Denník N

Jiří Hlavenka: Najskôr prídu o prácu predavači, potom lekári

Jiří Hlavenka. Foto – Jiří Salik Sláma
Jiří Hlavenka. Foto – Jiří Salik Sláma

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Predpovedať budúcnosť je ťažké, ale niekedy sa zdá, ako keby to pre Jiřího Hlavenku bolo o niečo menej ťažké ako pre nás ostatných. Začiatkom 90. rokov založil najskôr vydavateľstvo Computer Press, na jeho knihách a časopisoch vyrástla celá generácia počítačových nadšencov.

V roku 1996 vytvoril zrejme úplne prvý internetový obchod v Česku a na Slovensku Vltava.cz. Ešte v roku 2010 sa zástupcovia mobilných operátorov smiali jeho vízii, že internet sa raz bude prenášať vzduchom a bude dostupný kdekoľvek.

Už roky hovorí o tom, ako príchod umelej inteligencie zmení náš svet. Investorskou legendou ho urobila jeho investícia do vyhľadávača leteniek Kiwi.com – v roku 2012 tam vložil 600-tisíc českých korún a v roku 2019 svoj podiel predal za takmer jeden a pol miliardy.

Rozprávame sa aj o tom:

  • ktoré profesie majú najhoršiu perspektívu;
  • prečo by miestni politici nemali pred voľbami sľubovať, koľko ciest opravia;
  • na ktorú vysokú školu poslať deti;
  • ktoré sú pozitívne bruselské regulácie;
  • prečo treba štát riadiť ako firmu a zároveň ako štát;
  • ako vrátiť ľuďom nádej a dôstojnosť.

Žijeme dnes v najlepšej možnej dobe, napísali ste tento rok v januári. Naozaj?

Vlastne si stále myslím, že to platí. Keď sa pozrieme na tie najväčšie ukazovatele, tak celková prosperita, naša schopnosť odstraňovať chudobu, naše pokroky v lekárskej vede, v sociálnej oblasti alebo napríklad aj vo vnímavosti voči požiadavkám menšín a rôznych znevýhodnených skupín – toto všetko stále rastie.

Vidíme denne všetky negatíva a aféry, ale skúsme sa vrátiť hoci len o desať rokov späť, spomeňme si, na aké veci sme boli vtedy citliví a na čo všetko sme citliví dnes, to sa mení všade na svete.

Na čo sme dnes viac citliví?

Pred desiatimi či pätnástimi rokmi tu nikto seriózne neriešil rozdiel v platoch medzi mužmi a ženami. Pri téme diskriminácie žien si mnohí hovorili, že to tam len nejaké feministky niečo pokrikujú.

Dnes má každá korporácia povinnosť riešiť ESG (ekologický, sociálny a spoločenský aspekt podnikania), dodržiavať štandardy pri rovnoprávnosti pohlaví, inak jej pôjdu audítori po krku. To by bolo ešte pred desiatimi rokmi nemysliteľné. Môžete hovoriť, nakoľko to niektoré firmy plnia len formálne, ale nejaký pokrok tam určite je.

Potom otázka menšín – sexuálnych, genderových, veď to bolo ešte pred dekádou viac-menej tabu. Tí ľudia boli ešte nedávno za bláznov a dnes mnohí nahlas hovoríme, že sú nám rovní.

Alebo si vezmite trendy v sociálnej starostlivosti. Ešte pred ôsmimi rokmi, keď som sa ja začal motať niekde okolo regionálnej politiky, tak v našich zariadeniach pre dlhodobo chorých seniorov bolo priemerné dožitie tri, štyri mesiace – bolo to len trochu prehnane povedané o tom, že odložiť tam ľudí na nejaký igelit a nechať ich umrieť. Dnes hovoríme o tom, ako im vytvoriť domáce podmienky, psychickú pohodu, poskytnúť starostlivosť v teréne. Niekedy si neuvedomujeme pokroky v týchto oblastiach. Alebo hoci len to, ako sa verejný priestor skrášľuje, a to platí, či si porovnáte so stavom pred 15 rokmi Prahu, Brno alebo Bratislavu.

Skoro ani neviem, kde mám skôr začať, ak chcem tomuto optimizmu začať oponovať, tak začnime klimatickou zmenou a vojnou proti Ukrajine.

Boj s klimatickou zmenou je podstatný a nedá sa povedať, že by sme už vyhrávali, ale začali sme už pomaly Titanic otáčať. Nevidel by som to tak, že ľudstvo je nepoučiteľné a smeruje vždy k horšiemu.

Vojna na Ukrajine je strašná, ale z globálneho pohľadu je jedným z mnohých konfliktov. V Rwande zomreli tri milióny ľudí, a keď sa to dialo, nikto si to ani nevšimol. Dnes táto vojna vyvoláva obrovskú pozornosť ľudstva a snažíme sa ju zastaviť. Keď sa skúsime oslobodiť od tých emócií, ktoré strašná vojna vyvoláva, tak situácia je stále lepšia. A je to zároveň vojna, v ktorej agresor dostal do zubov. Dobro ešte nezvíťazilo, ale minimálne nezvíťazilo ani zlo.

Povedali ste, že veci sa zlepšujú, ak ich vnímame objektívne a oslobodíme sa od svojich emócií. Je to vôbec reálna požiadavka na ľudí, aby ignorovali svoje emócie?

Pokojne tie emócie majme, veď to sú naše životy, bez emócií by sme neboli. Ale ak chceme niečo hodnotiť, tak ich skúsme na ten moment dať bokom a nájsť nejaké merateľné kritériá. Možno nás to samých prekvapí, ako sa veci lepšia.

Keď sú trhliny v asfalte na ceste, nemôžem ich hodnotiť, keď som si práve na nich rozbil auto. Musím dať emócie bokom a odmerať tie trhliny.

Dobre, ale náš problém je, že máme pocit, že neustále k nám prichádzajú len zlé správy.

Áno, a tie negatívne pocity sa ľahko šíria. Na to nemám liek. Ja len hovorím, že ak to skúsime vyhodnotiť, tak možno dospejeme k tomu, že svet je na tom lepšie, ako si myslíme pod tlakom emócií. Ako vyliečiť negatívne emócie, neviem, možno trošku len týmto – že sa pokúsim prestať nariekať a rozčuľovať sa a pokúsim sa na vec pozrieť vecne.

Vy ste zjavne povahou optimista, ale ako je možné pomôcť ľuďom, ktorí nie sú a sú dennodenne zdeptaní napríklad z vojny, predtým z covidu, niektorí z toho, že na uliciach sa hádajú extrémisti s LGBT aktivistami…

Ale sám ste teraz vymenovali

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Doprava

Rozhovory

Školstvo

Technológie

Umelá inteligencia

Ekonomika, Svet

Teraz najčítanejšie