Denník N

Šimon Šicko: Raz budú hry aj v domovoch dôchodcov

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Šimon Šicko (1975) je spoluzakladateľom a riaditeľom vývojárskej firmy Pixel Federation, ktorá patrí medzi najrýchlejšie rastúce slovenské technologické firmy. Vo svete prerazila hrou TrainStation, populárnou najmä na Facebooku, jej najnovším titulom je SeaPort (Prístav).

Žiaden rozhovor ma ešte nestál toľko času ako debata so ŠIMONOM ŠICKOM – hodinu a pol sme sa rozprávali, na konci mi ukázal nákresy lodí, ktoré sa dajú získať v posledných úrovniach najnovšej hry jeho herného štúdia, a ďalších 20 hodín som potom musel stráviť klikaním na veľryby a obchodovaním so železom a s drevom v snahe dostať tie lode do svojho virtuálneho prístavu.

Hovorí vám doma žena: už sa nehraj toľko s počítačom?

Možno práve preto je to moja žena, že mi to nehovorí. Ale moja mama sa ma občas pýta, kedy sa vrátim k architektúre – som totiž vyštudovaný architekt. Pre ňu sú hry zosobnením toho, že človek plytvá časom.

Čo jej na to odpovedáte?

Už som rezignoval. Viete, ako to s mamami chodí, vždy vedia, ktorý gombík stlačiť, aby ste sa rozčúlili, tak moja taktika je, že nevysvetľujem, ale tak zenovo to nechám odznieť. Už sa nesnažím vysvetľovať, čo vlastne robíme, že hranie nemusí byť len o plytvaní času, ale môže mať zmysel a využitie.

Aké pravidlá na hranie máte pre vlastné deti?

Snažíme sa im vysvetliť hodnotu toho, keď sa niečoho zrieknu, aj keď to práve strašne chcú. Takže keď sa chcú hrať ráno pred školou a pred škôlkou, môžu sa hrať desať minút. Ale keď si to odložia na poobedie, keď majú urobené úlohy, tak majú 40 minút. To platí cez týždeň aj cez víkendy. Zobrať deťom zariadenia alebo im povedať, že sa nemôžu hrať, lebo je to zlé – to by bolo strašne jednoduché. Je to robota ako každá iná, vybrať dieťaťu správnu hru, porozprávať sa s ním o nej, dať mu nejaké ciele. Myslím, že vstup rodičov má byť v obsahovej a časovej regulácii, mali by sa preto snažiť aspoň trochu nazrieť do sveta hier svojich detí, aj keď k tomu nemajú vzťah.

Čo by ste takým rodičom poradili ako prvé?

Najlepším zariadením pre dieťa je asi tablet, ovládanie dotykom je veľmi prirodzené a intuitívne. Z hier pre najstaršie deti je stále nepokorený Minecraft, niečo ako virtuálne Lego. Odporúčal by som ešte aj známu hru Monument Valley, kde sa musíte zamýšľať nad vizuálnymi háčikmi. Z tejto hry bude podľa mňa po čase vizuálna a ideová legenda a bude vystihovať celé naše obdobie tvorby hier pre mobily, je neuveriteľne krásna.

A pre menšie deti?

Napríklad v hre Scribblenauts si po anglicky môžete napísať akékoľvek slovíčko, to sa zhmotní a padne na obrazovku: napíšete tank, objaví sa tank a môžete sa s ním hrať. Úžasne to deti núti vymýšľať si nové slovíčka, učí ich to angličtinu a zároveň abecedu. Pre úplne najmenšie deti je dobrý vývojár edukačných hier Mr. Fox and friends, učí rozoznávať tvary, farby, zoraďovať ich…

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Môže dieťa ešte vyrastať bez počítačových hier?

Určite môže, ale asi bude potom musieť niečo trochu dobehnúť, lebo pre rovesníkov to už bude prirodzená vec.

Čo mu bude podľa vás chýbať? 

Dôležité je získať nebojácnosť práce s technológiou. Môj syn David má hry, kde programuje robota, učí sa určitej algoritmizácii myslenia, tomu, čo všetko sa s takým zariadením dá urobiť. Je množstvo edukačných hier a dieťa, ktoré ich nemá, sa bude musieť niektoré veci naučiť iným spôsobom. Keď sa technológie správne uchopia, tak deti učenie môžu zvládnuť rýchlejšie.

Akú hru ste hrali ako prvú v živote?

Donkey KongDonkey Kong, ako osem- či deväťročný. Svetom hier som bol úplne očarený, zaľúbil som sa na prvý pohľad. Aj keď vtedajšie hry boli možnosťami výkonu či pamäte veľmi obmedzené, tak tie obmedzené možnosti generovali neuveriteľné nápady a z mechaník z 8-bitových počítačov ešte doteraz pri tvorbe nových hier čerpám.

V čom budú ľudia, ktorí vyrastali s počítačovými hrami, odlišní od generácií pred nami?

Možno ako sme sa museli prispôsobovať stále novým programom, novým počítačom, exponenciálnemu urýchľovaniu vývoja, tak viac chápeme, že svet sa stále mení, a sme viac ochotní to akceptovať oproti generáciám, ktoré ešte žili bez počítačov.

Keby ste mali k dispozícii neobmedzený rozpočet, akú hru, ktorá tu ešte nikdy nebola, by ste chceli vytvoriť?

Lákalo by ma vytvoriť veľkolepý svet simulácie dopravy, ktorý by reagoval na reálne súvislosti a zároveň modeloval celosvetovú situáciu podľa vašich akcií, možno akcií vašich kamarátov. Bola by to celá civilizácia, ktorá sa zaoberá dopravou a môže dospieť k nejakému vyvrcholeniu, pozitívnemu alebo negatívnemu. Bolo by tam veľa elementov, ktoré nemajú len zábavný rozmer, ale aj nejaké edukatívne zložky – konkrétne informácie o doprave, nové technológie, nejaké úvahy o budúcnosti, či bude ďalšia veľká vec trebárs lietajúce auto alebo niečo iné. Toto dnes znie ešte trochu nereálne, ale to ma láka a je môj sen niekde sem sa dostať.

V čom budú hry o päť či desať rokov odlišné od tých dnešných?

Momentálne prichádzajú dve veľké veci: predskokanom je virtuálna realita a hneď za ňou bude nasledovať rozšírená realita, ktorá prinesie prienik reálneho a virtuálneho prostredia.

Ako si to mám predstaviť?

Ide o vytvorenie zaujímavých herných mechaník s pomocou reálneho prostredia. Povedzme, že v tejto izbe sa budem hrať s deťmi tak, že tam v rohu si budeme stavať virtuálny hrad a potom doň budeme hádzať kocky a rozbíjať ho. Je tam ešte stále veľa prekážok – ja sa napríklad nemôžem venovať virtuálnej realite, lebo s helmou na hlave mi je po pár minútach zle od žalúdka –, ale ak je len trochu pravda to, ako ďaleko je s rozšírenou realitou podľa ukážok napríklad Microsoft, tak to bude o päť rokov veľmi, veľmi zaujímavé.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V posledných rokoch sa zdalo, že prototypom hrania sa stáva nekonečné klikanie na kravičky a posielanie žiadostí kamarátom na Facebooku. Bude tento trend pokračovať?

Momentálne je trendom skôr odklon od sociálnych hier, ľudia sú už toho nasýtení. Mne sa páči, že sociálne hry priniesli určitej skupine ľudí možnosť zažiť niečo, o čo by boli inak ochudobnení: možnosť zažiť veľké víťazstvo v určitej skupine. Nemusia to byť len geekovia, ale možno napríklad aj pohybovo hendikepovaní. Je teraz veľká debata, či takýto pocit virtuálneho víťazstva prináša rovnaké chemické reakcie v mozgu ako iné víťazstvá. A ak áno, či vôbec záleží na tom, že sú to víťazstvá virtuálne.

Sociálne hry zadarmo sú však väčšinou mimoriadne agresívne v snahe vymámiť nakoniec z človeka aj nejaké peniaze.

Štyri z piatich takýchto hier sú online kasína, ktoré sa nesnažia o nič iné, len čo najrýchlejšie človeka doviesť k platbe. My sa snažíme o nejaké vyváženie, nebyť chamtiví, aby sa človek zabavil, aj keď neplatí. Máme ľudí, ktorí hrajú TrainStation zadarmo päť rokov, nikdy nezaplatili a stále ich to baví. Ale je pravda, že tento model typu hru možno začať hrať zadarmo generuje strašne veľa nekvalitných hier. Na druhej strane, hry zadarmo priniesli do herného priemyslu sofistikovanosť v analytike, v snahe zaujímať sa o hráča a o to, v ktorom momente ho napríklad hra prestane baviť.

Trainstation, najúspešnejší titul Pixel Federation.
Trainstation, najúspešnejší titul Pixel Federation.

Odlišujú sa v niečom slovenskí hráči od hráčov z iných krajín?

Dánski, nemeckí či americkí hráči našich hier napríklad majú extrémne organizované skupiny, kde si posielajú materiály k hre, v exceli si počítajú, aká je hodnota nákupov. Slovenskú skupinu som až takto organizovanú nevidel, ani sa nás Slováci napríklad nevypytujú, aký je v hre najvyšší level a či vieme, kto má najvyššie skóre. My to, samozrejme, vieme, ale nehovoríme to, lebo hra nie je založená na tom, že treba niekoho predbehnúť.

Ale predsa, kto má v TrainStation najvyššie skóre?

Momentálne je to hráč z Poľska, predtým to bol Američan, starší pán. Asi sú to ambiciózni ľudia, ktorí potrebujú byť prví. Zaujímavé je, že máme veľa starších hráčov, často sú to aj sedemdesiatnici, možno bývalí zberatelia vláčikov, ktorí si svoje klasické vláčiky už dnes rozložiť nevedia, sú limitovaní v pohybe, tak zbierajú tie virtuálne.

Je dojímavé často v diskusných skupinách čítať: idem do nemocnice na týždeň, takže tu nebudem a ospravedlňujem sa, že nebudem vlaky posielať. Po týždni sa vráti, všetci ho tam vítajú… Okrem herného rozmeru tam vzniká aj veľa kamarátstiev, už aj pár manželstiev.

Budeme sa aj my hrať hry ešte v dôchodku?

Myslím, že áno, hráči budú starnúť, vidíme to už teraz. My budeme mať hry už aj v domovoch dôchodcov.

Začne sa ešte hrať aj vaša mama?

Nie, ona už nie. Každá generácia má svoje hry v inom médiu, pre ňu tým médiom už asi navždy zostanú knihy. O knihách hovoríme, že sú super, lebo umožňujú vo vlastnej hlave vytvoriť si celý svet. Film toto zobral, ale priniesol zasa niečo iné. Hry zasa prinášajú to, že aj počas oddychu musíte neustále zapájať mozog, nikdy to nie je len pasívna zábava.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie