Denník N

Ľudovít Ódor: Ako sú peniaze rozdelené vo svete (ukážka z knihy Rýchlokurz geniality)

Prečítajte si prvú kapitolu z knihy Rýchlokurz geniality Ľudovíta Ódora, ktorá práve vychádza v knižnej edícii Denníka N s podtitulom 42 otázok a odpovedí, ktoré vám pomôžu pochopiť dnešný svet.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Shooty

Keď raz začnete o tom premýšľať, potom je ťažké rozmýšľať o hocičom inom.
– Robert E. Lucas

 

Nezáleží na tom, či ste bohatý alebo chudobný, pokiaľ máte prachy.
– Joe E. Lewis

Prečo sú niektoré krajiny bohaté a iné zas chudobné? Ako prezrádza citát od ekonóma a nobelistu Lucasa, keď raz začnete o tom rozmýšľať, je ťažké prestať. Ako je možné, že v Luxembursku je minimálna mzda viac ako 2 tisíc eur, kým v mnohých afrických krajinách ľudia takú sumu zarobia iba za celý rok (teda, ak vôbec)?

V tejto kapitole vám ukážem rozdiely v ekonomickej vyspelosti medzi krajinami sveta, vysvetlím, kedy tie ohromné rozdiely vznikli a ako to vyzerá s rozdelením bohatstva vo vnútri krajín. V kapitolách o ekonomickom raste a globalizácii vám potom lepšie vysvetlím dôvody, prečo je príjmová mapa sveta taká pestrá, a v kapitole o šťastí prezradím, koľko peňazí treba na spokojný život.

Na začiatok vás pozývam na netradičnú prehliadku.

Obri a trpaslíci

Aby sme mali lepšiu predstavu o obrovských príjmových rozdieloch, usporiadame imaginárnu prehliadku všetkých krajín sveta. Postavíme tribúnu a pred ňou necháme mašírovať obyvateľov zemegule. Za 60 minút by sme mali vidieť všetkých bezmála 8 miliárd ľudí na našej planéte. Nebude to však obyčajná prehliadka, ľudia budú mať telesnú výšku v závislosti od toho, aká bohatá je ich krajina. Na zjednodušenie počtov predpokladajme, že priemerná výška je 180 centimetrov, takže ak má krajina priemerný príjem v porovnaní s ostatným svetom, jej obyvatelia budú mať presne takúto výšku. Znamená to, že chudobnejšia krajina, ktorá dosahuje len polovičný príjem oproti priemeru, bude mať obyvateľov vysokých 90 cm. A krajiny dvakrát bohatšie ako priemer zase budú mať 3,6 metra vysokých občanov. Prehliadku začnú najchudobnejšie krajiny a postupne sa budeme presúvať k bohatším národom. Samozrejme, čím je krajina ľudnatejšia, tým dlhšie bude trvať, kým uvidíme všetkých. Len pripomínam, celá akcia potrvá hodinu.

Prvých päť minút sledujeme najmä obyvateľov afrických krajín, sú vysokí približne od 7 do 35 centimetrov. Po desiatich minútach prichádzajú na rad Indovia s výškou 65 cm a ich prechod celkovo potrvá 11 minút – je ich veľa. Po polhodine vidíme Číňanov, stále ešte s podpriemernou výškou 156 cm. Potrvá 13 minút, kým všetci Číňania prejdú. Spojené štáty americké prídu na rad v posledných troch minútach so 6,5-metrovými obrami a v poslednej sekunde prefrčí zopár Katarčanov, ktorí budú mať výšku až 18 metrov.

Graf – Denník N/Soňa Ševčíková

A kde máme Slovensko? My prichádzame na rad v 51. minúte s výškou 360 cm. To znamená, že patríme medzi najbohatších 20 % národov sveta, a máme dvojnásobný príjem oproti priemeru. Zrejme ste čakali niečo oveľa horšie. Vidíme teda, že rozdiely medzi krajinami sú obrovské a príjmový svet je ríšou obrov aj trpaslíkov, presne ako v príbehu Gulliverove cesty.

Kedy vznikli tieto obrovské rozdiely?

Je jasné, že keď sme žili ako praľudia v chatrčiach a jaskyniach, takéto materiálne rozdiely medzi ľuďmi neboli. Tí bohatší mali okrem kyjaka možno ešte aj oštep. Čo sa spôsobu života týka, asi najbližšie k časom dávno minulým je v súčasnosti kmeň Yanomamö z amazonského pralesa. Ľudia Yanomamö žijú pri hranici Brazílie s Venezuelou a dodnes sú komunitou lovcov a zberačov. Ak navštívite ich dediny, ľahko spočítate všetky veci, ktoré vlastnia. Vyjde vám približne 300 kusov nádob, šiat či šípov, čo je o niečo menej ako 10 miliárd rôznych produktov, ktoré majú cez internet k dispozícii ľudia vo vyspelom svete. Dokonca aj keď si pomyslíme na ohromné bohatstvá faraónov, cisárov alebo kráľov, stále hovoríme len o šťastných jednotlivcoch. Poddaní boli všade približne rovnako chudobní: žili z ruky do úst. Takže ani vznik veľkých ríš nevysvetľuje pôvod príjmovej priepasti medzi krajinami.

Zaujímavé je, že pri tomto jave nešlo o žiadnu postupnú evolúciu a otváranie nožníc, ale o veľkú revolúciu, a to priemyselnú.

Graf – Denník N/Soňa Ševčíková

Ľavá strana obrázka 1.2 ilustruje, ako to zhruba vyzeralo so životnou úrovňou počas histórie ľudstva. Vidíme, že tisíce rokov nič nevidíme, teda žiadny hmatateľný progres. Fluktuácie tam sú, raz sa darilo lepšie, inokedy horšie, ale žiadny jasný trend smerom k výšinám nebadať. A potom zrazu bum, priemyselná revolúcia v 18. storočí globálnu ekonomiku nadopovala, až postupne nestačili mierky na grafe. Na pravej strane obrázka je zreteľné, že tie krajiny, ktoré úspešne naskočili na kozmickú loď priemyselnej revolúcie, dokázali násobne zvýšiť blahobyt svojich občanov, iné však zaostali, a práve vtedy sa vytvorila tá obrovská medzera.

Je to naozaj brutálna zmena! Čo ju teda spôsobilo? O chvíľu sa k tomu dostaneme, ale ešte predtým sa pozrime na rovnako zaujímavú otázku: Prečo žilo ľudstvo stáročia v akejsi pasci, z ktorej nebolo úniku – čo sa týka materiálneho bohatstva? Je čas porozprávať sa o líškach a zajacoch.

Aká je životná úroveň líšok?

Čo je to za hlúpu otázku? Len rečnícka, hneď na ňu aj odpoviem: Nikdy nie je veľmi ďaleko od existenčného minima. Žiadne parádne bývanie ani úsporyv banke. Ak je dosť zajacov, tak sa im darí. Lenže dostatočné množstvo potravy môže spôsobiť premnoženie líšok a zrazu bude na jeden ryšavý kožuch menej zajacov a začne sa ťažšie obdobie. Potom zopár premnožených líšok uhynie, potomkov bude menej a postupne sa opäť dostaneme na začiatok príbehu. Inak povedané, zvieratá v prírode nikdy nie sú veľmi ďaleko od hranice chudoby.

Fascinujúce je, že anglický ekonóm, reverend Thomas Malthus na konci 18. storočia na báze analogických myšlienok namaľoval podobnú – veľmi čiernu – budúcnosť pre ľudstvo. Je paradoxné, že svoju apokalyptickú víziu vyslovil presne na prahu priemyselnej revolúcie, ktorá priniesla mnohým neskutočné bohatstvo – v porovnaní s predošlými príjmami. Nehovorím to preto, aby sme si z Malthusa robili srandu, ale aby sme mohli lepšie pochopiť, akú transformačnú zmenu priemyselná revolúcia priniesla.

Malthusova predpoveď stála na troch celkom jednoduchých myšlienkach. Po prvé, ak sa majú ľudia lepšie, majú aj viac detí. Po druhé, vyššia životná úroveň znižuje úmrtnosť. Po tretie, blahobyt klesá, ak celková populácia rastie. Trochu jednoduchšie by sme mohli formulovať Malthusovu tézu tak, že čím vyšší bude rast populácie, tým viac ľudí bude farmárčiť na rovnako veľkom poli a deliť si z neho úrodu. Produkcia potravín nebude stíhať za rastom populácie, a preto budeme, tak ako líšky, ustavične blízko existenčného minima. Viac hladných úst na rovnaké množstvo jedla.

Aj keď Malthusova teória patrí medzi najnepresnejšie predpovede v histórii, celkom dobre opisuje minulosť. Praľudia predsa neboli veľmi odlišní od zvierat, čo sa týka zabezpečenia potravy a rozmnožovania. Takisto aj v antickom Grécku či v temnom stredoveku prevažná väčšina ľudí hospodárila s úplným minimom. Vladári nechali poddaným len toľko, aby prežili. Ak prišiel mor alebo nejaká iná choroba, mnoho ľudí zomrelo, a tým, čo prežili, sa potom paradoxne chvíľu žilo o niečo ľahšie. Menej hladných úst na rovnaké množstvo potravy.

Stávalo sa, že staršia generácia musela riešiť nepríjemné dilemy. Poznáme kultúry, kde seniori, ktorí sa dožili vyššieho veku, odišli dobrovoľne do hôr – alebo ich tam odviezli príbuzní –, aby nezaťažovali rodinné rozpočty. Boli to ťažké časy. V 18. storočí však došlo k zvratu, ktorý postupne vytiahol väčšinu sveta z absolútnej chudoby.

Magické slovo produktivita

Keď Malthus písal svoje čierne predpovede, žilo na zemi asi tak trištvrte miliardy ľudí. Teraz sa blížime k ôsmim miliardám. Napriek tomu, ako vidno na obrázku 1.2, sme násobne bohatší v porovnaní s rokom 1800. Aká sila dokázala poraziť takúto populačnú explóziu a zabezpečiť, že väčšina nežije v chudobe? Odpoveďou je čarovná formulka: produktivita.

Predstavte si, že štrikujete ponožky. Za deň ich spravíte desať. Potom vám zrazu dajú obrovský pletací stroj, ktorý budete obsluhovať, a vaša produkcia sa zvýši aj na 3000 kusov ponožiek za deň. Produktivita hovorí o tom, aké množstvo produktov dokážeme spraviť za daný čas (hodinu, deň či mesiac). Začínate už tušiť, čo sa stalo cez priemyselnú revolúciu? Všetky tie parné a iné stroje umožnili vyrobiť za deň oveľa viac všetkého, a tak zabezpečili lepší príjem aj pre rastúci počet ľudí. A to sa týkalo aj poľnohospodárstva. Stačí si predstaviť, ako sa zvýšila efektivita takej jednoduchej veci, akou bola napríklad orba (obrázok 1.3). Priemyselná revolúcia bola akýmsi čarovným prútikom, ktorý cez inovácie a myšlienky oslobodil ľudí od závislosti od pôdohospodárstva.

Dvakrát prečo

Dobre, ale prečo práve v 18. storočí a prečo v Británii, kde sa priemyselná revolúcia začala? Samozrejme, tie dve otázky spolu súvisia. Existuje viacero teórií.

