Taliani aj Nemci už majú plány, ako sa odstrihnú od ruských surovín, Slovensko len výhovorky

[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]
Tak ako Brusel a hlavní európski hráči avizovali hneď prvé dni masívneho útoku ruskej armády na Ukrajinu, zásadné opatrenia na čo najrýchlejšie obmedzenie dovozov kľúčových surovín z Ruska sa intenzívne pripravujú.
Na Slovensku sme doteraz len svedkami neustále opakovaných výhovoriek, prečo sa to nedá, a vajatania hlavných aktérov vo vláde aj priemysle. A tí, ktorí vyzývajú na prijatie podobne zásadných krokov, sú, naopak, kritizovaní, osobne osočovaní a označovaní za nekompetentných tárajov, dokonca vrátane pani prezidentky.
Kým u nás pokračuje provinčná diskusia, naši kľúčoví partneri v EÚ už predstavujú čoraz konkrétnejšie výsledky. Hlavná pozornosť je okrem ropy, kde sa blíži rozhodnutie o úplnom embargu na jej nákup, venovaná nákupu plynu z Ruska, keďže enormný podiel sibírskej suroviny na pokrývaní energetických potrieb je najväčšou strategickou, ekonomickou a bezpečnostnou slabinou Európy vo vzťahu k Moskve.
Vzájomne výhodnú spoluprácu Putin zničil
Plyn zo západnej Sibíri začal nielen do východnej, ale aj západnej Európy prúdiť čoraz viac už od 70. rokov. Tranzitný plynovodný koridor pritom až do konca 90. rokov viedol výlučne cez územie Ukrajiny a Slovenska. Tento pôvodne vzájomne výhodný ekonomický vzťah prispel k zmierneniu napätia počas studenej vojny a pôsobil ako pozitívny katalyzátor spolupráce najprv so Sovietskym zväzom a potom s Ruskom po páde Berlínskeho múru a rozpade sovietskeho impéria.
Po nasťahovaní sa Vladimira Putina do Kremľa však čoraz negatívnejšie vplýval na politicko-bezpečnostnú situáciu v Európe a bezprostredne ovplyvňoval aj zásadné rozhodnutia vnútri EÚ, ako aj vo vzťahoch s Moskvou. Toto bolo čoraz zrejmejšie a súčasne kontroverznejšie po začatí Putinovej agresie voči Ukrajine v roku 2014, anexii Krymu a následnej okupácii východného Donbasu.
Symbolom týchto procesov sa stal plynovod Nord Stream 2, ktorý mal krížom cez Baltické more priamo prepojiť Rusko s Nemeckom a v konečnom dôsledku tak úplne eliminovať alebo aspoň výrazne obmedziť tradičné tranzitné trasy cez Ukrajinu, ale aj Poľsko, čo by ekonomicky a bezpečnostne oslabilo celý priestor medzi Nemeckom a Ruskom vrátane Slovenska.
Podiel ruského plynu na celkovej spotrebe sa aj v dôsledku klesajúcej ťažby na území samotnej EÚ za posledné roky neustále zvyšoval a prekročil až 40 percent. V samotnom Nemecku, ktoré svoju energetickú transformáciu postavilo na zvyšovaní využívania obnoviteľných zdrojov a plynu na úkor uhlia a jadrovej energetiky, pritom podiel ruských dodávok presiahol až polovicu.
Súčasne však pre ruský koncern Gazprom aj pre ostatných ruských producentov uhľovodíkov ešte viac vzrástol význam trhu EÚ. Vyše 70 percent z celkových ruských príjmov z exportu plynu pochádza od nás, zákazníkov z Únie. A ak by sme k tomu prirátali aj predaj do Turecka a na Balkán či do Veľkej Británie, bol by tento podiel ešte vyšší. Na porovnanie: do Číny cez plynovod Sila Sibíri z nových menších ložísk na východnej Sibíri predal Gazprom minulý rok rovnaký objem, ako od neho odobrala len samotná Česká republika.
A keďže všetky potrubia z gigantických ložísk na západnej Sibíri a polostrove Jamal smerujú výhradne do Európy a dostupné kapacity na vývoz skvapalneného plynu (LNG) z nich sú veľmi obmedzené, radikálnejšie zníženie nákupu ruského plynu by pre Gazprom a Putinovu kasu znamenalo nenahraditeľný a bolestivý výpadok, lebo tento plyn sa pre neexistenciu iných exportných trás nedá predať inde.
Nemci a Taliani už majú presné plány
Ak chce európske spoločenstvo naozaj urýchlene odstrániť svoju strategickú slabinu v podobe neúnosnej závislosti od ruských surovín a ekonomicky oslabiť agresívny Putinov režim, kľúčové je, aby začali výrazne znižovať nákup plynu predovšetkým jeho hlavní odberatelia. Nemci a Taliani už presne to robia.