Ako to číta Ivan Mikloš: Vojna na Ukrajine ako budíček. Časť druhá (Snyder píše Chmelárovi)
Pred týždňom som na tomto mieste písal o knihe Timothyho Snydera Cesta do neslobody, pričom som sa sústredil najmä na vysvetlenie Snyderovej kritiky politiky nevyhnutnosti a politiky večnosti. Teda na kritiku dvoch koncepcií, ktoré ležia v centre súčasných problémov, ktoré zažíva (najmä, ale nielen) Západ (teda liberálna demokracia) v dôsledku vlastnej viery v politiku nevyhnutnosti, ako aj pre svoju slabosť voči agresívnej ruskej politike večnosti.
A avizoval som, že v druhej časti budem písať o Snyderovej eseji publikovanej v najnovšom vydaní dvojmesačníka Foreign Affairs, v ktorej podrobnejšie analyzuje tieto politiky (nevyhnutnosti a večnosti) vo vzťahu k ruskej vojne proti Ukrajine.
Pred týždňom, v rovnaký deň ako môj článok o knihe Cesta do neslobody, vyšiel v Denníku N výborný komentár Martina Bútoru, ktorý sa opieral o rovnakú Snyderovu esej, o ktorej píšem v tomto článku. Keďže ide o rozsiahlu esej a Martin sa dotkol len niektorých jej častí, v tomto článku sa sústreďujem na iné, aby nedošlo k žiadnym duplicitám a opakovaniam.
Snyder považuje Putinov režim za fašistický, pričom zdôrazňuje, že „fašizmus kladie násilie nad rozum, preto môže byť porazený len silou“. Zaujímavé však je, že na rozdiel od Nemecka či Talianska v tridsiatych rokoch minulého storočia (ktoré boli v tom čase fašistické skrz-naskrz) Snyder považuje dnešné Rusko za fašistické „len“ v jeho vedení, pričom
