Denník N

Potravinár Ján Lunter: Zmenil som stravovacie návyky Slovákov

Prechdázajúci župan Ján Lunter, ktorý porazil Mariana Kotlebu. Foto N – Tomáš Benedikovič
Prechdázajúci župan Ján Lunter, ktorý porazil Mariana Kotlebu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Jeho firma priniesla na Slovensko výrobu tofu, no v poslednom roku sa stala známou najmä vďaka cícerovej nátierke.

Zakladateľ Alfa Bio JÁN LUNTER (64) hovorí, že stačilo, aby kontrolóri preverovali ich cícerovú nátierku v certifikovaných laboratóriách v Česku, a nepravdivá fáma o nákaze by pred štyrmi mesiacmi ani nevznikla. O tom, ako postupovať, sa aj teraz radil so svojimi tromi synmi, ktorým podnik postupne odovzdáva.  

Keď ste sa dozvedeli, že cícerová nátierka má problém, neprebehol vám príbeh celej firmy hlavou?

Spomenul som si na prípad z roku 1996, keď nás podozrievali, že máme salmonelu, a zastavili nám výrobu. Každému zamestnancovi zobrali stolicu. Keď nič nenašli, začali fabulovať, že nám holub vletel do výrobne. Nakoniec nám výrobu povolili a neskôr zistili, že tá vzorka bola zle vyhodnotená. Vtedy však nikto neochorel, médiá o tom neinformovali, len po vyhodnotení jednej vzorky nám preventívne načas stopli výrobu.

Teraz ste mali teda prvý veľký problém, ktorý ohrozoval povesť vašej značky a výrobkov?

Áno. Bola to poplašná správa, aspoň tak to teraz vyhodnocujeme. Keď sme sa to v auguste dozvedeli, najskôr som si premietol hlavou, čo všetko a ako tu robíme, aké opatrenia sme zaviedli aj po radách externistov. Nepoužívame konzervanty, pasterizujeme dvakrát, možnosť nákazy clostridium botulinum je tak síce limitne nulová, ale je to mikrobiológia, úplne to vylúčiť nemôžeme. Spätne to hodnotíme, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici nepostupoval profesionálne, vyhodnocoval vzorku, hoci na to nemal certifikáciu, a tak šíril poplašnú správu.

Ak úrad kritizujete, že vyhodnocovali, hoci na to nemajú certifikáciu, kritizujete, že na to nemajú formálne, alebo to jednoducho nedokážu poriadne zistiť?

Viacerí odborníci v mikrobiológii sa vyjadrili, že pozorovať to len mikroskopom je riskantné a nespoľahlivé. Navyše ani touto metódou sa v uzavretých výrobkoch nič nenašlo. Celé podozrenie tak bolo postavené iba na jednom črievku, ktoré bolo vybrané z koša po viac ako 24 hodinách.

Kedy ste si boli definitívne istý, že nie je chyba u vás?

Keď to potvrdil aj riaditeľ Štátnej veterinárnej správy Bíreš, ktorá nás má prečítaných, lebo banskobystrická pobočka nás kontroluje pravidelne. Na podnet banskobystrického úradu verejného zdravotníctva preverili našu výrobu a výsledky dopadli dobre. Povedali teda, že si počkajú na výsledky z certifikovaného laboratória.

Ako však mal reagovať Regionálny úrad verejného zdravotníctva, keď dostal upozornenie od lekárov, ktorí hovorili o podozrení z botulizmu? Mali inú možnosť, ako preverovať a podozrenie zverejniť?

Sme členmi EÚ, ak Slovensko nemá potrebné pracovisko, mohli ho poslať napríklad do Česka, rovnako ako to neskôr urobila veterinárna správa. Výsledky certifikovaného laboratória sú potom spoľahlivejšie. Aj preto nám veterinárna správa povedala, že ak tam Česi niečo nájdu, nič nám už nepomôže.

Ale šlo o čas?

V Česku by skúmanie trvalo približne tri dni, rovnako ako tu na Slovensku v necertifikovanom laboratóriu. Rozdiel by bol hádam len pár hodín v zdržaní pri doprave autom do Ostravy. Otázka je tiež, či bol dôvod to zverejňovať v medzinárodnom varovnom systéme, ktorý správu následne rozšíril aj na okolité trhy. V tom čase to pritom malo ďaleko od epidémie, podozrenie bolo len u jedného pacienta. Za epidémiu sa považuje až ochorenie troch ľudí. Okrem toho bola nátierka v čase spotreby dva dni pred časom exspirácie šarže, v ktorej bolo 4-tisíc kusov. Väčšina výrobkov už teda bola dávno zjedená a žiadne iné podobné prípady neboli známe.

S akou chorobou bol vlastne pacient v nemocnici liečený?

Podľa informácií, ktoré máme sčasti priamo z nemocnice a sčasti z médií, vieme, že u pacienta bolo pri hospitalizácii podozrenie na botulínovú otravu, ale pri analýze obsahu žalúdka v ostravskom laboratóriu sa táto diagnóza nepotvrdila.

Vy ste sa s tým človekom nestretli?

O zdravotný stav pacienta sme sa zaujímali v nemocnici, sme radi, že sa jeho zdravotný stav zlepšil.

Ako majú reagovať médiá a spotrebitelia, keď je tu nejednoznačnosť aj vo vyjadreniach úradov?

Predovšetkým, my médiám nič nevyčítame. Ale odporúčal by som viac rozoznávať, kedy je niečo len podozrenie a kedy sa to dá tvrdiť takmer s istotou. V našom prípade vyšli prvé informácie ešte ako správa o podozrení, no veľmi rýchlo väčšina médií o tom hovorila, akoby to podozrenie bolo preukázané. Bolo to pritom práve naopak, čím bolo viac informácií, tým bolo viditeľnejšie, že epidémia nevznikla a ani nehrozí. Ale bola to aj pre nás veľká skúsenosť. Ako my predávame svoje produkty, tak aj noviny a mnohé sa v záujme o čitateľov opierajú hlavne o negatívne informácie.

Považujete tú vec za uzavretú?

Áno. Štátna veterinárna správa už kauzu tiež uzavrela a uistila verejnosť, že naše výrobky sú v poriadku. Želali by sme si, aby tento prípad bol inšpiráciou a začiatkom verejnej diskusie o regulačnom procese v potravinárskej výrobe v prípade akéhokoľvek podozrenia z kontaminácie. Štát by mal v podobných situáciách postupovať jednotne, aby spotrebiteľ nemusel riešiť rozpory v stanoviskách úradov. Lebo ľudia nemajú čas vnímať detaily takej zložitej kauzy, pri každom spomenutí im len ostane v pamäti niečo nepríjemné. Aj niektorí bližší priatelia sa nás dlho báli spýtať, ako to dopadlo. Akoby sa to nepatrilo, ako keby ste sa pýtali, či ešte máme rakovinu.

Čo sa vlastne dialo v prvých hodinách, keď ste sa dozvedeli o vydaní varovnej správy?

Dnes už vieme, že sme na to boli nepripravení. Nemali sme nachystané procesy, ako reagovať, neboli sme s agentúrou, s ktorou sme pracovali dovtedy, na také niečo pripravení. Pritom sme mali dosť času, kontrolóri k nám prvý raz prišli v piatok a prvé výsledky šli na verejnosť v utorok. No my sme ten víkend vôbec nevyužili. Keďže sme vedeli, že priamo v našich výrobkoch sa nič nenašlo, len vo vzorke v koši, považovali sme to viac-menej za vyriešené. No o pol druhej poobede Regionálny úrad verejného zdravotníctva vydal tlačovú správu, v ktorej sa už spomínal pacient v ohrození života. Hneď nato sme vydali nejakú tlačovú správu, no už večer sme pochopili, že komunikujeme pod tlakom, nezrozumiteľne, že to musíme dať do rúk profesionálom. Preto sme rýchlo najali PR agentúru.

Naozaj dokážu PR agentúry pomôcť?

