Na Venuši sú pre ľudí lepšie podmienky než na Marse, preto by sme ju mali kolonizovať, hovorí americký vizionár

Kým NASA premýšľa, ako ľudí čo najrýchlejšie dostať na Mesiac a Mars, podľa tristo podnikateľov, vedcov a špecialistov v združení Humans2Venus by sme mali skúsiť kolonizovať aj Venušu.

Ich argumentom je, že v atmosfére väčšej zo susedných planét môžu byť vhodnejšie podmienky pre ľudskú kolóniu vo vesmíre.

Iniciatívu pre obsadenie druhej planéty slnečnej sústavy založil Guillermo Sohnlein, zakladateľ spoločnosti OceanGate, ktorej výprava k vraku Titanicu vlani tragicky stroskotala, keď ponorka s neštandardným dizajnom nezvládla podmorský tlak.

Sohnlein v tom čase vo firme nepôsobil už zhruba desať rokov. Medzitým sa venoval rozvíjaniu komunity podnikateľov, ktorí chcú dostať ľudstvo do vesmíru, a investíciám do týchto projektov. Minulý rok sa pustil do vízie kolonizovať Venušu. Aj keď sa tieto plány s najväčšou pravdepodobnosťou v dohľadnom čase nenaplnia, sú zaujímavou výpoveďou o ľudskej snahe objavovať a premýšľať nad alternatívnymi spôsobmi usporiadania vlastnej civilizácie.

Denník E sa so Sohnleinom rozprával počas bratislavskej vesmírnej konferencie Výťah, kde americký vizionár prednášal.

V rozhovore s ním sa dozviete:

• prečo a ako by ľudia mohli kolonizovať atmosféru Venuše, ale nie jej povrch;
• či by ľudia nemali radšej vyriešiť problémy na vlastnej planéte, kým kolonizujú novú;
• aké ponaučenie si vzal z osudu svojej predošlej firmy OceanGate.

Prečo by mali ľudia kolonizovať Venušu? 

Jedným slovom: gravitácia. Ak vidíme ľudstvo ako multiplanetárny živočíšny druh, tak musíme hľadať dlhodobý, permanentný a viacgeneračný spôsob existencie na inej planéte alebo skrátka mimo Zeme.

Na to ľudia musia byť schopní mať tam deti a tie musia mať možnosť dospieť a takisto mať potomkov. Problém je, že nevieme, či sa Homo sapiens dokáže rozmnožovať vo vesmíre pri slabšej gravitácii, než máme na Zemi.

Napríklad Mars má 38-percentnú gravitáciu v porovnaní so Zemou, takže medicínska a biotechnologická komunita bude musieť vymyslieť, ako by to mohlo fungovať. No zdá sa, že by mohlo byť oveľa jednoduchšie a lepšie, ak by sme si vybrali alternatívnu destináciu, ktorá už má rovnakú gravitáciu ako Zem. To ponúka jedine Venuša, ktorá má podobnú veľkosť aj hustotu ako naša planéta.

Prečo však chcete, aby sme kolonizovali jej atmosféru? 

Nemôžeme pristáť na povrchu Venuše, lebo je tam tlak, ako keby sme cestovali kilometer do morských hlbín. A teplota je tam dostatočne vysoká, aby roztopila olovo. Takže nie je šanca na planéte vôbec pristáť, nieto ešte žiť. To je aj dôvod, prečo sme Venušu vždy ignorovali a zamerali sa na Mars.

No keď sa na Venuši pokúšali pristáť niektoré sovietske misie, po ceste zbierali informácie a zistili, že vo výške od 50 do 60 kilometrov sa tlak v atmosfére rovná tomu v nulovej nadmorskej výške na Zemi. Je tam od 30 do 50 stupňov Celzia, čo je síce teplo, ale nie smrteľné. Takže už máme tri environmentálne faktory, ktoré pracujú v náš prospech v porovnaní s Marsom: gravitáciu, tlak a teplotu.

Nie je zásadným problémom, že by tam ľudia nemali pevnú pôdu pod nohami?

Teraz sme v átriu budovy a cítime sa stabilne, pretože sme na pevnej zemi, ale čo ak by sme dokázali túto budovu vznášať v atmosfére Venuše? Cítili by sme sa rovnako stabilne. Akurát by sme nemohli vyjsť von z dverí, lebo by sme spadli, ale z budovy by sme nemohli vyjsť ani na Marse, pretože by sme zrejme boli pod zemou.

Existujú už nejaké riešenia, nejaké vynálezy, ktoré by nás priblížili k tejto vízii?

Zatiaľ bol tento smer prehliadaný, pretože v posledných dvadsiatich rokoch NASA a jej medzinárodní partneri propagovali predovšetkým víziu s názvom Mesiac – Zem a ešte ďalej. NASA na to má financovanie, a tak môžu vznikať technológie, ktoré pomôžu naplniť tento plán.

Pri Venuši taký plán neexistuje a ani sa o nej vo všeobecnosti veľmi nehovorí. Našu nadáciu sme založili aj preto, aby sme Venušu dostali do verejnej diskusie.

Druhým cieľom je začať rozmýšľať nad plánom, ako sa ku kolonizácii Venuše dostať. Na tom však ešte pracujeme.

Keď hovorím v množnom čísle, hovorím o 300 expertoch – vedcoch, inžinieroch, podnikateľoch, investoroch, psychológoch, architektoch a iných –, ktorí sa na problematiku pozerajú z rôznych uhlov. Prvú verziu tohto plánu predstavíme v októbri. Uvedomujeme si, že nie sme NASA a nemáme na projekt žiadne financovanie. No chceli by sme, aby sa v našom návrhu našli ľudia, vedci, univerzity z celého sveta, z rôznych odborov, ktorí by vedeli ďalej rozvinúť jeho jednotlivé časti.

Myslím, že pre väčšinu ľudí je ťažko predstaviteľné, ako sa môžu budovy vznášať. Existujú nejaké nápady, ako to dosiahnuť? 

Vaša otázka je založená na paradigme, ktorá vám je najbližšia, pretože žijete na Zemi. Naša atmosféra sa skladá najmä z dusíka a kyslíka. Atmosféra na Venuši je oveľa hustejšia než naša. Ak chceme, aby sa objekty vznášali, plyn v ich vnútri musí byť ľahší než v okolí.

Na Zemi to väčšinou dosiahneme buď tak, že zohrejeme našu normálnu atmosféru – napríklad v teplovzdušnom balóne, alebo používame plyny, ktoré sú ľahšie ako vzduch – napríklad hélium alebo vodík. Rovnaký koncept sa dá použiť aj na Venuši.

Akurát keďže Venuša má oveľa hustejšiu atmosféru, náš dýchateľný vzduch sa tam vznáša v atmosfére. Inžinieri, ktorí tento scenár počítali, vyrátali, že by sme teoreticky mohli v atmosfére Venuše postaviť aj futbalový štadión s kupolou, ktorý by sme naplnili vzduchom a vznášal by sa.

Domnievam sa, že na myšlienku kolonizovania iných planét sme si už ako ľudstvo zvykli a asi sme ju aj akceptovali. Ale každý si pod tým predstavuje nejakú inú motiváciu. Prečo je to dôležité podľa vás? 

Ak ste niekde v bezpečí, dáva zmysel zostávať na mieste. Pretože ak sa rozhodnete spoznávať nový svet, kde ste nikdy neboli, je tam riziko, že to bude horšie miesto než to, ktoré ste opustili. Dokonca je možné, že počas objavovania nových miest zomriete.

Objavovanie ako také je vlastne neintuitívne, ide proti všetkým inštinktom prežitia, ktoré máme. A to sa netýka len vesmíru, ale aj oceánov, hôr, púští, severného a južného pólu.

Väčšina ľudí je nastavená pre život v bezpečí. Lenže pre dobro živočíšneho druhu potrebujeme jedno alebo dve percentá takých, ktorí to majú v hlave trochu inak. Sú to ľudia, ktorí sú ochotní ísť proti inštinktom prežitia a vydať sa do neznáma pre prípad, že sa ľudia z nejakého dôvodu budú musieť presťahovať.

A takto nefunguje len ľudstvo. Pozrite sa na včely či mravce. Väčšina mravcov ostáva v mravenisku a väčšina včiel ostáva v úli. Je to pre ne bezpečná zóna. Lenže kráľovné vedia, že v určitom momente sa kolónia bude možno musieť presťahovať. Preto posielajú von prieskumníkov a o veľa z nich prídu. Ale veľa z nich sa dokáže vrátiť a odkomunikovať kráľovnej, čo videli a našli.

Ľudia sú len iný živočíšny druh a myslím si, že v tomto sme podobní – vieme, že sa možno niekedy budeme musieť presťahovať. Preto posielame ľudí, aby objavovali.

Takže nad obývaním vesmíru nerozmýšľate z dôvodu nejakej špecifickej hrozby, ale z hľadiska ľudskej povahy ako takej? 

Áno. Keď sa opýtate hocijakého objaviteľa, dobrodruha, prečo to robí, zvyčajne nemá veľmi dobrú odpoveď. Nakoniec vám niečo povie, pretože sa ho na to stále niekto pýta, ale ak si s ním sadnete v súkromí, uvedomí si, že odpoveď nemá. Ja si myslím, že je to preto, že ich mozgy sú proste nastavené inak. Oni sú iba sami sebou. Aj keby ste sa opýtali mňa, prečo by som chcel ísť na prvú misiu na Venušu, nevedel by som. Som skrátka taký.

Je možné, že sa možnosťou kolonizácie Venuše nikto nezaoberal, lebo v nej vedci skrátka nevidia potenciál? 

Myslím, že sú na to dva dôvody. Jeden je, že sme stále rozmýšľali, ako na planéte pristáť. A keďže sa to v tomto prípade nedá, prečo sa tým vôbec zaoberať?

Druhá vec je, že pre misie na Mars a Mesiac existuje financovanie z kongresu, ktorý je uzrozumený s tým, že bude do tejto vízie liať peniaze ďalších 30-40 rokov. Je pre nich ťažké získať peniaze ešte aj na objavovanie Venuše.

Prečo by sme mali vôbec míňať toľko peňazí na cestovanie do vesmíru, keď máme na Zemi toľko nevyriešených problémov? 

Myslím, že táto otázka je založená na nesprávnom predpoklade, že máme obmedzený balík peňazí, z ktorého sa môže financovať buď riešenie problémov na Zemi, alebo cesty do vesmíru.

Podľa mňa existuje vo svete dosť peňazí a ľudí na to, aby sme mohli vyriešiť všetky svetové problémy a zároveň ísť do vesmíru.

Prečo ste sa začali zaujímať o túto tému? 

Celý život sa snažím nejako prispieť k tomu, aby bolo ľudstvo multiplanetárnym druhom. Stále som si myslel, že tou správnou planétou bude Mars, ale celý ten problém s gravitáciou a reprodukciou ma trápil už roky.

Pred pár rokmi som sa rozhodoval, kam sa pohnem vo svojej kariére, ale nemal som chuť zapojiť sa do projektov týkajúcich sa Marsu práve pre tieto obavy. No potom som narazil na bielu knihu s dátami, ktoré o Venuši zozbierali sovietske misie. Z nich mi bolo jasné, kam by sme sa mali ako ľudia vydať.

Nie som vedec ani inžinier, takže som si hovoril, že to určite museli čítať už aj iní ľudia. Preto som sa rozhodol, že ich prepojím a že spolu založíme globálnu komunitu, ktorá bude túto tému posúvať vpred.

V minulosti ste sa venovali vesmírnemu podnikaniu? 

V tomto odvetví som začal pracovať pred 20 rokmi a ako jednu z prvých vecí som založil Medzinárodnú asociáciu vesmírnych podnikateľov. Jej zmyslom bolo nájsť úspešných podnikateľov mimo vesmírneho priemyslu a presvedčiť ich, aby začali podnikať v tomto sektore.

Chceli sme ich prepojiť navzájom, ale aj s vedcami, marketérmi, odborníkmi na financie a ďalšími lídrami. Vznikla komunita asi 2 500 ľudí na celom svete.

Z toho vznikla ďalšia, nová potreba. Bolo jasné, že aj keby si každý začal zakladať svoje vesmírne startupy, musel by pre ne získať investície. V roku 2006 som teda pomohol založiť skupinu s názvom Space Angels Network, ktorá mala spájať individuálnych investorov s podnikateľmi v oblasti vesmíru. Táto skupina funguje dodnes.

V minulosti ste založili aj firmu OceanGate, ktorej ponorka minulý rok stroskotala pri ponore k vraku Titanicu. Zahynula tam celá päťčlenná posádka vrátane riaditeľa firmy Stocktona Rusha. Ste stále aktívne zapojený do fungovania tejto firmy? 

OceanGate som založil v auguste 2009 spolu so Stocktonom Rushom. On bol predsedom predstavenstva a ja som bol členom predstavenstva a výkonným riaditeľom až do svojho odchodu zo spoločnosti v januári 2013. Dôvodom môjho odchodu bolo umožniť Stocktonovi, leteckému inžinierovi (ktorým ja nie som), aby spoločnosť previedol ďalšou fázou rastu, ktorou bol vývoj technologickej testovacej platformy Cyclops.

Zostal som menšinovým, menej ako päťpercentným akcionárom. Od svojho odchodu až do osudnej expedície som bol so Stocktonom v úzkom kontakte, každých niekoľko mesiacov som s ním telefonoval, niekoľkokrát som navštívil sídlo spoločnosti v Seattli a dokonca som sa s tímom potápal v Puget Sound, Sanfranciskom a Mexickom zálive. Naposledy som so Stocktonom hovoril v máji 2023 tesne pred jeho odchodom zo Seattlu do Kanady a začiatkom poslednej expedície.

Aký je súčasný stav vyšetrovania tragédie?

V súčasnosti prebiehajú štyri vyšetrovania, ale stav žiadneho z nich nepoznám. Naposledy som počul, že by sa mali skončiť do konca tohto leta. Hlavným vyšetrovateľom je Pobrežná stráž Spojených štátov, ďalšie vyšetrovania vedú agentúry v Kanade, odkiaľ expedícia odštartovala, ako aj vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve (odkiaľ pochádzali ďalší štyria členovia posádky).

Aké ponaučenia ste si priniesli z príbehu OceanGate do svojho nového vesmírneho projektu?

Samozrejme, medzi OceanGate a Humans2Venus existuje mnoho paralel.

Stockton aj ja sme boli frustrovaní astronauti, ktorých inšpiroval Star Trek a hnala ich vášeň pre skúmanie cudzích svetov. Založili sme OceanGate, aby sme posunuli hranice ľudského chápania sveta okolo nás a pomohli tak chrániť našu vzácnu planétu Zem. Vedeli sme, že budú potrebné technologické inovácie, že vývoj týchto technológií bude riskantný a že zapojenie ľudí do procesu vývoja môže potenciálne viesť k zraneniam a dokonca k smrteľným úrazom.

Ľudia, ktorí sa pripojili k našej posádke, boli starostlivo preverení, aby sme sa uistili, že zdieľajú podobnú filozofiu, a pristupovali sme k nim ako k partnerom v tomto úsilí. Inými slovami, neboli to „turisti“ ani „pasažieri“, ako ich vykresľovali médiá. Som presvedčený, že najlepším spôsobom, ako si uctiť ich päť odkazov, je pravdivo sa pozrieť na to, čo sa stalo, vziať si z toho cenné ponaučenie a potom pokračovať v našom úsilí o výskum a inovácie.

To všetko platí aj pre Venušu a každú inú iniciatívu týkajúcu sa letov ľudí do vesmíru. Let do vesmíru je rovnako riskantný ako cesta pod vodu, a ak sa chceme niekedy stať multiplanetárnym druhom, musíme sa zmieriť s tým, že na tejto ceste utrpíme obete. V skutočnosti sme v našej spoločnej histórii už stratili mnoho astronautov a kozmonautov. Bude to pokračovať. Musíme akceptovať, že budú existovať riziká, a zabezpečiť ich identifikáciu a minimalizáciu. Keď však dôjde k nehodám (a tie sú časom nevyhnutné), nesmieme dovoliť, aby zastavili náš pokrok. Tí z nás, ktorí dobrovoľne a ochotne riskujú svoje životy pre vyššiu vec, by to inak ani nemohli urobiť.