Asi najviac akceptovanou je tá, že v Británii sa posunom smerom k modernejšej demokracii podarilo vytvoriť vhodné prostredie na rozkvet inovácií. Napríklad patentový systém vás ochránil pred tým, aby niekto jednoducho okopíroval váš zlepšovák a zbohatol na ňom. Inštitucionálne prostredie, ktoré praje podnikaniu, je alfou a omegou rastu životnej úrovne. Načo by ste sa snažili, ak plody vášho snaženia pozbiera niekto iný?

Sú však aj ďalšie teórie, z ktorých spomeniem štyri. Viacerí odborníci argumentujú tvrdením, že dôležitú úlohu v tejto revolúcii hrala aj tzv. „protestantská pracovná etika“, teda pozitívny postoj protestantov k práci a ich lepšia pracovná morálka. Druhá známa téza hovorí, že sa neudialo nič špeciálne, len sa ľudstvo cez rôzne vynálezy dostalo do novej rovnováhy. Inovácie nám zrazu umožnili rýchlejšie napredovať. Treťou teóriou je, že ľudstvo spočiatku potrebovalo naakumulovať dostatok vedomostí na to, aby mohlo masovo zvýšiť produktivitu.

A to trvalo stáročia. Posledná hypotéza je takisto zaujímavá a hovorí o tom, že v Británii už nebol dostatok šľachtických titulov pre všetkých synov aristokracie, preto mnohí z nich išli študovať a stali sa z nich dobrí inžinieri.

Ťava a dromedár

Úspešnejšie krajiny počas priemyselnej revolúcie zanechali na štartovacej čiare slabšie krajiny. Ale prečo sa k nám teraz nepribližujú? Alebo sa im darí postupne vymazávať časť rozdielov v životnej úrovni?

Možno to pre viacerých bude prekvapujúca informácia, ale pravdou je, že za ostatných päť-šesť desaťročí sa podarilo vytiahnuť z absolútnej chudoby miliardy ľudí tým, že sme ich zapojili do svetového kolobehu tovarov a služieb. O tom si viac povieme v kapitole 4 o globalizácii, teraz sa vráťme v čase späť do 60. rokov minulého storočia. Vtedy zhruba polovica svetovej populácie žila v absolútnej chudobe. Dnes je to len 10 %, teda len každý desiaty človek má denný príjem menší ako dva doláre.

Ako vidno na obrázku 1.4, ešte v 90. rokoch minulého storočia bolo rozdelenie príjmov sveta dvojhrbé. Zvislá čiara ukazuje hodnotu (cca dva doláre za deň), ktorou medzinárodné inštitúcie merajú absolútnu chudobu. Čím väčšia časť krivky je naľavo od tejto čiary (úroveň 1), tým viac ľudí je absolútne chudobných. Ten prvý hrb naľavo je veľký, lebo tam patrili najľudnatejšie krajiny sveta. Čína a India. Potom bol menší stred a v pravom hrbe boli krajiny vyspelého Západu. Medzičasom sa stali dve veci. Po prvé, krivka už nemá dva hrby, ale len jeden (dromedár namiesto dvojhrbej ťavy), pretože Číne a Indii sa podarilo výrazne dobehnúť Západ. Po druhé, v úrovni 1 je oveľa menej ľudí, ktorí žijú v absolútnej chudobe.

Graf – Denník N/Soňa Ševčíková

Možno ste zostali totálne zmätení – hovorí sa predsa, že bohatší sú stále bohatší a chudobní ešte chudobnejší. Tieto grafy však ukazujú, že na svete je oveľa menej príjmových rozdielov ako pred polstoročím. Tak kde je pravda?

Určite je veľmi pozitívne, že svet je oveľa spravodlivejším miestom z pohľadu príjmov ako pred desaťročiami. Inak povedané, je nepopierateľným faktom, že rozdiely v bohatstve medzi jednotlivými krajinami sa výrazne znížili. Na druhej strane však platí aj to, že sa zvýšili príjmové rozdiely v rámci krajín. Čína nás síce dobieha, ale Jeff Bezos uteká od priemerného Američana. A, samozrejme, ľudí trápi najviac to, koľko má sused, a nie to, ako sa majú deti v Indii.