V našom prípade boli užitoční. Mali nadhľad, ktorý nám v tej situácii chýbal. V tej chvíli vás prepadne panika. Je to veľké, valí sa to na vás, nedokážete triezvo rozmýšľať. Potrebujete niekoho, kto sa vyzná v komunikácii v takej situácii, je na ten tlak zvyknutý a vie sa prirodzene odosobniť.

Čo vám poradili?

Byť transparentní – všetky dostupné informácie zverejňovať. A spolupracovať, neútočiť, nebojovať. Znie to ako samozrejmosť, aj my by sme si taký postup odporúčali, ale v praxi preváži prirodzená pudová reakcia, snaha brániť sa a útočiť. Možno nemajú PR agentúry vždy dobrú povesť, nám však pomohla získať nadhľad a v krízovej situácii tak nevyrobiť ďalšie zbytočné škody.

Kedy ste začali prichádzať o tržby?

Hneď po zverejnení. Videli sme, ako ľudia začali chodiť do našej predajne a vracať nám tovar. Rakúsky obchodník, ktorý nás dostával do Reformhausov, nám vypovedal spoluprácu hneď po tom, čo ho navštívili rakúske kontrolné orgány. Už sa nám nepodarilo obnoviť k nemu dôveru, ani nám nezaplatil faktúry. Hovoril, že sme mu pokazili povesť, aj v Rakúsku sa naše výrobky sťahovali z pultov a z ich pohľadu to bol on, kto dodal pochybný tovar. Väčšie straty sa začali ukazovať po týždni – dvoch, keď zareagovali reťazce.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Reťazce reagujú na správy od médií alebo na správanie spotrebiteľov?

Predovšetkým na spotrebiteľov. No videli sme rozdiely podľa toho, kde majú objednávanie zautomatizované a počítač viac-menej len reaguje na zmenu zásob, a tam, kde má väčšiu úlohu človek. Ľudia reagovali prudšie a skoky boli väčšie, kým počítače nepanikárili a pokles bol pomalší, lebo len odzrkadľoval naozajstné zníženie predaja.

O koľko peňazí ste prišli?

Rádovo o desiatky tisícok, možno aj viac ako stotisíc eur. Nevieme to ešte úplne presne. Škody sú na ušlých tržbách, na tovare v skladoch, ktorý preexspiroval, a v ďalších nákladoch, ktoré kríza vyvolala. Treba brať do úvahy aj kontrakty, o ktorých sme aktuálne rokovali s novými odberateľmi a na nových trhoch, čo vinou tejto kauzy prepadli alebo sú pozdržané.

No keď ste sa v časti verejnosti dostali do roly obete, začal vám pomáhať facebook, aj niektoré známe značky, ako napríklad O2, vám šli na pomoc. Získali ste tým menej, ako ste stratili?

Určite sme na tom nezarobili. Zjednodušene: august a september boli z pohľadu predaja krízové mesiace, október vďaka pozitívnej reakcii časti verejnosti bol nadpriemerný. V potravinárstve sa ťažko doháňa neuskutočnený predaj.

Mala problémy len cícerová nátierka alebo aj iné výrobky?

Problémy mali približne rovnaké všetky nátierky. Tofu, ktoré tvorí približne druhú polovicu našich tržieb, sa to dotklo málo.

Bola pred povedzme desiatimi rokmi úroveň verejných orgánov starajúcich sa o bezpečie spotrebiteľa podľa vás lepšia alebo horšia?

Hoci sme ich aj teraz kritizovali, musíme povedať, že v minulosti mali viac možností na neodborné rozhodnutia, viac mohli využívať nejasnosti v zákonoch, správne postupy boli zadefinované ešte menej ako v súčasnosti. Teraz sú jadrom pravidelné kontroly s exaktnými postupmi. Boli by sme radi, aby sa exaktné postupy zaviedli aj pri ďalších častiach ich činností.

Do akej miery by sa spotrebitelia mali báť, že kontrolóri rozhodujú aj podľa toho, s kým sú zadobre alebo kto si ich kúpil?

Úplatky odo mňa nikto z kontrolórov nikdy nepýtal, ale s vydieraním som sa raz stretol ešte v 90. rokoch. Keď sme mali to podozrenie na salmonelu, už týždeň sme nevyrábali, bol som nahnevaný a povedal som, že to dám na súd. Cez kolegyňu mi kontrolóri odkázali, že hoci bola kontrolná vzorka z Bratislavy negatívna, čaká sa ešte na vzorku z Košíc. A že keď to dáme na súd, tak v košickej vzorke sa salmonela nájde.

Ako sa to skončilo?

Nedal som to na súd, dostal som povolenie hneď vyrábať a v košickej vzorke sa salmonela nenašla.

Keď sme vstupovali do Európskej únie, hovorilo sa, že to bude pre potravinárstvo veľká zmena, pretože prídu nové pravidlá. Ako ste to zažili vy?

Niektoré kritériá sa v porovnaní so starými československými normami zmäkčili. No problém je, že na malé aj veľké firmy platia rovnaké pravidlá. Pri súčasnej európskej legislatíve by nevznikli švajčiarske syry, kde sa narodila pleseň, lebo nechali syr na slame. Aj malé farmy dnes musia spĺňať tvrdé kritériá, hoci majú oveľa menej spotrebiteľov ako napríklad my a hoci je to pre nich oveľa ťažšie. Môj brat farmár má 20 kráv, no nemôže si doma v malom vyrábať syr, lebo splnenie európskych podmienok by bolo preňho veľmi ťažké. Ak by mali napríklad malí japonskí producenti tofu spĺňať kritériá, ktoré musíme my, nedokázali by vyrábať.

Ak by mali malé firmy mäkšie normy, tak by sa tu veľké koncerny formálne rozdelili na 150 malých.

Samozrejme, že máme tendenciu využiť každú výnimku. No ak to funguje takto, že pre veľkých sú rovnako prísne normy ako pre malých producentov, môže to brzdiť nejaký druh inovácií. My by sme napríklad pri súčasnej legislatíve vzniknúť nemohli. Veď sme začali v osemdesiatych rokoch vyrábať doma v podzemí v hrnci. Na druhej strane, uznávame, že Európska únia tieto veci vykrýva rôznymi dotáciami. Aj my sme si z predvstupových eurofondov zaplatili polovicu nákladov na technologické investície.

Traduje sa, že príbeh vašej firmy sa začal chorobou vašej mamy.

Mama mala rakovinu lymfatických uzlín. Ja som vtedy ešte o výžive nevedel nič. No zmena stravovania, ktorá pomohla mame a neskôr aj mojej žene, urobila zo mňa prevažne vegetariána. A preniesol som to aj na deti. Lekárka nás strašila, že takto sa našim deťom nevyvinie  mozog. Mám na to povedomie ťažké srdce. Napríklad WHO v roku 2006 vydalo materiál o školskom stravovaní, v ktorom Európe odporúčajú posunúť sa viac smerom k rastlinnému pôvodu stravy od živočíšneho, tak ako to dokázali napríklad Fíni. Ten materiál vyslovene hovorí, že výživa pre deti by mala byť poskladaná prednostne z rastlinných zdrojov, a pritom naša vyhláška z roku 2009 hovorí, že trikrát do týždňa musí byť mäso. Podobne to je teraz, keď WHO hovorí o problémoch s červeným mäsom a so spracovaným mäsom, naše verejné orgány vrátane ministra sa to snažia bagatelizovať, pretože to odporuje tradícii, a teda aj väčšine slovenských producentov mäsa.

Vy v tom máte tiež konflikt záujmov.

To áno, v tofu sme priniesli na slovenský trh prvú bielkovinu bez cholesterolu. Ale minimálne by som so svojou úrovňou poznania veci odporučil najmä rodičom detí, aby si sami doplnili vzdelanie o výžive.

Do Japonska ste šli v roku 1994 preto, aby ste dokázali masovo vyrábať tofu?

V Prahe na potravinárskej výstave, kde sme vystavovali tofu, som stretol Milana Dingu. On emigroval v roku 1968 a niekoľko rokov žil aj v Japonsku. Nahovoril ma, aby som šiel do Japonska, keď si ušetrím nejaké peniaze. Presvedčili sme Slovenskú televíziu, aby nám dali kameramana, my sme platili cestu a natočili sme filmy z malých aj veľkých výrobní tofu v Japonsku. Slovenská televízia to potom viackrát vysielala a myslím si, že sme tak v minulosti získali dosť zákazníkov. Zároveň sme sa, samozrejme, dostali k informáciám. Odvtedy sme tam boli trikrát. Ich technológie však boli pre nás drahé a neboli certifikované pre Európu. Preto sme ich napodobovali. Aj teraz je jadro našej technológie vyrobené len pre nás.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Aké máte teraz postavenie na trhu? Kto je v regióne väčší ako vy?

Náš najbližší väčší konkurent je Taifun-Tofu v Nemecku. Momentálne sme silní najmä na Slovensku a v Česku, ale do piatich rokov chceme byť doma v celej V4.

Kedy ste si povedali, že zoberiete  do firmy synov?

Keď mi syn Jakub pomáhal v lete na prerábke tejto budovy a povedal som mu, že tu bude raz ceduľa Jakub Lunter, podnikový právnik, skoro mi odhryzol nos. Samozrejme, že sa toho báli, videli, že to je ťažký biznis. Najstarší syn Ján, ktorý má firmu Innovatrics na čítanie odtlačkov prstov, hovorí, že máme veľa železa, jemu stačí notebook. Prvý zo synov prišiel do firmy Juraj, keď sa vrátil z Austrálie. Nechcel robiť so mnou v jednej firme, tak nám len ako živnostník zabezpečoval dopravu. Po čase zistil, že aj tak robí len pre nás, a prešiel k nám do firmy. Teraz je tu CEO. Jakub robil v jednej bruselskej firme, mal som pocit, že by tie skúsenosti mohol u nás využiť, tak som ho približne pred tromi rokmi nahovoril, nech sa vráti do Banskej Bystrice. A Ondrej tiež hovoril, že tu nechce nikdy pracovať. No teraz to berie tak, že môže pomôcť generačnej zmene vo firme. Sedemdesiat percent firiem toto obdobie neprežije. Napríklad naša konkurencia  ten prechod nezvládla a z jednej firmy sa stali tri. Nám by tak hrozilo, že budeme mať šesť firiem – máme šesť detí, dve dcéry ešte študujú.

Ale keď človek vkročí do vašej firmy, nevyzerá to ako rodinná firma nejakého vegetariána, ale drobnosťami to skôr pripomína firmu, ktorá si dosť dá záležať na formálnych postupoch, normách, všade samé nástenky, hodnotenia. Túto kultúru doniesli synovia?

Áno, odkedy došli synovia, sa technologicky firma veľmi nezmenila, ale procesy áno. Hundrali, že je tu chaos, tak som súhlasil, že si necháme spraviť audit, hoci som to považoval za zbytočne vyhodené peniaze. Výsledok bol, že máme chodbový manažment a že je to skrátka veľmi zle. Preto sme to začali meniť.

Čo ste si povedali, keď ste videli výsledok toho auditu? Boli ste hrdý na synov, že vás na to nahovorili, alebo ste sa cítili už ako manažér starý?

Bolo v tom, samozrejme, aj trochu frustrácie. Ale spomenul som si na svojho otca, ktorý sa tiež snažil podnikať a bol rád, že môj brat Štefan ostal s ním vo firme. No potom, aj keď hovoril, že to nechá naňho, vždy sa mu do toho plietol. Ja som si preto povedal, že moja vízia bola prispieť najmä k zmene stravovacích návykov na Slovensku a udržať pri tom firmu pri živote. Na nejakú veľkú expanziu som vtedy nemyslel, to je teraz na synoch. A je to asi jediná možnosť, ako dlhodobo firmu udržať.

Máte pocit, že ste zmenili stravovacie návyky na Slovensku?

Áno. Priemerný Japonec zje ročne skoro 16 kilogramov tofu, bielkoviny bez cholesterolu, Slovák 140 gramov, Poliaci pre porovnanie len 5 gramov. Zaviedli sme aj do jazyka slovo tofu. Spojenie tofu – sójový syr nám pri registrácii výrobku neprešlo, lebo syr sa predsa vyrába inak. Tak nám navrhli, aby sa to volalo sójový koagulát. Za to sme pekne poďakovali a žiadali sme názov tofu. Povedali nám, že to nie je známe. Tak sme sa pýtali, kedy je nejaké slovo známe, povedali, že to musí potvrdiť jazykovedný ústav. Ozvali sme sa im a oni povedali, že slovo tofu už je známe.

Ján Lunter so synom Ondrejom. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ján Lunter so synom Ondrejom. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo sa ešte príchodom synov do firmy zmenilo?

Bez synov by som bol možno viac konzervatívny napríklad v tom, že by som nešiel do úverov a nezrýchľoval expanziu firmy. Niežeby som si predtým vôbec nepožičiaval. Mal som založený dom, manželke som len hovoril, že mám odložené na jednoizbový byt, ak by to celé krachlo. Pravda však je, že ani banky s nami spočiatku nič nechceli mať. Prvý úver sme dostali od Slovensko-amerického podnikateľského fondu. Im sa nezdalo čudné, že niekto podniká s výrobou tofu.

Odišli ste od názvu Alfa Bio, ktorý vystihuje príbeh vášho produktu, a zmenili ste to na značku Lunter, ktorá tiež hovorí príbeh, ale už o firme, nie o produkte. To tiež synovia?

Dôvod, prečo sme začali rozmýšľať o zmene názvu, bol prozaický. Uvažovali sme, ako znie alfa bio na iných trhoch. V nemčine a angličtine by sme museli používať alpha, ale hlavný problém bol s bio. My sme to začali používať skôr, ako sa ten pojem v krajinách zadefinoval. Teraz bio často znamená aj drahší, čo nie je pre výrobok dobrá vlastnosť. Iní ľudia zasa hovoria, že nepotrebujú nič extra, žiadne bio – a mohli by nás tak pre ten predsudok odmietnuť. Aj v prieskumoch nám ľudia často hovorili, že nás nekupujú, lebo oni sú normálni a nemusia jesť nejaké zdravé potraviny a podobné bio. Náš marketing na to musel reagovať. Ani ja som nebol proti – veď nezomierame preto, že jeme slaninu, ktorá nie je bio, ale preto, že jeme veľa slaniny. Plus, ak by sme všetci chceli jesť iba naozajstné biopotraviny, museli by sme si zobrať motyky a sami si to pestovať. Ja mám také zemiaky, ale pre všetkých to nie je cesta.

Čiže slovo bio už znamená niečo iné, ako keď ste začínali, a môže mýliť.

Áno, a mnoho ľudí to už aj bralo doslovne. V Maďarsku nám na chladničky písali ném bio. Aj v Česku protestovali aktivisti. Tam sa nás úrady zastali, pretože naša značka je staršia ako tunajšia tradícia používania slova bio, ale aj tak to bolo dlhodobo neudržateľné. Potom nám trnavská reklamná agentúra poradila názov Lunter, lebo je v tom príbeh. Ja som sa najprv zdržal hlasovania, ale keď to bolo nerozhodné, musel som sa vyjadriť a súhlasil som.

Žijete z platov alebo dividend?

Z platov. Hoci rastieme, zisk nestúpa tak rýchlo, lebo veľa investujeme a naberáme profesionálnych ľudí. Teraz už máme odkiaľ brať špecialistov, ktorí nám donesú skúsenosti z iných firiem. Ale stojí to peniaze, preto náklady na mzdy nám v posledných rokoch pomerne rýchlo rastú.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Rozhovory

Ekonomika

Teraz najčítanejšie