Denník N

Startupy sú dôsledkom stádovitosti ľudí, ktorí sa rozhodnú platiť za niečo viac, než je skutočná hodnota danej veci

Foto - lassedesignen/stock.adobe.com
Foto – lassedesignen/stock.adobe.com

Adam Neumann bol zosobnením predstáv o podnikateľovi zo Silicon Valley. Ponúkal takmer hypnotizujúcu víziu: radikálnu zmenu pracovného prostredia šitú na mieru generácii mileniálov. Nazval ju WeWork. Spoločnosť však v honbe za jeho víziou míňala peniaze rýchlejšie, než ich dokázala nadobudnúť. Čakal ju rýchly vzostup a ešte rýchlejší pád. Investigatívni novinári Eliot Brown a Maureen Farrell v knihe Kult WE približujú startupový ošiaľ v Silicon Valley.

Moderný kapitalizmus už dávno pripomína štíhly pohár na šampanské plný bublín, ktoré stúpajú na povrch a potom prasknú.

V Holandsku v 17. storočí vznikla takáto bublina s cibuľkami rôznofarebných tulipánov, ktorých ceny vzrástli natoľko, že za jednu exotickú cibuľku bolo možné kúpiť pekný dom. V Anglicku v 40. rokoch 19. storočia podobnú bublinu nafúkli železnice: medzi ľuďmi vyvolali takú eufóriu, že investície do nich v jednom momente predstavovali viac ako 7 percent celkového HDP krajiny. Bubliny v roku 1929 inšpirovali stavbu úplne nových, úplne prázdnych mrakodrapov. Spôsobili, že plyšové hračky od firmy Beanie Babies sa počas 90. rokov predávali za 5 000 dolárov za kus. V roku 1998 internetovú spoločnosť Kozmo.com priviedli k presvedčeniu, že má ekonomický zmysel do hodiny doručovať vysokoškolákom sladkosti a časopisy bez poplatku za dopravu.

Jednoducho povedané, bubliny sú dôsledkom stádovitosti ľudí, ktorí sa rozhodnú v jednom momente platiť za niečo viac, než je skutočná hodnota danej veci. Vo svojej podstate sú veľmi ľudským výtvorom – tlačenicou investorov, ktorí nasledujú vôňu pútavého príbehu. Nadbytočnosť kapitálu sa tu spája so strachom z premeškania príležitosti. Výsledkom je mánia. Rastúca cena živí samu seba a investori sa navzájom presviedčajú, že svet sa zmenil – že vysoké ceny budú večné.

Účastníci tohto procesu sú často veľmi inteligentní – dokonca si ono šialenstvo naplno uvedomujú. Napriek tomu je konformita príliš príťažlivá. V 50. rokoch 20. storočia zorganizoval psychológ Solomon Asch experiment, v rámci ktorého ukazoval účastníkom dve karty – na jednej bola čiara istej dĺžky a na druhej boli tri rôzne dlhé čiary. Následne sa ich pýtal, ktorá z troch čiar je rovnako dlhá ako čiara na prvej karte. Keď účastník odpovedal v skupine s jedným alebo dvoma rovesníkmi, ktorí na otázku odpovedali zámerne nesprávne, účastník takmer vždy odpovedal správne. Ale keď bol súčasťou veľkej skupiny – ktorá bola navyše tajne poučená, že má vyberať nesprávnu odpoveď –, často sa stotožnil s iracionálnym výberom skupiny.

V bublinách dokáže stádovitosť a jej kolektívna psychológia prevládnuť nad charakteristikou jednotlivca. Eufória víťazí nad skepticizmom. Hračky Beanie Babies majú trvalú hodnotu. Ceny bytov už nikdy neklesnú. Čoraz viac investorov sa usiluje zbohatnúť na statkoch, ktorých vnímaná hodnota rastie, čo tlačí ich ceny ďalej nahor.

Nebola v tom len firma WeWork.

V roku 2015 bol svet startupov v USA bublinou, ktorá sa približovala k hladine. Rovnaká mašinéria rizikového kapitálu a podielových fondov, ktorá súhlasila s označením spoločnosti WeWork za technologický startup s hodnotou 10 miliárd dolárov a nie za skromnú realitnú firmu, sypala peniaze do zástupu mladých spoločností zo Silicon Valley. Tieto startupy plánovali narušiť chod všetkého od matracov po kávu, pričom nafukovali svoje valuácie a peniaze rozhadzovali plnými priehrštiami.

Monzún peňazí ovplyvňoval každodenný život v Silicon Valley a v celom San Franciscu, novom hlavnom meste start­upov. Mesto sa rýchlo stalo teráriom malých firiem míňajúcich peniaze a premieňajúcich bývalé sklady šperkov a kobercov na rušné kancelárie s pingpongovými stolmi a výrobníkmi macchiata. Zamestnanci spoločností dodávajúcich softvér pre personalistov (Zenefits) stáli v rade na obed u dodávateľov šalátov podporovaných rizikovým kapitálom (Sweetgreen) a zastavovali sa na kávu v kaviarňach podporovaných rizikovým kapitálom (Philz), pričom mali obuté tenisky z merino vlny, ktoré boli vyvinuté s podporou rizikového kapitálu (Allbirds). Prevážali sa výrazne pod náklady vďaka nerentabilným prepravným spoločnostiam (Uber) alebo parkovali vlastné autá pod cenu s nerentabilnou obsluhou na požiadanie (Luxe). Kupovali si domy cez nerentabilné začínajúce maklérske spoločnosti (Compass) a skladovali svoje veci v nerentabilných samoobslužných skladoch (Clutter). Zľavy číhali na každom rohu: prebiehal masívny transfer bohatstva z fondov rizikového kapitálu prekypujúcich peniazmi k spotrebiteľom, ktorí dostávali produkty pod cenu. Jeden zvlášť podnikavý lovec zliav – bývalý startuper Ben Yu – dokázal večerať zadarmo celých sto dní vďaka bezplatným rautom, dostal tisíce dolárov od startupu na prenájom áut a získal bezplatné trojmesačné členstvo v startupe na požičiavanie lietadiel. Bublina sa stala biosférou, bol to svet bez stien, plotov a hraníc.

V pozadí toho celého bola hromada peňazí, pre ktoré sa hľadali vhodné firmy, a tá rástla oveľa rýchlejšie ako množstvo dobrých nápadov. Úspech Facebooku a nedostatok iných možností spravili zo Silicon Valley magnet pre správcov kapitálu, ktorí hľadali miesto na investovanie svojich prostriedkov. Všetci od fondu Fidelity cez penzijné fondy až po celebrity ako Jared Leto, Kobe Bryant a členov skupiny Linkin Park pchali peniaze do startupov.

Ceny nemohli ísť inam než hore. Takzvané jednorožce – startupy s hodnotou prevyšujúcou miliardu dolárov – už neboli výnimkou, ale skôr pravidlom. V priemere každý týždeň sa objavil jeden nový jednorožec, ku koncu roka ich bolo viac ako deväťdesiat. Poisťovňa Oscar Health zameraná na mileniálov. Predajca okuliarov z korytnačiny Warby Parker. Webová stránka Nextdoor zameraná na rozvíjanie susedských vzťahov.

Rastúce valuácie vytvárali ilúziu úspechu. V skutočnosti sa mimo dopytu investorov zmenilo len málo a mnohé spoločnosti, ktorých ocenenia raketovo stúpali do stoviek miliónov alebo miliárd, nevedeli ani ukázať, že ich obchodný model môže raz vôbec byť ziskový – čo je elementárna požiadavka na životaschopný biznis mimo Silicon Valley. Namiesto toho tieto spoločnosti nalievali peniaze investorov do zvyšovania príjmov, čo dosahovali predajom tovaru pod cenu.

Valuácia Uberu vyletela nad všetky ostatné a presiahla 50 miliárd dolárov. Keď milióny ľudí zmenili svoje prepravné návyky a začali privolávať autá so šoférmi prostredníctvom aplikácie, spoločnosť mohla legitímne tvrdiť, že ide o technológiu, ktorá skutočne prináša nový vietor. Ale v Silicon Valley to v tom čase v žiadnom prípade nestačilo: Prečo sa uspokojiť s tým, že zásadne zlepšíme spôsob fungovania výraznej časti mestskej dopravy? Investori ignorovali skutočnosť, že spoločnosť na každej jazde prerába, a namiesto toho kládli do ­popredia víziu, že Uber úplne zmaže potrebu vlastnenia auta. Mal sa stať prepravcom na každú príležitosť od doručovania balíkov po cestu do práčovne, pričom by súperil s FedExom a Amazonom. Mal zmenšiť zápchy v mestách (zväčšil ich), vyrobiť vlastnú technológiu autonómneho riadenia auta (zaostáva) a generovať zisky (tiež nič).

Foto – AA+W/stock.adobe.com

Tí, ktorí nestihli napumpovať peniaze do Uberu, zúfalo hľadali niekoho ďalšieho. Bol celý rad startupov, ktoré sa charakterizovali ako Uber na „X“ – služby na požiadanie, ktoré niečo doručujú v priebehu pár minút po ťuknutí na aplikáciu. Existovali najmenej tri autoservisy na požiadanie, Uber na pranie s názvom Washio, dokonca aj Uber na sušienky s názvom Doughbies. Spotrebitelia mohli pomocou aplikácie požiadať o domáce čistiace prostriedky alebo zavolať nejakú spoločnosť, aby v priebehu niekoľkých minút zabalila a odoslala balík – za nominálny poplatok. Jediný problém bol, že nič z toho nemalo ekonomický zmysel. Takmer všetky zbankrotovali krátko potom, ako zhltli milióny od svojich investorov.

Vo svete zaplavenom hotovosťou si mnohí správcovia rizikového kapitálu a podielových fondov uvedomovali, že sa pohybujú v prostredí plnom bublín, niektorí dokonca súkromne hovorili o tom, ako sa ohodnocovanie firiem vymklo spod kontroly. Ale ostávali pri tom, pretože sa zdalo, že všetci hrajú rovnakú hru, teda že vysoko hodnotené startupy stále získavajú viac peňazí pri ešte vyššej valuácii. Podstatné je, že investori stavili na to, že keď všetky tieto startupy po niekoľkých rokoch vstúpia na burzu, akciové trhy budú z týchto spoločností rovnako nadšené ako spoločnosti spravujúce rizikový kapitál a podielové fondy. Pokiaľ budú hrať rovnakú hru aj verejné trhy, všetko bude fungovať. Potom všetci dokážu predať svoje akcie za obrovské sumy.

Boli to práve médiá, kto mohol zabrzdiť rozbehnutý vlak optimizmu. Ale v roku 2015 malo Silicon Valley v tlači dobré renomé a zaobchádzalo sa s ním s rešpektom a nie so skepticizmom, ktorý sa neskôr začal uplatňovať na Facebook a Amazon, keď sa dostala do popredia ich mimoriadna veľkosť a vplyv.

Médiá zamerané na tému startupov si pestovali skôr mentalitu fanúšika než strážneho psa.