Graf – Denník N/Soňa Ševčíková

Obrázok 1.5 ukazuje rozdielny vývoj medzi týmito dvoma skutočnosťami. Vidíme, že celková nerovnosť v príjmoch prvýkrát od priemyselnej revolúcie klesá, avšak rozdiely medzi chudobnými a bohatými v rámci jednej a tej istej krajiny – rastú. Slovensko je pomerne rovnostárska krajina; patríme medzi štáty s najmenšími príjmovými rozdielmi v EÚ. A sama Európa je oveľa viac rovnostárska ako napríklad Amerika.

Zaujímavé je aj to, že väčšina spoločností do istej miery toleruje nerovnomerné rozdelenie príjmov. Veľmi to však závisí od toho, aký je zdroj tých príjmov. Ľudia oveľa ľahšie akceptujú príjem a majetok iných, ak je za tým neskutočný talent alebo tvrdá práca. Určite mnohí závideli Stevovi Jobsovi, vizionárskemu zakladateľovi Apple, geniálnym futbalistom Messimu a Ronaldovi alebo napríklad cyklistovi Petrovi Saganovi ohromné sumy na ich bankových účtoch, ale bez problémov to akceptujú takmer všetci. Na druhej strane, ak ide o bohatstvo získané pochybným spôsobom alebo zneužitím postavenia, mnohí sú pobúrení, či už ide o Bernieho Maddoffa, ktorý cez pyramídovú hru ukradol miliardy investorom, nebankové subjekty na Slovensku alebo mečiarovských privatizérov, ktorí získali veľké štátne majetky za babku. Medzi dvoma extrémami (talent a lotor) sú potom napríklad dedičia obrovských majetkov alebo zlatokopky, ktorí sa takisto netešia veľkej obľube. Peniaze si treba zaslúžiť.

Giniho koeficient

rýchlokurz geniality
Graf – N/Soňa Ševčíková

Ako sa merajú rozdiely v príjmoch? Asi najzrozumiteľnejším spôsobom pre širokú verejnosť je vyjadrenie podielu bohatstva alebo príjmu, s ktorým disponujú tí najbohatší. Jednoducho povedané, koľko percent všetkých príjmov si odkladá do vrecka TOP 10 %, TOP 1 % alebo TOP 0,1 % všetkých ľudí. Okrem toho sa ešte používa ukazovateľ, ktorý dáva do pomeru príjmy na vrchole a na spodku príjmovej pyramídy. Napríklad: koľkokrát viac zarába najbohatších 20 % oproti najchudobnejším 20 %.

Ďalším, o čosi vedeckejším spôsobom je tzv. Giniho koeficient. Najskôr musíme vyrobiť graf, kde na osi x bude podiel domácností a na osi y podiel príjmov domácností. Na obidvoch osiach je stupnica od 0 % po 100 %. Ak by každá domácnosť mala úplne rovnaký príjem, tak napríklad polovica domácností by mala polovicu príjmov, tretina tretinu atď. Preto rovná čiara na hornom obrázku ukazuje totálne rovnostárske rozdelenie príjmov. Hotový ideál komunistov.

Naopak, úplne dole vidíme totálnu nerovnosť, keď nikto nevlastní nič, biela čiara kĺže po nule, až sa dostaneme k niekomu, kto vlastní 100 % všetkého. Podobne ako faraón v staroveku. Samozrejme, väčšinou sa pohybujeme niekde medzi týmito dvoma extrémami (stredný graf obrázka). Potom rozdelenie bohatstva vyzerá ako zaoblená krivka, kde polovici domácností prislúcha menej než polovica všetkých príjmov.

