Po roku 2050 nebude mať Slovensko dosť elektriny a nebude ju mať kde kúpiť, hovorí šéf firmy, ktorá chce stavať jadrovku

Jadrovým reaktorom v Jaslovských Bohuniciach bude končiť životnosť niekedy po roku 2040. Pološtátna Jadrová energetická spoločnosť Slovensko (JESS) tým obhajuje svoj zámer postaviť v tej istej lokalite novú elektráreň.

Generálny riaditeľ firmy Roman Sporina v rozhovore pre Denník E hovorí, že nový jadrový zdroj je nutnosť. „Jadrová energetika by sa mala stať premiérskou témou,“ zdôrazňuje.

Ministerstvo hospodárstva síce výstavbu nového zdroja pripúšťa, súčasná koalícia však nepočíta s tým, že by ho mal financovať štát. Podľa Sporinu sa bez toho miliardový projekt nerozbehne – riešením by mohli byť garantované výkupné ceny, ktorými by si jadrovka poistila budúce príjmy. Takýmto spôsobom sa stavia napríklad britská elektráreň Hinkley Point C.

„V parlamente teraz padajú rôzne sumy – miliarda sem, miliarda tam. Výstavba atómovej elektrárne nie je taká nákladná, keď to rozložíme na niekoľko rokov,“ argumentuje Sporina, ktorý dúfa, že nové jadro sa stane prioritou budúcej vlády.

Slovenská jadrová energetika je tradične založená na ruských technológiách. Podľa Sporinu treba rozložiť riziko a ďalšiu elektráreň postaviť s inou technológiou a iným palivom.

„Stále zostávajú Američania, Francúzi a Kórejčania,“ hovorí.

V rozhovore ďalej vysvetľuje:

• prečo je stavba jadrovej elektrárne ako výstavba diaľnice;
• čo zmenila súčasná geopolitická situácia;
• prečo celý svet čaká na výsledky tendra v českých Dukovanoch;
• čo JESS v skutočnosti robí, aj keď to vyzerá, že zatiaľ nič.

Je podľa vás reálne, že tu naozaj budeme mať nový zdroj?

Je to reálne na 110 percent. Neviem povedať kedy, ale vzhľadom na to, že po roku 2040 až 2045 už určite nebudeme mať dostatok elektrickej energie, musíme už dnes začať riešiť otázku, čo konkrétne budú používať naše deti na výrobu elektriny. Bez novej atómovej elektrárne sa nepohneme.

Možno ešte pribudne štvrtý blok Mochoviec.

Dobre, to je ďalších 500 megawattov inštalovaného výkonu, ale stúpa aj spotreba, ktorá súvisí aj s masívnym nárastom elektromobility. Určite budeme potrebovať ďalší zdroj s inštalovaným výkonom aspoň 4 500 megawattov. Otázka teda znie, či chceme byť závislí od dovozu, aby sme vyrovnali svoju bilanciu, alebo sa staneme sebestačnou krajinou. Prípadne sa staneme aj vývozcom energie a naša pozícia bude silnejšia.

Aj teraz predsa dovážame nejakú časť elektriny, čiže to môžeme robiť aj v budúcnosti.

Ak bude odkiaľ. Poliaci sú veľmi postavení na uhlí a fosílnych palivách, čaká ich veľká transformácia a sami uvažujú o stavbe jadrovej elektrárne. JESS je teraz míľovými krokmi pred nimi. Česká republika robí všetko tak, aby bola sebestačná, a ak už predávať, tak skôr do Rakúska a Nemecka. Maďari sú na tom veľmi zle. Elektrinu síce môžete prepravovať aj na dlhé vzdialenosti, no s veľkými stratami.

Rakúsko?

Oni majú len obnoviteľné zdroje a nakupujú z Česka.

Keď sme spolu robili rozhovor naposledy pred rokom a pol, hovorili ste, že projekt spal, lebo prioritou boli Mochovce, a takisto preto, že elektrina na trhu bola príliš lacná na to, aby to vzbudilo chuť v investoroch. Teraz je všetko inak. Tretí blok Mochoviec je dokončený, štvrtý sa očakáva o dva roky a elektrina nikdy nebola drahšia. Sú aj toto dôvody, pre ktoré tak veríte výstavbe nového zdroja?

Určite. Keď bola cena elektriny niekoľko rokov na úrovni 50 eur za megawatthodinu, návratnosť vychádzala na veľmi dlhodobý horizont. Dnes sa ukazuje v úplne iných číslach. Elektrická energia však nie je komodita určená na obchodovanie či predaj, spoločnosť je od nej závislá ako od vody. Jednoducho ju musíme mať a najlepšie, keď máme vlastnú.

