Denník N

Ako nemecký šľachtic postavil sociálne byty, aby zlepšil život bratislavských robotníkov

Vonkajšia časť škôlky v Schulpeho kolónii Foto zo zbierok Múzea mesta Bratislavy.
Vonkajšia časť škôlky v Schulpeho kolónii Foto zo zbierok Múzea mesta Bratislavy.

Text je súčasťou série „Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia“. Jej autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Séria vzniká s podporou Nadácie Pontis

Keď sa Juraj Schulpe ako dieťa naháňal po dome, musel si dávať veľký pozor. Kaštieľ jeho šľachtickej rodiny bol plný vzácneho nábytku, striebra a porcelánu, ktorý by sa mohol pri detských pestvách rozbiť.

Honosné bývanie v Novom Kneževaci, vtedy mestečku na juhu Uhorska, kúpil ešte Jurajov dedko. Schulpeovci si ho mohli dovoliť, keďže ako nemeckí aristokrati vlastnili rozsiahle majetky. Navyše sa im darilo aj v povolaniach – v rodine bol archeológ, vojenský veliteľ aj politik.

Najmladšieho Juraja to však ťahalo k úplne inej sociálnej vrstve. Už ako pätnásťročný chodieval medzi robotníkov a pozoroval, ako žijú. Tento zvyk si neskôr priniesol aj do Bratislavy, kde začal v roku 1885 študovať právo. A keď získal diplom, vydal sa na cesty.

Okrem severských oblastí a Ruska pochodil celú Európu. Skúmal, aké majú jednotlivé krajiny zdravotníctvo a ako sa tam ľuďom býva. Navštevoval miestne charity a klopal na dvere politikom, aby zistil, čo robia pre pracujúcu chudobu.

Popritom veľa čítal. Lákali ho najmä anglickí a nemeckí filozofi, ktorí písali o sociálnej etike, a nemohol, samozrejme, vynechať diela Karla Marxa. K jeho ľavicovému radikalizmu mal však ako evanjelik ďaleko.

Schulpe síce nerozumel, odkiaľ aristokrati nabrali nárok na svoje bohatstvo a privilégiá, no zmenu chcel dosiahnuť evolúciou, nie revolúciou. Monarchia, samosprávy a podnikatelia mali postupne zlepšovať často biednu životnú úroveň robotníkov.

Za základ všetkého považoval slušné bývanie a rozhodol sa, že pôjde príkladom.

Uhorské verejno-súkromné partnerstvo

Bol október 1895, keď na medzinárodnej konferencii vo francúzskom Bordeaux vystúpil mladý, len 28-ročný rečník a rozprával o stavaní cenovo dostupných bytov. Schulpeho tam vyslal sám uhorský minister vnútra po tom, čo uvidel v Bratislave.

Na dnešnej Šancovej ulici, kde boli kedysi vonkajšie múry mesta, vyrástli za poldruha roka tri budovy s 24 bytmi pre robotníkov. Každý z nich mal kuchyňu so sporákom, delili sa o práčovňu a splachovacie záchody, ktoré boli v tom čase luxusom aj pre mešťanov.

Bytovky mali tiež špeciálnu izbu pre pacientov, aby chorí obyvatelia nenakazili ostatných. Obklopovala ich zeleninová záhrada so zavlažovaním, vedľa bola spoločenská miestnosť. V nej si mohli unavení zamestnanci čítať, vzdelávať sa, počúvať hudbu či prednášky.

Výstavbu aj prevádzku tejto robotníckej štvrte platil najmä Schulpe – z vlastných peňazí a z pôžičiek. Pomohlo mu však aj mesto. Poskytlo úľavy z poplatkov, darovalo kameň na stavbu a postaralo sa o to, aby mali nové obytné domy napojenie na cestu, osvetlenie a vodovod.

Za to všetko nájomníci platili regulované ceny, ktoré boli o štvrtinu nižšie, ako si vtedy pýtali majitelia iných, oveľa horšie vybavených bytov. Boli za to vďační natoľko, že úradníkom navrhli, aby komplex premenovali na „Schulpeho kolóniu“.