Giniho koeficient teda meria, ako veľmi je zakrivená čiara vzdialená od rovnostárskeho rozdelenia (časť A/časť A+B). Čím bližšie je hodnota Gini k 1, tým je spoločnosť menej rovnostárska.

Koľko je veľa?

Pred záverom vám ešte zdvihnem tlak. Spomeniem zopár čísel, ktoré ukazujú, ako vyzerajú príjmové nerovnosti nie medzi krajinami, ale v rámci nich. Napríklad v USA zhrabne 1 % domácností až 20 % všetkých príjmov. Na porovnanie: štvrtina domácností na spodku príjmovej distribúcie inkasuje menej ako 4 % všetkých príjmov. Giniho koeficient v USA je tak na úrovni približne 0,4. Ako som už hovoril, v Európe sú menšie extrémy. Nemecký koeficient má hodnotu 0,29 a slovenský ešte menej.

V súčasnosti sa intenzívne diskutuje o tom, koľko je veľa. Inak povedané, či tie rozdiely vo vnútri krajín (obzvlášť v USA) nezašli už príliš ďaleko. Viacerí ekonómovia tvrdia, že áno, a poukazujú na zaostávanie systému vzdelávania za technologickým pokrokom (na čo doplácajú najmä chudobnejšie vrstvy), na dane veľkých korporácií znižované cez rôzne medzinárodné daňové schémy, na prílišnú ochranu trhu v prospech existujúcich hegemónov alebo na veľký politický vplyv silných firiem.

Čo sme sa naučili?

Že nápady, inovácie a reorganizácia spoločnosti, umocnené priemyselnou revolúciou, vyslobodili ľudstvo z pasce existenčného minima. Väčšia produktivita práce dokázala hravo poraziť aj výrazný nárast populácie za posledné dve storočia, no stále sú tu krajiny, ktoré na tento vlak nedokázali naskočiť.

Dobrou správou je, že dnes je svet oveľa lepším miestom pre život, ako bol v polovici dvadsiateho storočia. Cez globálne ekonomické obchodovanie sa podarilo vytiahnuť z absolútnej chudoby miliardy ľudí. Čína a India dobiehajú Európu a Ameriku a zabezpečujú svojim občanom väčšiu prosperitu. Na druhej strane však rastú príjmové rozdiely vo vnútri krajín. Sčasti opodstatnene, keďže najlepšie inovácie teraz vedia vizionári predať na celom svete, a nielen v rámci svojho okresu či krajiny. Sú však aj smutné dôvody rastúcich rozdielov, a to predovšetkým nedostatočná pripravenosť súčasného vzdelávania na nástrahy technologického pokroku. V dvadsiatom prvom storočí preto budeme zápasiť aj s ťažkými otázkami príjmových rozdielov.

Viacerým z vás môže vŕtať v hlave, či cez hospodársky rast neničíme globálnu klímu a dokedy je rast vôbec možný. Výborne, čítajte ďalej a dozviete sa.

Ľudovít Ódor (1976) je viceguvernérom Národnej banky Slovenska, vyštudoval špecializáciu matematika-manažment na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského. Pracoval ako analytik finančných trhov, ako hlavný ekonóm a riaditeľ Inštitútu finančnej politiky na ministerstve financií, pôsobil ako člen bankovej rady v NBS, bol poradcom premiérky a ministra financií, členom Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a je hosťujúcim profesorom na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti (CEU). Podieľal sa na viacerých významných hospodársko-politických rozhodnutiach na Slovensku a je autorom mnohých odborných publikácií. Napísal trilógiu Ekonómia z nadhľadu (Trend 2007), Krízonómia z nadhľadu (Trend, 2009) a Investovanie z nadhľadu (Trend, 2015). V knižnej edícii Denníka N mu v roku 2022 vyšla kniha Rýchlokurz geniality.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Knihy

Ekonomika, Veda

Teraz najčítanejšie