Denník N

Ako rodáčka z Turca využila svoje medzinárodné kontakty, aby zachránila slovenských vojnových zajatcov

Marina Paulíny asi šesťročná (najväčšia z detí) s matkou a sestrami Vierou a Ľudmilou.
Marina Paulíny asi šesťročná (najväčšia z detí) s matkou a sestrami Vierou a Ľudmilou.

Text je súčasťou série „Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia“. Jej autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Séria vzniká s podporou Nadácie Pontis.

V jednu noc roku 1909 sedeli v detskej izbe dve sestry a písali list ruskému cárovi. Marína a Ľudmila mu chceli vyrozprávať, po čom túžia Slováci a Česi žijúci v Rakúsko-Uhorsku. Papier vložili do obálky, zalepili ju a na zadnú stranu napísali spiatočnú adresu – Stamford, USA.

Paulínyovci pochádzali zo Slovenského Pravna, dedinky na Turci, v ktorej bolo ťažké nebyť národovcom. Otec Ján sa však vybral hľadať prácu do zámoria a rodina napokon išla s ním. Druhú polovicu detstva tak Marína trávila neďaleko New Yorku.

Napriek tomu jej puto k rodnému domovu zostalo. Rodičia boli aktívni v krajanských spolkoch a ich dcéra už ako školáčka pomáhala slovenským robotníkom, ktorí si pre slabú angličtinu nevedeli nájsť miesto.

Čosi sa však predsa zmenilo. Tínedžerka Marína si prestala spájať svoje nádeje s Ruskom. Jej obdiv si získal humanizmus a sloboda americkej demokracie. Formovalo ju najmä štúdium na obchodnej škole dobročinného kresťanského združenia mladých žien.

Keď dostala do ruky diplom, vo svete zúrila prvá svetová vojna a rodina nečakane prišla o otca. Peňazí bolo málo, a tak sa Marína čoby najstaršia dcéra zamestnala v Pittsburghu, kde sídlili krajanské organizácie Čechoslovákov.

Odtiaľto v roku 1918 sledovala vyhlásenie spoločnej republiky a pozorovala prvé vystúpenia prezidenta Masaryka. Paulínyovci si vtedy povedali, že sa vrátia domov. Tak si to želala nebohá hlava rodiny.

Maríne sa to nakoniec podarilo až o tri roky neskôr – pre dobrodružstvo, z ktorého vyviazla len tak-tak.

Marína Paulíny asi dvanásťročná (v prostriedku) s rodičmi a súrodencami.

Ošetrovateľka československých legionárov

V piatok 30. mája 1919 vyrazila zo San Francisca smerom do Vladivostoku nákladná loď. Na palube viezla potraviny, lieky a šatstvo. Spolu s materiálom sa v kajutách plavilo 45 lekárov a ošetrovateliek, medzi ktorými sedelo aj dievča z Turca.

Akciu zorganizoval americký Červený kríž. Chcel tak pomôcť československým legionárom, ktorí po vojne zostali „visieť“ na ruskom fronte a nemali sa ako dostať domov. Marína bola primladá, no spravila si ošetrovateľský kurz a tak sa pre misiu nadchla, že ju vzali.

Na ceste späť loď narazila na skaly a takmer stroskotala. Posádku zachránili až japonskí námorníci. Paulínyovci, ktorí boli medzičasom späť v Československu, sa tak Maríny dočkali až v roku 1921. Prišla s posledným transportom ranených vojakov.

Zvyknutá na moderné a vojnou nezničené Spojené štáty našla doma iný svet. V tom čase prúdili do Európy milióny ton humanitárnej pomoci amerického prezidenta Hoovera. Marína využila svoje kontakty a snažila sa, aby potravinové balíčky pre Slovensko boli čo najväčšie.

Krátko nato sa stala šéfkou bratislavskej pobočky YWCA – medzinárodného združenia žien –, vďaka ktorému ako dieťa vychodila školu v Chicagu. Ako všade inde, aj na Slovensku bolo akýmsi súdobým kultúrno-spoločenským centrom, ktoré podporovalo dievčatá v rozvoji.

Nová riaditeľka pre nich organizovala letné tábory, prednášky, jazykové kurzy či hodiny šitia. Aj jej zásluhou organizácia získala vlastnú budovu. Záujemkýň však bolo málo, a tak sa po troch rokoch rozhodla, že odíde späť do USA. Nevediac, že ani tentoraz to nebude nadlho.

Marína Paulíny v čase odchodu na Sibír.
Marína Pauliny (vľavo, v tmavej uniforme a tmavom klobúku) s ostatnou delegáciou pri odchode zo San Francisca na Sibír, roku 1919.

Neoficiálna diplomatka Slovenska

Vnútri budovy boli výšivky, keramika aj ľudové umenie. A keď mal návštevník začiatkom 30. rokov šťastie, našiel v chicagskom Československom umeleckom štúdiu aj Marínu Paulínyovú.

Vyštudovaná obchodníčka viedla jednu z predajní tejto rozrastajúcej sa kultúrnej siete.

Biznis so svojráznymi výrobkami však povýšila na reklamu pre svoju rodnú krajinu. Slovenské výšivky aranžovala na výstavách v hoteloch po celých Spojených štátoch. Jej vyberané spôsoby zaujali zámožné Američanky, ktoré vďaka tomu neváhali podporiť aj im vzdialené remeslá.

Etnografka Zora Mintálová označila Marínu za „neoficiálnu diplomatku svojej vlasti“. Bola ňou dvanásť rokov, kým sa v roku 1936 nerozhodla, že sa opäť vráti do Československa – tentoraz už natrvalo. Aspoň to si vtedy myslela.

Mladú republiku v tom čase čoraz viac ohrozovalo nacistické Nemecko. Ak jej mali spojenci pomôcť, museli vedieť, čo sa vnútri štátu deje. Milan Hodža preto prišiel s nápadom zriadiť v Bratislave Slovakotour, akúsi cestovnú kanceláriu pre cudzincov.

Jazykovo a organizačne zdatná Marína sa stala jej riaditeľkou. Sprevádzala po slovenských mestách zahraničných novinárov, politikov či umelcov. Neskôr, za Tisovho štátu, ju prepustili pre „nespoľahlivosť“. Kritické hlasy boli pre nový režim záťažou.

Ešte chvíľu písala ako korešpondentka pre anglosaské časopisy. Aj vďaka nej sa svet dozvedal o bezútešných novinkách zo Slovenska. A potom, dva týždne po začiatku druhej svetovej vojny, zaklopali na dvere bytu jej sestry gardisti.

Fundraising na humanitárnu pomoc

To už bola Marína, našťastie, na ceste do Londýna. Trvalo jej vyše mesiaca, kým

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Filantropia

História

Silné ženy

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie