrstvu a priviedla k moci Hitlera. Debata o inflácii a úrokoch môže byť pre starších voličov silnou témou. ECB sa zatiaľ tvári, že o ničom nepočula. Euro je však de facto rozšírená nemecká marka. ECB, sediaca vo Frankfurte, nebude môcť donekonečna predstierať hluchotu.

Angela Merkelová zanechala po sebe výrazné dedičstvo. Nemecko sa za jej vlády stalo jednoznačným európskym lídrom a ekonomickou mocnosťou. Jeho budúcnosť však zďaleka nie je len ružová. Nemecké firmy sú tradične zamerané na priemysel a podcenili nástup digitálnej ekonomiky. Veľkým problémom bude demografická zmena. Nemecko rýchlo starne. Pre penzijný systém a celé verejné financie je to veľká výzva. Prílev migrantov v roku 2015 zďaleka nevykompenzuje úbytok pracovnej sily.

Čo sa stane, ak sa nemecký motor začne zadrhávať? Príde po Merkelovej nejaký nový štátnik? Alebo len radový politik? Alebo nejaká nemecká verzia Donalda Trumpa s egoistickým heslom „Nemecko na prvom mieste“ a obetuje európsku integráciu? Nemecké voľby bude s napätím sledovať celý svet. A zvlášť štátiky z východného kúta Únie, ktoré sú od nemeckej ekonomiky životne závislé.