Ani nie desať rokov od jej vzniku pribudla k bytom aj škôlka. Dokázala prichýliť až 100 detí, kým robotníci pracovali. Po rozpade monarchie to bola prvá materská škola v Bratislave, kde sa učiteľky rozprávali s deťmi po slovensky.

Nemecký aristokrat zmenil svojou bytovou kolóniou život stovkám ľudí, dôstojnejšie príbytky však potrebovali státisíce. Ak Uhorsko neodstráni hrubú nespravodlivosť, čaká ho spoločenská katastrofa, obával sa. A opäť sa rozhodol konať.

Záhradný dom a detské ihrisko škôlky. Foto zo zbierok Múzea mesta Bratislavy

Sociálny inovátor 19. storočia

Ministerstvo vnútra sa síce Schulpem rado pochválilo vo Francúzsku, doma však na jeho návrhy nedbalo. „Neurobilo nič,“ šomral po tom, čo sa niekoľko rokov neúspešne snažil dostať systémové zmeny na rokovanie vlády.

Do zákona chcel presadiť, aby byty pre robotníkov museli spĺňať aspoň základné hygienické štandardy. Tie, ktoré podnikatelia stavali dovtedy, sa totiž často podobali skôr na maštale než na obydlia pre ľudí. Navyše, po novom ich mal stavať aj štát a samosprávy.

Schulpeho nápady na zlepšenie bývania predbiehali dobu, a preto v konzervatívnom Uhorsku narazili. Niektoré si osvojila rakúska časť monarchie a región okolo Budapešti, no skutočne veľkých zmien sa nedočkal.

Na papieri zostali aj ďalšie sociálne reformy, ktorými chcel pozdvihnúť chudobných. Žiadal o ich lepšiu ochranu pred tuberkulózou a tiež, aby fabriky zachytávali škodlivé látky, ktoré vypúšťajú do ovzdušia.

Navrhoval zaviesť povinné úrazové aj starobné poistenie a nerozumel tomu, prečo majú dostať nedeľné voľno len niektoré profesie a nie všetci.

Mnohé z týchto inovácií mohli dostať šancu po vzniku Československa, ale to už mal šľachtic z Nového Kneževacu iné starosti.

Juraj Schulpe. Foto zo zbierok Múzea mesta Bratislavy

200-tisícové dedičstvo pre Bratislavu

Pád rakúsko-uhorskej monarchie pre aristokratické rody znamenal, že prišli o mnohé privilégiá. Nový demokratický štát rozbehol pozemkovú reformu, ktorou vyvlastnil pôdu veľkostatkárov, často za zlomok skutočnej ceny.

Takto klesla aj hodnota pozemkov, ktoré zdedil Schulpe po rodičoch. Keďže bolo čerstvo po vojne, nemohol sa viac spoliehať ani na peniaze, ktoré dostával z podielov v továrni na vojenský výstroj. Musel teda rozmýšľať, z čoho bude platiť prevádzku svojej „robotníckej kolónie“.

Po dlhom váhaní ju nakoniec predal mestu, ponechal si len byt, v ktorom chcel dožiť. Aj ten však po jeho smrti pripadol Bratislave rovnako ako všetok majetok, ktorý vlastnil. Tak si to prial v testamente.

Mal však podmienku: chcel, aby úradníci nechali postaviť divadlo a nemocnicu pre pľúcne choroby. Tú, ktorú ešte za Uhorska žiadal pre ľudí trpiacich tuberkulózou. Mesto jeho dedičstvo dostalo, prianie mu však nesplnilo.

Keď vydýchol naposledy, mal 69 rokov. Šľachtic, ktorý vyrastal v kaštieli plnom vzácneho porcelánu, zomrel v jednom z bytov, ktoré postavil pre chudobných robotníkov.

Rešerš: Lukáš Krajčír, Historický ústav SAV; podľa prác historičky Gabriely Dudekovej Kováčovej.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Dnes na dennike.sk

Bývanie

Filantropia

História

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie