Denník N

To, čo robí Rusko na Ukrajine, je horšie než zločin – je to chyba, vraví historik ekonómie Tooze

Foto - World Economic Forum/Ciaran McCrickard, CC BY-NC-SA 2.0
Foto – World Economic Forum/Ciaran McCrickard, CC BY-NC-SA 2.0

Vojnu, energetický šok, prízrak jadrového konfliktu, pandémiu a klimatickú krízu musíme riešiť naraz, zdôrazňuje historik ekonómie Adam Tooze.

„Kedykoľvek sme v pokušení povedať, že ide o veľký problém X, ktorý musíme vyriešiť, musíme mať na pamäti, že v skutočnosti zle chápeme situáciu, pretože je potrebné riešiť X, Y a Z naraz,“ vysvetľuje Tooze termín polykríza, ktorý pomohol spopularizovať medzi svetovou intelektuálnou elitou.

Termín ako prvý použil v 90. rokoch francúzsky teoretik Edgar Morin. Trval na tom, že práve s ekologickým poplachom na začiatku 70. rokov vstúpil do povedomia verejnosti pocit nového všeobjímajúceho globálneho rizika. S Toozem sme sa o rôznych krízach rozprávali už v roku 2020.

Tentoraz sa okrem iného dočítate:

  • prečo okolnosti, ktorým dnes čelíme, nie sú opakovaním vzorcov predošlých kríz;
  • ktorú otázku je vhodné si klásť o ďalšom vývoji vojny na Ukrajine;
  • čo môže robiť v čase niekoľkonásobných globálnych šokov jednotlivec;
  • a kde hľadá Tooze nádej, keď sa zdá, že náš svet je odsúdený na zánik.

Opakuje sa čiastočne história, keď v roku 2023 hovoríme o polykríze? Alebo tu je s nami už niekoľko desaťročí?

Domnievam sa, že tu existujú dva možné spôsoby argumentácie. Jedným z nich by bolo tvrdenie, že všetky veľké krízy modernej histórie, datujúce sa až do 17. storočia, sú polykrízy. Samozrejme sa dá povedať, že medzivojnová kríza taká bola.

Sám by som proti tomu nenamietal. Myslím si, že podľa minimalistickej verzie teórie polykrízy by išlo o bežnú charakteristiku skutočne veľkých momentov zlomu. A s tým by som takisto pokojne súhlasil. Obávam sa však, že tak podceňujeme radikálnu novosť našej situácie. Taký výklad totiž naznačuje, že okolnosti, ktorým dnes čelíme, sú opakovaním vzorcov predošlých kríz.

Vo svete, kde žije osem miliárd ľudí, ktorí sú organizovaní v mocných, jadrovo vyzbrojených štátoch, spojených nestabilnou a nerovnou kapitalistickou ekonomikou, ktorá je využitá na maximum, považujem domnienku, že ide o opakovanie histórie, za dosť nepravdepodobnú.

Ako je to teda v skutočnosti?

Nachádzame sa v rýdzo multipolárnej situácii. Životné prostredie je pod väčším náporom než kedykoľvek predtým. Už od 50. rokov sme v úzkych aj v otázke termonukleárnej konfrontácie. Prečo by sme mali predpokladať, že jadrové zbrane sa nikdy nepoužijú? Môžeme byť, samozrejme, optimistickí, ale v histórii nie je nič, čo by ospravedlňovalo tvrdenie, že sme dosiahli nejakú novú rovnováhu a stabilitu.

Naše povedomie o hroziacej klimatickej kríze sa datuje do 60. rokov a je pomerne úzko spojené s atómovými testami vo veľkej nadmorskej výške, pretože vtedy sa začali realizovať merania atmosféry. Takže pokiaľ chcete, aby som povedal, že sa naše povedomie o potenciáli polykrízy datuje do 60. rokov, tak o to by som sa opäť určite nehádal. V 60. rokoch však boli následky klimatickej zmeny väčšinou otázkou budúcnosti – teraz sú reálne a skutočne sa dejú. 60. roky boli predtuchou toho, kde skončíme.

Teraz sa k tomu blížime?

Asi päťdesiat alebo šesťdesiat rokov sa bystrí ľudia po celom svete dívali na parametre našej situácie a varovali, že čelíme diskontinuite. A teraz je dosť možno už na dosah. Zlomovým bodom je pre mňa osobne pandémia, ktorá v Číne stále prebieha. Mali sme takmer 20 miliónov nadúmrtí a už na jar 2020 sme videli 20-percentný pokles globálneho HDP. To je šok, ktorý stále doznieva.

Ak niekto stále neverí, že sme v novej ére, mali by sa sústrediť na to, čo sa v budúcich šiestich mesiacoch stane v 

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Koronavírus

    Rozhovory

    Vladimir Putin

    Vojna na Ukrajine

    Ekonomika, Svet, Veda

    Teraz najčítanejšie