Za neodkúpenie štadióna žalujeme štát o 44 miliónov eur. Všetko, čo vysúdime, dám na charitu, tvrdí Kmotrík

Ivan Kmotrík za socializmu spoznával zákonitosti trhu vekslovaním západonemeckých mariek a neskôr vybudoval veľkú biznisovú skupinu aj s pomocou kontaktov na politikov a štátnych zákaziek. Pred takmer tromi rokmi zažil vo svojom dlho stabilnom podnikaní nemalé otrasy. Nová vláda mu odriekla odkúpenie jeho bratislavského futbalového štadióna a pohrozila mu odňatím dotácie, ktorú naň získal. Po začiatku koronakrízy predal aj svoju skalickú nemocnicu a polovičný podiel v spoločnosti Infra Services, ktorá je servisnou firmou bratislavských vodární.

Vtedy dokonca hovoril, že sa pomaly z biznisu úplne stiahne a vie si predstaviť predaj všetkého okrem najúspešnejšej firmy – výrobcu obalov Grafobal. Napokon odvtedy predal iba televíziu TA3 a jeho kľúčovým firmám nielen v obaloch, ale aj tlačiarenstve sa počas koronakrízy zisky dokonca výrazne zvýšili.

S Denníkom E hovorí o tom, aké má v biznise nové plány, ale aj o tom, ako sa so štátom ďalej sporí o štadión a ako jeho firmy prechádzajú obdobím veľkého zdražovania.

Ďalej sa dočítate o tom:

• prečo stále nevie, či si futbalový Slovan nechá alebo ho predá;
• ako sa obáva toho, že by Rusko mohlo znárodniť jeho tamojšiu rostovskú obalovú fabriku;
• prečo stále verí, že svojho senického výrobcu svietidiel zachráni, aj keď už dlhšie kopí dlhy a vysoké straty;
• prečo stále verí distribúcii potrieb pre stánkové siete, aj keď predaj novín postupne klesá;
• ako už veľa nepoľuje a zver skôr iba fotí;
• čo hovorí na dohady, že práve on stojí za aktivitami Marcela Slávika, ktorý komplikuje uskutočnenie mnohých investícií v priemysle i realitách.

Nabrali ste po vylepšení profitov vašich firiem novú chuť do biznisu alebo stále platí, že budete firmy predávať?

Pred dvoma rokmi som povedal to, čo hovorím stále. Teoreticky je na predaj všetko, ak nájdete dobrého kupca, a to platí aj dnes. To však neznamená, že sa plánujem stiahnuť z biznisu.

Prečo ste predali televíziu TA3, keď majetní muži domáceho biznisu sa práve prostredníctvom médií snažia získať aj vplyv na politiku?

TA3 bola investícia ako každá iná. Politika v tom nikdy nehrala žiadnu rolu. A predali sme ju investorovi, ktorý má chuť, odhodlanie aj zdroje posúvať ju ďalej. Pre nás to bola normálna podnikateľská aktivita. (TA3 Kmotrík predal českému podnikateľovi Michalovi Voráčkovi, ktorý má na Slovensku blízko k denníku Pravda a Parlamentným listom – pozn. red.)

Rokujete aktuálne o predaji niektorej zo svojich firiem?

Nič také, čo by stálo za zmienku, nie je aktuálne. Navyše, ja nikdy na takéto otázky neodpovedám.

Pre štadión žaluje štát

Iste vášmu biznisu prospieva aj to, že sa zatiaľ nenapĺňa ani hrozba terajšej vlády spred dvoch rokov. Vtedy vyhlásila, že od vás nielenže neodkúpi späť novopostavený bratislavský národný futbalový štadión, ale že bude zaň chcieť späť aj dotáciu 27 miliónov eur. Vďaka čomu táto hrozba pominula? Uzavreli ste s vládou dohodu, aby od tohto kroku ustúpila? Alebo sa stále tejto hrozby obávate a na jej odvrátení ďalej pracujú vaši právnici?

Táto vec je už iba v rukách právnikov. Náš právny tím je presvedčený, že máme zásadné argumenty v náš prospech. Nikdy sme sa nechceli so štátom súdiť, ale boli sme do toho prinútení. Tak nech teda rozhodnú súdy. Najsmutnejšie na tom je, že iným, s ktorými vláda problém nemá, ich obnovu štadiónov štát zadotoval v oveľa väčšej miere ako nám. Niektorým dotácia vykryla až 60 percent, no nám iba štvrtinu, lebo štadión nás celkovo stál vyše sto miliónov eur. A to sme ho stavali veľmi efektívne. Podľa jednej medzinárodnej štúdie nižšie náklady na jedno sedadlo dosiahli iba na štadióne v indonézskej Jakarte.

Po vládnej hrozbe spätného odňatia dotácie na štadión ste museli narýchlo vyplatiť z jeho výstavby všetky banky a to vaše finančné rezervy stenčilo. Ako to obmedzilo vaše rozvojové plány? Lebo fakt je, že za posledné roky ste žiadnu ďalšiu väčšiu firmu do skupiny neprikúpili.

Tieto veci spolu nesúvisia, ale je pravda, že postup štátu nás v tomto zmysle poškodil.

Vy sám v tomto spore žalujete štát aj o náhradu škody alebo sa na súde bránite iba proti odňatiu 27-miliónovej dotácie?

Toto riešia naši právnici, ale v zásade jednou žalobou sa iba bránime proti vráteniu dotácie a druhou žalobou si žiadame od štátu aj škodu, ktorú nám spôsobil odstúpením od pôvodných dohôd.

O akú sumu presne žalujete štát?

Ide o zhruba 44 miliónov eur. No hneď chcem povedať aj to, že keby sme od štátu čokoľvek vysúdili, tak si tie peniaze nepichnem do vlastného vrecka. Dám ich všetky na charitu či postihnuté deti. Ja z toho nepotrebujem ani euro.

Nemali by ste sa na tento spor o štadión pozerať aj tak, že vaše škody sú iba istou daňou či protihodnotou za to, že v 90. rokoch ste od mečiarovských vlád privatizovali firmy dosť výhodne a aj neskôr ste získavali od štátu mnohé zákazky od tlačenia kníh pre školy až po stráženie hranice s Ukrajinou vašimi vrtuľníkmi?

Ako som povedal, vysúdené peniaze nechcem pre seba. Ale omyl je aj to, čo hovoríte. Dejiny Mediaprintu sú totiž také, že v decembri 1990 sme mali len dvoch predajcov, no postupne sme sami našu distribúciu tlače a cigariet posunuli na podnik s tisíckami partnerov a obratom jeden a pol miliardy eur. S tým štát nemal nikdy nič spoločné. Bývalú štátnu PNS sme k Mediaprintu pripojili takisto až potom, čo to s ňou nezvládli jej pôvodní privatizéri. My sme PNS neprivatizovali. A štátne zákazky netvoria ani len dve percentá celého nášho biznisu. Pre školstvo tlačíme iba to, na čo máme autorské práva. Až 95 percent produkcie našej banskobystrickej tlačiarne smeruje do Británie, Nemecka a krajín Beneluxu. A vrtuľníky nemáme už desať rokov.

Minimálne prvé významné podiely vo výrobcovi obalov Grafobal ste však od štátu získali, nie?

Od štátu sme kúpili len 11 percent akcií Grafobalu. Nechcete mi hádam povedať, že to je to gro, čo nás dostalo hore. Minoritní akcionári sme v Grafobale boli až do roku 2000 a pozície sme si zvyšovali iba postupne prikupovaním podielov od iných privátnych vlastníkov. Čo sme my za privatizérov? Žiadne iné podniky sme od štátu nekupovali, iba tento malý podiel v Grafobale. A najdôležitejšie je, že dodnes tá firma žije a zamestnáva ľudí. A keď sa ešte vrátim k sporu o štadión, tak štát ho síce teraz nechce, no my mu z neho peniaze už posielame. Tento rok sme na DPH zo vstupeniek na zápasy a koncerty poslali už dva milióny eur. Tu je to však tak, že štátny tajomník na ministerstve školstva mi povie, že Slovensko nepotrebuje štadión, lebo medzištátne zápasy môže naša reprezentácia hrať aj v Győri či vo Viedni. Ja som mu na to povedal len to, že potom asi nepotrebujeme ani národné divadlo, lebo na predstavenia môžu Slováci chodiť trebárs do Budapešti.

Nevie, ako to bude so Slovanom

Ako vidíte budúcnosť bratislavského futbalového štadióna? Môže to byť pre vás stále ziskový projekt, aj keď ho štát nekúpi, keď okrem futbalu na štadión dostanete aj viac koncertov a iných nešportových podujatí?

Pomôžem si parafrázou nášho právneho zástupcu Petra Kubinu, ktorý sa v jednom rozhovore vyjadril, že zmyslom výstavby štadióna nebol náš zisk. A to je čistá pravda. Štadión nie je, nebol a ani nikdy nemal byť ziskovým projektom. Nestavali sme ho pre seba, ale pre štát s tým, že Slovan Bratislava si ho bude prenajímať. Nikdy som nechcel mať „svoj“ štadión, ale chcel som, aby Bratislava a Slovensko mali Národný futbalový štadión. Európska komisia odsúhlasila štátnu pomoc na výstavbu práve preto, že takýto projekt v našich končinách nedokáže byť ziskový. Keďže štát sa k tomu postavil tak, ako sa postavil, dnes je to na nás. Snažíme sa, ako vieme. Poskytli sme ho na veľkokapacitné očkovacie centrum, organizujeme koncerty, v priestoroch kongresového centra sa konajú konferencie. A hrá sa tam futbal. Ligový aj medzinárodný.

V posledných rokoch ste hovorili, že odídete aj z futbalového bratislavského Slovana. Čo na tom zmenil nedávny premiérový postup klubu zo skupiny Európskej konferenčnej ligy a to, že klub v nej túto sezónu zarobil už sedem miliónov eur – teda polovicu ročného rozpočtu? Minimálne pár rokov v Slovane ešte zostanete?

Problém slovenského futbalu nie je v tom, či Kmotrík predá alebo nepredá Slovan Bratislava. Problém je, že sme pre futbal malý, nerozvinutý a prakticky neexistujúci marketingový trh. No koľko dávajú veľkí zahraniční investori na Slovensku do športu? Významnejšia suma to nebude. V Maďarsku prišlo Audi do Győru a automaticky od nich tamojší futbal dostal 10 miliónov eur a ženská hádzaná štyri milióny eur. V cudzine je podpora športu a kultúry zo strany veľkých firiem samozrejmosťou. U nás nie. Extrémne nízke má naša liga aj príjmy z televíznych práv. Slovan za ne dostáva nejakých 90-tisíc eur, ale Legia Varšava má z nich 12 miliónov eur. No bojujte nejako v tom našom futbale. Štát by mal podľa mňa nastaviť pravidlá tak, aby aj zahraniční investori podporovali náš šport. Keby tu šport nepodporovali samosprávy, tak už dávno zomrie. Viac musí pomôcť aj štát. A aj národ bude zdravší, keď bude športovať. Vráti sa nám to cez nižšie výdavky na zdravotníctvo.

Počkáte si v Slovane minimálne pár rokov na možnú vyššiu výpomoc štátu alebo ho predáte rýchlejšie?

Neviem vám povedať, ako to bude z mojej strany. Možno sa vďaka štátu vylepšilo v krajine viacero štadiónov, ale to je stále málo. Načo vám je štadión, keď nemáte peniaze na šport?

Nedávno ste uviedli aj to, že v klube budete postupne prechádzať od starších zahraničných hráčov k mladým talentovaným Slovákom. Pôjdete teda žilinskou cestou a prvoradá bude výchova Slovákov a nie tituly?

Určite chceme obmieňať tím, ale mladí Slováci sa Slovanu nezískavajú ľahko. Iné naše tímy chcú za svoj talent od nás hneď milión eur, ale potom ho niekomu inému predajú len za 150-tisíc eur.

Ako chce klub zlepšiť aj nie vždy ukážkové správanie niektorých svojich fanúšikov?

Isteže, zápasy bývajú niekedy aj vypäté a fanúšikovia našponovaní, ale s dobrou prípravou to viete zvládnuť. Dobre funguje, keď sa lídri tímov porozprávajú s lídrami fanklubov. Vždy budem spomínať, ako nám všetci hovorili, aby sa hralo posledné pohárové finále Slovana proti Trnave na našom štadióne bez divákov. Ja som si to ani nevedel predstaviť. Pripravili sme sa do detailov, urobili sme opatrenia a zápas prebehol bez problémov. Slovan dokonca prehral, ale desať minút po zápase bol prázdny štadión a nezaznamenali sme žiadny vážnejší problém. Ja som rád, že diváci sa vrátili na Slovan – posledné európske zápasy boli vypredané a mali neuveriteľnú atmosféru. Vtedy si poviete, že to má zmysel.

Energie trápia aj Kmotríka, aj keď nie fatálne

Stihli ste si za posledné dva roky z vyšších postcovidových ziskov vašich firiem vytvoriť nové rezervy? Obzeráte sa teraz už aj po nových akvizíciách?

Po nových posilách sa pozerá vždy každý jeden podnikateľ. No dnes sme skôr v situácii, že rozmýšľame o tom, ako si uchrániť fabriky pred energetickou krízou a dôsledkami vojny na Ukrajine.

Ako na vaše biznisy vplýva veľká vlna postcovidového zdražovania energií a rôznych surovín, ktorú ešte viac zdynamizovala vojna na Ukrajine? Ktoré vaše biznisy trpia zdražovaním najviac a ktorým to, naopak, profity nekazí?

Sám ste spomínali, že naše core biznisy, ako je Grafobal alebo Grafia, si vedú dobre. Ale tým, čo sa dnes deje vo svete, trpí celý biznis. Vojna, energie, inflácia… nič z toho nie je pre biznis dobré. Je to aj o nálade – ľudia sú už unavení, necítia sa dobre, vytratil sa optimizmus a to všetko vplýva aj na biznis.

Ako konkrétne drahé energie kazia biznis vášho skalického výrobcu obalov Grafobal? Udrží si skoro päťmiliónový zisk z posledných rokov aj v tomto roku?

Tento rok budeme mať v Grafobale ešte stále celkom stabilný, keďže energie sme mali nakúpené už skôr za výhodnejšie ceny. Pre niektoré výroby ich máme nakúpené do januára a pre niektoré aj do marca či apríla. Neskôr už môžeme mať problém. Pri terajšej vysokej cene nás elektrina pre celú skupinu stojí o zhruba 20 až 30 miliónov eur viac ako donedávna. Ak nepríde k uvoľneniu primeraných výpomocí zo strany štátu, takýto vysoký náklad navyše už budeme musieť premietnuť aj do zdraženia produkcie. Najdôležitejšie pritom je, aby boli výpomoci pre firmy po celej Európe porovnateľné. Ak nemecké či rakúske fabriky vďaka vyšším výpomociam nebudú musieť obaly zdražovať až tak ako my, zoberú nám aj z našich trhov. Zachovanie vyrovnaných výpomocí je zásadné pre celý slovenský priemysel, inak sa u nás fabriky budú zatvárať.

Je niektorá vaša firma ohrozená drahými energiami až v takej miere, že ju bez primeraných vládnych výpomocí budete musieť zavrieť? Alebo také niečo u vás nehrozí? Predsa len, vaše biznisy asi nepatria medzi energeticky náročnejšie.

Drahé energie naše firmy fatálne neohrozujú, ale rozhodne predstavujú problém. Také dramatické rasty cien sa nemôžu neprejaviť ani v prípade, že nemáte práve energeticky náročnú výrobu.

Ako hodnotíte aktivitu slovenskej vlády pri zavádzaní opatrení proti drahým energiám?

Ak už nie fakticky, tak aspoň ideovo by to malo byť oveľa rýchlejšie a zrozumiteľnejšie. Trh okrem iných vecí potrebuje aj jasne počuť a vidieť, že máme plán.

Ako sa drahým energiám bránite vnútornými opatreniami vo vašich firmách? Akými opatreniami dokáže znížiť náklady na energie v najväčšej miere?

Šetríme a vo fabrikách inštalujeme aj nové fotovoltické panely a tepelné čerpadlá. Nahradiť nimi dokážeme maximálne 10 či 15 percent spotreby, no aj to pomôže. Ale môžem napríklad spomenúť, že náš nový developerský projekt Prístavná 1 na bratislavských Nivách sme celý energeticky napojili na kogeneračnú jednotku SPP, čo je ideálny a najmä stabilný zdroj energií. Ak už nikto iný v krajine nebude mať plyn, tak SPP jeho posledné zásoby stále bude mať. Navyše ide aj o veľmi lacný zdroj energií. Byty z Prístavnej 1 tak budú mať nielen stabilné, ale aj najlacnejšie možné dodávky tepla a chladu.

Ťažký biznis v Rusku

Dcérsku fabriku Grafobalu v ruskom Rostove významne ohrozuje vojna, keďže po sankciách za ruskú agresiu prišla o dodávky kvalitného papiera zo Škandinávie a v Rusku podobne kvalitný papier nakúpiť nedokáže. Ako vidíte jej budúcnosť? Necháte si ju alebo ju predáte ruským biznismenom?

Z tejto veci sme smutní. Výborná a moderná fabrika utrpela a trpí nezmyselnou vojnou. Uvidíme, ako to nakoniec dopadne. V Rusku teraz máme najväčší problém s tým, že nám odtiaľ odišli nadnárodní partneri, ktorí naše obaly využívali vo svojich ruských fabrikách. Možno sa do Ruska vrátia, ak sa vojna skončí. Uvidíme.

Vaša ruská fabrika by sa teraz za rozumné peniaze predať nedala? Máte na ňu ponuky?

Ja ani neviem, ako by sme o tom teraz mohli ísť rokovať do Ruska. Vôbec nerozmýšľam o tom, že by sme tam teraz mali ísť.

Neobávate sa, že Rusko začne fabriky západných investorov znárodňovať a vy o rostovský závod prídete?

To ani nie je o obavách. To je o ľahko možnej realite. Prídu a zoberú si ju. No čo proti tomu urobíme?

Keby ste rostovskú fabriku naozaj stratili, ohrozí to existenčne aj celý váš obalový biznis? Je to najväčšia zahraničná fabrika Grafobalu. Ďalšie závody v Česku, Litve i v Bulharsku má menšie.

Rusko je pomerne veľký trh. Úplne fatálny problém by to pre nás však nebol. Ale zaťaž navyše by to bola.

OMS chradne, v realitách je spokojný

Na Slovensku mal v posledných rokoch najhoršie čísla váš senický výrobca svietidiel OMS. Firme, ktorá dosahovala až 70-miliónové tržby, do vlaňajška klesli tržby len na 14 miliónov eur. A za dva covidové roky 2020 a 2021 prerobila dohromady až skoro 7 miliónov eur. Už dlhšie dlhuje štátu aj na sociálnych odvodoch, aktuálne je to 78-tisíc eur. Ako ju chcete zastabilizovať? Hrozí jej úplné zavretie?

OMS je zložitý a zároveň jednoduchý príbeh. Firma bola a stále je unikátna svojimi inováciami a množstvom patentov vo svojom obore. Na druhej strane v minulosti asi precenila svoje sily a konsolidujeme ju už niekoľko rokov. Pandémia nám – ako skoro nikomu – nepomohla. Dnes však vidíme potenciál vo výrobe energeticky úsporných LED svietidiel. Do popredia sa dostávajú energetické úspory i garantované energetické služby. To prináša istý optimizmus. Navyše sme pristúpili k úplne novej stratégii a začíname vyrábať svietidlá pod značkou viacerých renomovaných výrobcov, ktorí postupne sťahujú svoje výroby z Číny. To je tiež šanca pre OMS.

Môžu tie nové kontrakty vrátiť OMS aj k vyšším tržbám alebo bude úspechom aj zastavenie poklesov?

Nemyslím si, že budeme zasa rásť, ale prácu pre zostávajúcich 150 až 200 zamestnancov fabriky tam udržíme. Nové presuny výrob z Ázie sú výsledkom zvýšenia logistických nákladov. Celkové výrobné náklady v Ázii a Európe sa vyrovnávajú a pre európske firmy sú už tunajšie výroby zasa výhodnejšie.

Ako sú obsadené vaše byty a kancelárska veža pri futbalovom štadióne?

Veľmi dobre.

Môžete byť konkrétnejší?

Kancelárie máme vyťažené na zhruba 80 percent s tým, že zostávajúcich 20 percent je pre novú centrálu Grafobal Group. To je však práve ten náš problém. Už rok sa rozhodujeme, či sa tam z centra Bratislavy naozaj presťahujeme alebo nie. Moji manažéri by sa aj chceli sťahovať, ale ja som zvyknutý tu u nás už 25 rokov. Tu na Sasinkovej vybehnem šesť schodov a už som v centrále, kde veľmi dobre viem, kde koho mám. Manažéri ma lákajú do veže pri štadióne na výhľad, ale načo mne je výhľad? Hrad si môžem dať do kancelárie aj na tapete. Ja som jednoducho už aj starý a konzervatívny. Tak uvidíme, ako to bude s novou centrálou. Rozhodnúť sa však musíme. Lebo ak tam nebudeme my, prenajmeme tie tri poschodia radšej niekomu inému, nech nám ďalej neutekajú peniaze. Už tam máme záujemcov.

Ako máte obsadené byty na štadióne?

Na sto percent. Problém máme iba s tamojšími nebytovými priestormi na podnikanie. V realitnom biznise to totiž funguje aj tak, že klienti si ich často iba prevezmú, čakajú na lepšiu cenu a potom ich ďalej predávajú. Prevádzky neotvárajú a iba čakajú s prázdnym priestorom. To životu okolo štadióna nerobí dobre. Preto som povedal, že skúsme nájomné i kúpne zmluvy tým subjektom, ktoré priestory nevyužívajú, zrušiť a prenajať či predať ich iným. Aj keby nás to malo stáť niečo navyše. Lebo dnes máme síce asi 80 percent nebytových priestorov zazmluvnených, no v mnohých sa nič nedeje. Tešíme sa však, že tam napríklad slovenský reťazec Coop Jednota otvorí potraviny.

Nástupcov z rodiny stále iba hľadá

Váš syn Ivan nedávno odišiel z čela futbalového Slovana Bratislava s tým, že nezvažuje iba ponuku pracovať v iných vašich firmách, ale aj manažérske ponuky z iných futbalových klubov, ktoré k nemu podľa neho prichádzajú. Ako vidíte jeho budúcnosť? Zostane pracovať u vás?

Ivan je dospelý človek a rozhodne sa sám. Ja by som bol rád, keby zostal pracovať u nás v skupine.

Aký konkrétny post mu ponúkate v skupine?

Rozprávame sa o prevzatí pozície v našej distribučnej firme Mediaprint. Ivo do firmy chodí už nejakého pol roka a postupne ju spoznáva. Obsiahnuť ten biznis je však dosť náročné. Treba si prejsť jej biznis nielen po celom Slovensku, ale aj v Česku. Ide o prevádzky, veľkoobchody, no i colné sklady. Nie je také ľahké zajtra si tam sadnúť a hneď robiť. I keď ja mám z biznisu skúsenosť, že kto vie robiť, môže robiť čokoľvek.

Začínajú vo vašich firmách pracovať už aj niektoré ďalšie vaše deti alebo sa na to aspoň pripravujú na školách?

Okrem najstaršieho Ivana deti zatiaľ stále študujú. Pokiaľ sa to dá, brigádujú vo firmách skupiny a, samozrejme, bol by som rád, keby neskôr – keď to už bude možné – začali pracovať v našich firmách.

Dokedy sa vy vidíte na čele skupiny, keď dnes máte 63 rokov?

Ja už veľa rokov nepôsobím v priamom výkone, ale zameriavam sa na celkovú stratégiu skupiny. Zatiaľ na tom neplánujem nič podstatné meniť.

Ďalší rozvoj firiem

Aké najvýznamnejšie strategické investície chystáte do budúcnosti vo svojich firmách a aké s nimi máte dlhodobejšie vízie? Ktoré svoje biznisy chcete ďalej rozvíjať a ktoré utlmíte?

To je veľa otázok, ale platí to, čo som povedal pred dvoma rokmi. Chceme sa sústreďovať na náš core biznis a ten rozvíjať.

Vaším core biznisom je iba obalový biznis Grafobalu alebo tam zaraďujete aj niečo iné?

Ešte sem zaraďujem distribúciu tlače a cigariet. Zásobujem nimi po celom Česku i Slovensku 6 700 bodov a na každom sme o piatej ráno, či je to v Trebišove, alebo v Aši. Toto u nás určite prežije. Novinový biznis síce ide dole, no cigarety a doplnkový tovar sa držia. Ľudia nefajčia menej, počas kríz dokonca viac. Počas finančnej krízy z roku 2009 sme dostali obrovskú zákazku na cigaretové škatuľky z Francúzska, lebo po vtedajšom raste spotreby oni sami s výrobou nestíhali. Náš tlačiarenský biznis je už trochu iný príbeh ako výroba obalov a distribúcia. Tlačiarne sú náročnejšie na energie, lebo rotačky treba chladiť a na to treba veľa plynu.

Aké máte so skupinou nové plány v developerskom biznise?

Rozbehli sme už spomenutý projekt Prístavná 1 a chceme rozbehnúť aj projekt Green Park na petržalskej strane Dunaja. Náš developerský biznis sa zameriava na inovácie. Už som spomenul Prístavnú 1, ale môžeme sa vrátiť aj k Národnému futbalovému štadiónu a kancelárskej budove Tower 5. Práve dnes, keď Európa rieši energetickú krízu, môžeme povedať, že štadión a Tower 5 sú imúnne voči energetickým šokom. Máme tam supermoderné energetické centrum, ktoré vyrába takmer polovicu tepla a viac ako tri štvrtiny chladu z tepelných čerpadiel využívajúcich energie z podzemnej vody. Podobné riešenie, ktoré zásadne šetrí primárne energie, plánujeme aj pre Green Park.

Je stále živý váš najväčší bytový projekt Račany Rosso s 850 bytmi, proti ktorému sa miestni ľudia postavili pre jeho mimoriadnu veľkosť?

Samozrejme, že je to živé. Prečo by to nemalo byť živé? I keď trh s realitami sa mení a dnes na byty ľudia nemajú toľko peňazí ako donedávna, lebo narástli ceny stavebných materiálov a zdraželi aj hypotéky. Nemyslím si, že development bude až taký lukratívny ako donedávna. Projekty posúvame a nechávame si na ne viac času.

Chceli by ste vstúpiť aj do úplne nových biznisov?

Momentálne nad tým neuvažujeme.

Politikov nesponzoruje, namiesto poľovania už len fotí

Donedávna vás spájali s SNS a ani sám netajíte, že sa osobne poznáte s jej predsedom Andrejom Dankom. SNS je však už dlho vo voličských prieskumoch veľmi nízko. Začali ste sponzorsky podporovať iné strany? Ak áno, ktoré?

Ja som nikdy žiadne strany sponzorsky nepodporoval a neplánujem na tom nič meniť ani v budúcnosti. Pána Danka poznám a poznám aj mnoho iných politikov. To však neznamená, že ich sponzorujem alebo že som ich sponzoroval.

Je o vás známe, že hlavne na Záhorí máte veľa poľovných revírov, z ktorých sa po celom regióne výrazne rozšírila početnosť danielov. Nemyslíte si, že ste to so zazverovaním danieľou zverou prehnali a teraz na Záhorí rastie počet dopravných nehôd s danielmi aj preto, že dedinských poľovníkov z lesov vytláčajú majetnejší poľovníci, ako ste aj vy?

Po prvé, ja sám už takmer vôbec nepoľujem a oveľa radšej trávim čas v lese s fotoaparátom. Po druhé, v revíroch na Záhorí, o ktorých je reč, je spolu so mnou ďalších zhruba 250 poľovníkov. A asi tak 90 až 95 percent z nich je dokonca pôvodných poľovníkov, čiže ich počet sa neznížil. Som jedným z nich a navyše, ako som už povedal, prakticky nelovím. Pravdou však je, že danielia zver sa rozmnožila a robí problémy. V našich poľnohospodárskych podnikoch na Záhorí nám ročne zožerie úrodu za milióny eur.

Koľko fariem a na akej celkovej ploche poľnohospodárskej pôdy vlastníte?

Nechcem hovoriť, že vlastním nejaké farmy, lebo v podstate ich nemám. My sme iba pomáhali pri zachraňovaní družstiev v Skalici, Gbeloch či Holíči.

V družstvách ste teda iba finančným partnerom, ktorý ich vlastníkom požičal peniaze?

Skôr tak by sa to dalo povedať. Ja navyše nevlastním ani žiadny poľovný revír a nikde nie som ani predsedom či poľovným hospodárom poľovného združenia. Samozrejme, mám ľudí, ktorí sa o zver starajú a ktorým som pri tom pomohol, a keby som chcel, tak môžem u nich aj poľovať.

Poďme späť k zveri. Ako by sa podľa vás dali rozumne zregulovať stavy premnoženej zveri na Slovensku? Nemal by štát majetnejším poľovníkom prikázať, aby zobrali späť do poľovných združení viac malých miestnych poľovníkov? Už dlho sa hovorí o stanovení jasných kvót, že na istú plochu revíra musí byť v poľovnom združení aj istý počet poľovníkov, no politici to doteraz do zákonov nepresadili.

Hlavný problém je, že mladá generácia už po poľovaní veľmi netúži a noví poľovníci nám veľmi nevyrastajú. Starší poľovníci sú už zasa úplne prirodzene menej usilovní. Čo robiť s premnoženou zverou, musí povedať štát. On musí nariadiť, že keď je niekde o stovky kusov zveri viac, treba ich aj naozaj odloviť.

Niektorí ľudia zo slovenského biznisu vás anonymne spájajú aj s iným Skaličanom Marcelom Slávikom, ktorý brzdí mnohé investičné projekty predkladaním pripomienok do povoľovacieho procesu a pýta od firiem príspevky na svoju činnosť. Podľa nich ste vraj za Slávikovými aktivitami práve vy. Poznáte sa so Slávikom osobne a robí túto činnosť pre vás?

To sa musím iba zasmiať. Ako sa tomu hovorí? Hoax? Fake news? To je presne toto, o čom hovoríte. Je to absolútny blud.