Spýtam sa teda tú najdôležitejšiu otázku: kto nový jadrový zdroj zaplatí?

Mohol by som vám dať alibistickú odpoveď, že o tomto rozhodnú akcionári. Čo však chcem, aby zaznelo, je, že jadrová energetika by sa mala stať premiérskou témou. Aby sa tieto otázky rozoberali na úrovni vlády. Efektívnosť je porovnateľná s výstavbou diaľnic. Z komerčného hľadiska nemá význam, nikto si nepostaví súkromnú diaľnicu. Vždy sa na tom musí spolupodieľať štát. Nový jadrový zdroj na Slovensku je nutnosťou a budeme si to musieť nejakým spôsobom zaplatiť sami alebo nájsť partnera.

Čo je teda ideálna forma financovania?

Môže to byť investor, ale v takom prípade je potrebný aj podiel našej krajiny. Forma podpory, ktorú môže Slovenská republika ponúknuť investorom, je mnohoraká. Môže to byť garancia výkupných cien alebo záruka za dlhopisy, ktorými bude investor financovať výstavbu.

Keď sa pozrieme do parlamentu, padajú tam teraz rôzne sumy – miliarda sem, miliarda tam. Výstavba atómovej elektrárne nie je taká nákladná, ak investície rozpočítame na celkové obdobie výstavby a rozložíme na niekoľko rokov. Je to, ako keď si chcete kúpiť auto – požičiate si a každý mesiac zaplatíte časť. Samozrejme, ak by mal štát z roka na rok zaplatiť niekoľko miliárd eur, tak by to nezvládol. Ak by sa však vláda rozhodla, že nový jadrový zdroj je jej strategický záujem, otázka financií nie je vôbec zložitá.

Geopolitická situácia sa zmenila

Súčasná vláda však hovorí, že novú atómovú elektráreň nechce finančne podporiť. Vy vidíte záujem zo strany štátu?

K tomu sa nebudem vyjadrovať.

Rokovali ste o tom?

Nie.

Tak aké sú šance, ak to vláda odmieta platiť?

Takéto postoje vláda zastávala v čase, keď nebola energetická kríza a nezaoberala sa diverzifikáciou zdrojov. Geopolitická situácia sa za posledné mesiace významne zmenila. Táto vláda už je v demisii, spoliehame sa na to, že nový jadrový zdroj bude prioritou novej vlády.

Ale keď nebude, tak ten projekt padá.

K tomu by som sa nerád vyjadroval, ale bez podpory štátu sa takýto projekt realizuje veľmi ťažko. Treba si uvedomiť, že všetky atómky, ktoré máme dnes v prevádzke, sú priamo závislé na dodávkach z Ruska. Keby sa niečo stalo, tak musíme elektrinu nakupovať. Nemáme žiadny alternatívny zdroj.

Tam smeruje ďalšia moja otázka. Rosatom teraz neprichádza do úvahy, mýlim sa?

Nemýlite. Sú tu technické aj technologické riziká, pre ktoré by sme nemali byť závislí od jedného dodávateľa. Zdroje musíme diverzifikovať. Ak máme dva zdroje závislé na jednom dodávateľovi, je základnou povinnosťou rozložiť riziko a postaviť tretiu atómovú elektráreň s inou technológiou a iným palivom.

Kto teda prichádza do úvahy?

Stále zostávajú Američania, Francúzi a Kórejčania. V horizonte niekoľkých rokov je však možné, že niekto pribudne alebo ubudne. Rozprávať o konkrétnych dodávateľoch by bolo predčasné.

S výstavbou francúzskych reaktorov typu EPR je spojených veľa komplikácií – takmer všade, kde sa stavali, to trvalo o niekoľko rokov dlhšie. Predražovalo sa to a vo Francúzsku je s týmto typom reaktorov spojených veľmi veľa odstávok. Nie je to problém?

Francúzi sú nateraz jednou z firiem, ktoré plánujeme osloviť.

O akom objeme peňazí sa vlastne rozprávame?

Na začiatku ČEZ vložil financie tak, aby vystačili na celú predprípravnú fázu, teda do územného konania s výberom partnera – bolo to 120 miliónov eur. JAVYS (Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, matka spoločnosti JESS – pozn.red.) vložila majetky a príležitosť.

V súvislosti s výstavbou ste v minulosti spomínali celkový rozpočet štyri až šesť miliárd eur. Platí to aj dnes?

Tá cena sa medzitým zvýšila, ale nikto vám nebude schopný povedať aktuálnu sumu, to by sme strieľali. Celý svet netrpezlivo čaká, na aký objem peňazí elektráreň vytendrujú Česi.

Čiže to bude nový míľnik, podľa ktorého sa určí hodnota atómovej elektrárne. Keď sa však vrátime k súkromnému financovaniu, nie je riskantné sa na to spoliehať, keďže banky už nechcú investovať do výstavby jadrových zdrojov?

Financovanie výstavby energetického zdroja je z pohľadu bánk mimoriadne atraktívne. Ide o typ investície, ktorá má bezpečnú návratnosť a výnos. Navyše sú nadpriemerne chránené pred technologickým, bezpečnostným a ekonomickým zlyhaním. Financovanie výstavby atómovej elektrárne je veľmi zložitou finančnou štruktúrou, na ktorej sa podieľajú globálne finančné domy.

Zelený vodík bude do konca roka

Ďalšou možnosťou sú aj európske peniaze. Podmienkou však je, že krajina musí mať úložisko jadrového odpadu, ktoré Slovensko nemá. Aj táto možnosť teda padá?

To však nemá v kontinentálnej Európe nikto. Hlbinné úložisko, rovnako ako jadrovú elektráreň, nemôžete postaviť tam, kde si dnes ukážete prstom. Takisto sa realizujú geologické prieskumy a ďalšie rozbory lokality. Trvá to však veľmi dlho a je to veľmi náročné.

Čiže na európske peniaze nedočiahne žiadna krajina, pretože žiadna nespĺňa túto podmienku?

Možno to malo byť motiváciou na prípravu výstavby úložísk. My hovoríme o horizonte 20 až 30 rokov, možno niekto hovorí o 15 až 20 rokoch, ale nie je to projekt, ktorý sa dá urobiť zo dňa na deň.

Navyše, vyhorené palivo má v skutočnosti veľkú energetickú hodnotu a existuje veľa vývojových tímov, ktoré pracujú na tom, ako ho recyklovať. Dnes sú projekty úložísk navrhované tak, že palivo sa v nich navždy zabetónuje. Boli by sme však radšej, keby sa materiál z úložiska dal opäť vybrať, pre prípad, že bude na trhu technológia, ktorá umožní jeho recykláciu.

Kde je dnes všetko vyhoreté palivo zo slovenských elektrární?

V Jaslovských Bohuniciach, sú tam už aj skladové kapacity pre tretí a štvrtý blok z Mochoviec.

Bloky A1 a V1 v Bohuniciach už sú odstavené a vy ste plánovali na týchto brownfieldoch postaviť solárne parky. V akom stave je tento projekt?

Nový fotovoltický park bude stáť na niektorých pozemkoch po A1. V súčasnosti beží verejné obstarávanie na 10 megawattovú elektráreň. Riešení, ako to postaviť, môže byť niekoľko, preto sme zvolili súťaž návrhov. Sami sme zvedaví, akým spôsobom sa potenciálni dodávatelia vyrovnajú s tým, že elektráreň sa nebude stavať klasickým spôsobom, teda zavŕtavaním do zeme. Budeme to robiť bez pevného ukotvenia, betónové pätníky budú iba uložené na povrchu.

Čo urobíte s touto elektrinou?

Časť použije spoločnosť JAVYS, čím sa zlacní vyraďovací proces elektrární, keďže nebudeme musieť nakupovať elektrinu na burze. Časť bude použitá v projekte výroby zeleného vodíka.

Ako ďaleko ste s týmto projektom?

To už sa presúvame do Trnavy, kde budeme vodík vyrábať a skladovať. Verejné obstarávanie je ukončené a máme podpísanú zmluvu s dodávateľom technológie. Prebiehajú teraz prvé konzultácie s tým, že očakávaná prvá dodávka je do konca tohto roka. Plánovaná denná kapacita bude 400 kilogramov vodíka. Plánovaná výroba je zatiaľ iba 200 kilogramov. Zvyšných 50 percent výkonu elektrolyzéra dávame k dispozícii SEPS-u (Slovenská elektrizačná a prenosová sústava), ktorý ich bude využívať na podporné služby.

Plánujeme vybudovať aj tankovaciu stanicu, pričom vodík by mala využívať trnavská župa v prímestskej doprave. Ide o pilotný projekt v celom našom regióne. Dopyt po zelenom vodíku vnímame zo strany mnohých spoločností, ktoré ho chcú od nás odkúpiť.

Začíname s najhoršou možnou technológiou

Minulý týždeň ste Úradu jadrového dozoru (ÚJD) odovzdali dôležitý dokument, ktorým si pýtate povolenie na umiestnenie nového jadrového zdroja v Jaslovských Bohuniciach. Ako dlho ste na podkladoch pracovali? 

Bolo to vyše 2-tisíc strán textu, pracovali sme na tom minimálne päť rokov a stálo to niekoľko miliónov eur, pričom poplatok pre Úrad jadrového dozoru je takmer milión eur. Predtým, v rokoch 2013 až 2016, celý tím pripravoval podklady pre EIA (Posudzovanie vplyvov na životné prostredie – pozn. red.), ktoré boli rovnako obsiahle a ich hodnota bola okolo päť miliónov eur. Teraz sa pripravuje aj dokumentácia na povolenie podľa stavebného zákona.

Sú to štandardné lehoty, koľko tieto procesy trvajú?

Áno, dokonca by som povedal, že vďaka pomoci českého akcionára sú tie lehoty dosť skrátené. Prvých desať rokov sa územie iba skúma – napríklad sledovanie geologických a seizmických aspektov trvá niekoľko rokov, preto to na prvý pohľad môže vyzerať, že sa nič nedeje. V skutočnosti však počas tohto obdobia domáci aj zahraniční odborníci robia kvantá analýz a reportov, aby sme nazbierali všetky dáta a vypracovali z nich potom potrebné dokumenty pre povolenie, akým bolo napríklad to pre Úrad jadrového dozoru.

Pomáha vám ČEZ, ktorý vlastní 49 percent akcií, s know-how?

Samozrejme, pretože ČEZ pripravuje výstavbu novej jadrovej elektrárne v Dukovanoch a je v dvojročnom predstihu oproti nám. Navyše už postupuje podľa nových štandardov, ktoré nie sú nastavené na doterajšie ruské technológie a rovnako ako my pracuje obálkovým spôsobom.

Čo to je? A do akých technológií smerujete, keď nie ruských?

Obálkový prístup znamená, že na začiatku sa zobralo šesť technológií, ktoré sú dostupné vo svete, vrátane ruskej. Spísala sa tabuľka parametrov s každým jednotlivým výrobcom a z toho vznikla obálka, z ktorej sa vytvorila hypoteticky najhoršia možná technológia, respektíve s najmenej priaznivým dosahom na životné prostredie. S ňou teda žiadame potrebné povolenia. Každá technológia, ktorá bude realizovaná, sa musí zmestiť do týchto určených hraníc.

Čo je vlastne to povolenie, o ktoré žiadate Úrad jadrového dozoru?

Žiadame o súhlas, že na danom území s rozlohou 46 hektárov, ktoré je presne ohraničené, je možné umiestniť nový jadrový zdroj práve s týmito parametrami.

Keďže je to lokalita v blízkosti už existujúcich jadrových zdrojov, je pravdepodobné, že povolenie dostanete, nie?

Pracovali sme na tom intenzívne, ale je možné, že nám vrátia niečo na dopracovanie. Navyše aj ÚJD sa bude musieť vyrovnať s tým, že bude posudzovať technológiu, ktorú zatiaľ na Slovensku nemáme implementovanú. Neočakávame však zásadne negatívne pripomienky, pretože počas celého procesu sme mali pravidelné mítingy s ÚJD a čo nám nebolo jasné, sme konzultovali.

Vieme zo skúseností z minulosti povedať, ako dlho ÚJD analyzuje dokumenty?

Nevieme, pretože tento krok sa na Slovensku nikdy nerobil. Obálkový prístup je novinka, ktorá sa v Európe začala implementovať postupne po 90. rokoch.

Ak budete mať zhruba v roku 2025 v ruke obe povolenia, teda od ÚJD aj od stavebného úradu, znamená to, že Bohunice budú pripravené na stavbu?

To bude koniec predprípravnej fázy a prichádzajú na scénu akcionári, aby urobili komerčné rozhodnutie, či pokračujeme ďalej a akým spôsobom. Bez týchto stanovísk by sme nemohli pristúpiť k verejnému obstarávaniu a je to aj signál pre investorov, že Slovensko to myslí s novým zdrojom vážne.

Roman Sporina

V roku 1999 vyštudoval Mechanizačnú fakultu SPU v Nitre. Pracoval na riadiacich pozíciách v rôznych pracovných sférach, ako sú energetika, obchod, expanzia na medzinárodných trhoch, rozvoj biznisu a akvizície. Od júla 2020 pôsobí ako predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Jadrovej energetickej spoločnosti Slovenska.