Ste horší človek len preto, že predávate na Dobrom trhu?

Nevedel som prečo, ale veľmi dlho ma dráždili texty s titulkami ako:

• Na Orave vymýšľa reproduktory, ktoré obdivuje celý svet
• V Skalici majú kapustnicu, ktorú chválila aj britská kráľovná
• Slováci v garáži vyrobili auto rýchlejšie ako Porsche

Potom mi to raz človek, ktorý 40 rokov pracoval pre General Motors, náhodou pri rozhovore vysvetlil jednou vetou. Znela takto: „Vyrobiť jedno skvelé auto je strašne ľahké. Ťažké je vyrobiť stotisíc áut.“

Ak chcete namiesto slovníka General Motors radšej startupovský slovník, tak to isté je základná a notoricky strašidelná otázka kladená potenciálnymi investormi: „But does it scale?“ (Bude to stále fungovať, keď budete mať 10-tisíckrát viac zákazníkov?)

Po desiatkach rokov socializmu, keď sme mali len gigantické pekárne s rovnakým chlebom a na každom stole v každej reštaurácii rovnaký masovo vyrábaný plastový obrus, je pochopiteľný dopyt po chlebe z domácej pekárničky, ktorá je v dome hneď na našej ulici, a ručne vyšívaných ozdobách na stôl.

Problém sa z toho stáva vtedy, ak si výrobcovia domáceho chleba začnú o sebe myslieť, že sú pre spoločnosť prospešnejší ako veľkovýrobcovia, alebo ak sa dokonca sami chcú stať veľkovýrobcami.

Malé firmy sú notoricky menej efektívne (PDF) ako veľké firmy. Trebárs redakcia Denníka N je malá firma a na rozdiel od normálnych redakcií nemá ani asistenta, takže keď sa šéfredaktor zo slušnosti opýta návštevy, či si nedá kávu, a návšteva si dá, tak šéfredaktor sa musí ospravedlniť a ísť uvariť kávu. Neprekáža to a dodáva to našej práci punkový nádych a dobrý pocit, že nie sme ako ostatné veľké vydavateľské korporácie – ale znižuje to produktivitu našej práce.

Prvý rok alebo dva je to v poriadku, asi ako keď si majiteľ malého obchodu prvý rok sám vykladá tovar, umýva dlážku aj vypisuje daňové priznanie. Ale ak máte dlhodobý plán, že budete vyrábať dobrý domáci chlebík len pre vašu ulicu, alebo jedno drahé auto ročne v garáži, tak v priemere, štatisticky, je váš prínos pre Slovensko menší, ako keby ste robili nejakú nudnú prácu v nadnárodnom gigante.

Je to stále vaša osobná voľba, kde pracujete. Ale ak chcete byť poctiví sami k sebe, tak musíte žiť s týmito dvoma základnými faktmi:

1. Nie ste zrejme šikovnejší ako ľudia v oblekoch či v montérkach, ktorí chodia do práce v Záhorskej Bystrici Devínskej Novej Vsi na siedmu ráno, lebo vyrobiť jedno auto vôbec nie je tá istá disciplína, ako vyrobiť ich stotisíc, a upiecť doma výborný koláč absolútne nie je tá istá disciplína, ako upiecť koláč podľa slovenských hygienických noriem a dokázať ho rozviezť po celom Slovensku tak, aby sa nepokazil.

2. Váš prínos pre ekonomiku je podpriemerný a keď budete chorý, do nemocnice môžete ísť vďaka tomu, že iní ľudia robia niečo užitočnejšie a ich zamestnávatelia platia dane. Váš neekonomický prínos pre spoločnosť – trebárs v tom, že niekoho oku ulahodí váš ručne kreslený nápis na obchode – môže byť väčší, ale ak máte jeden obchod v bočnej uličke, tak asi nie o veľa.

Viem pochopiť, že „Dobrý trh“ asi stále zostane z marketingových dôvodov lepším názvom ako „Dobrý trh ekonomickej neefektivity“.

Ale všetci si musíme držať palce, aby mladých, inteligentných, vzdelaných ľudí, ktorí sa rozhodnú zasvätiť svoj život výrobe domácich gurmánskych hamburgerov alebo ručnej výrobe, no, vlastne ručnej výrobe čohokoľvek, bolo na Slovensku čo najmenej – aspoň nie toľko, aby dokázali znechutiť prácu tým, čo chodia do nudnej roboty za počítačom.