Denník N

Kým sa debatuje o alobale, Fico dal baniam potichu vopred viac ako miliardu

Robert Fico na návšteve Hornonitrianskych baní. Predtým im potichu sľúbil príspevky na ďalších 14 rokov, je to asi miliarda eur. Foto – TASR
Robert Fico na návšteve Hornonitrianskych baní. Predtým im potichu sľúbil príspevky na ďalších 14 rokov, je to asi miliarda eur. Foto – TASR

Vláda potichu odsúhlasila dotácie pre Hornonitrianske bane na 14 rokov vopred. Sú to bane, z ktorých si podľa exmanželky bývalý poslanec Smeru Vladimír Jánoš nosil peniaze a doma ich balil do alobalu.

Mohol by to byť žánrový obrázok politiky Smeru. Je prvý máj a do mesta baníkov prichádza minister hospodárstva. Odfotí sa s ľuďmi aj šéfmi bane, so záujmom si pozrie, ako to funguje, a potom povie regiónu šťastnú novinu. Vláda čoskoro dostane na stôl návrh, aby štátne elektrárne museli povinne brať uhlie od Hornonitrianskych baní.

Pre zainteresovaných to nie je novinka, u ministra hospodárstva za prievidzské baníctvo lobovali už dávno. Boli takí rýchli, že o povinnom odbere hnedého uhlia z Hornonitrianskych baní začal nový minister hospodárstva verejne hovoriť, keď sa do funkcie ešte len chystal.

Stalo sa to v roku 2005 a ministrom hospodárstva nebol ľavičiar, ale Pavol Rusko. Odvtedy prešlo desať rokov, vymenilo sa päť ministrov hospodárstva, ale na skrytých dotáciách pre Hornonitrianske bane sa nič nezmenilo. Krajina na ne minula približne trištvrte miliardy eur. No na ten najväčší obchod so štátom museli súkromné Hornonitrianske bane predsa len počkať na vládu Smeru.

S politikmi od začiatku

Rovnako ako väčšina najbohatších priateľov Smeru, aj majiteľ prievidzských baní Peter Čičmanec mal prvú stovku miliónov zarobenú už za éry Vladimíra Mečiara. Bývalý riaditeľ štátneho podniku privatizoval bane cez zamestnaneckú akciovku, čo sa dlho mohlo zdať férové nielen Mečiarovmu koaličnému partnerovi Jánovi Ľuptákovi, ale aj baníkom.

Až časom pochopili, že nezbohatnú spolu s Čičmancom. Kupovať si mohli len akcie v menšinovej časti zamestnaneckej akciovky, a tak nikdy ani nemali šancu nejako vplývať na osud podniku. Ak sa im nepáčili dividendy, predať akcie mohli fakticky len Čičmancovým ľuďom.

Predaj podielov mimo zamestnaneckej akciovky bol zakázaný a všetky prevody vo vnútri muselo schváliť predstavenstvo. Inak povedané, ak niekto chcel predať niekomu inému ako Čičmancovi, ten mu to mohol zakázať.

Cena, za ktorú kúpila Čičmancova zamestnanecká akciovka všetky akcie baní, bola dovedna 26 miliónov korún. Pri ziskoch, ktoré vtedy podnik mal, stačilo na dividendách vyplatiť jednoročný zisk a bane boli definitívne v súkromných rukách.

Závislosť Čičmancovho podnikania od kontaktov na politikov sa tým však zďaleka neskončila.

Čo s uhlím, čo nehorí

Ak chcela druhá Dzurindova vláda (2002 – 2006) dobre predať Slovenské elektrárne, potrebovala urobiť poriadok v dohodách s jej veľkými dodávateľmi a odberateľmi. Problémy boli napríklad s kontraktmi pre žiarsku hlinikáreň Slovalco, s bratislavským paroplynovým cyklom, s Gabčíkovom – a, samozrejme, s odberom uhlia od Hornonitrianskych baní.

Pointa ich problému je jednoduchá. Na hornej Nitre nielenže ťažia hnedé uhlie, ktoré slabo horí, ale ho ešte aj ťažia veľmi draho. Uhoľné elektrárne vo svete zďaleka nie sú na ústupe, no kvôli efektivite potrebujú blízku lacnú povrchovú ťažbu vysokovýhrevného uhlia.

Novácka baňa, ktorá je jadrom prievidzského podniku, má ideálnu polohu – leží takmer hneď vedľa kotlov elektrární Nováky. Tamojšie uhlie prezývané aj uhoľný prach však má nízku výhrevnosť, ťažia ho hlbinne, a tak v efektivite nemôžu Nováky súťažiť ani s vodnými, ani s jadrovými, ani s elektrárňami na zemný plyn.

Aby teda nový majiteľ Slovenských elektrární kotly v Novákoch nevypol, museli prievidzskí baníci hľadať pomoc u politikov, pretože iného odberateľa Hornonitrianske bane nemajú.

Milióny korún priamych dotácií od štátu už bane brali tak či tak, ale aby to stačilo na krytie strát elektrární, musela by to byť v korunách suma z inej ligy. Ročne potrebovali zohnať určite viac ako miliardu korún, ktorá sa už v štátnom rozpočte nedala len tak skryť.

V tom čase sme už boli členmi Európskej únie, ktorá povoľovala pomoc baniam fakticky len na krytie dôsledkov ich zavretia, nie na ich prevádzku.

Okľuka sa však našla. Pomoc nedostali bane, ale elektrárne. Presnejšie, nie pomoc, ale povinnosť. Štát elektrárňam prikázal vyrábať elektrinu aj zo slovenského hnedého uhlia s tým, že straty sa vykryjú z takzvaných nákladov na prevádzku systému.

Štát na to formálne neminie ani korunu, ale fakticky firmám prikáže, aby zvýšili ceny elektriny pre svojich spotrebiteľov tak, aby to zahojilo straty elektrární zo spaľovania uhoľného prachu.

Ak by radšej sedeli doma

Vysvetľovanie dôvodov, prečo treba podľa vlády podporovať ťažbu a spaľovanie slovenského hnedého uhlia, sa líši podľa publika. Ak hovoria politici k ľuďom v okolí Prievidze a Novák, spomínajú podporu baníctva, a teda zamestnanosti. Mimo tohto regiónu politici málokedy hovoria, koľko nás ročne stojí zachovanie Hornonitranskych baní. A na papieri žiadna podpora baníctva ani neexistuje.

Štát, ktorý vyhlasuje takzvaný všeobecný hospodársky záujem, tvrdí, že bez elektrárne v Novákoch, a teda aj ťažby hnedého uhlia by bola ohrozená naša energetická bezpečnosť.

Všetky tieto argumenty už boli odborníkmi postupne vyvrátené, no politikmi to nepohlo.

Najčastejšie citovaný je komentár Inštitútu finančnej politiky, ktorý na konci Radičovej vlády opisoval ekonomickú nezmyselnosť dotovania baní. „Mesačná podpora na baníka je vyššia ako jeho mzda. Inými slovami, ťažká a nebezpečná práca baníka v súkromnej spoločnosti, ktorej činnosť má negatívny vplyv na životné prostredie, je plne dotovaná obyvateľstvom,“ píše sa vo vládnej analýze.

Napríklad v roku 2010 dostali prievidzské bane celkovú podporu 96 miliónov eur, čo pri približne 3500 zamestnancoch vychádza na 1800 eur na záchranu jedného baníckeho miesta mesačne. Priemerný náklad na mzdu jedného zamestnanca bol v tom roku v podniku približne 1100 eur.

Bane na to reagovali obranou, v ktorej kritizovali, že do podpory rátali ministerskí úradníci aj odpustenie spotrebnej dane z uhlia a že podpora fotovoltaických elektrární je ešte vyššia. Oboje je pravda.

