Armáda dostala luxusné SUV, na obrnené vozidlá čaká od revolúcie

Volkswagen Touareg inzerujú motoristické servery ako všestranného kamaráta. Je priestorný, bezpečný a pohodlný. Oficiálne patrí do kategórie luxusných SUV strednej veľkosti.

Tieto vlastnosti zrejme zlákali aj ministerstvo obrany, ktoré si pred Vianocami bez zbytočnej publicity objednalo šestnásť Touaregov. Cena: 843-tisíc eur.

Z pohľadu armády majú tieto vozidlá možno len jednu chybu: nie sú pancierované. V praxi budú iba rozvážať generálov, dôstojníkov vojenskej polície a občas vojenské VIP návštevy.

„Autá budú slúžiť vojenskej polícii aj v súvislosti so slovenským predsedníctvom v Rade EÚ. Pridelené boli aj náčelníkovi generálneho štábu a jeho zástupcovi,“ spresňuje hovorca ministerstva Martin Čambalík.

Nákup šestnástich Touaregov by možno ani nestál za zmienku, nebyť nasledujúcich faktov o slovenskej armáde, ktoré vychádzajú z päť rokov starej analýzy.

„Takmer sedemdesiat percent pozemnej techniky je po dobe životnosti. Alarmujúci stav vojenskej techniky a hlavných zbraňových systémov si nevyhnutne vyžaduje ich obmenu,“ uvádza dokument Strategické hodnotenie obrany, ktorý vznikol ešte za Radičovej vlády.

Obrnených vozidiel: nula

Druhá vláda Roberta Fica rada opakovala, že bezpečnosť Slovenska je pre ňu „absolútnou prioritou“. Od príchodu migračnej krízy či vypuknutia vojny na Ukrajine však vojakom nekúpila ani jedno obrnené vozidlo.

Faktom je, že za súčasného ministra obrany Martina Glváča sa s modernizáciou armády aspoň začalo. „Súčasné vedenie rezortu obrany investovalo do modernizácie ozbrojených síl historicky najväčší objem peňazí,“ pripomína Glváčov hovorca Čambalík.

V porovnaní s predošlými vládami to však nebolo zložité. Napríklad po Dzurindovej druhej vláde zostal len pochybný tender na komunikačný systém MOKYS, v ktorom vyhrala o miliardu korún drahšia ponuka.

Prvá Ficova vláda (2006 – 2010) sa najviac zviditeľnila predraženou zmluvou na upratovanie vojenských kasární, po ktorej rezignoval vtedajší minister František Kašický – aby bol následne vyslaný do Bruselu ako veľvyslanec pri NATO.

A následná vláda Ivety Radičovej (2010 – 2012) stihla v armáde len škrtať, robiť audity a pripravovať komplexné analýzy.

Dostalo sa aj na Brhela

V porovnaní s tým bola druhá Ficova vláda výrazne aktívnejšia. Stihla dokončiť projekt MOKYS a podpísala dve nové strategické zákazky – nákup deviatich vrtuľníkov Black Hawk (235 miliónov) a dvoch dopravných lietadiel Spartan (100 miliónov).

Popritom urobila utajený nákup malých lietadiel L-410 a ešte utajenejší nákup českých útočných pušiek Bren, o ktorom informovala až dva mesiace po podpise.

Napokon, aj kritici súčasného ministra Glváča niektoré z týchto nákupov oceňujú. „Pokiaľ hovoríme o Black Hawkoch alebo o lietadlách Spartan, tak je určite pozitívne, že sa modernizácia naštartovala,“ poznamenáva analytik Jaroslav Naď zo Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku (SSPI).

Všetky tieto nákupy však boli uzavreté ešte pred migračnou krízou. Po jej vypuknutí už ministerstvo obrany podpisovalo len zmluvy, ktoré súviseli s každodennou prevádzkou: dodávky pohonných hmôt, pneumatík, stravovacích služieb, servis techniky.

Medzi nimi vyčnieva rámcový kontrakt na dodávku tonerov, faxov či kopíriek za 4,1 milióna eur, ktorý vlani na jeseň uzavrelo s firmou Z+M Servis. Podľa ministerstva obrany patrí k tým výhodnejším.

„Predchádzala mu elektronická aukcia, v ktorej súťažili dvaja uchádzači. Víťazná spoločnosť znížila pôvodnú cenu o 26 percent,“ tvrdí Čambalík.

Zmluvu so štátom získal aj neoficiálny mecenáš Smeru Jozef Brhel, respektíve jeho rodinou spoluvlastnená IT firma Sevitech. Za éry ministra Glváča získala zákazky za celkovo 5,5 milióna eur.

Zatiaľ poslednú zmluvu s Brhelovi blízkou firmou zverejnilo ministerstvo deň pred Štedrým dňom – za 219 tisíc eur má Sevitech poskytnúť licencie na údržbu armádneho informačného systému.

„Išlo o verejnú súťaž, do ktorej sa prihlásili traja uchádzači, spoločnosť Sevitech ponúkla najnižšiu cenu,“ hovorí Čambalík. Aké ďalšie firmy sa prihlásili, ministerstvo neprezradilo.

Financie? Vec neznáma

Hlavný problém armádnych nákupov spočíva v tom, že v nich panuje takmer úplná anarchia. Minister Glváč si zvykol, že z času na čas oznámi veľký projekt. A nikto mimo ministerstva netuší, prečo sa v tej chvíli rozhodol práve pre nákup lietadiel a nie napríklad obrnených vozidiel.

Ba čo viac: pri niektorých už podpísaných nákupoch ani sám minister nevie, z čoho vlastne budú zaplatené. Napríklad nákup vrtuľníkov Black Hawk je rozložený na niekoľko splátok, ktoré ďaleko presahujú možnosti rezortu obrany.

„Nevieme, kde sa nájdu peniaze na uhradenie celého nákupu, nie je zabezpečené jeho komplexné financovanie,“ hovorí Naď.

V západných krajinách bežne funguje dlhodobé plánovanie. Vláda najprv schváli všeobecne záväzný plán rozvoja armády na obdobie desať rokov. Na základe toho sa vyberajú zbrojné projekty, na ktoré sa vopred garantujú peniaze.

„Takýto model je v krajinách NATO úplným štandardom, dokonca aj v susednom Česku,“ hovorí Naď.

O niečo podobné sa krátko po svojom nástupe pokúšal aj minister Glváč. „Dlhodobý plán však nedokázal presadiť cez vládu a potom na tento dôležitý prvok rezignoval,“ dodáva Naď.

Výsledok? Viaceré vládou sľúbené nákupy zostali len na papieri. Napríklad koncom roku 2014 minister oznámil, že armáda bude potrebovať urýchlene nakúpiť štyri radary pre protivzdušnú obranu.

Vypísal medzinárodný tender, do ktorého sa prihlásilo niekoľko zahraničných firiem, už pol roka je však ticho. Na otázku, kedy bude nákup dokončený, ponúkajú Glváčovi úradníci len vyhýbavé odpovede.

Iný príklad: vlani v lete pricestoval premiér Robert Fico s ministrom Glváčom do Poľska, aby oznámil, že Slovensko nakúpi poľské transportéry Rosomak. Uplynulo trištvrte roka a výsledok opäť žiadny.

„V tejto veci ďalej prebiehajú rokovania s poľskou stranou,“ odpovedal hovorca Čambalík bez ďalších podrobností.

Aspoň landrovery

Miesto toho si ministerstvo robí nákupy podľa toho, na čo mu práve zostali peniaze. Pre pozemné sily týmto spôsobom priebežne dokupuje nákladné vozidlá Aktis, ktoré v licencii vyrába slovenská firma Tanax z portfólia Jozefa Majského, alebo terénne vozidlá Land Rover Defender.

„Vozidlami Land Rover sa nám podarilo počas štyroch rokov nahradiť už viac ako polovicu pôvodných vozidiel UAZ ruskej výroby, ktoré majú neporovnateľne vyššiu spotrebu,“ vyhlásil nedávno Glváč.

Popritom stíha ministerstvo dokupovať aj vozidlá výhradne na civilné účely – okrem spomínaných Touaregov si vlani objednalo 55 vozidiel Volkswagen Golf a tri mikrobusy Volkswagen Caravelle.

Naproti tomu v prípade obrnenej techniky, ktorá je pre armádu životne dôležitá, sa musia vojaci spoliehať na tridsať rokov staré bojové vozidla pechoty známe pod skratkou BVP.

Napríklad Česi za posledných desať rokov nakúpili viac než 250 moderných transportérov a obrnených vozidiel.

Slovenskej armáde za ten istý čas pribudlo len desať ľahkých obrnencov Iveco nakúpených ešte za prvej Ficovej vlády a zopár amerických vozidiel MRAP, ktoré Slovensku darovali Američania potom, ako ich už nepotrebovali v Afganistane.

„Pokiaľ by si ministerstvo odpustilo niektoré zbytočné nákupy, tak by mohlo – keď už nič iné – dokúpiť aspoň niekoľko desiatok ďalších obrnených vozidiel,“ dodáva Naď.

Glváčovo ministerstvo to však, prirodzene, vidí inak. „Všetky nákupy sú realizované na základe požiadaviek ozbrojených síl a potrieb rezortu obrany,“ podotýka Čambalík.