Ivan Mikloš o sklamaní z Ukrajiny a Ficovi, ktorý sa podkladal Putinovi a teraz z toho nič nemá

Rozsiahly rozhovor s Ivanom Miklošom aj o:

• škandáloch ukrajinskej vlády a obrovskej korupcii
• sklamaní, že z daňovej reformy na Ukrajine zatiaľ nič nebude
• práci pre ministra hospodárstva a ministerky financií na Ukrajine
• o čo ide Putinovi na Ukrajine a prečo by sa sankcie proti nemu nemali rušiť
• Ficovom postoji voči Kyjevu a podliezaniu Moskve
• budúcnosti na Ukrajine, kde spoluzaložil think-tank so známym podnikateľom českého pôvodu Tomášom Fialom a slávnym rockerom Sviatoslavom Vakarčukom

Na konci minulého roka žila Ukrajina dvomi škandálmi na tej najvyššej úrovni a pri obidvoch ste boli. Počas jedného takmer zbili ukrajinského premiéra Arsenija Jaceňuka v parlamente, v tom druhom na seba kričali guvernér Odeskej oblasti Michail Saakašvili a minister vnútra Arsen Avakov, ktorý po ňom hodil pohár vody. Obidva incidenty ste zažili osobne. Ako by ste ich vysvetlili?

Zažil som obe udalosti naživo. Jeden deň sa to odohralo v parlamente, keď poslanec Oleg Barna sa pokúšal uniesť premiéra, o pár dní som zažil tú ostrú hádku na národnej reformnej rade. Na konflikte proti premiérovi Jaceňukovi je najzarážajúcejšie nie to, že sa to stalo, veď v parlamentoch sa dejú rôzne veci, ale to, že išlo o koaličného poslanca, ktorý fyzicky atakoval svojho premiéra. Tomu predchádzala atmosféra, keď premiér predkladal správu o činnosti vlády za rok. Musím povedať, že bol veľmi presvedčivý, postavil to na faktoch a argumentoch a priznal, že nie všetko sa podarilo. Bol aj dostatočne kritický a emotívny, mne osobne sa jeho vystúpenie páčilo. Potom nastúpili otázky, kde je zvykom, že poslanci sa prihlásia, položia otázku a premiér hneď odpovedá, nie ako u nás, že premiér dostáva otázky písomne dopredu. Už v tých otázkach bolo cítiť, aké napätie je vo vnútri koalície, keď väčšina otázok z Bloku Petra Porošenka, najväčšej koaličnej strany, bola formulovaná veľmi kriticky až útočne voči premiérovi.

A o pár dní ste boli svedkom toho, ako minister vnútra Avakov hádže na Saakašviliho pohár a hádajú sa, kto je väčší Ukrajinec. Kto to vyprovokoval?

Saakašvili reagoval na Avakova, ale veľmi neadekvátne. Minister sa ho pokojne pýtal na jeho výroky na Odeskom fóre, kde otvorene obviňoval premiéra Jaceňuka z korupcie. Téma však bola iná, privatizácia a program reštrukturalizácie a zmeny riadenia štátnych podnikov, ktoré navrhol minister hospodárstva Aivaras Abromavičius, ktorému robím poradcu, preto som tam bol. Saakašvili hovoril vecne k téme, Avakov si však vypýtal slovo a citoval jeho výroky. Saakašvili na neho reagoval, avšak na môj vkus veľmi prehnane a Avakov neudržal nervy a situácia sa ešte vyhrotila.

Bolo správne, že Avakov ten incident nakoniec zverejnil na svojom Facebooku?

Myslím, že áno, pretože po tom, ako sa to stalo, prezident Petro Porošenko radu radšej hneď ukončil a ten konflikt okamžite každý interpretoval po svojom.

Kto vás presvedčil viac – Avakov či Saakašvili?

Ak by Avakov a následne aj premiér Jaceňuk nestratili nervy, vyšli by z toho víťazne, lenže ich stratili, tak si netrúfam povedať. Lenže čaro aj špecifikum politiky je v tom, že veľmi často môže byť skutočná realita úplne iná, ako je tá vnímaná. Tá bola hneď po konflikte skreslená. Saakašvili narýchlo zvolal tlačovku, potom reagoval aj Avakov. A médiá boli plné dvoch interpretácií. Jedna televízia urobila rýchly prieskum, komu jej diváci dôverujú, a skončilo to 97 percent ku 3 v prospech Saakašviliho. A to je ten rozdiel medzi vnímanou a skutočnou realitou.

O gruzínskom exprezidentovi, ktorý doma prišiel o občianstvo a získal ukrajinské, sa špekuluje, že by sa mohol stať dokonca ukrajinským premiérom. Viete si to predstaviť, hoci tvrdí, že to nechce? 

Saakašvili je dnes už najpopulárnejší politik na Ukrajine a robí to veľmi programovo, čiže aj keď tvrdí, že to nechce, tak robí všetko pre to, aby sa stal minimálne premiérom. Nedávno v populárnej televíznej relácii Savika Šustera, v ten deň, keď napadli premiéra Jaceňuka, dostal veľmi veľký asi trištvrte hodinový priestor bez prerušenia. To bola jednoznačne politická kampaň založená na kritike vlády a korupcie, ktorú neviem posúdiť, do akej miery je oprávnená. Samozrejme, to neprispieva k upokojeniu situácie, jednote koalície a jej akcieschopnosti, pretože Saakašvili je súčasťou koalície a bol donedávna dokonca šéfom zahraničných poradcov prezidenta Porošenka.

Hádka medzi guvernérom Odeskej oblasti Michailom Saakašvilim a ministrom vnútra Arsenom Avakovom, ktorý po ňom hodil pohár s vodou. 

https://www.youtube.com/watch?v=GXk6GLqQdIU

Neľutuje Porošenko, že z neho urobil guvernéra?

To by ste sa mali opýtať Porošenka, ale myslím, že dosť napovedá jeho krok, že ho odvolal z pozície šéfa zboru poradcov a vytvoril staronový zbor bez neho. Bol to dobrý krok, pretože pod Saakašviliho vedením prakticky vôbec nepracoval.

Saakašvili nakreslil korupčnú schému, ako z daní uteká cez oligarchov päť miliárd dolárov. Dá sa tomu veriť?

Neviem, bol by som dosť skeptický voči nejakým vyčísleniam, no to, že korupcia na Ukrajine je stále obrovská, je jasné. Nespokojnosť s bojom proti nej má však širšie vysvetlenie. Na Ukrajine sa až na niektoré chabé pokusy nikdy nerobili reformy. Pred takmer 25 rokmi sa v krajine zrútil starý komunistický systém a vybudoval sa nefunkčný oligarchický skorumpovaný systém, ktorý nemá nič s fungujúcou trhovou ekonomikou či vymožiteľnosťou práva, s férovou a slobodnou súťažou. Aj preto tam nie sú takmer žiadne zahraničné investície a ekonomika nerastie a nie je konkurencieschopná. Do toho čelia vojne a embargu z Ruska.

Čo sa zmenilo po majdane?

Za tie necelé dva roky Ukrajina urobila viac, čo sa týka reforiem a potrebných zmien, ako predtým za 20 rokov. To je nepopierateľné. Na druhej strane, vzhľadom na to, čo všetko ešte treba urobiť a čo sa dalo urobiť, aby sa situácia naozaj zmenila, sa toho urobilo málo. Zároveň platí, že keď sa uskutoční revolúcia a zvrhne sa nejaký nefunkčný skorumpovaný režim, očakávania sú vždy veľmi veľké. Ľudia očakávajú, že bude lepšie. Preto je to vždy ťažké, skorumpovaný a deformovaný režim vytvára obrovské dlhy, ktoré treba zaplatiť. A tak nevyhnutne dochádza k transformačnej recesii. Napríklad jeden z hlavných dôvodov je, že až doteraz sa ceny plynu a elektriny pre domácnosti držali na veľmi nízkej úrovni a tie regulované ceny boli obrovským zdrojom pre oligarchov. Tí mali totiž dve úrovne cien a na rozdiele medzi regulovanou a neregulovanou cenou obchodovali a špekulovali. To je deformácia, ktorá sa nedá vyriešiť inak ako tým, že sa ceny zdvihnú na trhovú úroveň. 

Už to vyriešil Kyjev?

Čiastočne sa to vyriešilo. Pred rokom bola cena plynu pre domácnosti 12 percent z jej skutočnej trhovej ceny, teraz sú ceny na úrovni 50 percent, v apríli tohto roku by mali ísť na 75 percent a v apríli 2017 na sto percent. Ľudia to, samozrejme, hodnotili negatívne. Aj následkom vojny s Ruskom a embargu bolo všetko v zlom stave, od bánk až po rezervy, ktoré sa dostali na minimálnu úroveň. Došlo k prudkej devalvácii, to znamená aj k vysokej inflácii, znehodnoteniu meny a zníženiu kúpnej sily. Na Ukrajine sa zhoršila životná úroveň, ľudia však čakali opak. Rovnako očakávali rýchlu zmenu v úrovni korupcie. Tá však nemohla prísť. Niežeby sa niektoré veci nedali urobiť lepšie. Nedošlo napríklad k riadnej reforme súdnictva. Úplne najväčší a zásadný problém je, že na Ukrajine chýba dostatočné líderstvo, vlastníctvo a komunikácia reforiem. Ľuďom sa nevysvetľovalo, že tranzitná recesia nie je dôsledkom reforiem, ale dôsledkom nereforiem. Toho, že 20 rokov sa nerobili a účet za to sa teraz musí zaplatiť.

Čo máte na mysli pod pojmom vlastníctvo reforiem?

To, že politici majú robiť reformy a komunikovať potrebu reforiem. Nie preto, že ich k nim niekto tlačí, ako napríklad Medzinárodný menový fond, ale preto, že reformy sú dôležité pre budúcnosť krajiny. Typický príklad je absencia reforiem gréckej vlády, ktorá to interpretuje, že len Trojka ich do nich tlačí. Ten problém sa na Ukrajine prejavuje tým, že vládna koalícia je rozbitá a koaliční poslanci útočia na vlastného premiéra. To je len špička ľadovca. Parlament totiž nehlasuje často za zákony, ktoré pripravuje koaličná vláda do parlamentu. Za prvých deväť mesiacov jej schválil len 36 percent zákonov, to je obrovské zlyhanie. Keď sa prijímali reformy u nás, bolo to na takmer sto percent.

Prečo je to také ťažké pre Jaceňuka vysvetliť reformy? Lebo nemá vlastné médiá?

Ťažké je to vždy a všade, na Ukrajine došlo k tomu, že vedenie stratilo prvé obdobie, keď je najefektívnejšie to odkomunikovať. Môžete vtedy presvedčiť ľudí, že zodpovednosť za ťažkosti nenesú tí, čo vládnu, ale tí, čo vládli pred tým. Lenže ak vládnete rok a pol, už je veľmi ťažké to vysvetliť. Napríklad deregulácia cien sa nemala robiť na trikrát, ale v jednom kroku na sto percent, ktorá by sa spojila s pomocou pre naozaj sociálne odkázaných ľudí. Tým pádom tú trpkú pilulku prehĺtate raz, a nie trikrát a ešte môžete legitímne poukázať, že je to dôsledok minulých rokov, a nie vašich opatrení.  

Prečítajte si

Ukrajinská novinárka: Boh vie, koľko civilistov zomrelo, nikto to nepočíta…

To ste im na začiatku aj radili, nie?

Áno a to sa premrhalo. Medzitým nespokojnosť ľudí narastá a popularita vlády klesá. Jaceňuk to pochopil veľmi neskoro a začal až v lete bojovať za reformy. Predtým sa staval do takej indiferentnej pozície, ani ich nebránil, ani nekritizoval. Zrejme dúfal, že to bude politicky najlepšie, avšak nebolo. Jeho popularita klesla takmer na nulu. Jeho strana Národný front je jednoznačne najdisciplinovanejšia z hľadiska podpory vládnych reformných návrhov v parlamente a zároveň v prieskumoch najslabšia.

Prečo Ukrajina nemá skutočného lídra?

Do veľkej miery za to môže jej ústavný stav, keď nemá ani prezidentský, ani parlamentný systém. V zásade je to mix medzi tým, sú tam dvaja, silná vláda aj prezident. Aj to je zdrojom ďalších napätí, hoci netvrdím, že je to také zlé ako za Viktora Juščenka a Julie Tymošenkovej (bývalý prezident a premiérka sa krátko po oranžovej revolúcii rozhádali a rozišli, pozn. red.). Krajina by fungovala efektívnejšie, keby v tom mala jasno a mala by napríklad parlamentný systém, aký je u nás, alebo prezidentský, aký je vo Francúzsku či v Spojených štátoch.

Na čom pracujete najviac, na daňovej reforme?

Áno, na jej príprave som pracoval od jej začiatku od februára minulého roka do septembra. Teraz sa sústredím viac na jej komunikáciu.

Ako to vyzerá, počúvajú na Ukrajine vaše rady?

S daňovou reformou to nevyzerá dobre. Už v decembri parlament formálne rozhodol, že daňová reforma nebude. Ministerka financií Natalie Jaresko poslala do parlamentu balík s rozpočtom aj reformami, ako nový daňový kódex a súvisiace zákony, ktoré majú priniesť dodatočné príjmy do rozpočtu, ako napríklad hazardné hry. Lenže, vyzerá to tak, že reforma nebude, ale rozpočet bude schválený s deficitom do 3,7 percenta, aby Ukrajine poskytli ďalšiu tranžu pôžičky, bez ktorej by sa ekonomika krajiny položila. Daňová reforma nie je podmienkou pôžičky, tou je len udržateľnosť verejných financií. Z daňového zákona sa schvália len niektoré veci a to je zlé, pretože to znamená, že ten zdeformovaný, zneužívaný a komplikovaný daňový systém bude pokračovať. Dôvod je jednoduchý – vláda pripravila svoj návrh, potom vznikla absurdná situácia. Šéfka daňového výboru z Bloku Petra Porošenka predložila alternatívny návrh. To som nevedel pochopiť, keďže sa pripravil veľmi dobrý komplexný návrh na reformných princípoch.

Hlavnou pointou bolo zjednodušiť dane?

Zjednodušiť, znížiť počet sadzieb, zrušiť množstvo výnimiek. Ministerka financií navrhla základnú daň na 20 percent. Túto sadzbu mali mať štyri najdôležitejšie dane: daň z príjmu právnických a fyzických osôb, daň z pridanej hodnoty a odvody.

Ako je to v súčasnosti?

Odvody sú okolo 41 percent v priemere, ale je tam okolo 80 sadzieb. Sú dve sadzby z príjmu fyzických osôb – 15 a 20 percent, 18 percent z príjmu právnických osôb a DPH je 20 percent, ale existujú aj znížené sadzby a nulovú sadzbu majú napríklad v poľnohospodárstve. Navyše, majú systém zjednodušenej sadzby, ktorý mal byť len pre malých podnikateľov a živnostníkov, ale po novelizácii na ňom fungujú takmer všetci. Dokonca veľkí podnikatelia tlačia svojich zamestnancov, aby fungovali ako živnostníci, pretože potom platia len štyri až osem percent, a to nielen daň z príjmu, ale aj odvody. Normálne zamestnaní ľudia platia 15 percent, ak majú vyššie príjmy, tak 20 percent, a k tomu v priemere 41-percentné odvody. To je zdroj obrovských legálnych únikov. Ministerstvo financií chcelo, aby nižšie dane platili naozaj len malí podnikatelia, proti tomu bol obrovský odpor, pretože všetci, čo z toho dnes profitujú, sú proti. Týka sa to veľmi dobre platených IT špecialistov, lekárov či advokátov, ale aj zamestnancov, ktorých podnikatelia nútia stať sa fiktívnymi živnostníkmi, aby boli pre nich lacnejší.

To potom vysvetľuje, že po celom Kyjeve vidíme luxusné SUV-ečka a limuzíny?

Autopark v Kyjeve je vraj podobný ako v Moskve. Nikde na svete som nevidel toľko luxusných áut ako v hlavnom meste Ukrajiny. Neviem to kvantifikovať, ale faktom je, že čierna a šedá ekonomika má nevídane veľký podiel. Ak hovoríme o šedej ekonomike, tak to je práve využívanie tých legálnych dier. Preto to daňová reforma ministerky Jareskovej chcela zmeniť. Daňový výbor to nielenže zavrhol, ale navrhoval tak znížiť sadzby z dane z príjmu, že by to znamenalo obrovskú dieru v rozpočte a opäť destabilizáciu, vysoký deficit a koniec pomoci od MMF.

To sa však nestalo.

Po rokovaniach prezidenta Porošenka s ministerkou Jareskovou došlo ku kompromisnému návrhu, ktorý som dúfal, že bude schválený – išlo o model 20 (pre DPH), 20 (odvody), 18 (daň z príjmu právnických a fyzických osôb) a jeho súčasťou bola aj 7-percentná DPH na lieky a 25 percent výnosu z DPH v poľnohospodárstve by ostávalo pre poľnohospodárov, tí doteraz neplatili štátu nič. Žiaľbohu, koaliční poslanci to odmietli a výsledok je, že daňová reforma nebude. Prevezmú sa len niektoré veci, napríklad DPH pre poľnohospodárov. Do konca marca sa vraj má dospieť k novej dohode o reforme daní, ktorá by mala vychádzať z návrhu ministerstva financií, ale mala by platiť až od 1.  januára 2017. Ako to dopadne, je však veľmi otázne.

Ste sklamaný?

Som, ale na druhej strane viem, že doterajšie úsilie napriek všetkému má zmysel. Už len preto, že ten návrh je na svete a je naozaj dobrý. Treba využiť tie tri mesiace, keď sa bude pripravovať nový pokus, aby sa zdeformoval čo najmenej.

Ako si vysvetľujete, že ani Porošenkovi poslanci zaň nehlasovali, je to vplyv oligarchov?

To je veľmi ťažké povedať. Zjednodušený pohľad by bol, že za to môžu osobne poslanci, ale nie vždy to tak musí byť. Poslanci často argumentujú tým, že to nie je dobre pripravené, či dosť radikálne alebo že to dostanú na poslednú chvíľu a nemajú čas si to preštudovať, aby za to hlasovali. Faktom však je, že je to neprijateľné a ukazuje to nedostatok líderstva. Ak by fungovali v rámci koalície nejaké pravidlá a poriadny manažment, tak by bol výsledok úplne iný. Nemusí vždy ísť len o vplyv oligarchov. Aj noví poslanci, čo prišli z médií či z mimovládok a bojujú proti korupcii, za zákony často nehlasujú, pretože ich nepovažujú za dostatočné. Ten pomer je asi taký, že 55 percent poslancov je nových a 45 percent je starých. To, že na mnohých majú vplyv oligarchovia, je jasné. Zároveň však platí, že toto je kvalitatívne iný parlament. Predtým takmer všetci, ak nie všetci poslanci, boli na výplatných páskach oligarchov.

Je šanca, že sa nalomí ten oligarchický systém?

Je to jediná šanca, pretože ak sa nezmení, tak Ukrajina nemá šancu sa rozvíjať. Zásadný problém je v tom, že na jednej strane je na Ukrajine stále silná podpora reforiem a integrácie do EÚ, tá je však len na všeobecnej úrovni. Ak príde na konkrétne reformy, napríklad zastavenie zneužívania daňového systému, už je to problém. Každý súhlasí, že boj proti korupcii je kľúčový, ale len čo príde na zrušenie regulovaných cien, ktoré sú jej najväčším zdrojom, hneď je tu obrovský odpor. Vysvetľovať ľuďom, že najefektívnejším nástrojom boja proti korupcii aj urýchlenia reforiem je deregulácia, liberalizácia a privatizácia, je niekedy vyčerpávajúce. Majú 3300 štátnych podnikov a len zhruba 1800 funguje. Je zhoda, že privatizovať treba, pretože štátne podniky sú obrovským zdrojom korupcie, keď však príde na konkrétny zoznam, ktoré podniky treba privatizovať, či aspoň tam vymeniť riaditeľov, tak politická vôľa je minimálna.

Ako sa vám pracuje s ministerkou financií Natalie Jareskovou?

S Nataliou Jareskovou sa mi robí výborne, je naozaj proreformná. Presadzuje potrebné reformy, či už je to ozdravenie verejných financií, reštrukturalizácia či program s MMF a daňová reforma i rozpočet. Je to kľúčová ministerka a má silné renomé doma aj v zahraničí. Ukrajina má šťastie, že ju má v týchto kľúčových a ťažkých chvíľach.

Stretli ste sa na Ukrajine s nejakým oligarchom?

Nie.

A so Saakašvilim?

Raz či dvakrát na rokovaní u ministra hospodárstva Aivarasa Abromavičiusa a národnej rade reforiem. Je to zvláštny človek, ale politický drajv má neskutočný. Na Ukrajine som stretol len dvoch politikov, ktorí komunikujú, ako sa má komunikovať, tým myslím hlavne cez televíziu. Tým prvým je Tymošenková a druhým Saakašvili. Tymošenková, hoci je súčasťou koalície, bohužiaľ, vystupuje proti takmer všetkým reformám, najviac bojuje proti deregulácii cien plynu. Saakašvili komunikuje pozitívnejšie v prospech reforiem, najmä v boji proti korupcii. Lenže väčšinou útokmi voči premiérovi a politikom z jeho strany, menej už voči politikom z Bloku Petra Porošenka.   

Tento rok začala platiť ekonomická časť Asociačnej dohody s Ukrajinou, zároveň Rusi zrušili voči Ukrajine svoje obchodné dohody, mení sa tým pre Kyjev situácia?

Nemyslím si. Už dnes ten obchod Ukrajiny s Ruskom klesol na výrazné minimum. Obchodná aj ostrá vojna, strata Krymu aj ozbrojený konflikt v Donbase, je hlavnou príčinou poklesu a ukrajinskej recesie. V tomto roku by už mala byť Ukrajina v miernom raste okolo jedného až dvoch percent. Ako sa u nás hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Ak bude Ukrajina robiť potrebné reformy, môže byť obchodná vojna s Ruskom tým stimulom a urýchľovačom reštrukturalizácie a reorientácie ukrajinskej ekonomiky z východných trhov na západné. Samozrejme, to nie je také jednoduché, pretože tie západné trhy, ale aj Ázia, majú náročné trhy a nedá sa väčšinou vyvážať automaticky to, čo vyvážali do Ruska. Konkurencia je omnoho tvrdšia, je nevyhnutné, aby urobili reformy, ktoré prinesú zahraničných investorov, tí by zvýšili mieru konkurencie na ukrajinskom trhu. Presne takto obchodné embargá voči baltským krajinám ešte v 90. rokoch tam urýchlili reformy a zmenu orientácie ich ekonomík na západné trhy.

Ako veľmi uškodila vojna Ukrajine?

Pokles v roku 2014 bol 6,8 HDP a v tom ďalšom roku 11,5 až 12 percent HDP, čiže im za dva roky ubrala asi pätinu z HDP.   

Adaptovala sa ukrajinská ekonomika po strate priemyselného Donbasu?

Áno, ekonomika už v zásade funguje. Problém je v tom, že ten konflikt má aj také dôsledky, že krajina je vnímaná ako krajina vo vojne, a to desí investorov, hoci je ohraničený na východné časti a dnes už ani nie je horúci. Stabilizovaný však bude až vtedy, keď Ukrajina bude plne kontrolovať svoju vonkajšiu hranicu, čo zrejme Putin tak rýchlo nepripustí. Dá sa predpokladať, že stav spiaceho konfliktu bude trvať dlhšie.

Novorusko mu nevyšlo, ale urobil z Donbasu nový separatistický región, aby komplikoval Ukrajine život?

Áno, Putin nemá na to, aby dosiahol viac. Najmä vďaka sankciám Západu a slabosti svojej ekonomiky, ktorá má tri zdroje. Prvým je pád cien ropy. Potom sankcie, tí, čo hovorili, že nefungujú, tárajú. A po tretie, že Rusi nerobili reformy. Ich ekonomika je štátna kleptokracia. Nie je založená na zdravej konkurencii a nie je efektívna. Povedal by som, že v prípade Ruska ide o preregulovaný skorumpovaný štátny kapitalizmus. Putin mal dlho výhodu vysokých cien ropy, takže ľuďom rástli reálne príjmy počas prvých desiatich rokov tempom desať percent ročne. Tlak na reformy nemal. Dnes už to zrejme nie je možné.  Záujmom Putina je jediné, nedopustiť reformy na Ukrajine, to, aby bola úspešná. To by preňho znamenalo riziko, že príde majdan aj do Moskvy. Na to, aby Ukrajina uspela, však musí kontrolovať svoje územia a raz možno aj Krym. To však bude možné jedine vtedy, ak budú žiť ľudia na Ukrajine oveľa lepšie ako ľudia na Kryme. Som si istý, presne ako povedal Fero Šebej v rozhovore pre Denník N, že Putin je nebezpečný, a že v žiadnom prípade by spolupráca s Putinom v Sýrii nemala byť dôvodom na zmäkčovanie sankcií.

Uvedomuje si to naša vláda?

Neviem, čo hovorí naša vláda. Jedno hovorí minister zahraničných vecí, iné premiér Fico. Ten sa tiež raz podkladá Putinovi, inokedy v súvislosti s tým, že s Nordstreamom nás chce obísť, napína svaly a má iné vyhlásenia.

Nordstream je asi prvý raz, keď si dovolil kritizovať Moskvu. Čo sa stalo?

Musel byť sklamaný, keď sa tak podkladá Putinovi, myslí si, že to prinesie nejaké efekty, a potom vidí, že to nepadlo na úrodnú pôdu. Jeho postoj voči Ukrajine v čase rusko-ukrajinského konfliktu bol hanebný. My sme sused Ukrajiny a mne to pripomínalo, ako keď vášmu susedovi horí dom a vy namiesto pomáhania hasiť obhajujete podpaľača a kritizujete suseda, že zle hasí. Tak to vyzeralo, keď hovoril, že parlament na Ukrajine je stále ten istý, že vláda nerobí reformy a do toho obhajoval Putina.

Ako často chodíte na Ukrajinu?

Zhruba desať dní v mesiaci trávim na Ukrajine.

Ako tam vyzerá váš deň?

Začína sa skoro ráno a končí neskoro večer. Je plný stretnutí, diskusií, prednášok a štúdia materiálov. Chodím často do médií, píšem články, stretávam sa a diskutujem s ministrami, ktorým radím.

Akým jazykom rozprávate?

Teraz počúvam oveľa častejšie ukrajinčinu ako ruštinu. Pred 25 rokmi som plynule rozprával po rusky, potom som ju však nepoužíval. Stále rozumiem takmer všetko, ale ťažko sa mi rozpráva, takže väčšinou počúvam ruštinu či ukrajinčinu a odpovedám po anglicky, niekedy po rusky. Rozumiem už zásadným veciam v ukrajinčine. Tá je paradoxne k nášmu jazyku ešte bližšie, ale keďže sa nikdy neučila, tak pre mňa je stále zrozumiteľnejšia ruština. Zaujímavé je, že napríklad Jaresko, ktorá prišla z Ameriky, rozpráva po ukrajinsky, a Abromavičius a Saakašvili po rusky.

Páči sa vám Kyjev?

Je nádherný, špeciálne v lete, lebo je veľmi zelený. Každý, kto príde do Kyjeva, je príjemne prekvapený. Predstavujete si rozvrátenú krajinu vo vojne a prídete do vyspelého vybudovaného európskeho mesta, ktoré nevyzerá byť chudobné. Oproti Sofii vyzerá napríklad oveľa lepšie.

Aké máte ďalšie plány, ostávate na Ukrajine, keďže do parlamentu už nekandidujete?

Na Ukrajine sa ťažko robia plány, robím poradcu ministrom, ktorých môžu vždy vymeniť. Najskôr som mal kontrakt na pol roka, potom sa to predĺžilo. Chcem byť aktívny na Ukrajine, je to veľká výzva. Spoluzaložil som nový think-tank CES (Centre for Economic Strategy) so známym podnikateľom českého pôvodu Tomášom Fialom, ktorý na Ukrajine žije dlho a má manželku Ukrajinku. K nám sa pridal aj slávny rockový spevák Sviatoslav Vakarčuk z kapely Okean Elzy.

Ten bol aj jedným z lídrov majdanu. Ako ste sa dali dokopy?

Poznal som Tomáša a ten poznal jeho a dal nás dokopy. Prostredníctvom think-tanku CES by som chcel ovplyvňovať reformy na Ukrajine, ničomu inému ako reformám som sa v živote ani nevenoval. Na Slovensku som sa znovu stal prezidentom ekonomického think-tanku MESA 10. Misia ukrajinského think-tanku by mala byť veľmi podobná tej, akú mala MESA 10 za Mečiara, teda vychovávať a vytvárať verejnú mienku v prospech potrebných reforiem. Ani ekonomickí novinári na Ukrajine často nechápu potrebu reforiem, to by som chcel zmeniť.

Viete, koho budete voliť na Slovensku?

Neviem. Ale určite budem voliť niekoho od stredu napravo, lenže neviem koho, pretože moji favoriti sa niekedy správajú tak, že ani neviem, čo si mám myslieť.