Denník N

Ak študentov nepodporíme, budeme mať málo lekárov, varoval už pred 100 rokmi filantrop a politik Emil Stodola

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Portrét Emila Stodolu. Foto – Slovenská národná knižnica/Literárny archív

Text je súčasťou série „Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia“. Jej autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Séria vzniká s podporou Nadácie Pontis

V roku 1914, keď v Uhorsku vrcholila maďarizácia, vyšiel v časopise Prúdy článok o tom, ako veľmi krajine chýbajú slovenskí vzdelanci – a že si za to môžeme sami. Kritika prišla prekvapujúco zvnútra, jej autorom bol politik Slovenskej národnej strany.

Právnik Emil Stodola spočítal, že v štáte ordinovalo len 40 slovenských lekárov, hoci by ich v pomere k počtu obyvateľov malo byť 500. Dvanásťnásobne menej bolo aj advokátov. „Naša činnosť na poli podporovania mládeže nebola dostatočná,“ konštatoval.

On sám pritom výčitky svedomia mať nemusel. Pravidelne posielal peniaze slovenským študentom vo Viedni aj v Budapešti a snažil sa o založenie gymnázia v Turčianskom Svätom Martine. Na jeho vznik daroval päťkrát viac zlatých než ostatní, uhorské úrady však boli proti.

Stodola bol presvedčený, že najmä veľké podniky a „jeho“ evanjelická cirkev môžu robiť viac. Preto ich vyzýval, aby vo svojich rozpočtoch navýšili položky na vzdelávanie. Inak budú deti pri výchove odkázané na dobročinnú pomoc nemeckých lýceí, varoval.

Priložiť ruku k dielu však mali aj študenti. Tí českí organizovali prázdninové akadémie – akýsi mix hudby a prednášok, na ktoré za príspevok pozývali aj verejnosť. Čo utŕžili, išlo na obedy pre chudobnejších žiakov. „Musí sa aj ona hýbať,“ prihováral sa slovenskej mládeži Stodola.

Emil Stodola, v dolnom rade vľavo, ako účastník tzv. slovenskej deputácie mesta Liptovský Sv. Mikuláš k uhorskému premiérovi Karolovi Khuen-Hédervárymu, r. 1910. Foto – Slovenská národná knižnica/Literárny archív

Knižnica pre robotníkov

Podobný článok ako ten v Prúdoch napísal Stodola už tridsať rokov predtým, keď študoval právo vo Viedni, Prahe a v Budapešti. Už vtedy si všimol, že na top univerzitách v monarchii chýbajú Slováci – na žiadnej ich nenašiel viac než dve desiatky. A volal osobnosti „k činu za mládež“.

Do sveta sa dostal z Liptovského Mikuláša, kde sa narodil do garbiarskej rodiny. Mama Anna ho viedla k evanjelickej viere, ktorá sa, ako hovorieval, preňho stala duševnou potrebou. Nikdy nezabudol na to, ako manželka notára z miestnej farnosti darovala dom sirotincu.

Rodnému kraju sa snažil pomáhať aj on. Keď mikulášski robotníci štrajkovali, aby nemuseli byť v továrňach od skorého rána do noci, išiel sa za nich prihovoriť, hoci aj jeho otec vlastnil kožiarsku fabriku. Neskôr s priateľmi založili pre pracujúcich knižnicu.

Prispieval aj do cirkevného fondu, z ktorého vedenie podporovalo chudobné vdovy alebo platilo smútočné vence pre ľudí, ktorí si ich nemohli dovoliť. Peňaženku otvoril, aj keď z kežmarského lýcea vyhodili slovenských študentov.

Celkovo však mal Stodola dojem, že za tri dekády, ktoré ubehli medzi jeho dvomi textmi, sa toho v prístupe k študentom veľa nezmenilo.

„Ostal dodnes ten zahanbujúci, smutný fakt, že nás je málo, málo inteligentov slovenských. Málo preto, lebo nemáme dostatočný podrast,“ napísal pred začiatkom prvej svetovej vojny.

Emil Stodola ako účastník šermiarskeho kurzu, v hornom rade tretí zľava, r. 1892. Foto – Slovenská národná knižnica/Literárny archív
Portrét Emila Stodolu. Foto – Slovenská národná knižnica/Literárny archív

Pomoc utečencom

Šanca na zmenu sa otvorila po vzniku Československa. Keď sa koncom októbra 1918 stretli v Martine politici, aby deklarovali odtrhnutie sa od Uhorska a prihlásili sa k spoločnému štátu s Čechmi, sedel pri stole aj Stodola. Stal sa dokonca členom dočasnej slovenskej vlády.