IFP totiž upozornilo, že výroba elektriny z uhlia a plynu má odpustenú spotrebnú daň, hoci v skutočnosti by mohla byť zdaňovaná ešte viac, lebo vytvára vysoké ekologické náklady. Ročne tak prichádza štát o približne 25 miliónov eur.

K tomu treba pripočítať približne 70 miliónov eur na dotovaných cenách elektriny. Táto suma môže časom klesnúť aj stúpnuť podľa toho, ako sa mení cena elektriny na burze. V posledných rokoch klesá a celková dotácia na bane tak stúpa.

Fakticky správny bol aj argument baní, že podpora zelených zdrojov je ešte vyššia ako pri výrobe elektriny spaľovaním uhoľného prachu. Za ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka spustilo Slovensko veľký program podpory fotovoltaických elektrární, pričom šťastlivcom, ktorí sa dostali k licenciám, garantoval štát vysoké výkupné ceny na 15 rokov.

Záchrana za každú cenu

Spotrebiteľ teda v cenách elektriny platí za to, že Slovensko podporuje spaľovanie nekvalitného uhlia, ktoré produkuje veľa emisií, s ktorými štát bojuje podporou zelených elektrární, ktoré tiež dotuje spotrebiteľ v cene. A nejde o zanedbateľné sumy.

Ekonomický expert Novy Marcel Klimek vyrátal, že na podporu elektriny z fosílnych palív dávame ročne 120 miliónov eur, na obnoviteľné zdroje približne 300 miliónov. „Ekonomicky je to rovnaký nezmysel, ako zaviesť novú tabakovú daň, z ktorej by 120 miliónov išlo na podporu cigaretovej fabriky a 300 miliónov na liečbu fajčiarskych ochorení. A ešte by ju platili rovnako všetci: fajčiari aj nefajčiari,“ komentoval to na blogu Klimek.

Nezamestnanosť v prievidzskom okrese nie je na slovenské pomery dramatická – pohybuje sa okolo 12 percent, čo je celorepublikový priemer. Okres má 136-tisíc obyvateľov 25-tisíc obyvateľov, no pád baní s vyše štyritisíc ľuďmi by bol v prvých mesiacoch určite šokom.

Štát by síce získal znížením dotácií elektriny, ale priamo by to okresu kompenzovať nemohol. Sociálne dávky by stáli len približne štvrtinu toho, čo by ušetril, no ďalšie peniaze by bez nápadov na podporu podnikania regiónu nemal ako legálne posunúť.

Na druhej strane, práca v baniach už teraz neláka a podnik má problém zohnať dosť ľudí ochotných sfárať. Mladí muži, ktorí znesú ťažkú prácu baníka, ktorí sú ochotní riskovať zdravie a majú skúsenosti s rúbaním uhlia, sa snažia utiecť do Ostravy a odtiaľ do nemeckých baní. A prievidzský podnik láka do našich baní aj robotníkov z Rumunska.

Nič nie je viac ako baníctvo

Namiesto toho, aby štát do regiónu tlačil pomoc, ktorá zmierni nutný útlm baníctva, rozhodol Smer opačne. Kým doteraz muselo ministerstvo každý rok znova posudzovať, či vyhlási „všeobecný hospodársky záujem“ a prinúti elektrárne odoberať slovenské uhlie, Ficova vláda v septembri dala Čičmancovi a jeho baniam potichu istotu na viac ako tri ďalšie volebné obdobia.

Reč je o zrejme najväčšej dotácii súkromnému podniku v histórii Slovenska. Na porovnanie: ak všetko dobre dopadne, Slovensko čoskoro podpíše dohodu o príchode výroby Jaguar/Land Rover, ktorá nás bude stáť cez investičnú pomoc približne 400 miliónov eur.

