Ak študentov nepodporíme, budeme mať málo lekárov, varoval už pred 100 rokmi filantrop a politik Emil Stodola
Text je súčasťou série „Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia“. Jej autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Séria vzniká s podporou Nadácie Pontis
V roku 1914, keď v Uhorsku vrcholila maďarizácia, vyšiel v časopise Prúdy článok o tom, ako veľmi krajine chýbajú slovenskí vzdelanci – a že si za to môžeme sami. Kritika prišla prekvapujúco zvnútra, jej autorom bol politik Slovenskej národnej strany.
Právnik Emil Stodola spočítal, že v štáte ordinovalo len 40 slovenských lekárov, hoci by ich v pomere k počtu obyvateľov malo byť 500. Dvanásťnásobne menej bolo aj advokátov. „Naša činnosť na poli podporovania mládeže nebola dostatočná,“ konštatoval.
On sám pritom výčitky svedomia mať nemusel. Pravidelne posielal peniaze slovenským študentom vo Viedni aj v Budapešti a snažil sa o založenie gymnázia v Turčianskom Svätom Martine. Na jeho vznik daroval päťkrát viac zlatých než ostatní, uhorské úrady však boli proti.
Stodola bol presvedčený, že najmä veľké podniky a „jeho“ evanjelická cirkev môžu robiť viac. Preto ich vyzýval, aby vo svojich rozpočtoch navýšili položky na vzdelávanie. Inak budú deti pri výchove odkázané na dobročinnú pomoc nemeckých lýceí, varoval.
Priložiť ruku k dielu však mali aj študenti. Tí českí organizovali prázdninové akadémie – akýsi mix hudby a prednášok, na ktoré za príspevok pozývali aj verejnosť. Čo utŕžili, išlo na obedy pre chudobnejších žiakov. „Musí sa aj ona hýbať,“ prihováral sa slovenskej mládeži Stodola.
Knižnica pre robotníkov
Podobný článok ako ten v Prúdoch napísal Stodola už tridsať rokov predtým, keď študoval právo vo Viedni, Prahe a v Budapešti. Už vtedy si všimol, že na top univerzitách v monarchii chýbajú Slováci – na žiadnej ich nenašiel viac než dve desiatky. A volal osobnosti „k činu za mládež“.
Do sveta sa dostal z Liptovského Mikuláša, kde sa narodil do garbiarskej rodiny. Mama Anna ho viedla k evanjelickej viere, ktorá sa, ako hovorieval, preňho stala duševnou potrebou. Nikdy nezabudol na to, ako manželka notára
