Denník N

Miko z Európskej komisie: Slovenský plán obnovy je dobrý, ale peniaze musíme čerpať štyrikrát rýchlejšie

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Plán obnovy, ktorý pripravilo Slovensko, je dobrý, no čaká nás náročná úloha pri čerpaní, vraví v rozhovore Ladislav Miko, ktorý po štyroch rokoch končí ako vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku.

„Ak prepočítame, koľko peňazí máme použiť za rok, zistíme, že musíme byť štvornásobne rýchlejšie oproti tomu, keď sme boli pri čerpaní najrýchlejší. To je hrozné číslo. Vo vzduchu je otázka, či to Slovensko dokáže.“

V rozhovore rozpráva aj o tom:

  • či si myslí, že Sputnik niekedy bude schválený v EÚ,
  • prečo sa na Slovensku dalo zaočkovať málo ľudí,
  • ako zvýšiť dôveru ľudí v Úniu,
  • prečo vidí budúcnosť krajiny optimisticky.

Naposledy sme nahrávali rozhovor vo februári minulého roka, keď bolo hlavnou témou v EÚ pomalé tempo očkovania proti covidu a nedostatok vakcín. Veľká časť kritiky smerovala na Úniu. Ako spätne hodnotíte očkovaciu kampaň, bola kritika legitímna?

Pripomeniem, čo som vtedy hovoril: vravel som, že je to otázka jedného alebo dvoch mesiacov a že v akútnej fáze to ľudia vždy vnímajú intenzívnejšie, ako keď sa na to pozrú spätne. Do istej miery sa dá povedať, že kritika bola oprávnená, pretože iné štáty, napríklad USA a Izrael, boli v tom čase rýchlejšie. Otázkou je, za akú cenu.

EÚ chcela zabezpečiť relatívne prijateľné ceny, čo ju odlišovalo od Izraela. V porovnaní s Amerikou bol zas rozdiel v tom, že USA nedovolili vývoz vakcín a všetko použili pre seba. Európa však pomáhala doručiť do rozvojového sveta prakticky rovnaký objem vakcín, ako spotrebovala sama.

Dnes sa už ukazuje, že ak nezvládneme zaočkovať ľudí v iných štátoch, v ďalších a ďalších vlnách sa nám tu budú objavovať nové varianty. Spätne by som teda povedal, že prístup EÚ bol správny, ale je pravda, že v tom čase sme videli najmä to, že sme pomalší.

V tom čase ste veľmi nechceli komentovať konflikt, ktorý vznikol medzi distribútormi ruskej vakcíny Sputnik a Európskou úniou, a to, či sa Rusko vakcínou a chaosom okolo nej snažilo rozdeliť členské štáty. Teraz to už môžete komentovať?

Môj názor je, že Rusko pracovalo s vakcínou nielen po medicínskej stránke, ale aj po politickej. Stačí jednoduchá úvaha: nakoniec Rusko požiadalo o registráciu, ale nebolo schopné dodať všetky potrebné dokumenty. Od začiatku bolo ruskej strane jasné, že nemajú všetko, čo vyžaduje európsky systém. Bola to veľká hra, a keď mali predložiť potrebné doklady, nedokázali to urobiť. To je aj príčinou, prečo sa dnes už o Sputniku ani nehovorí.

Ukazuje sa, že vakcíny, ktoré máme, bohato stačili. Časom už nebol problém ani s objemom a tam, kde sa používali ruské alebo čínske vakcíny, bola účinnosť väčšinou menšia ako pri ostatných očkovacích látkach. Preto ustal tlak na to, aby bol k dispozícii aj Sputnik. Je dobré, že EMA neustúpila a pri všetkých vakcínach vyžadovala rovnako prísne podmienky.

Ako ste povedali, Sputnik dodnes nie je v EÚ schválený práve preto, že ruská strana podľa EMA nedodala dokumenty, ktoré si experti vyžadujú. Neschválila ju ani WHO. Myslíte, že Sputnik navždy ostane vo fáze hodnotenia a nebude v EÚ schválený?

To závisí od ruskej strany, ale osobne si myslím, že áno. Už to stratilo politický potenciál a počet vyrobených vakcín už vtedy nestačil ani pre ruskú potrebu. Na jednej strane Sputnik tlačili von ako prvok propagandy, no na druhej strane boli v zaočkovanosti ďaleko za celým svetom. Vtedy, keď sa to hodilo, Rusko nebolo schopné dodať dáta. Nemyslím si, že teraz, keď už to nemá ten efekt, by investovalo do toho, aby ich mohli dodať.