Po novom mohol darovať peniaze na vzdelanie bez strachu, že vyjdú vinou uhorských úradov nazmar. S manželkou Vincenciou tak podporili zriadenie viacerých internátov v Bratislave – napríklad študentských domovov Svoradov na Palisádach alebo Lafranconi.

„Štát peniaze nemá, mecénov nieto, ľudia dávajú groše na lotériu. Čo bude? V izbičkách v drevenom internáte sa učia usilovní akademici. Dnes sa učia, zajtra kde budú?“ vysvetľoval.

Hoci sa Stodola hlásil k Slovenskej národnej strane, nepatril k ľudáckym politikom, ktorí zdôrazňovali národnú autonómiu. „Nie som úplne uspokojený ideou národnostnou, užším to rámcom idey jedine večnej pravej všeľudskej,“ napísal si do denníka už ako dvadsaťročný.

Správu štátu vnímal ako aktívnu účasť občanov na veciach verejných. Záležalo mu na tom, aby mali na Slovensku svoje miesto aj iné menšiny, vtedy najmä Česi, Nemci a Maďari. „City pomsty nesmú ovládať národ,“ tvrdil a pre nový štát si prial spoluprácu všetkých.

Aj preto sa v roku 1921 jeho meno objavilo pri ďalšom novinovom článku. Politici, bankári a iné známe osobnosti v ňom vyzývali verejnosť, aby prispela na pomoc ľuďom utekajúcim pred boľševickou revolúciou v Rusku. Peniaze poslal aj Stodola.

Neskôr podporil aj ľudí, ktorí zanechali svoje domovy na juhu krajiny po tom, čo územie v rámci Viedenskej arbitráže pripadlo Maďarsku. Len v prvých mesiacoch ich odišlo päťtisíc. Za zraniteľných sa zasadzoval aj ako člen bratislavskej Ligy za ľudské práva.

A keď sa do vedenia Slovenskej národnej strany dostali nacionalisti, Stodola na „veľkú politiku“ zanevrel. Básnik Štefan Krčméry o ňom do novín napísal, že bol „na politickom nebi československom hviezdou prvej veľkosti“.

Emil Stodola, v strednom rade prvý zľava, s niektorými martinskými deklarantmi počas osláv 10. výročia prijatia Deklarácie slovenského národa, r. 1928. Foto – Slovenská národná knižnica/Literárny archív
Emil Stodola s rodinou, v hornom rade vpravo, manželka Vincencia v strednom rade vpravo, po r. 1892. Foto – Slovenská národná knižnica/Literárny archív

Filantropia ako potrava pre dušu

Stodolovci boli síce evanjelici, ich syn Emil však videl svet ako miesto, kde vedľa seba žijú ľudia rôznych vierovyznaní aj národností. Nerozlišoval, či je študentský klub katolícky alebo protestantský, peniaze posielal obom.

Chodieval do spolku Philantrophia, ktorého členmi boli slobodomurári aj bratislavskí Židia – spájal ich záujem pomáhať sociálne slabým. Podporovali napríklad poradňu pre tehotné ženy, ktorým takisto uhrádzali výbavu pre deti. Po nástupe Tisa k moci štát spolok zakázal.

Stodola zostal filantropom aj na sklonku života. Kým viera preňho znamenala duševnú potrebu, „láska ku krivdenému, zanedbanému ale schopnému národu slovenskému“ bola preňho „potravou“.

Ešte dva roky pred smrťou poslal peniaze do fondu Eleny Brestenskej-Gessayovej – známej spisovateľky, prekladateľky a jednej z prvých Sloveniek, ktoré vyštudovali právo.

Keď Stodola začiatkom 20. storočia písal spomínaný článok do časopisu Prúdy, pracovalo v Uhorsku iba 70 slovenských advokátov. Bolo vtedy ťažko predstaviteľné, že by sa právničkou mohla stať žena.

Na smrteľnej posteli v roku 1945 si tak mohol povedať, že niečo sa za tie dekády vo vzdelávaní podarilo.

Ďakujeme autorom a autorkám, z ktorých prác sme v texte vychádzali.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Filantropia

História

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie