Reportáž zo Slovnaftu: Špičková európska rafinéria, no iba keď tečie ropa z Ruska

Rafinéria Slovnaft sa nikdy nepripravovala na možnosť, že úplne príde o ruskú ropu. S vojnou alebo so západnými sankciami ako s možným rizikom nepočítala. A to ani po anexii Krymu v roku 2014, keď sa prvýkrát hovorilo aj o sankciách na ruské palivá.

„To najhoršie, na čo sme sa pripravovali, bola porucha ropovodu Družba, ktorá by trvala niekoľko mesiacov. Preto sme rozšírili Adriu. Počítali sme s tým, že keby to trvalo rok, vedeli by sme dopraviť dostatočné množstvo ropy,“ uviedol šéf spoločnosti Oszkár Világi na neformálnom stretnutí s novinármi minulý týždeň.

Dokonca ani v prípade poruchy Družby nerátal Slovnaft s tým, že bude ďalej spracovávať inú než ruskú ropu. „Ak by bol logistický problém, vzhľadom na stav a vek ropovodu Družba, kúpili by sme ruskú ropu a dopravili ju k nám cez Adriu,“ doplnil výkonný riaditeľ Slovnaftu Marek Senkovič.

Slovnaft nie je jediná slovenská ani európska firma, ktorá geopolitické hrozby podcenila. Šéf Slovenského plynárenského podniku Richard Prokypčák v rozhovore pre Denník E povedal, že to najhoršie, na čo sa pripravovali, boli „cenové riziká, vplyvy počasia a podobne“.

Podcenenie skutočnej hrozby zo strany energetických firiem je jedno z vysvetlení, prečo sa Slovensko ocitlo v dnešnej situácii. V prípade Slovnaftu však nie je jediné.

Na základe návštevy rafinérie a analýzy doterajších aktivít spoločnosti sme v tomto texte zhrnuli informácie, ktoré môžu pomôcť odpovedať na dve kľúčové otázky:

1. Prečo skupina MOL ako materská firma nepripravila Slovnaft na spracovanie inej než ruskej ropy skôr?
2. Koľko by to teraz stálo a je to pre Slovnaft veľká investícia?

Prečo je to dôležité? Pretože od týchto odpovedí závisí aj to, kto by to mal teraz celé zaplatiť. Slovnaft s MOL-om, alebo štát, prípadne Európska únia.

Na minulotýždňovom stretnutí s vedením spoločnosti odznelo aj to, že Slovnaft sa na to pozerá ako na „vynútené“ investície, ktoré sú dôsledkom vojny a prípadných sankcií voči Rusku. Teda náklady by nemali ísť z jeho, ale z verejných zdrojov.

Prečo je pre Slovnaft ťažké vzdať sa ruskej ropy

V posledných týždňoch je rafinéria kritizovaná za to, že neinvestovala do technológií, aby bola schopná spracovávať aj iné zmesi než ruský Urals (predáva sa pod skratkou REBCO).

Nie je to však tak, že Slovnaft vôbec neinvestoval, naopak. No práve pohľad na investície ukazuje, prečo sa rafinéria ruskej ropy bude vzdávať nerada.

Od začiatku milénia preinvestovala spoločnosť ročne okolo sto miliónov eur. Historicky najdôležitejšou investíciou Slovnaftu bolo vybudovanie nového technologického komplexu EFPA za pol miliardy dolárov.

Celý jeho anglický názov „Environmental Fuel Project Apollo“ navádza na to, že išlo najmä o investície do životného prostredia. To síce tiež, no rovnako zásadné pre budúcnosť podniku bolo prekonfigurovanie závodu tak, aby sa z ruskej ropy vyrobilo viac produktov s vyššou pridanou hodnotou – bezolovnatý benzín a najmä nízkosírna motorová nafta. Sústava zariadení EFPA patrí doteraz k nosným pilierom celej prevádzky.

Po uvedení komplexu EFPA do prevádzky v roku 2000 sa dostal Slovnaft medzi európsku špičku v spracovaní ťažkej ruskej ropy.

Začali sa zlaté časy rafinérie, ktoré trvali až do globálnej finančnej krízy v roku 2009. Rok predtým ešte Slovnaft a sesterská Dunajská rafinéria MOL-u získali ocenenie pre najziskovejšie rafinérie v Európe.

Slovnaft investoval nemalé prostriedky do spracovania ťažkej ruskej ropy z dvoch dôvodov – prvým je dopyt po nafte a druhým dostupnosť lacnej vstupnej suroviny.

Ruská ropa a európsky hlad po nafte

Ropné zmesi môžeme zjednodušene rozdeliť na dva základné druhy – ťažké a ľahké.

Ruská ropa Urals patrí k ťažším zmesiam, čo znamená, že obsahuje viac komplexnejších uhľovodíkov. „Rozbiť ich“ na hodnotné finálne produkty je zložitejšie a stojí to viac energie. Naopak, z ľahkých rôp sa dajú zase dajú jednoducho vyrábať výnosnejšie benzíny.

Kľúčovým produktom Slovnaftu je nafta, ktorej sa dá z ruského Uralsu vyrobiť viac ako pri ľahkých zmesiach.

Európska únia nie je v nafte sebestačná – musí ju dovážať, najmä z Ruska, zo Stredného východu, z ázijských krajín a USA.

Slovnaft mal vďaka Družbe po ruke lacnú ruskú ropu, z ktorej sa dá vyrobiť veľa naftových produktov. Ťažil tak z toho, že vyrába produkt, ktorého je v Únii nedostatok, a môže ho jednoducho predávať vďaka tomu, že je vo vnútri jednotného európskeho trhu.

Druhým dôvodom je fakt, že dopraviť na Slovensko ropu z Ruska je oveľa pohodlnejšie a lacnejšie než zháňať ropu odinakiaľ.

Predstavitelia Slovnaftu sa aj teraz sťažujú, že tranzitné poplatky cez ropovod Adria sú vyššie než v prípade Družby. A objednávanie prepravných kapacít cez ropovody je vždy menej náročné než konkurencia, ktorá vládne v preprave tankermi.

Presvedčenie manažérov Slovnaftu, že ruská ropa neprestane na Slovensko prúdiť, je napríklad jedným z dôvodov, prečo má rafinéria iba tri funkčné nádrže na uskladňovanie ropy.

„V minulosti nebol dôvod stavať viac nádrží, ropa prichádzala v súlade s plánom, prevádzky vyrábali v súlade s plánom a rovnako podľa plánu bol realizovaný odbyt palív,“ vymenováva technológ Slovnaftu Juraj Sláva.

Ak by sa úplne zakázal dovoz ropy z Ruska, Slovnaft tvrdí, že by potreboval ďalšie dva zásobníky, kde by skladoval viacero druhov ropy a z nich si vyrábal svoju vlastnú zmes – blend.

Posledná postavená nádrž pritom mala stáť tridsať miliónov eur a jej výstavba trvala päť rokov, z toho dva až tri zabralo povoľovanie.

Najväčšia nádrž na ropu na Slovensku

Česi to zvládli, tak prečo nie aj Slovnaft?

Na internetových fórach a blogoch sa vedú polemiky o tom, že české rafinérie skupiny patriace pod poľskú skupinu Orlen prechod na „neruskú“ ropu hravo zvládli. Tak prečo nie aj Slovnaft?

Tu však treba niektoré informácie uviesť na pravú mieru.

Je pravda, že české rafinérie sú dnes pripravenejšie na prechod na ropu z iných zdrojov. No nie je pravda, že Česi prekalibrovali svoje rafinérie v priebehu niekoľkých mesiacov. Ako vysvetľuje v rozhovore pre české Hospodárske noviny Tomasz Wiatrak, riaditeľ skupiny Orlen Unipetrol, Česi začali znižovať závislosť od ruskej ropy pred niekoľkými rokmi a za posledné štyri otestovali dvadsať rôznych blendov.

Rozdiel je aj v tom, že Česi majú okrem Družby aj potrubné spojenie do Nemecka napojené na taliansky ropovod s koncovým terminálom v prístave Terst. Na rozdiel od čisto ruskej Družby a chorvátskej Adrie sa týmto ropovodom už dnes prepravujú vo veľkej miere neruské zmesi.

A je tu ešte jeden podstatný rozdiel, a to je kapacita „rúry“. Taliansky ropovod je schopný prepraviť až 43 miliónov ton ropy ročne, kým Adria len šesť miliónov.

Podľa šéfa českého Orlen Unipetrolu by dokázal ropovod zniesť ešte o niečo väčší tlak, čím by sa mohla jeho kapacita zvýšiť. Potrebné sú na to len výkonnejšie pumpy a kompresory.

Ako cestuje ropa v ropovode a úzke miesto na Adrii

Ďalšia informácia je dôležitá pre pochopenie toho, o koľko jednoduchšie je využívať jednu zmes ropy v ropovode namiesto viacerých.

Potrubím sa dá dopravovať v jednej chvíli vždy len jedna ropná zmes. Je to niečo ako rýchlostná cesta, no len s jedným jazdným pruhom. Nedá sa na nej predbiehať.

„Jedna zmes tlačí pred sebou druhú. Na začiatku každej šarže je takzvané čelo, kde sú zmesi pomiešané,“ hovorí technológ Juraj Sláva. Tohto mixu je len pár percent, no aj tie ukazujú, ako je každá kvapka ropy pre Slovnaft dôležitá. „Pre nás ani to nie je odpad, keby sme ho vylievali, tak nás to ekonomicky veľmi zabolí.“

Keď operátor potrubia pustí jeden druh zmesi, odberatelia iných musia čakať, kým ropovodom nepotečie tá ich. „Nie je to jednoduché. Na ropovode sa kupuje časový slot a ten treba zladiť so zakontrahovaným tankerom,“ dodáva technológ.

Napojenie na ropovod Družba

Ďalším problémom v prípade zastavenia dodávok cez ropovod Družba by bolo zháňanie voľných tankerov, ktoré by dopravili ropu do vstupného bodu na ropovode Adria so vstupným terminálom v chorvátskom Omišalji. Slovnaft odhaduje, že by pre seba potreboval jeden tanker každý druhý deň.

Okrem toho je podľa neho na ropovod „úzke miesto“ pri chorvátskom meste Sisak, pre ktoré sa potrubím nedá dodávať dostatočné množstvo ropy pre obe rafinérie skupiny MOL – tú v Maďarsku pri meste Százhalombatta aj pre bratislavskú.

To vysvetľuje, prečo rozhodnutie Slovnaftu, akú zmes spracovávať namiesto ruskej, závisí aj od rozhodnutia manažérov v sesterskom závode.

V momente, keď by ruská ropa cez ropovod Družba netiekla, nešlo by už len o vlastnícke prepojenie, ale aj o fyzické spojenie jednou „pupočnou“ rúrou. Pre obe rafinérie by bolo najvýhodnejšie, ak by ňou dovážali tú istú ropu. Maďarsko, kde sídli pološtátny MOL, stále trvá na tom, že najlepšia by bola ruská.