Denník N

Ako rodáčka z Turca využila svoje medzinárodné kontakty, aby zachránila slovenských vojnových zajatcov

Marina Paulíny asi šesťročná (najväčšia z detí) s matkou a sestrami Vierou a Ľudmilou.
Marina Paulíny asi šesťročná (najväčšia z detí) s matkou a sestrami Vierou a Ľudmilou.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Text je súčasťou série „Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia“. Jej autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Séria vzniká s podporou Nadácie Pontis.

V jednu noc roku 1909 sedeli v detskej izbe dve sestry a písali list ruskému cárovi. Marína a Ľudmila mu chceli vyrozprávať, po čom túžia Slováci a Česi žijúci v Rakúsko-Uhorsku. Papier vložili do obálky, zalepili ju a na zadnú stranu napísali spiatočnú adresu – Stamford, USA.

Paulínyovci pochádzali zo Slovenského Pravna, dedinky na Turci, v ktorej bolo ťažké nebyť národovcom. Otec Ján sa však vybral hľadať prácu do zámoria a rodina napokon išla s ním. Druhú polovicu detstva tak Marína trávila neďaleko New Yorku.

Napriek tomu jej puto k rodnému domovu zostalo. Rodičia boli aktívni v krajanských spolkoch a ich dcéra už ako školáčka pomáhala slovenským robotníkom, ktorí si pre slabú angličtinu nevedeli nájsť miesto.

Čosi sa však predsa zmenilo. Tínedžerka Marína si prestala spájať svoje nádeje s Ruskom. Jej obdiv si získal humanizmus a sloboda americkej demokracie. Formovalo ju najmä štúdium na obchodnej škole dobročinného kresťanského združenia mladých žien.

Keď dostala do ruky diplom, vo svete zúrila prvá svetová vojna a rodina nečakane prišla o otca. Peňazí bolo málo, a tak sa Marína čoby najstaršia dcéra zamestnala v Pittsburghu, kde sídlili krajanské organizácie Čechoslovákov.

Odtiaľto v roku 1918 sledovala vyhlásenie spoločnej republiky a pozorovala prvé vystúpenia prezidenta Masaryka. Paulínyovci si vtedy povedali, že sa vrátia domov. Tak si to želala nebohá hlava rodiny.

Maríne sa to nakoniec podarilo až o tri roky neskôr – pre dobrodružstvo, z ktorého vyviazla len tak-tak.

Marína Paulíny asi dvanásťročná (v prostriedku) s rodičmi a súrodencami.

Ošetrovateľka československých legionárov

V piatok 30. mája 1919 vyrazila zo San Francisca smerom do Vladivostoku nákladná loď. Na palube viezla potraviny, lieky a šatstvo. Spolu s materiálom sa v kajutách plavilo 45 lekárov a ošetrovateliek, medzi ktorými sedelo aj dievča z Turca.

Akciu zorganizoval americký Červený kríž. Chcel tak pomôcť československým legionárom, ktorí po vojne zostali „visieť“ na ruskom fronte a nemali sa ako dostať domov. Marína bola primladá, no spravila si ošetrovateľský kurz a tak sa pre misiu nadchla, že ju vzali.

Na ceste späť loď narazila na skaly a takmer stroskotala. Posádku zachránili až japonskí námorníci. Paulínyovci, ktorí boli medzičasom späť v Československu, sa tak Maríny dočkali až v roku 1921. Prišla s posledným transportom ranených vojakov.

Zvyknutá na moderné a vojnou nezničené Spojené štáty našla doma iný svet. V tom čase prúdili do Európy milióny ton humanitárnej pomoci amerického prezidenta Hoovera. Marína využila svoje kontakty a snažila sa, aby potravinové balíčky pre Slovensko boli čo najväčšie.

Krátko nato sa stala šéfkou bratislavskej pobočky YWCA – medzinárodného združenia žien –, vďaka ktorému ako dieťa vychodila školu v Chicagu. Ako všade inde, aj na Slovensku bolo akýmsi súdobým kultúrno-spoločenským centrom, ktoré podporovalo dievčatá v rozvoji.

Nová riaditeľka pre nich organizovala letné tábory, prednášky, jazykové kurzy či hodiny šitia. Aj jej zásluhou organizácia získala vlastnú budovu. Záujemkýň však bolo málo, a tak sa po troch rokoch rozhodla, že odíde späť do USA. Nevediac, že ani tentoraz to nebude nadlho.

Marína Paulíny v čase odchodu na Sibír.
Marína Pauliny (vľavo, v tmavej uniforme a tmavom klobúku) s ostatnou delegáciou pri odchode zo San Francisca na Sibír, roku 1919.

Neoficiálna diplomatka Slovenska

Vnútri budovy boli výšivky, keramika aj ľudové umenie. A keď mal návštevník začiatkom 30. rokov šťastie, našiel v chicagskom Československom umeleckom štúdiu aj Marínu Paulínyovú.

Vyštudovaná obchodníčka viedla jednu z predajní tejto rozrastajúcej sa kultúrnej siete.

Biznis so svojráznymi výrobkami však povýšila na reklamu pre svoju rodnú krajinu. Slovenské výšivky aranžovala na výstavách v hoteloch po celých Spojených štátoch. Jej vyberané spôsoby zaujali zámožné Američanky, ktoré vďaka tomu neváhali podporiť aj im vzdialené remeslá.