Video: Celý rozhovor s Ladislavom Mikom (autori: Martina Koník, Rastislav Kačmár)

Keď sa dodávky vakcín zrýchlili a ustálili, začalo sa ukazovať, že medzi štátmi sú rozdiely v tom, ako rýchlo dokážu očkovať a koľko ľudí dokážu presvedčiť, aby sa dali zaočkovať. Medzi tými najhoršími je dodnes Slovensko, spolu s Bulharskom či Rumunskom. Ako sa z pohľadu zástupcu Európskej komisie pozeráte na rozdielnu mieru zaočkovanosti v členských štátoch? Komplikuje to koordináciu opatrení?

Nie je to prekážkou pri koordinácii opatrení, pretože pravidlá sa viac-menej darí držať spoločné pre celú Európu, ale je to nevýhoda pre Slovensko a slovenských občanov. Ak sa nastavené pravidlá cestovania a využívania služieb viažu na zaočkovanosť, tak sme v nevýhode.

Čo teda považujete za hlavné dôvody rozdielnej miery zaočkovanosti?

Dôvodov je viac. Jedným z nich je nepochybne infraštruktúra a to, ako štát dokáže zorganizovať očkovanie. Na Slovensku hralo veľkú rolu aj to, že sme citlivejší na dezinformácie. Diskusie o očkovaní alebo testovaní sú v celom svete, ale u nás je to obzvlášť viditeľné. Je tu veľa odporcov očkovania a spoločnosť je rozdelená. Už dávno pred covidom sme vedeli, že Slovensko patrí medzi krajiny s najvyššou vnímavosťou na dezinformácie a vedeli sme aj to, že túto skutočnosť využíva aj časť sveta na východ od nás, pretože je to dobrý klin, ktorým sa dostávajú do diskusií vo vnútri Európskej únie.

Prečo je práve Slovensko na tom tak zle?

To je skôr otázka pre sociológov, ale myslím si, že tu máme historicky istú kultúrnu príbuznosť s Ruskom, zanedbateľný nie je ani vplyv toho, že Slovenskom prebieha hranica rozšírenia ruskej ortodoxnej cirkvi. Pravdou je aj to, že Slovensko bolo za vojny oslobodené dominantne ruskou armádou.

Negatívne veci, ktoré prinášala historická príslušnosť do ruskej sféry vplyvu, sa u nás neprejavovali až tak dramaticky – možno s výnimkou Bratislavy alebo veľkých miest – ako v iných krajinách, napríklad v českej časti vtedajšieho Československa alebo v Poľsku. Ak sa pozriete na to, čo sa dialo počas normalizácie v Česku a na Slovensku, dôsledky pre veľké skupiny ľudí boli výraznejšie skôr v Českej republike. To znamená, že pozitívne historické pocity sú v dobrej pamäti a tých negatívnych nie je až toľko ako inde. Preto sme otvorenejší voči ruskému vplyvu, ale to je len moja špekulácia.

Takže nemáme takú silnú historickú pamäť ako Česi?

Skôr skúsenosť. Pamäť možno máme, ale platí aj to, že Slovensko je omnoho konzervatívnejšie. Je zložitejšie presvedčiť ľudí na Slovensku o nových veciach, čo má svoje výhody a nevýhody. Po 2. svetovej vojne tu nevyhrala komunistická strana, ale Demokratická strana, a to bol prejav konzervativizmu z predchádzajúceho obdobia. V momente, keď sa to preklopilo na stranu komunistov, bolo ťažké posunúť to ďalej. To dedičstvo tu stále je a proces zmeny na Slovensku si vyžaduje dlhší čas.

Pomenovali ste faktory, ktoré z vášho pohľadu prispievajú k tomu, že na Slovensku máme problém s dezinformáciami. O tom, že to naozaj problém je, už dlhšie vie verejnosť, štát a vedia to aj ľudia na európskej úrovni. Ak by sa vás v centrále Európskej komisie spýtali, čo sa s tým dá v krátkodobom horizonte robiť, napadlo by vám nejaké riešenie?

Riešenie nie je jednoduché práve preto, čo som povedal: je tu istý konzervativizmus a uzavretosť spoločnosti. Pohľad ľudí na svet sa mení vďaka osobným skúsenostiam s inou realitou. Podiel Slovákov, ktorí majú možnosť žiť a pracovať v zahraničí a potom sa vrátiť a nejakým spôsobom porovnávať tú realitu, je malý. To, mimochodom, platí aj v Rumunsku a Bulharsku, kde sú trendy podobné. Tam, kde je výmena intenzívnejšia, je vnímanie inej reality otvorenejšie a spoločnosť je pripravenejšia na to, aby sa posunula ďalej. Ja by som preto investoval do toho, aby čo najviac ľudí získalo skúsenosť zo zahraničia.

Druhá vec sú neagresívne a čo najreálnejšie informácie, ktoré sú zaujímavé pre lokálne obyvateľstvo. Márne budete rozprávať o niečom, čo sa odohráva v Európskom parlamente, ak sa to dotýka Piemontu alebo Portugalska. To nezmení zmýšľanie ľudí na Slovensku, pretože pre nich je to ďaleko a netýka sa to ich reality. Dôležitá je väzba na miestnu skúsenosť.

A napokon, veľa závisí aj od postoja politikov. Na Slovensku je pomerne silný politický boj a postoj k EÚ či medzikultúrnej spolupráci je jeho predmetom. Stále tu máme významné politické sily, ktoré sa snažia, aby si ľudia uvedomovali rozdiely a nepripúšťali zmenu.

Lokálnemu rozmeru informácií ste sa venovali na Zastúpení Európskej komisie. Pripravovali ste videá o tom, ako boli použité eurofondy na konkrétnych miestach a na konkrétne projekty. Mali ste pocit, že to pomáha meniť pohľad ľudí na EÚ?

To budeme musieť vyhodnotiť s istým odstupom. Ja som ten pocit mal, prinajmenšom v niektorých sektoroch spoločnosti. Mám signály zo škôl, že séria videí, ktorých bolo viac ako 150, sa využívala aj počas výučby či školských výletov. Dôležité je aj to, že keď som jazdil po Slovensku, ľudia na viacerých miestach reagovali, že tie videá videli. Takže niekde sa to predsa len dostalo.

Často sa však stávalo, že pri diskusii o eurofondoch okamžite prišla reč na korupciu a vyjadrenia typu „radšej neposielajte nič, lebo sa to aj tak rozkradne“ a „keby sme to nemali, bolo by to lepšie“. Vychádza to z toho, že médiá sa dotýkajú len problémových káuz a ľudia si neuvedomia, aký obrovský objem pozitívnych dôsledkov mali eurofondy. Eurofondy nemôžu za to, že je tu korupcia alebo rozkrádanie. Je to naša chyba a aj na Slovensku máme pozitívne príklady, že sa to dá robiť inak.

Nedopadne to rovnako aj s fondom obnovy? Nebudú zas investície, ktoré prinesie, v spoločnosti vnímané cez korupciu a mrhanie?

Nikdy sa nedá stopercentne povedať, že to tak nedopadne. Fond obnovy je však nastavený inak ako eurofondy, priestor na to je tam veľmi malý. Niektoré veci sa musia konkrétne splniť a vykázať, aby prišli ďalšie financie. Ak by sa peniaze stratili a výsledok by sa nedostavil, jednoducho sa ohrozí ďalšie čerpanie. Pri eurofondoch to bolo tak, že peniaze prišli na Slovensko a museli sa minúť. Pri fonde obnovy je to naopak, musí sa ukazovať, že máme výsledky, a až potom príde ďalšia časť peňazí.

A zároveň ide o jednorazovú záležitosť.

Áno, nie sú to peniaze, ktoré tu budú opakovane a dlhodobo. Je to jednorazová záležitosť, o ktorú bol veľký boj, a súvisí s pandémiou. V mnohých prípadoch je to príležitosť na to, aby sa pozviechala ekonomika, a preto je väčší tlak na to, aby sa peniaze využili dobre – najmä v porovnaní so situáciami, keď sa pri eurofondoch hľadalo, čo s peniazmi. Preto si myslím, že šanca na korupciu a mrhanie je menšia.

Ako hodnotíte slovenský plán obnovy? Patrí v EÚ medzi tie lepšie?

Nedá sa to porovnať jedna k jednej. Každý plán musí reagovať na realitu v danom štáte. Komisia však roky robila takzvaný európsky semester, čiže hodnotenie toho, čo sa v jednotlivých štátoch robí dobre a čo sa musí zmeniť. Pri príprave plánu obnovy sa povedalo, že základom by mali byť práve odporúčania z európskeho semestra. V prípade Slovenska sa to aj stalo. Dá sa povedať, že Slovensko naplnilo očakávania Komisie. Dokonca prekonalo parametre, ktoré sa týkajú zelených kritérií. Z pohľadu Komisie je plán veľmi dobrý, ale visí nad tým jeden otáznik.

Aký?

Implementačná kapacita. Už v minulosti sme mali na Slovensku veľké balíky peňazí, ale prakticky nikdy sme ich v danom termíne nedokázali vyčerpať. Ponáhľali sme sa na konci, a to otváralo priestor pre nie veľmi vhodné spôsoby využitia peňazí. Nie vždy to musela byť korupcia, ale niekedy sa utrácalo len preto, aby sa tie peniaze minuli. Pridaná hodnota projektov preto nebola ideálna. To by sa teraz nemalo stať, ale je tu riziko, či budeme schopní dostatočne rýchlo mobilizovať implementačnú kapacitu.

Ešte nám zostávajú eurofondy z predchádzajúceho obdobia, okrem toho máme nové eurofondy a ešte aj fond obnovy. Ak prepočítame, koľko peňazí máme použiť za rok, zistíme, že musíme byť štvornásobne rýchlejšie oproti tomu, keď sme boli pri čerpaní najrýchlejší. To je hrozné číslo. Vo vzduchu je otázka, či to Slovensko dokáže. Vláda si to uvedomuje, hovoril som o tom s premiérom a ministrami, no neviem, či to stačí. Uvidíme, do akej miery sa celý systém dokáže zmobilizovať, aby sme boli schopní plniť medzníky, a zároveň, či dokážeme tak rýchlo robiť výberové či stavebné konania.

Ladislav Miko a Eduard Heger v decembri 2020 počas tlačovej konferencie k plánu obnovy. Foto – TASR

Neobávate sa, že sa plán obnovy stane predmetom politického boja?

Už je predmetom politického boja. Dokonca to tak bolo už v čase prípravy plánu obnovy. Bola tu bitka o to, ako sa tie financie rozdelia medzi rezortmi, čo mi prišlo zvláštne, hoci som to v tom čase nekomentoval. Vieme, že nie sme schopní minúť menší objem peňazí, no napriek tomu sa hádame, ako si rozdelíme tú kôpku, ktorá je omnoho väčšia. Každý bude mať viac peňazí, ako bol kedy schopný spotrebovať, preto je boj o to, ako sa to rozdelí, trochu bizarný. Mal by to byť skôr súboj o to, kto dá najavo lepšiu pripravenosť peniaze použiť.

Slovensko bolo mesiace v situácii, keď neboli vylúčené predčasné voľby. Povedali ste, že vláda si uvedomuje, že musí zrýchliť, ale je podľa vás schopná do najbližších volieb splniť to, čo sa od nej vyžaduje? V parlamente má väčšinu, no koncom minulého roka mala problémy pri schvaľovaní kľúčových reforiem, ktoré sú súčasťou plánu obnovy.

Situáciu v parlamente vnímam veľmi silno. Na druhej strane, potrebné reformy zatiaľ prechádzajú, či už to bolo o jeden hlas, alebo o dva. Otázne je, ako dlho to koalíciu udrží pohromade, pretože sa to deje napriek, prinajmenšom, jednej jej časti. Niekedy sú dokonca aj v rámci jednej strany rôzne názory. Myslím, že krízový moment príde po roku, prípadne po roku a pol, keď sa urobí sumár a reálne uvidíme, koľko financií sa použilo.

Ak to nebude aspoň trochu vyzerať tak, že plán sa podarí naplniť, bude to pomerne veľký politický problém, ktorý môže zvýrazniť turbulencie. V prípade, že to bude postupovať, situácia sa môže upokojiť. Treba férovo povedať, že súčasná vláda to objektívne mala veľmi ťažké, bez ohľadu na to, aké má vnútorné problémy. Nastúpila v čase covidu, a to je niečo, s čím nemal nikto žiadnu skúsenosť.

Ak by sa stalo to, že nielen Slovensko, ale aj niektoré ďalšie štáty EÚ by nestíhali čerpať financie z plánu obnovy, je reálne, že by sa termíny čerpania ešte predlžovali, hoci fond obnovy je nastavený tak, že má konkrétny deadline?

V rámci príprav na politické diskusie ma vždy učili používať spojenie „nikdy nehovor nikdy“. Netrúfam si povedať, že taká vec je absolútne vylúčená, ale z dnešného pohľadu to tak vidím. Tieto fondy nie sú nastavené tak, aby sa odkladali na neskôr. Sú to požičané peniaze, za ktoré ručia všetky štáty. Odkladať splatnosť znamená predlžovať problém zadlženia a splácania a myslím si, že na to nebude politická vôľa.

Vidím to skôr tak, že to, čo nespotrebujeme, bude nenávratne preč. Vôľa predlžovať to zrejme nebude aj preto, že tu máme klimatickú agendu, pri ktorej sa to nedá odkladať. Bolo by protisystémové povedať štátom, že dostanú dvakrát toľko času.

Podľa posledného Eurobarometra z jari 2021 dôveruje EÚ 43 percent ľudí na Slovensku, nedôveruje jej 47 percent. Ako si vysvetľujete to, že na Slovensku nie je väčšina ľudí, ktorí by dôverovali Únii?

Tento výsledok je výrazne ovplyvnený pandémiou, tesne predtým to bolo iné.

Áno, v predchádzajúcom prieskume bola dôvera o desať percentuálnych bodov vyššia.

Presne, bola to viac ako polovica ľudí. Platí aj to, že konkrétne následky na život, ktoré súvisia s členstvom v EÚ, sú vnímané pozitívne: napríklad euro, možnosť cestovať, pracovať či študovať. Zároveň Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším percentom ľudí, ktorí sa cítia byť občanmi EÚ. V súčte však ľudia povedia, že dôvera je nízka. To číslo je teda trochu zvláštne a myslím, že to odráža spoločenskú náladu, ktorá do veľkej miery súvisí s covidom a s ďalšími negatívnymi javmi, napríklad so zneužívaním eurofondov.

Napriek tomu je to pomerne málo. Prečo to tak je?

Súvisí to s tým, čo sme už spomínali. Máme istú mieru otvorenosti a vnímavosti k interpretáciám, ktoré prichádzajú z inej strany a zároveň u nás sú silné politické subjekty, ktoré sa na tom vezú. Politický boj by sa podľa mňa mal odohrávať na iných pôdorysoch. Politici by mali byť lídrami, ktorí budú reálne prezentovať výsledky nášho členstva v EÚ. Nemalo by to byť o tom, že je to dobré alebo zlé, ale o konkrétnych veciach.

Máme v národnej povahe, že si vyberieme svojho obľúbeného lídra, a potom máme tendenciu úplne sa stotožňovať s jeho pohľadom na svet a s tým, ako ho prezentuje. Na Slovensku je dosť subjektov, ktoré sú eurokritické na báze, ktorá je ovplyvnená históriou. Ide napríklad o migrantov či prístup k menšinám. To sú veci, ktoré tu majú tradíciu, a ak by som bol vypočítavý politik, viem, že ak niektoré veci vyberiem a budem ich opakovať v konzervatívnom zmysle, ako boli vnímané pred 50-100 rokmi, získam istú politickú podporu. A to sa tu deje.

Ak sa na výsledky prieskumov pozrieme z hľadiska výhod, tak vidno, že ľudia na Slovensku si EÚ najčastejšie spájajú so slobodou cestovať, študovať či pracovať v zahraničí. Túto možnosť si v prieskume zvolilo až 62 percent respondentov. S demokraciou, ktorá je jednou zo základných hodnôt Únie, si ju však spája iba 17 percent ľudí. Prečo podľa vás EÚ nevyvoláva častejšie asociácie s demokraciou?

Predovšetkým je to o tom, že my sme historicky veľa demokracie nezažili. S demokraciou prichádzajú aj iné názory, konflikty a podobne. Z účasti vo voľbách a výsledkov je evidentné, že sa učíme žiť v demokratickom systéme. Platí to o politických subjektoch aj o voličoch. A to bude istý čas trvať.

