Denník N

Bola úspešnou advokátkou, dnes pomáha iným nevyhorieť: Niektorí tlačia na výkon ešte aj vtedy, keď si idú len zabehať

Zuzana Šimeková. Foto N - Tomáš Benedikovič
Zuzana Šimeková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zuzana Šimeková niekoľko rokov pracovala ako advokátka v Londýne a v Paríži. Po tom, čo zažila silné vyčerpanie, sa už k predošlej práci nevrátila.

Po návrate na Slovensko založila občianske združenie INLY, ktoré sa zameriava na pomoc v oblasti sebarozvoja a duševného zdravia s dôrazom aj na prevenciu vyhorenia. V lete jej vyšla kniha Krásni ľudia, ktorá je sčasti inšpirovaná jej vlastnými skúsenosťami. Jej hrdinka Vanda je úspešná manažérka, ktorá sa dobrovoľne prihlási na psychiatrickú liečbu.

„Môj príbeh aj príbeh Vandy z mojej knihy sú tu preto, aby sme o týchto problémoch hovorili, a najlepšie by bolo, keby sme o nich hovorili ešte v štádiu prevencie,“ vraví Zuzana Šimeková v rozhovore. „Odbornú pomoc by sme nemali nutne vyhľadať len vtedy, keď je už naozaj veľmi zle.“

Svoju knihu začínate citátom psychiatričky Elisabeth Küblerovej-Rossovej: „Najkrajší ľudia sú tí, ktorí si zažili prehru, utrpenie, ťažkosti, spoznali stratu a našli cestu z hlbín.“ Čo z toho ste zažili vy?

Treba povedať, že spomínaná psychiatrička sa venovala veľmi ťažkým prípadom, často až suicidálnym pacientom, čo je už trochu z iného súdka. No aj ja som si prešla obdobím, keď som naozaj cítila, že som fyzicky a psychicky vyčerpaná. Natoľko, že som musela prehodnotiť svoje povolanie aj svoj spôsob fungovania v ňom. Ja som vtedy vyhľadala odbornú pomoc a začala sa viac venovať témam starostlivosti o duševné zdravie.

Na Slovensku mnohí o vlastných psychických ťažkostiach nedokážu ani hovoriť, nieto ešte vyhľadať odbornú pomoc. Ako to bolo u vás?

Ja som nemala problém vyhľadať pomoc. Možno aj vďaka tomu, že som z právnického prostredia, som každý problém vždy vnímala ako príležitosť na riešenie a nie ako niečo, z čoho treba mať obavy, lebo tým to spravidla len zhoršujeme. No vtedy som si možno ani ja sama ešte neuvedomovala, že budem potrebovať prehodnotiť nielen starostlivosť o seba, ale aj to, čomu sa chcem v živote ďalej venovať. Že budem nanovo hľadať niečo, čo mi dáva zmysel a napĺňa ma. U mňa to teda nakoniec išlo ruka v ruke s viacerými životnými zmenami. Je síce pravda, že otázka starostlivosti o duševné zdravie u mňa rezonovala aj predtým, ale nekládla som na ňu až taký dôraz.

Môj príbeh aj príbeh Vandy z mojej knihy sú tu preto, aby sme o týchto problémoch hovorili, a najlepšie by bolo, keby sme o nich hovorili ešte v štádiu prevencie. Odbornú pomoc by sme nemali nutne vyhľadať len vtedy, keď je už naozaj veľmi zle. Hoci v súčasnosti už máme veľké množstvo informácií, stále veľmi málo hovoríme o tom, čo prežívame a ako sa s tým vyrovnávame. Lebo na to často „nie je čas“.

Veľa ľudí o tom nedokáže hovoriť dokonca ani so svojimi blízkymi. Čo ich podľa vás zväzuje? Obavy, že by ich považovali za slabých? Alebo že by to nedokázali pochopiť a prijať?

Niektorí môžu mať pocit vlastného zlyhania. Niekto môže mať problém priznať si, že je chorý, že s ním niečo nie je v poriadku. Môže mať obavy, že bude okolím posudzovaný ako niekto, kto si nevie sám poradiť so svojím vlastným vnútorným svetom. Práve toto je podľa mňa veľký problém: mnoho ľudí má u nás predstavu, že ide o niečo, s čím by si mal človek poradiť sám. „Poraď si s tým sám a nezaťažuj tým okolie. A nedajbože ísť k nejakému odborníkovi!“

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Duševné zdravie

Knihy

Rozhovory

Životy žien

Ekonomika, Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie