Česko, Slovensko a pár čísel

Autor je europoslancom a bývalým viceguvernérom Českej národnej banky

K tridsiatemu výročiu rozdelenia Československa vyšlo v českých médiách dosť článkov, ktoré hodnotia ekonomickú stránku tohto, pre mnohých aj po desaťročiach, a hlavne z hľadiska prevedenia, problematického kroku. V textoch bola značná miera zhody. Titulok „Prečo Česi zarobili skoro vo všetkom“ (Seznam zprávy) dobre vystihuje obsah mnohých textov, rovnako ako pocit veľkej časti českých občanov v súvislosti s tým, čo pre nás rozdelenie federácie znamenalo.

Dáva však zmysel overiť si takéto tvrdenie aj na dátach, ktorými sa zvyčajne opisuje „ekonomická životná úroveň“. Na tento účel sa obvykle používa hrubý domáci produkt (HDP) na hlavu v parite kúpnej sily (PPP).

Jasné čísla

Pohľad na dáta Svetovej banky (báza roku 2017) ukáže, že pred rozdelením Československa, teda v roku 1992, predstavoval český HDP 20 700 amerických dolárov (USD) na hlavu. Z toho sme sa po necelých tridsiatich rokoch dostali (v roku 2021) na zhruba 41-tisíc. Pritom rok 2000 priniesol hodnotu zhruba 25-tisíc a rok 2010 33,5-tisíc. Zodpovedajúce hodnoty pre Slovensko začínajú na oveľa nižšom čísle necelých 12-tisíc dolárov (1992) a vystúpili na skoro 32-tisíc v roku 2021. V roku 2000 vykázalo Slovensko 15,6-tisíc dolárov, v roku 2010 potom 25,5-tisíc.

To, že je Česko viditeľne bohatšie aj po tridsiatich rokoch po rozdelení Československa, asi nie je žiadne prekvapenie. Podstatné je skôr to, kto „rozchod“ využil na naštartovanie rýchlejšieho tempa rastu ekonomiky.

Pohľad na čísla hovorí jasne. Pri porovnaní nárastu HDP v priebehu týchto troch desaťročí s úrovňou v čase rozdelenia zistíme, že HDP na hlavu (PPP) sa za celé obdobie v Českej republike zvýšil zhruba dvojnásobne, no na Slovensku viac ako 2,7-krát. Slovensku sa viedlo lepšie už v dekáde, keď došlo k rozdeleniu, hoci len mierne – Česko si pomohlo o pätinu, Slovensko o tretinu. To isté platí aj v období do roku 2010, ale rozdiel je už citeľný – HDP Slovenska sa zvýšilo viac ako dvojnásobne, české len 1,6-krát.

Zaujímavý je tiež pohľad podľa jednotlivých desaťročí. Zatiaľ čo v prvej samostatnej dekáde rástol slovenský HPD len mierne rýchlejšie, v druhej medzi rokmi 2000 a 2010 zrejme vďaka dobrým reformám a prijatiu eura „prerástol“ ten český už citeľne (rast vyše 60 percent oproti nášmu len o málo väčšiemu ako tretinovému rastu). V minulej dekáde bol už sledovaný rast v oboch krajinách podobný (v Česku vyše 20 percent, na Slovensku mierne viac).

Do tretice pohľad na absolútny prírastok HDP na hlavu (opäť v PPP) ukazuje, že sa za celé obdobie v oboch krajinách táto hodnota zvýšila približne o 20 000 dolárov. Ako vyplýva z uvedených údajov, na Slovensku, samozrejme, rovnaký absolútny prírastok viedol k oveľa vyššiemu tempu rastu.

Z pohľadu rastu ekonomiky (v parite kúpnej sily na hlavu) si teda Slovensko podľa čísel rozdelením federácie „rozviazalo ruky“ k vyššiemu rastu (nie naopak). To je v porovnaní s tým, ako sú tieto tri dekády interpretované obvykle v Česku, prekvapivé. Ešte viac pozoruhodný výsledok je to vzhľadom na veľmi turbulentnú politickú situáciu na Slovensku v nemalej časti tohto obdobia (oproti pomerne stabilnému prostrediu v Česku).

Tri poznámky

Aj nad rámec samozrejmého konštatovania, že „ekonomika nie je všetko“ a „čísla nie sú presné“, sa ponúkajú najmenej tri poznámky či otázniky, ktoré tieto dáta nastoľujú.

Prvá sa týka faktu, že ukazovateľ rastu HDP na hlavu v PPP trpí nutnou nepresnosťou (hlavne odhad parity kúpnej sily), a takisto presne neopisuje to, ako veľmi sa život v našich krajinách zlepšil. Preto nemožno porovnanie týchto ukazovateľov prezentovať ako niečo „autoritatívne“, ale skôr ako vec na zamyslenie. Napríklad to, do čoho krajiny HDP „investujú“, môže viesť k veľmi odlišnej kvalite života ich občanov. Napríklad Česko investuje viac do zdravotníctva, školstva a porovnania životnej úrovne v krajine ako Slovensko. Prepočet na paritu kúpnej sily ovplyvňujú aj rôzne vládne politiky. Neznamená to však, že tu súvislosť s kvalitou života nie je. V podmienkach fungujúcich demokratických spoločností sa obvykle stabilný a vyšší ekonomický rast do kvality života väčšiny ľudí „prepíše“, keď nie inak, tak napríklad príspevkom vyšších príjmov do štátnej kasy (ktoré nám dnes veľmi chýbajú).

Druhá otázka hodná diskusie sa týka vplyvu „rozdielnej štartovacej čiary“. Bezpochyby platí, že od istej úrovne bohatstva krajiny nie je ľahké držať tempo rastu také vysoké ako v krajinách pomerne chudobnejších. To by mohlo „ospravedlniť“ slabšie české dáta. Na druhej strane viac rozvinutá česká ekonomika, okrem iného s lepšie fungujúcimi inštitúciami, mala – najmä spočiatku – uľahčiť rast. A to by teda malo v porovnaní so susednou ekonomikou, ktorá navyše musela vo veľmi ťažkej politickej situácii (vlády Vladimíra Mečiara) budovať inštitúcie štátu, azda viesť aj k rýchlejšiemu českému tempu rastu. (Zdá sa, že prínos kvalitnejších niektorých inštitúcií je výhodou našej krajiny aj teraz.) Je teda otázkou, či „ospravedlňovať“ zlý český výsledok tým, že Slovensku sa z nízkej základne ľahšie rástlo, je správne.

Po tretie, je pravdepodobné, že samotné rozdelenie krajiny nehralo hlavnú úlohu v tom, ako rýchlo potom ekonomiky rástli. Mohlo ísť o vplyv domácich (nielen ekonomických) politík, ktoré boli pre rozvoj krajiny hlavné. Z pohľadu tejto hypotézy je pozoruhodné, že Slovensko, ktoré pretrpelo strašné roky s Vladimírom Mečiarom, obdobie kvalitného, no krátkeho vládnutia dua Dzurinda/Mikloš (zodpovedného za ekonomické politiky a najmä hlboké reformy) nasledované až polokriminálnym vládnutím Roberta Fica, by v kategórii „kvality ekonomickej politiky“ víťazilo. Inými slovami, pomerne krátke obdobie kompetentného a reformného vládnutia by prevážilo nad „problémami“ vo zvyšnom období. (Úlohu mohlo hrať aj to, že Robert Fico, v rozpore so svojimi sľubmi, ponechal časť reforiem v platnosti). Ak je to pravda, je pre našu krajinu cena za zle pripravené a ešte horšie vykonané „reformy“ (za vlády Mirka Topolánka) aj nevykonané reformy v iných obdobiach veľmi veľká, pretože naša krajina bola takého katastrofálneho vládnutia, aké na Slovensku praktizovali premiéri Mečiar a Fico, ušetrená.

Nefarbime to naružovo

Z takýchto chatrných dát nie je možné vyvodiť žiadne silné závery. Snáď len to, že by sme sa nad dlhodobo slabým výkonom našej ekonomiky, ktorý v mnohých ohľadoch zaostáva za tým, čo sa dá legitímne očakávať, mali v Česku viac zamýšľať. A uznať, že Slovákom sa toho po rozdelení federácie celkom dosť podarilo.

Porovnanie vývoja českej a slovenskej ekonomiky po rozdelení spoločného štátu je skvelá príležitosť na zamyslenie nad skutočnými výsledkami, ktoré sme dosiahli. Chlácholiť sa „dojmami“, ktoré neobstoja pri pohľade na fakty, nikam nevedie. Nesmieme ospravedlňovať chyby, ktorých sa naše ekonomické politiky dopúšťali – len ich priznanie a pochopenie je cesta k lepším politikám v budúcnosti. Prehliadať to, čo sa inde – v tomto prípade na Slovensku – podarilo a čo u nás dlhodobo viazne, či dokonca „farbiť našu realitu naružovo“, nie je do budúcnosti dobrou cestou. Aj keď sa niekedy zdá, aspoň podľa „ekonomických“ textov k výročiu rozdelenia federácie, že po nej ochotne kráčame.