Horváth alebo Klimek? Alebo ako vymrel rozpočtový jastrab
Ak na energetickú a covidovú pomoc išlo 18 miliárd eur, z pohľadu rozbujnenej „blbej“ nálady a úspešnej reinkarnácie Roberta Fica to boli ďalšie vyhodené peniaze.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autor je bývalý poradca predsedu vlády
Teoreticky by bolo dobrým zvykom, keby sa minister financií zdržal výrokov, ktoré môžu naviesť veriteľov vypýtať si za svoje pôžičky vyššie úroky. Slovo „teoreticky“ je tu dôležité, lebo v praxi, vďakabohu, investori chápu, že vo vnútropolitickom zápase padajú výroky, ktoré sú vzdialené od reality a ktorých adresátom je výhradne domáce publikum. Takže áno, teoreticky vzaté, medializované slová čerstvého ministra financií Michala Horvátha, že slovenské verejné financie sú v historicky najhoršom stave, mali radšej zostať len jeho nevysloveným názorom.
Napokon, idú proti konsenzu ratingových agentúr, ktoré Slovensku ponechávajú investičný rating. Standard & Poors so stabilným výhľadom, Moody’s a Fitch s negatívnym. Tieto agentúry oznamujú širokej investorskej verejnosti, že Slovensko je spoľahlivý dlžník, a takým by malo aj po určitý čas zostať. Alebo – povedané inými slovami – nie je dôvod zbavovať sa slovenských dlhopisov v dôsledku hroziacich ťažkostí s ich splácaním.
Nie je známe, či slová ministra Horvátha nejako zasiahli medzinárodných veriteľov, ale vieme, že zasiahli bývalého štátneho tajomníka ministerstva financií Marcela Klimeka, ktorý od volieb 2020 riadil verejné financie na technickej úrovni. Podľa Klimeka výrok ministra Horvátha „o najhoršom stave verejných financií v histórii bol nekompetentný, dátovo neobhájiteľný, nezodpovedný a na konci aj poškodzujúci Slovenskú republiku“. A tak sa rozprúdila širšia ekonomická debata, ktorá v tunajšom populizme pôsobí pomerne sviežo. Takže na čej strane je pravda – na strane Horvátha či Klimeka, ktorý v protiprúde tvrdí, že „dnes sú naše verejné financie v dobrom až vo veľmi dobrom stave“?
Poďme na to od jednoduchého
Vzhľadom na to, že Slovensko malo v minulosti aj horšie ratingové ohodnotenie ako dnes, ministrove slová sú prehnané. Na druhej strane verejné financie nie sú ani vo veľmi dobrom stave, lebo keby boli v takom dobrom stave, aj Moody’s i Fitch by negatívny výhľad preklopili na stabilný. Moody’s však namiesto toho explicitne varovala, že neschopnosť budúcej vlády reagovať na zvýšený štrukturálny deficit by sa mohla odraziť „na zhoršení ratingu Slovenska“.
Na pravdu, ktorá je, všakáno, uprostred, sa ešte pozrime z inej strany. Zo strany historicky najvyššieho verejného dlhu. Ku koncu minulého roka dosiahol 57,8 percenta HDP. Lenže toto je hrubý dlh. Voči nemu stojí argument čistého dlhu, ktorý použil aj Marcel Klimek. Čistý dlh, v ktorom nie je zahrnutá hotovosť na štátnych účtoch, podľa jeho slov narástol od roku 2020 do roku 2023 zo 43,4 percenta na 47 percent. „To je úplne v poriadku vzhľadom na to, že sme poskytli skoro 18 miliárd energetickej a covidovej pomoci,“ optimisticky zhodnotil situáciu bývalý štátny tajomník. Jasné, že povaha tejto hotovosti, teda to, ako dlho zostane hotovosťou a nepôjde do verejných výdavkov, je v tejto súvislosti dôležitý „kolísavý“ údaj, ale túto alchýmiu dajme teraz bokom. Uzavrime to tým, že dobre, zadlženie republiky nie je ešte tragické; veď keby bolo, Slovensku by padli ratingy.
Ale je tu ďalší alarm. Alarm v podobe
