Inflačný oheň sa rozhára. Máme sa tešiť na tvrdé pristátie?

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Najnovšie údaje o vývoji inflácie prekonali očakávania analytikov. V tom zlom zmysle slova. Celková májová inflácia dosiahla v eurozóne 8,1 percenta, zďaleka najvyššiu hodnotu od založenia menovej únie. „Hlavný podpaľač“ je jasný. Celkový rast spotrebiteľských cien bol ťahaný najmä cenami energií, ktoré medziročne narástli o 39 percent. Vysokým tempom však rástli aj ceny potravín.

Všetky krajiny eurozóny vykázali vyšší rast cien, ako sa očakával. Ako vždy, priemer zakrýva veľké rozdiely. Predbežný odhad pre Slovensko činí 11,8 percenta. Smutnými víťazmi inflačnej hitparády sú už tradične malé pobaltské krajiny. Inflácia v Estónsku dosiahla (takmer nemysliteľných) 20,1 percenta, V Lotyšku a Litve „len“ 16,4 a 18,5 percenta. Bezprostrednou príčinou sú skokové nárasty cien elektriny a plynu. Napríklad v Estónsku poskočili v apríli ceny energií pre domácnosti medziročne o 103 percent.

A čo nás čaká v nasledujúcich mesiacoch? O budúcom vývoji inflácie veľa napovedá vývoj cien v agrobiznise, priemysle a službách. Napríklad bušel pšenice sa na svetových burzách pred rokom predával za 6,5 dolára, kým dnes za 11,5. Cena barelu ropy stúpla v tom istom období zo 67 na 115 dolárov. Slovensko nie je výnimkou. Napríklad v apríli narástli ceny rastlinných výrobkov o polovicu. Zvýšené ceny vstupov firmy premietajú do spotrebiteľských cien. Keď pekárovi zdražie obilie a prepravcovi benzín, musí sa to odraziť aj na cene rožkov.

Rastúce ceny palív a energií, ale aj potravín sú priamym dôsledkom vojny na Ukrajine. Nezabúdajme, že Rusko a Ukrajina patrili k významným exportérom obilia, ale aj umelých hnojív, od ktorých je produkcia potravín závislá. Okrem základných palív, energií, potravín a iných surovín sa v európskych ekonomikách čoraz viac prejavuje aj deficit subdodávok pre priemysel. Najzraniteľnejšie sú malé a extrémne otvorené ekonomiky, ako je Slovensko, kde pôsobia finálne montážne linky v automobilovom priemysle, ale aj vo výrobe strojov a spotrebnej elektroniky.

Rozhodnutie Európskej únie o obmedzení dovozov ruskej ropy o 90 percent do konca tohto roka má svoju politickú i ekonomickú dimenziu. Tá ekonomická hovorí, že vplyv palív a energií na infláciu sa ešte zvýši. Jasne povedané, inflácia môže byť aj vyššia ako doteraz, pretože Európa bude musieť hľadať drahšie alternatívne zdroje ropy a plynu. Z nečakaných ziskov sa budú tešiť štáty v Perzskom zálive a v severnej Afrike, ale aj americké energetické spoločnosti. Bežnému spotrebiteľovi sa to bude vysvetľovať stále ťažšie.

Ľudia i firmy sa prirodzene pýtajú, čo s tým chcú vedúci predstavitelia Únie a jej národných štátov robiť. Ukazujú prstom aj na Európsku centrálnu banku (ECB), ktorá má v kompetencii stabilitu cenového vývoja. Hlavné príčiny vysokej inflácie sú externé – rast cien energií a palív v dôsledku vojny na Ukrajine. Po odrátaní týchto faktorov je miera inflácie len niekde na úrovni štyroch percent. Pretože vojnu zastaviť nemôže, ECB má na skrotenie inflácie len obmedzené možnosti. Zníženiu cenových tlakov by pomohlo len okamžité skončenie vojny a návrat k dodávkam ruského plynu a ropy. Rusko sa však nevráti do hraníc z februára tohto roka a Európa zas k závislosti od ruských dodávok energií.

Tam, kde sa rozum minul, treba hľadať záložné riešenia. Tlak na ECB, aby „niečo s tou infláciou urobila“, bude čoraz silnejší. Aj z radov ekonomických expertov sa ozýva stále viac hlasov, aby ECB podľa vzoru americkej centrálnej banky pristúpila k razantnému zvyšovaniu úrokov. ECB má svoje dobré dôvody, prečo sa jej do toho nechce. Tým hlavným je obava z „tvrdého pristátia“, t. j. vyvolania ekonomickej krízy. Sú tieto obavy opodstatnené?

Určite áno. Mzdy najmä vo veľkých krajinách Únie rastú pomalšie ako spotrebiteľské ceny. Reálny príjem domácností klesá. Očakáva sa, že reálne mzdy (rozdiel medzi nominálnym rastom miezd a infláciou) v eurozóne v priemere klesnú o 2,5 percenta. Nižšia kúpna sila sa premietne aj do zníženia spotrebiteľských výdavkov, ktoré sú v eurozóne hlavným ťahúňom ekonomiky. Európska komisia v polovici mája znížila prognózu ekonomického rastu v eurozóne na rok 2022 z pôvodných 4,2 percenta na 2,7 percenta. Pri rastúcej inflácii je však celkom možné, že sa eurozóna dostane do recesie.

Kombinácia ekonomickej stagnácie, respektíve krízy a inflácie sa volá stagflácia. V ekonomickej teórii a praxi je to jeden z najhorších možných scenárov. Ak začne ECB razantne zvyšovať úroky, v podstate otočí ekonomické lietadlo nosom rovno dolu. K problémom s infláciou pristúpia problémy s miliónmi nových nezamestnaných. Takýto stagflačný príbeh si naposledy vyskúšali USA v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Spomienky na stagfláciu sú jednoducho zlé.

Tlaky na zvyšovanie úrokov však budú silnieť a bankári z Frankfurtu to dobre vedia. Zatiaľ sa hovorí len o zvýšení úrokov o zanedbateľných 0,25 percenta. V kuloároch sa však pripúšťa aj zvýšenie o pol percenta. A možno takýchto zvýšení bude v tomto roku viac. Tvrdé pristátie infláciu pribrzdiť môže. Keď sa ekonomika dostane do recesie, dopyt po energiách a palivách klesne a tým klesne aj ich cena. Inflačnému ohňu doslova dôjde palivo. Tvrdé pristátia však zvyknú bolieť.