Etnografka Zora Mintálová označila Marínu za „neoficiálnu diplomatku svojej vlasti“. Bola ňou dvanásť rokov, kým sa v roku 1936 nerozhodla, že sa opäť vráti do Československa – tentoraz už natrvalo. Aspoň to si vtedy myslela.

Mladú republiku v tom čase čoraz viac ohrozovalo nacistické Nemecko. Ak jej mali spojenci pomôcť, museli vedieť, čo sa vnútri štátu deje. Milan Hodža preto prišiel s nápadom zriadiť v Bratislave Slovakotour, akúsi cestovnú kanceláriu pre cudzincov.

Jazykovo a organizačne zdatná Marína sa stala jej riaditeľkou. Sprevádzala po slovenských mestách zahraničných novinárov, politikov či umelcov. Neskôr, za Tisovho štátu, ju prepustili pre „nespoľahlivosť“. Kritické hlasy boli pre nový režim záťažou.

Ešte chvíľu písala ako korešpondentka pre anglosaské časopisy. Aj vďaka nej sa svet dozvedal o bezútešných novinkách zo Slovenska. A potom, dva týždne po začiatku druhej svetovej vojny, zaklopali na dvere bytu jej sestry gardisti.

Fundraising na humanitárnu pomoc

To už bola Marína, našťastie, na ceste do Londýna. Trvalo jej vyše mesiaca, kým sa tam cez Maďarsko, Juhosláviu a Francúzsko dostala. „Nemôžem tu ostať, veď musím povedať, čo sa tu deje. Všetko porozprávam,“ dušovala sa pri odchode zo satelitu Hitlerovho Nemecka.

V Anglicku sa stala podpredsedníčkou Československého Červeného kríža. Opatrovali stovky ranených krajanov, ktorých spojenci evakuovali po bitke o francúzsky Dunkirk. Aby to finančne zvládli, Marína získala ako mecénov britských šľachticov aj arcibiskupa.

„Chápala neobyčajne jemne aj tradičnú anglickú rezervovanosť, ktorú vedela prekonávať vrodenou spoločenskou roztomilosťou, veselosťou a vtipom,“ opisoval ju jej kamarát, český pedagóg Otakar Vočadlo.

Marína Paulíny (druhá sprava) ďakuje menom ČSČK pri odovzdávaní daru Britského ČK pre Československo (darom boli dva pojazdné röntgeny, voz prvej pomoci, niekoľko ambulancií a nákladných áut a štyri osobné autá).

Veľkú starosť jej robili Čechoslováci zajatí nacistami na okupovaných územiach. Nemci pri nich nedbali na medzinárodné konvencie, nepovažovali ich totiž za bojujúcu mocnosť. Takíto zajatci nemohli dostávať potravinové balíčky, ošatenie ani listy od príbuzných.

Maríne sa to napriek tomu podarilo. Pomoc im totiž posielala cez britský – nie československý – Červený kríž. Vďaka tomuto triku krabica s jedlom či oblečením vyzerala, akoby ju od rodiny dostal anglický vojak. A ten mal na ňu nárok.

Zdroje zháňala od krajanov v Kanade i Amerike. Merala k nim cestu, aby splnila, čo sľúbila pri odchode – rozprávala príbehy ľudí, ktorí skončili vo väzniciach a koncentračných táboroch.

Jej kolega Vladimír Ján Žuffa neskôr spomínal, že výsledkom boli „nespočetné dary v peniazoch a naturáliách, kolóny áut najrozličnejšieho druhu, vlaky pomocného tovaru“.

Popri tom sa Marína stihla prihovoriť za deviatich československých študentov, ktorí chceli ísť na birminghamskú univerzitu. A aj podporiť povstalcov a partizánov počas SNP. To všetko v situácii, keď neďaleko jej kancelárie a bytu padali bomby.

Pracovníci ČS Červeného kríža v Anglicku za vojny: uprostred pani Hana Benešová, za ňou (v kožušinovom bolerku a bielom klobúku) Marína Paulíny.

Paralela so Štefánikom

Bolo 12.45, keď začalo lietadlo s Marínou na palube horieť. Pol roka po skončení vojny sa chystala domov, chcela konečne vidieť mamu aj sestru. V Bratislave na ňu čakalo slávnostné privítanie, ktoré však už neuvidela.

Stroj sa po pár minútach letu neďaleko Londýna zrútil a pochoval všetkých 23 pasažierov. Marína mala vtedy 48 rokov – o dva menej, než sa dožil jej otec, ktorý v nej vypestoval lásku k Slovensku a všetkému „slovenskému“.

Marína Paulíny počas pobytu vo Švajčiarsku v roku 1945.
Marína Paulíny v uniforme Červeného kríža s predsedníčkou Britského Červeného kríža, Miss Sydney Jeanetta Warner.

Rešerš: Lukáš Krajčír, Historický ústav SAV; použité zdroje.

Zdroj fotografií: Univerzitná knižnica v Bratislave (časopis Živena, roč. 36, 1946)

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

1. svetová vojna

Filantropia

História

Silné ženy

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie