Tridsať rokov od kupónky – originálny a smelý nápad, ktorý sa neskôr ukázal ako najväčšie zlyhanie

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

V prvý novembrový deň v roku 1991 sa v Československu začala registrácia občanov do kupónovej privatizácie. Všetci občania starší ako 18 rokov si mohli za 1035 korún československých (cca 35 eur) kúpiť tzv. kupónovú knižku a známku v hodnote 1000 investičných kupónov. Takýto „držiteľ investičného kupónu“ (DIK) ich mohol v aukciách vymeniť buď priamo za akcie privatizovaných podnikov, alebo prostredníctvom podielov v tzv. investičných privatizačných fondoch (IPF).

Pred kupónkou už prebehla tzv. malá privatizácia, kde si tí, ktorí na to mali, v dražbách kupovali obchody a menšie prevádzky cestovného ruchu. Bolo však zrejmé, že klasické dražby nemôžu fungovať pri privatizácii podnikov ako Slovnaft či Škoda. Česi i Slováci boli príliš chudobní na to, aby si kúpili vlastný majetok. A tak sa československí reformátori Dušan Tříska, Tomáš Ježek a Václav Klaus inšpirovali myšlienkami z Poľska o tom, že bude spravodlivé rozdať ľudu jeho majetok prostredníctvom kupónov.

Tento nesporne originálny a smelý nápad sa neskôr ukázal ako najväčšie zlyhanie ekonomickej a sociálnej transformácie.

Nastupujú fondy

Objem majetku vyčlenený na privatizáciu prostredníctvom „kupónky“ bol nepredstaviteľný. Len na Slovensku do nej išlo 503 veľkých podnikov v hodnote 79,7 miliardy korún, čo predstavovalo asi 30 percent vtedajšieho hrubého domáceho produktu (HDP).

Na porovnanie: za vlády Margaret Thatcherovej sa v Británii privatizoval majetok v objeme cca tri percentá HDP. Priemerná účtovná hodnota majetku pripadajúca na jednu kupónovú knižku bola asi 35-tisíc Kčs, teda asi ročný príjem priemerného zamestnanca. Napriek tomu bol rozbeh kupónky pomalý. Koncom roka 1991 ostávalo do ukončenia registrácie kupónových knižiek už len pár týždňov. Počty DIK-ov sa rátali v tisíckach, nie v miliónoch. Vznikla obava, že občania sa do privatizácie nezapoja.

Rok 1991 bol z hľadiska finančných vedomostí československej populácie rokom nula. Jediným investičným nástrojom bola vkladná knižka v Štátnej sporiteľni. Pojmy ako „burza“, „kapitál“ „akcie“ či „dividendy“ boli vtedy pre bežných ľudí zrozumiteľné ako vzorce organických molekúl (a pre väčšinu aj zostali).

Autori kupónovej privatizácie prišli na myšlienku, že bežným ľuďom investovanie uľahčia. Držitelia investičných kupónov mohli svoje kupóny zveriť do rúk IPF – investičných privatizačných fondov. Tie fungovali ako uzavreté podielové fondy riadené „odborníkmi“. Úlohou IPF bolo nielen privatizované podniky kúpiť, ale aj ich následne riadiť. Dobre riadené podniky mali DIK-om vyplácať dividendy. Tak vravela neoliberálna teória.

Istota desaťnásobku

Ani vytvorenie IPF však nedokázalo povzbudiť záujem občanov o investovanie. Pre bežného zamestnanca bolo 1035 Kčs tretinou čistej výplaty. Prečo by mal zaplatiť toľko peňazí za niečo, o čom nemal poňatia? A vtedy prišiel na scénu najväčší „záporák“ kupónky – Viktor Kožený.

Syn českého emigranta získal v roku 1989 titul bakalára ekonómie na Harvardovej univerzite a do postkomunistického Československa prišiel spraviť biznis svojho života.

Majiteľom kupónových knižiek dal ponuku, ktorej sa nedalo odolať. Ak vložia svoje knižky do fondu Harvard Capital & Consulting, on im do roka a do dňa vyplatí desaťnásobok hodnoty knižky.

Kožený mal fakt úžasný zmysel pre marketing. Na propagáciu svojho IPF si najal populárnych hercov a spevákov, ktorí v Československej televízii usilovne masírovali nevedomých občanov. Zafungovalo to. „Istota desaťnásobku“ sa stala najväčším šlágrom prvej polovice 90. rokov. Na Koženého model rýchlo naskočili aj ostatné IPF a ponúkali občanom zaručené výnosy. Nakoniec sa do kupónky zapojilo 77 percent Čechov a 76 percent Slovákov.

Kupónka sa hneď na začiatku takmer stala obeťou vlastného úspechu. Vznikla reálna hrozba, že Koženého fond zozbiera 40 percent všetkých kupónov a ovládne československú ekonomiku. Václav Klaus dal vtedy narýchlo schváliť zákon, že jeden IPF nemôže vlastniť viac ako 20 percent všetkých kupónov.

IPF v Československu získali celkovo 56 percent celkového majetku privatizovaného prostredníctvom kupónov. Stali sa tak kľúčovými majiteľmi vtedajšej ekonomiky. V celom Československu bola kupónová privatizácia de facto ovládnutá deviatimi bankami, dvoma poisťovňami a dvoma investičnými skupinami..

Na Slovensku päť najväčších IPF koncentrovalo 43 percent kupónov a v Česku šesť IPF 41 percent kupónov.

Skutočný vplyv IPF na správu a rozdelenie majetku bol však ešte väčší. IPF založené bankovými manažérmi ovládali aj podniky, ktoré boli v bankách zadlžené. Kupónová privatizácia tak rozdelila spoločný majetok do rúk pomerne malej skupiny vlastníkov na dve generácie dopredu.

Prvá vlna kupónky sa skončila v máji 1992. Druhá vlna sa mala začať v roku 1994. To už však na Slovensku vládol Vladimír Mečiar. Podporu hľadal medzi manažérmi veľkých štátnych podnikov, ktoré neboli zahrnuté do prvej vlny kupónky. Tí, prirodzene, chceli získať podniky do svojho vlastníctva a nie ich prenechať prišelcom z bánk a poisťovní či dobrodruhom ako Kožený.

Mečiarova vláda druhú vlnu kupónky zrušila. Majetok podnikov sa predával ich manažérom za podmienok výhodných pre manažérov i politikov. Proces bol prezentovaný ako tvorba „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“.

Aký bol ďalší osud DIK-ov a ich kupónov? IPF boli založené ako uzavreté investičné fondy. Takéto fondy fungujú len vo vyspelých krajinách so silnou ochranou drobného akcionára. To však nebol prípad Slovenska v 90. rokoch. Drobní akcionári nemohli z fondov vystúpiť a vyžiadať si svoj majetok. Minoritní akcionári sa stali ľahkou korisťou manažérov IPF. Tí za nízku cenu buď vykúpili podiely minoritných akcionárov, alebo majetok fondov priamo vytunelovali.

V správnom čase na správnom mieste

Kde majetok z kupónky nakoniec skončil? Až na niekoľko čestných výnimiek väčšina nových vlastníkov nedokázala udržať svoje podniky v ostrej medzinárodnej konkurencii. Po čase ich predali zahraničným vlastníkom a peniaze starostlivo uschovali vo Švajčiarsku.

Dobrodruhovia ako Kožený skončili v exile na Bahamách. Časť majetku zostala doma. V komunistickom Československu sa, samozrejme, nepestovali kapitalistické ohavnosti ako „burza“ či „kapitálový trh“. Ale aj vtedajší režim mal odborníkov na zahraničný obchod a financie. Najmä riaditeľov bánk, poisťovní, diplomatov a pracovníkov zahraničného obchodu. Mnohí z nich, prirodzene, spolupracovali aj so Štátnou bezpečnosťou. Títo ľudia mali v porovnaní s bežnými občanmi obrovský vedomostný náskok. Počas kupónky boli v správnom čase na správnom mieste. A zostali tam doteraz.

S výnimkou niektorých softvérových spoločností prakticky všetci najbohatší Slováci odvodili svoj majetok od kupónovej privatizácie.

Bola teda kupónka komplotom vtedajších elít? Nie. V roku 1991 nik nemohol vedieť, čo bude o 30 rokov. Aj my sa dnes pozeráme na tieto udalosti inými očami. Prvé roky transformácie boli nielen o zlodejstvách, ale aj o veľkých očakávaniach a nadšení z budovania trhovej ekonomiky a „dobiehania Západu“. Ale aj o naivite.

Privatizované podniky boli napríklad povinne kótované na burze. Na tej bratislavskej bolo v roku 1996 kótovaných a registrovaných 970 akcií a podielových listov plus 91 dlhopisov. Takýto počet firiem na burze bol v Európe unikátom. Len Frankfurt, Londýn a Praha mali viac emisií na obchodovanie.

Autor článku (vtedy nadšený neoliberál) pyšne prezentoval toto číslo v Londýne obchodníkom s cennými papiermi. Veril, že Bratislava sa vďaka kupónke stane finančným centrom východnej Európy. Obchodníci v Londýne len zdvorilo kývali hlavami. Už o pár rokov vlastníci akcie svojich podnikov z burzy stiahli. Jedinou funkčnou burzou zostala tá na Miletičovej.

Čo nám teda zostalo z kupónky okrem finančných skupín a zažltnutej kupónovej knižky v spodnej zásuvke písacieho stola? Zámočky privatizérov v štýle podnikateľského baroka. Pachuť z nefunkčného štátu, ktorý nedokázal ochrániť vlastných občanov. Nečakaný príspevok ku globálnej slovnej zásobe. Podľa Investopedie a Wikipédie je výraz „tunelovať“ jediné slovo, ktoré sa z češtiny a slovenčiny dostalo po roku 1989 do všetkých ekonomických slovníkov. A úsmev nad vtedajšími naivnými predstavami o úžasnej budúcnosti.