Inflácia rastie, no centrálne banky sa k nej zatiaľ stavajú vlažne

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Najväčším prekvapením a ekonomickou udalosťou tohto roka je návrat inflácie. Rast cien láme dlhoročné rekordy. V novembri dosiahla miera inflácie 6,8 percenta v USA, 5,1 vo Veľkej Británii a 4,9 v eurozóne. V niektorých menej rozvinutých ekonomikách však ceny narástli podstatne viac. Napríklad v Turecku až o 21 percent. Okrem toho sa zdá, že tempo rastu cien sa v najbližších mesiacoch ešte zvýši. Čo môžeme čakať? Stráženie inflácie je hlavnou úlohou centrálnych bánk. Kedy zasiahnu a ako?

Centrálne banky môžu ovplyvňovať mieru inflácie viacerými spôsobmi. Klasickým riešením je zdvíhanie úrokových sadzieb. Moderná ekonomika je založená na úveroch. Požičiavajú si podniky (na výrobu) i obyvateľstvo (na bývanie a spotrebu). Keď sa zvýšia úroky, zdraží sa výroba aj bývanie a spotreba. Peniaze z bánk si požičia menej podnikov i obyvateľov. Klesne spotrebiteľský dopyt a rast cien sa pribrzdí.

Centrálne banky veľkých krajín i medzinárodné finančné inštitúcie vedeli, že ekonomické oživenie bude sprevádzané vyšším rastom cien. Predpokladali, že vyššia inflácia je spôsobená dočasnými faktormi, ako je narušenie globálnych dodávateľských sietí a vysoký rast dopytu po dodávkach tovarov a energií. Ukázalo sa, že skrotiť infláciu môže byť rovnako ťažké, ako skrotiť pandémiu. Stalo sa niekoľko neočakávaných vecí. Jednotlivé krajiny však majú vlastné verzie inflácie a inflačných očakávaní.

V USA sa vďaka oživeniu nezamestnanosť vracia na rekordné minimá, no zamestnanosť rastie pomalšie. Ako je to možné? V ekonomickom žargóne sa vynoril pojem „veľká rezignácia“ („Great Resignation“ alebo aj „Big Quit“). Časť nezamestnaných sa v USA prestala zaujímať o hľadanie práce. Hlavne z dôvodu vyhorenia (najmä v zdravotníctve a IT biznise), ale aj z obáv z pandémie.

V Spojených štátoch na konci roka 2021 pracovalo o dva milióny ľudí menej ako v roku 2019. Zamestnávatelia nevedia nájsť voľnú pracovnú silu, a preto sú ochotní priplatiť. Od začiatku roka rástli v USA mzdy a platy v priemere o desať percent. Zdá sa, že sa roztáča klasická inflačná špirála spôsobená zmenou inflačných očakávaní. Keď rastú mzdy, obchodníci zvyšujú ceny. Keď rastú ceny, pracovníci si pýtajú vyššie mzdy.

Americká centrálna banka na zasadaní 15. decembra priznala problém s infláciou. Oznámila, že bude tlačiť menej peňazí a v roku 2022 možno aj zvýši úrokové sadzby. Predpokladané zvýšenie úrokovej miery na 0,9 percenta je však podstatne nižšie ako odhadovaná priemerná miera inflácie na úrovni 2,6 percenta. Prečo by mali úroky rásť omnoho menej ako inflácia? Úlohou centrálnej banky nie je len strážiť infláciu, ale aj zabezpečiť rast zamestnanosti. Americká centrálna banka sa obáva, že prílišné zvyšovanie úrokov by zabrzdilo hospodársky rast a znížilo počet zamestnaných ľudí.

Okrem toho zvyšovanie úrokov nie je zadarmo. Keď centrálna banka zvýši úroky, do krajiny sa začne hrnúť špekulatívny kapitál, ktorému treba tieto úroky platiť. Veľmi nepríjemným následkom zvýšenia úrokových mier môže byť posilnenie dolára voči ostatným svetovým menám. Drahší dolár zvýši cenu amerických výrobkov v zahraničí a zníži dopyt po nich. To sa v konečnom dôsledku prejaví stratou pracovných miest.

Európa je trochu iný príbeh

V eurozóne je situácia trochu iná. Aj tu láme inflácia dlhoročné rekordy. Ale zamestnanosť je dnes vyššia ako pred pandémiou a mzdy rastú podstatne pomalším tempom ako v USA. Inflačné očakávania sú nižšie ako v USA.

Existujú, samozrejme, veľké rozdiely medzi členskými štátmi. V malých krajinách východnej Európy (vrátane Slovenska) rastú ceny i mzdy podstatne vyšším tempom ako vo Francúzsku a v Nemecku. Európska centrálna banka však logicky nastavuje svoju politiku podľa veľkých hráčov. Viackrát sa vyjadrila, že zvyšovanie úrokov nie je na programe dňa. Na svojom poslednom zasadaní 16. decembra naznačila, že možno spomalí tlačenie peňazí, ale o zvyšovaní úrokových mier nechce ani počuť. Argumentuje, že nechce opakovať chybu z rokov 2011 – 2013, keď oznámenie o ukončení tlačenia peňazí a zvyšovaní úrokov zabilo ekonomické oživenie.

Vyššie úroky by navyše zdražili financovanie štátneho dlho vysoko zadlženým krajinám, ako sú Taliansko, Grécko, Španielsko, ale i Francúzsko. Za riadenie štátneho dlhu sú zodpovedné vlády členských krajín eurozóny a nie ECB. Určite však nemôže byť úlohou centrálnej banky priviesť do krachu kľúčové krajiny eurozóny a s nimi aj celú eurozónu.

Podobný postoj k inflácii ako ECB zaujala aj Bank of England (britská centrálna banka), keď 16. decembra zvýšila úrokovú mieru z 0,1 na 0,25 percenta. Napriek tomu, že v apríli budúceho roku môže inflácia vystúpiť až na šesť percent. Aj pre Európu a Britániu platia pravidlá o neblahom vplyve vyšších úrokov na výrobu, spotrebu, kurz národnej meny a konkurencieschopnosť.

Zaujímavým prípadom inflačných priorít je Turecko. Napriek vysokej inflácii (21,3 percenta) dotlačil turecký prezident centrálnu banku k tomu, aby znížila úrokovú mieru z 19 percent v júli na 14 v novembri. Zdá sa to úplne nelogické, no zo svojho pohľadu urobil prezident Erdogan racionálne rozhodnutie. Turecko je ekonomikou mladých. Priemerný vek obyvateľstva je v Turecku 32 rokov, kým napríklad v eurozóne je to 45 a na Slovensku 42 rokov. Mladých ľudí netrápi, že im inflácia požerie úroky v banke. Aj tak majú omnoho viac dlhov ako úspor. Mladí však potrebujú prácu, aby si vedeli kúpiť byt, auto, domáce spotrebiče a iné veci potrebné k životu. Keď mladí nemajú prácu, zvyknú vyjsť s transparentmi do ulíc a demonštrovať proti prezidentovi. Je preto logické, keď prezident dotlačil centrálnu banku, aby do ekonomiky pustila čo najviac peňazí za čo najnižšie úroky. Turecký príklad je extrémny svojimi vysokými mierami inflácie a úrokov, no logika postoja k inflácii je podobná ako vo vyspelých krajinách.

Dráma sa zatiaľ neočakáva

Suma summarum centrálne banky priznávajú, že inflácia je vysoká a možno zďaleka nie taká dočasná, ako sa doteraz zdalo. Žiadne dramatické dvíhanie úrokov sa však neočakáva. Nanajvýš sa pristúpi k obmedzeniu tlačenia peňazí. Bude to však mať želaný efekt na stlačenie inflácie?

Pri tlačení peňazí ide v podstate o nákup aktív centrálnou bankou. Tá napríklad kúpi od vlády alebo podniku nejaký dlhopis. Centrálna banka dostane dlhopis, vláda (podnik) peniaze. Čím je viac peňazí, tým sú dostupnejšie, a tým väčšia je ochota podnikov požičať si. Pri odoberaní peňazí z ekonomiky sa spúšťa opačný proces. Japonsko aplikovalo takéto programy od roku 2001, USA od roku 2008 a eurozóna od roku 2009. Inflácia v USA však bola napriek tlačeniu peňazí mierna. V eurozóne sa obdobia miernej inflácie striedali s plytkou defláciou. Japonsko sa posledných 20 rokov borilo prevažne s defláciou, a to napriek masívnemu tlačeniu peňazí.

Aspoň doteraz sa zdá, že tlačenie peňazí malo na výšku inflácie podstatne menší vplyv ako iné faktory. Či obmedzenie alebo ukončenie tlačenia peňazí pomôže znížiť infláciu, to je otázne. Ak sa raz v hlavách spotrebiteľov a manažmentov podnikov usadia očakávania o vyššej inflácii, bude ich veľmi ťažké zmeniť.