Ako to číta Ivan Mikloš: Na ekonomickom raste záleží a bude záležať 

Nevzdávajme ani boj za liberálnu demokraciu a slobodnú trhovú ekonomiku, pretože napriek všetkým problémom je to ten najlepší systém, aký je k dispozícii. 

Medzi intelektuálmi, neekonómami, bolo vždy pomerne rozšírené podceňovanie alebo dokonca zaznávanie ekonomického rastu a jeho dôležitosti. A nielen medzi intelektuálmi, stačí si spomenúť na okrídlenú vetu najvyššie postaveného murára v dejinách slovenskej politiky Jána Ľuptáka „z grafov sa nenajeme“.

Toto podceňovanie, zaznávanie alebo dokonca až obviňovanie ekonomického rastu ešte narástlo a rastie v súvislosti s globálnou ekologickou krízou, ktorej príčinu mnohí vidia práve v „naháňaní rastu za každú cenu“.

Problém je to však skôr politický ako ekonomický, pretože každá učebnica ekonómie hlása, že v trhovej ekonomike je jednou zo základných povinností štátu zabrániť negatívnym externalitám a morálnemu hazardu.

A každá ekonomická aktivita, ktorá znečisťuje životné prostredie takým spôsobom, že nezohľadňuje budúce negatívne ekologické (a iné) dôsledky, ale prenáša ich na budúce generácie, nie je ničím iným ako práve negatívnou externalitou a morálnym hazardom.

Inak povedané, cena (napríklad elektriny z uhoľných elektrární), ktorá nezohľadňuje celkové náklady (vrátane tých, ktoré spôsobujú globálne otepľovanie), nie je skutočnou trhovou cenou a umožňuje profitovanie dnešných výrobcov takejto elektriny na úkor celej spoločnosti, ako aj profitovanie dnešných generácií na úkor tých budúcich.

Keďže emisie neuznávajú hranice, skutočné presadenie tejto ekonomickej poučky do praxe (a teda eliminácia negatívnych externalít) nie je vôbec jednoduché a vyžaduje vymožiteľné globálne pravidlá, o ktoré sa svet až teraz začal seriózne usilovať.

Spochybňovaný však nie je len ekonomický rast, ale čoraz viac aj ukazovateľ, ktorým sa ekonomická výkonnosť (a teda aj rast) meria, hrubý domáci produkt.

Je pritom, samozrejme, pravda, že rast by nemal byť cieľom, ale len prostriedkom pre skutočný cieľ, ktorým by mal byť rast životnej úrovne a kvality života.

Zároveň je však pravda, že ekonomický rast je nevyhnutným a zrejme aj najdôležitejším (aj keď nie postačujúcim) predpokladom rastu životnej úrovne a kvality života.

Ešte v roku 1968 povedal Robert Kennedy, že hrubý domáci produkt meria všetko okrem toho, za čo sa naozaj oplatí žiť, ako je zdravie, vzdelanie a blahobyt detí.

Existuje veľa pokusov merať rast a najmä rozvoj komplexnejšie, so zahrnutím všemožných sociálnych, environmentálnych, zdravotných či iných faktorov (ako je dokonca subjektívne vnímané šťastie a spokojnosť). Problém je však v tom, že neexistuje (a zrejme tak skoro ani nebude existovať) zhoda na tom, ktorých a ako.

Takže ako (myslím si) správne poukazuje väčšina ekonómov, ešte dlho ostaneme pri hrubom domácom produkte (HDP), pričom však dôraz bude potrebné klásť najmä na HDP na obyvateľa.

Práve tento ukazovateľ bude čoraz dôležitejší aj v súvislosti