Nie som sklamaný z technológie, ale z ľudí, hovorí jeden zo zakladateľov internetu Vinton Cerf
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Neexistuje nikto, o kom by sme mohli povedať, že je vynálezcom internetu. Jeho koncepcia aj konkrétne technológie vznikali postupne a podieľalo sa na nich veľa ľudí.
Keď sa však hovorí o „otcoch internetu“, spravidla zaznejú iba dve mená: Vinton Cerf a Bob Kahn. V roku 1974 spoločne navrhli protokol TCP/IP, ktorý je technickým základom internetu do dnešných dní a podľa všetkého ním ešte dlho zostane. Pozmenili ním fungovanie pôvodnej siete ARPANET.
Vinton Cerf v súčasnosti pôsobí v spoločnosti Google ako viceprezident. Väčšinu života strávil v Kalifornii, študoval matematiku na Stanfordovej univerzite a doktorát z počítačových vied získal na Kalifornskej univerzite. Na Stanfordovej univerzite potom začal učiť.
Práve tam sa stretol s Kahnom a odvtedy sa celá Cerfova kariéra spája s rozvojom internetu po technickej aj organizačnej stránke.
Ste oponentom návrhu európskych telekomunikačných spoločností, podľa ktorého by firmy ako Google, Netflix, Facebook a ďalšie mali prispieť na rozvoj telekomunikačnej infraštruktúry. Je jasné, že každá firma sa chce vyhnúť zvýšeniu svojich nákladov. Máte však na svoju kritiku hlbší dôvod?
Dovoľte mi, aby som predovšetkým pripomenul, vďaka čomu funguje konektivita a celý internet tak spoľahlivo. Keď sme s Bobom Kahnom túto vec (protokol TCP/IP – pozn. red.) navrhovali, rozhodli sme sa, že bude otvorená a verejne dostupná, hoci išlo o projekt ministerstva obrany.
Urobili sme to preto, aby sa každý, kto si vybuduje kúsok internetu, mohol pripojiť ku komukoľvek za podmienok, ktoré si medzi sebou dohodnú. A že to bude fungovať, pretože všetci budú používať rovnaké štandardy.
Presne tak sa to naozaj stalo. Ľudia postavili veľa vecí, ktoré fungujú podľa štandardu TCP/IP, a našli niekoho, ku komu sa mohli pripojiť. A siete sa prepojili medzi sebou. Neveril by som tomu príbehu, ak by mi ho niekto vopred rozprával, ale stalo sa to. Ľudia si vyberali spoločnosti, ku ktorým sa mohli pripojiť – spočiatku na čestné slovo, na podanie rúk, bez zmluvy.
Väčšina peeringových dohôd tak funguje dodnes. Prevádzkovatelia sietí…
Teda tí, ktorým dnes hovoríme ISP, poskytovatelia internetového pripojenia…
Áno, ISP sa dohodnú na prepojení, zvyčajne vo viac bodoch, čím sa zvýši odolnosť. Keď ich zákazníci začnú požadovať vyššiu prenosovú rýchlosť, obvykle je možné ako prvý krok zvýšiť priechodnosť tých prepojení.
Potom sa objavili – a to je ďalšia vec, ktorú som nečakal – siete na distribúciu obsahu (CDN, Content Distribution Networks – pozn. red.), ktoré majú tú zaujímavú vlastnosť, že eliminujú nutnosť prenášať veľké objemy dát cez celý internet.
Namiesto toho umiestnili svoje servery do dátových centier jednotlivých ISP, odkiaľ sa taký obsah šíri lokálne. Pre poskytovateľov pripojení je to výhodné. Ich zákazníci tým získajú služby s nižšou latenciou a oni sami môžu znížiť šírku pásma potrebnú pre svoje medzinárodné pripojenie. A navyše ešte môžu účtovať poplatky za umiestnenie serverov CDN vo svojich dátových centrách.
Na modeli CDN si postavili biznis firmy ako Akamai, a preto sa mi zdá, že nie je nutné, aby sa takú službu snažili telekomunikačné firmy spoplatniť po druhý raz. Svoje príjmy si môžu zvýšiť napríklad práve spoluprácou s CDN. Majú aj ďalšiu možnosť: predávať popri pripojení alebo namiesto neho aj svoj vlastný obsah, ako to urobil napríklad americký Comcast. Podobným príkladom je Amazon.
Z tohto dôvodu mi nepripadá fér, aby telekomunikační operátori a ISP chceli priame platby od veľkých dodávateľov obsahu. V tej debate sa trochu stráca fakt, že spoločnosť Google vynakladá obrovské množstvo peňazí na kapitálové aj prevádzkové výdaje spojené s udržiavaním globálnej siete, svojho cloudu, ku ktorému sa potom môžu všetci ISP pripojiť a využívať jeho služby. Telekomunikační operátori majú mnoho iných možností, ako zvýšiť svoje príjmy a kompenzovať svoje náklady.
Koniec-koncov, zatiaľ je to len návrh, nie hotová vec. Keď o tom hovoríme: ako by ste porovnali reguláciu technologických spoločností v Amerike a v Európe? V čom je hlavný rozdiel?
To je zaujímavá téma. V USA sa telekomunikačný zákon naposledy revidoval v roku 1996 – po prvý raz po šesťdesiatich rokoch. Bola pritom veľká snaha regulovať čo najmenej, ponechať veľkú voľnosť spôsobov rozvoja internetových služieb. Nikto nechcel regulovať internet príliš výrazne. Zdá sa mi, že európske myslenie sa často omnoho viac orientuje na reguláciu – takmer akoby občania a spotrebitelia neboli schopní sa sami chrániť.
V súvislosti s tým si dovolím vysloviť špekuláciu, ktorá môže byť celkom mylná – takže by som ocenil, ak by ste nikde necitovali, že to autoritatívne tvrdím. Neviem, či mám v tejto veci pravdu. Ale všimol som si, že je dosť veľký rozdiel medzi