Ako biológ si to stále predstavujem tak, že rovnováha v akomkoľvek živom systéme sa väčšinou ustanoví okolo nejakej hranice, ale počas tohto procesu sa objavujú veľké výkyvy smerom nahor aj nadol. To sa u nás deje s demokraciou. Blížime sa k nejakému nastaveniu spoločnosti a celkový vývoj je napriek všetkým problémom pozitívny, ale chce to čas. Ešte je to veľmi rozkolísané.

Vedúcim Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku ste boli štyri roky. Dozvedeli ste sa vďaka tomu o Slovensku niečo, čo ste predtým nevedeli?

Myslel som si, že Slovensko je podobnejšie českej spoločnosti viac, ako v skutočnosti je. Veľmi dobre poznám oboje a prístupy a postoje najmä v politickej oblasti sú dosť iné. To ma prekvapilo.

V čom sú rozdiely?

Je tu napríklad oveľa menší pocit príslušnosti k európskemu „západu“, výrazne vyšší vplyv cirkvi a menej tolerancie k akýmkoľvek menšinám. Zároveň je na Slovensku silnejší národný pocit a neochota k zásadnejším zmenám – aj keď tu existujú výnimky, napríklad v kultúre. Veľký rozdiel je aj vo vzťahu k USA, aj keď je to pre oba štáty najsilnejší spojenec. O sentimente k Rusku som už hovoril.

Na druhej strane, mám pocit, že na Slovensku je nádejnejšie alebo otvorenejšie podhubie. Zdola je tu pomerne veľa pozitívnych prvkov, ktoré čakajú na svoju príležitosť. Znovu to vidím ako biológ: keď máte les plný veľkých stromov, tak niektoré z nich usychajú a dole v podraste je mnoho malých stromčekov, ktoré nevidíte, no v momente, keď tie veľké padnú, zrazu niektoré menšie vyskočia a prudko vyrastú. Objavujú sa tu výrazné prvky občianskej spoločnosti, ktoré tú predtým neboli.

Čo napríklad?

Najviac ma to zasiahlo v environmentálnej oblasti, či už je to iniciatíva My sme les alebo Klíma ťa potrebuje. Týka sa to však aj diania po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Sú to prvky, ktoré prichádzajú zdola a majú svoju silu. Aj petícií je na Slovensku oveľa viac ako v okolitých krajinách.

V biznise a startupoch zas vidno veľký potenciál z hľadiska nápadov a schopnosti presadiť sa. Je pravda, že veľká časť mladých ľudí odchádza do zahraničia, ale treba urobiť relatívne málo, aby mali dobré podmienky aj doma. Prispieť by k tomu mohli aj reformy z fondu obnov. Vidím tak, že tu je kvas, z ktorého môže niečo vzísť, len na to treba vytvoriť väčší priestor.

Z vašich posledných odpovedí vyplýva, že ste na konci svojho mandátu pozitívne naladený, ale vravíte, že Slovensko ešte potrebuje čas.

Som pozitívne naladený. Základom je, že to máme vo vlastných rukách. Nikto nám nebráni a nestavia prekážky. Sami si výrazne môžeme vylepšiť realitu na Slovensku, len to musíme uchopiť a pustiť sa do toho. Už tu sú nejaké snahy, ale uvidíme, ako sa im bude dariť. Ak vydržíme a využijeme príležitosť, ktorú máme, tak to vidím pozitívne.

Ladislav Miko

Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku viedol štyri roky, do januára 2022. Pred nástupom do Európskej komisie pracoval v SAV aj v českej štátnej správe, bol námestníkom ministra životného prostredia pre ochranu prírody a krajiny. Od roku 2005 bol riaditeľom pre biodiverzitu na DG Environment (Generálne riaditeľstvo pre životné prostredie) v rámci Európskej komisie. V roku 2009 bol českým ministrom životného prostredia vo vláde Jana Fischera. Do konca roka 2017 bol v EK zástupcom generálneho riaditeľa DG SANTE, zodpovedným za potravinový reťazec.


Tento projekt bol spolufinancovaný EÚ v rámci grantového programu EP v oblasti komunikácie.
Európsky parlament sa nepodieľal na jeho príprave a za údaje, informácie alebo názory uvedené v rámci tohto projektu nie je žiadnym spôsobom zodpovedný ani nimi viazaný a nemôže ani niesť zodpovednosť za škody vyplývajúce z realizácie tohto projektu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Dnes na dennike.sk

Európska únia

Plán obnovy EÚ

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Ekonomika, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie