Denník N

Sto dní rozpočtu: rovnaké triky, rovnaké podvody, no väčšia hanba

Minister financií Ladislav Kamenický. Archívne foto - TASR
Minister financií Ladislav Kamenický. Archívne foto – TASR

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autor je bývalý štátny tajomník na ministerstve financií (Demokrati)

Prvý rozpočet štvrtej Ficovej vlády nemá ešte ani mesiac, no toľko kritiky, čo sa mu dostalo od renomovaných nezávislých inštitúcií doma i v zahraničí v posledných týždňoch, si verejné financie Slovenska sotva pamätajú.

Najprv Eurostat, štatistický úrad EÚ, krátko po schválení rozpočtu v Národnej rade vlani v decembri skonštatoval, že vláda si prifarbila čísla rozpočtového deficitu tak, aby to vyzeralo, že ho znižuje (rozumej šetrí). No experti úradu povedali, že to tak nie je. V tom istom čase experti Národnej banky pri koncoročnej prognóze skonštatovali rovnakú výhradu, keď prognózovali nárast deficitu v tomto roku zhruba o miliardu eur (z 5,6 HDP na 6,4 percenta HDP).

V polovici januára rozpočet na svoje pomery dosť ostrým spôsobom skritizovala aj Európska komisia. Takisto poukázala na to, že vláda klame o veľkosti deficitu a že v rozpočtovom pláne poslala do Bruselu sfalšované čísla. V skutočnosti deficit tento rok neklesá (Ficova verzia: zo 6,5 v minulom roku na 6 percent HDP v roku 2024), ale rastie (Eurokomisia: zo 6,1 na 6,3 percenta HDP).

Komisia nám vyčítala aj výdavkovú rozhadzovačnosť v tomto roku až 500 miliónov eur. Kritizovala tiež, že vláda nesprávne zaúčtovala energo dotácie, neudržateľne zvýšila výdavky, ohrozila budúce dôchodky a poškodila dlhodobé zdravie verejných financií. Podobné odhady má aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá predpokladá zvýšenie deficitu v tomto roku o 500 miliónov eur.

Znova tu máme rozpočtové modus operandi vlád Smeru – čo minister, to kreatívne účtovníctvo, podvody a triky v rozpočte.

Na počiatku bol Počiatek

Hneď prvý Ficov financmajster Ján Počiatek sa v roku 2008 tváril, že finančná kríza v USA nebude mať vplyv na Európu ani na Slovensko. V rozpočte nadhodnotil príjmy a podhodnotil výdavky. A keď to mal začiatkom nasledujúceho roka opraviť, vyše šesť mesiacov tajil reálne makroekonomické a daňové prognózy. Nechával tak celú ekonomiku vrátane domácností vo veľkej neistote. Na základe týchto prognóz si firmy pripravujú biznis plány aj vlastné rozpočty. Ak v nich vychádzajú zo zlých makročísel, môže to ohroziť aj ich zamestnancov.

Aj ďalší minister financií za Smer Peter Kažímír (dnes guvernér NBS) pokračoval v podobných praktikách. Pravidelne sa tváril, že mu do rozpočtu prichádzajú desiatky až stovky miliónov eur navyše z dividend štátnych podnikov. Často totiž do rozpočtu dával takzvanú superdividendu (príjem nad rámec ročného zisku akcionára). Rozpočtová rada ho rok čo rok upozorňovala, že to robiť nemôže, lebo je to rozpočtový podvod (superdividenda je totiž jednorazový, nie pravidelný príjem) a ani Brusel, od ktorého ročne dostávame miliardy eur na pomoc našej ekonomike, mu na to nedá pečiatku. Minister takto umelo navyšoval príjmy a úmerne tomu zvyšoval výdavky rozpočtu.

Kažimírove kľučky

Kažimír zvykol obchádzať aj dôležité ustanovenie zákona o štátnom rozpočte, ktoré dovoľuje vláde (bez potreby súhlasu parlamentu) zvýšiť výdavky v schválenom rozpočte v danom roku najviac o jedno percento z celkových naplánovaných výdavkov. Napríklad v roku 2015 bolo takto možné zvýšiť výdavky rozpočtu približne o 175 miliónov eur (1 % z vtedajších výdavkov) bez toho, aby to musel odsúhlasiť parlament. Kažimír to však obišiel, keď v rozpočte vytvoril rezervu na zlepšenie výberu daní, rezervu na zhoršený vývoj ekonomiky, nadhodnotil transfery do Sociálnej poisťovne, úroky z dlhu a výdavky na eurofondy. Takto sa dostal k sume 1,3 miliardy eur, čo je osemkrát viac, ako povoľoval limit. K tejto sume v skutočnosti neboli priradené žiadne výdavky.

Bez súhlasu parlamentu prerozdelil (a minul na čo chcel) až 1,3 miliardy eur, čiže oveľa viac, ako vtedy dovoľoval zákon (175 miliónov eur). Tieto voľné peniaze Ficova vláda neodložila na horšie časy, keďže ekonomika vtedy šliapala na plný plyn, ale jednoducho ich prejedla, teda použila na spotrebu.

Nemecký a český vzor

Najväčším prehreškom Kažimíra s Počiatkom je, že premárnili viac ako sedem rokov dobrých časov, keď ekonomika rástla vo svojom najlepšom období dokonca až o 11 percent. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť sme takto prišli zhruba o 10 miliárd eur, o ktoré mohol byť nižší verejný dlh. No mohlo to byť aj viac. Rada totiž pri výpočtoch vychádzala z neplnenia rozpočtových cieľov vlád Smeru, ktoré boli málo ambiciózne, keďže nevyužili možnosti vysokých hospodárskych rastov a nepočítali v dobrých časoch s prebytkami v rozpočte. Ak by toto obdobie neprešustrovali, do kríz (covidová, ekonomická, energetická, cenová), ktoré prišli po roku 2020, sme mohli ísť s pohodlným dlhom pod 40 percent HDP a nie takmer 50 percent, ako to bolo na konci tretej Ficovej vlády. Pritom v roku 2006 prevzal Fico svoju prvú vládu s hrubým verejným dlhom 31 percent HDP.

Na porovnanie, Česko išlo do finančnej a ekonomickej krízy v rokoch 2008/2009 so štátnych dlhom niečo pod 30 percentami HDP, v dôsledku krízy im dlh stúpol na 42 percent HDP. No na rozdiel od Slovenska, oni dobré časy neprejedli. Do roku 2019 znížili dlh späť pod 30 percent HDP. Podobne sa správalo aj Nemecko. Moderná rozpočtová politika totiž hovorí, že je potrebné pomáhať ľuďom a firmám v zlých časoch aj na úkor zvýšenia dlhu, v dobrých časoch však treba robiť rozpočtové prebytky.

Zuzana Múčka z RRZ vo svojej štúdii poukazuje na fakt, že medzi rokmi 2016 až 2019 malo Slovensko štvrté až siedme najvyššie deficity verejných financií spomedzi 27 krajín EÚ, pričom väčšina z nich mala v tom čase rozpočtové prebytky. Česko počas celého tohto obdobia, Nemecko dokonca už od roku 2014, pričom dva roky predtým malo vyrovnaný rozpočet.

Do tretice nafigu

Zaskvel sa aj tretí minister financií za Smer Ladislav Kamenický. V roku 2019, pár mesiacov pred parlamentnými voľbami, umelo stlačil pomer hrubého verejného dlhu k HDP, keď vládnej dlhovej agentúre zakázal, aby sa tradične predzásobila likviditou. Z tohto dôvodu krátko po voľbách dokonca hrozilo, že štát nebude mať dosť peňazí na dôchodky či platy učiteľov a lekárov. Svojou nekompetentnosťou tak Kamenický de facto ohrozil financovanie štátu. A teda sociálne istoty obyvateľov Slovenska.

Čerešničkou na torte bolo, ako Kamenický zostavil rozpočet na rok 2020. Oficiálne ho pripravil s deficitom 0,49 percenta HDP, reálne však bol 4- až 5-krát vyšší, keďže podhodnotil výdavky a nadhodnotil príjmy rozpočtu asi o dve percentá HDP, čo boli v tom čase bezmála dve miliardy eur.

Grécka cesta Smer

Slovensko takto fungovalo zhruba 12 rokov počas troch vlád Smeru. A ak minister Kamenický tvrdí, že sme na gréckej ceste, nemýli sa. Je to cesta účtovných podvodov, populizmu a nezodpovedného rozhadzovania. Grécko skončilo zhruba pred desiatimi rokmi v štátnom bankrote. To isté hrozí o pár rokov aj Slovensku, ak vláda v krátkom čase radikálne nezmení prístup k verejným financiám a nezačne sa správať rozpočtovo zodpovedne. Kamenický spolu so svojimi straníckymi predchodcami na čele s premiérom Ficom sú hlavnými staviteľmi gréckej cesty. Pre mňa je synonymum k slovu Smer – slovné spojenie grécka cesta. Tento týždeň im to veľmi drsným spôsobom pripomenuli aj finančné trhy.

Pri poslednej emisii dlhopisov (nástroj, cez ktorý si štát požičiava peniaze na deficit a splácanie starého dlhu) malo Slovensko najvyššiu rizikovú prirážku (a teda aj celé úročenie) zo všetkých štátov EÚ. Vyššiu ako Taliansko či Grécko. Tak silno na červeno ako teraz nám „bankrotová kontrolka“ ešte nikdy nesvietila. Za nekompetentný prístup vlád Smeru tak už teraz na úrokoch zo štátneho dlhu platíme desiatky miliónov eur navyše.

Ak nechceme skončiť ako Gréci, je najvyšší čas začať ozdravovať verejné financie. Diskusie, či sa má konsolidovať zvyšovaním daní alebo škrtmi vo výdavkoch a ktoré opatrenia sú menej či viac bolestivé, sú dôležité. O tom sa tu však hovorí už roky. No na záver vždy dobehnú populisti a povedia – v žiadnom prípade, nič z toho sa robiť nebude, my nedopustíme, aby niekto takýmto spôsobom ožobračoval ľudí.

Populizmus sa, žiaľ, nevyhol ani bývalej vláde, v ktorej som pôsobil. Jej hlavným protagonistom bol Igor Matovič. Razantné zvýšenie rodinných prídavkov, daňového bonusu na dieťa (približne 1,2 miliardy eur) a zavedenie takzvaného rodičovského bonusu (približne 300 miliónov eur) zaplatené z požičaných peňazí, nemá nič spoločné so zodpovednou konzervatívnou politikou. Deti, ktoré tieto dávky dostávajú, ich budú v budúcnosti splácať z vyšších daní. Rodičovský bonus sa zas v budúcnosti premietne do vyšších odvodov alebo nižších dôchodkov. Myšlienka oboch opatrení je síce správna, financovať ich však z dlhu je veľmi nezodpovedné a populistické.

Konsolidácia alebo bankrot

Dnes už teda otázka nestojí, či konsolidovať alebo nie. Buď začneme ozdravovať verejné financie hneď, a to aj za cenu relatívne mierneho poklesu životnej úrovne niektorých skupín obyvateľstva, alebo nás o pár rokov čaká bankrot štátu (default – neschopnosť vlády platiť záväzky riadne a načas). Zuzana Múčka hovorí, že by to mohlo prísť už po roku 2030, teda v čase, keď na štátny rozpočet naplno začne doliehať demografická kríza a vysoké úroky z dlhu, ktoré podľa nej môžu byť až desať percent HDP.

Bankrot štátu by znamenal enormný nárast daní, pád reálnych dôchodkov a miezd možno aj o desiatky percent, výrazný nárast cien – najmä služieb v školstve a zdravotníctve, ochromenie verejne dopravy, radikálny pokles štátnych dávok pre najzraniteľnejších, vysoké úroky z hypoték a obrovský nárast nezamestnanosti. Stačí sa pozrieť, čo sa stalo v Grécku.

Ak teda dnes minister Kamenický hovorí o gréckej ceste, tak je trestuhodné, že sa rozhodol flagrantne porušiť zákon o rozpočtových pravidlách a ignorovať najlepší nástroj (a zároveň najmenej bolestivý) na znižovanie dlhu a ozdravovanie rozpočtu – viacročné výdavkové limity. Je to princíp, že neminieme viac, ako sme si naplánovali, a zároveň, ak získame viac, ako sme čakali, odložíme to na horšie časy (najčastejšie tým, že znížime vládny dlh). V zásade: v dobrých časoch šetríme a v zlých pomáhame ľuďom a ekonomike. V súčasnosti tento nástroj od nás vyžaduje trvalé znižovanie deficitu len o 0,5 percenta ročne, ak sa však ekonomike bude dariť a do rozpočtu príde niečo navyše, čas konsolidácie (predpoklad asi desať rokov) sa môže skrátiť.

Keď vláda nevráti výdavkové limity do rozpočtu, môžeme teda o pár rokov čeliť obrovskému riziku bankrotu štátu. Ten takisto nebude mať limity. Ale pre pokles životnej úrovne.

Tak teda doprajme premiérovi Ficovi krásneho bieleho koňa. Ale tam, kam s ním chce ísť, nech cvála radšej sám. Už sa tam možno naňho aj tešia. Slovensko si však rozpočtové peklo nezaslúži.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Ladislav Kamenický

Politici píšu

Rozpočet a dlh

Ekonomika, Komentáre

Teraz najčítanejšie