Foto – fgnopporn/stock.adobe.com

Z dôvodu chýbajúcej skepsy na všetkých stranách vrátane médií začali technologickí investori pumpovať peniaze aj do vznikajúcej vrstvy spoločností, ktoré síce neboli technologicky zamerané, ale tvárili sa tak. Tieto spoločnosti sa viezli na vlne technologického boomu a používali rovnaké slovné obraty, aké používali iné startupy, keď chceli zhrabnúť peniaze od investorov. Spúšťali vtipné reklamné kampane s plagátikmi vo vozňoch metra, kde sloganmi písanými bezpätkovým písmom, obľúbeným medzi mileniálmi, vytláčali predchádzajúcu generáciu reklám na plastickú chirurgiu a dermatológiu. Fakt, že sa spoločnosti snažia napodobňovať a požičiavať si žargón z technologického sveta, rozhodne nie je novinkou. V období rozmachu elektroniky na konci 50. a 60. rokov minulého storočia si nespočetné množstvo obstarožných firiem pridalo k svojmu názvu „tronics“, aby pútali väčšiu pozornosť. Slávna redaktorka Tina Brown zasa v čase nárastu internetovej bubliny uviedla, že jej toľko vychvaľovaný nový časopis Talk sa vyhlasuje za „kultúrny vyhľadávač“.

V tomto ošiali teda spoločnosť Beyond Meat nebola jednoducho výrobcom náhrady mäsa do vegetariánskych hamburgerov, ale „platformou“ ako Facebook alebo YouTube, ktorá medziiným vyrába mäso z rastlín. Rýchlorastúca sieť predajní s grilovaným syrom The Melt si myslela, že keď má online objednávkový systém, môže mať valuáciu podobnú technologickým spoločnostiam. Výrobca lacných žiletiek Harry’s sa chválil svojimi príjmami od vracajúcich sa zákazníkov cez „predplatné“, čo je termín bežný v softvérových spoločnostiach, a získal stovky miliónov dolárov z prostredia rizikového kapitálu. Výrobca matracov Casper bol vlastne úspešným technologickým startupom, ktorý v technologickej tlači predstavoval revolúciu v odvetví matracov s pohodlnými penovými matracmi, ktoré dodával pekne zabalené až k dverám zákazníka. Vo svojej podstate bol Casper menej výrobcom matracov a viac marketingovou spoločnosťou – takou, ktorá začala tým, že pritiahla pozornosť na svoju webovú stránku a až potom uzatvárala zmluvy s továrňami na výrobu penových matracov, ktoré sa prakticky neodlišovali od matracov konkurentov.

WeWork bol vedľajším produktom toho istého masového klamu, ktorý vyháňal ohodnotenie „technologických“ spoločností do závratných výšok. Investori videli skôr fyzickú sociálnu sieť s úžasným rastom než masu ľudí platiacich trhové nájomné za kancelárske priestory, pričom straty tu rástli rovnako rýchlo ako príjmy. Keď im Neumann povedal, že WeWork je ako Uber a Airbnb, investori sa zamerali na niekoľko paralel medzi týmito podnikmi a nie na početné zásadné rozdiely vrátane toho, že Airbnb a Uber sú nenáročné na aktíva a nemusia pokrývať náklady na prenájmy svojich domov a áut s pätnásťročnou viazanosťou.

Adam Neumann, zakladateľ spoločnosti WeWork, na konferencii TechCrunch, 2015. Foto – Flickr/Noam Galai/Getty Images for TechCrunch

O týchto investoroch sa často hovorilo ako o inteligentných peniazoch – investovali v mene bohatých rodín, nadácií alebo dôchodkových fondov, ktoré si ich vybrali za svojich poradcov. Ale vo svete zaplavenom hotovosťou sa títo investori obávali, aby neostali bokom od ďalšieho veľkého, lukratívneho nápadu. Nebolo totiž výnimkou, že sa na riziká nehľadelo a nevýhody boli zatláčané do úzadia.

Ako rástol medzi investormi rozruch okolo značky WeWork, zopár pozorovateľov vzdialených od kotla Silicon Valley začalo vyjadrovať určitú skepsu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Dnes na dennike.sk

Knihy

Startupy

Ekonomika, Svet

Teraz najčítanejšie