Naproti tomu Ficova vláda jedným rozhodnutím ministerstva hospodárstva z 2. septembra tohto roka dala Hornonitrianskym baniam nárok na nepriamu pomoc minimálne jeden a pol miliardy eur. Ide o dohodu na 14 rokov, pričom ročná podpora sa už teraz prehupla vysoko nad sto miliónov eur.

Ako k tomu došlo? Formálne dostal minister hospodárstva príkaz riešiť dotácie pre Hornonitrianske bane na výjazdovom zasadnutí vlády v Trenčianskom okrese v marci tohto roka.

V uznesení plnom povinností typu pomôcť dobrovoľným hasičom či iniciovať vyhľadávanie zahraničných investorov je aj nenápadná úloha „pokračovať v podpore výroby elektriny z domáceho uhlia vo všeobecnom hospodárskom záujme do roku 2030; zároveň zvážiť možnosť určiť vo všeobecnom hospodárskom záujme povinnosti pre využitie schváleného objemu výroby a dodávok elektriny z domáceho uhlia, vrátane podporných služieb, ako aj prenosu a distribúcie elektriny na viacročné obdobie s prihliadnutím na dopad na koncové ceny elektriny“.

Pekne potichu

Ani veci znalý človek nemohol v tom úradníckom žargóne postrehnúť, že Čičmancovi práve sľubujú istoty do roku 2030. V úlohe sa síce objavilo slovné spojenie „na viacročné obdobie“, no ako termín plnenia bolo v uznesení vlády napísané: „do 30. novembra, každoročne“.

Potom sa navonok nič nedialo, až 2. septembra podpísal minister Vazil Hudák rozhodnutie ministerstva o vyhlásení Všeobecného hospodárskeho záujmu, v ktorom Slovenským elektrárňam okrem iného prikazuje „vyrábať od roku 2017 do roku 2030 elektrinu z domáceho uhlia v objeme 1528 GWh ročne“.

V detailoch je to nariadenie takmer rovnaké ako to, čo vydávalo ministerstvo doteraz každý rok osobitne – napríklad aj pre rok 2016.

Nariadenie so 14-ročným vplyvom na verejné rozpočty ministerstvo hospodárstva nikde nezverejnilo, vôbec o ňom nekomunikovalo. Verejnosť sa o ňom dozvedela len vďaka blogu experta Siete na energetiku Romana Brecelyho.

V ministerskom zdôvodnení sa, prirodzene, nič nehovorí o udržaní zamestnanosti alebo vplyve na región, pretože by to bolo fakticky priznanie zakázanej štátnej pomoci. Celá argumentácia ministerstva v zásade stojí na tvrdení, že slovenská energetická sústava nebude bez kotlov v Novákoch bezpečná.

Energetická sústava naozaj potrebuje takzvané podporné služby, ktoré dokážu udržať jej stabilitu aj v prípade výpadkov niektorých elektrární alebo iných neočakávaných situácií. Uhoľné elektrárne sa na rozdiel od jadrových dajú rýchlo spustiť a centrálny dispečing teda môže promptne reagovať na problém v sústave. Ibaže to isté dokážu aj vodné elektrárne.

Ministerstvo hovorí, že áno, ale pýta sa, čo ak bude sucho. Také veľké, aby sa nedali spustiť elektrárne, je sucho málokedy, ale stať sa to práve vtedy môže. V takom momente by sa dala spustiť výroba v paroplynových elektrárňach, ktorých je na Slovensku prebytok. Ale čo ak by nebolo dosť plynu? Vtedy by síce Slovensko mohlo požiadať o pomoc susedné energetické sústavy, je to viac-menej rutinná záležitosť, ale šanca, že by nám pomôcť nemohli, teoreticky existuje.

Z toho všetkého teda podľa zdôvodnenia ministerstva hospodárstva vyplýva, že Slovensko potrebuje mať v zálohe aj vlastnú elektráreň na hnedé uhlie, ktoré sa v krajine ťaží.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie