13 rokov organizujú food tours po Prahe: Keď sme začínali, ľudia z klasických prehliadok sa nám smiali

Pôvodne sa pohybovali v oblasti práva: Zuzana Daňková ako koncipientka, Jan Valenta ako prekladateľ. Vo voľnom čase písali blog o jedle pod názvom Taste of Prague a svoje tipy na podniky, ktoré stoja za návštevu v Prahe aj inde vo svete, sprostredkúvajú dodnes.

Pred trinástimi rokmi začali v Prahe ako prví organizovať food tours, teda prehliadky mesta spojené s návštevou reštaurácií a ochutnávkou miestneho jedla. Záujem je taký veľký, že v sezóne musia hostí odmietať.

„Keď sme začínali, ľudia z klasických prehliadok sa nám smiali. Pýtali sa, čo to má vôbec znamenať, a potom boli prekvapení, že to má úspech,“ hovorí Zuzana Daňková.

V lete 2022 otvorili manželia s ďalšími foodblogermi aj spoločné bistro Šodó. Pomenované je po omáčke na dukátové buchtičky, ktoré v podniku ponúkajú.

V rozhovore hovoria o tom:

• kto sú ich hostia a čo ich najviac zaujíma;
• ktoré jedlo turistov najviac prekvapuje;
• kam vo svete sa radi vracajú;
• ako ich cestovanie zmenilo narodenie syna;
• ako ich ovplyvnilo otvorenie vlastného podniku.

Vaše prehliadky po Prahe aj váš blog či Instagram sa volajú Taste of Prague, teda Chuť Prahy. Ako chutí Praha?

Zuzana: Mení sa to v čase. Keď sme s tým pred 13 rokmi začali, bolo to iné ako dnes. Dnes to už nemusí byť len 300 gramov mäsa a 200 mililitrov omáčky, čo je pre človeka, ktorý pracuje za počítačom, celkom zabijak. Aj cudzinci nám v rámci prehliadok často hovoria, že máme veľké porcie.

Honza: Určite je to ľahšie ako kedysi. Už sme sa u nás naučili s tou kuchyňou trochu pracovať v tom zmysle, že jedlo nemusí byť len ťažké a mastné.

Veľmi ma však baví, že aj keď sa zmení počasie a prídu tridsiatky, v rámci obedového menu je stále sviečková a rezeň. Česká kuchyňa nie je veľmi sezónna a to typické poňatie sa veľmi nemení.

S prehliadkami Prahy ste začali v roku 2011. Malo to byť dočasné riešenie, ktoré malo zamestnávať najmä Zuzanu po tom, ako sa rozhodla odísť z práce. Prečo ste sa tomu nakoniec začali venovať obaja a dnes máte aj ďalších zamestnancov?

Honza: Prehliadky začali byť úspešné. Prišli sme v dobrom čase s dobrým produktom, ktorý ľudia chceli a na trhu chýbal. Myslím si, že práve v tom čase sa začalo cestovať inak. Keď ste predtým chceli niekam cestovať, išli ste do cestovky.

Zuzana: Prípadne ste si kúpili Lonely Planet (populárny knižný sprievodca – pozn. red). Pred tými 13 rokmi, možno o trochu skôr, začali ľudia cestovať na vlastnú päsť. Zároveň chceli zaujímavé aktivity, no v tom čase tu boli len historické prehliadky.

Mali sme skúsenosti zo zahraničia a v zahraničí sme obaja nejaký čas aj žili, tak sme vedeli, že také prehliadky nevyhľadáva každý. Aj keď sami cestujeme, nechceme, aby na nás niekto vysypal množstvo dát, ktoré si nezapamätáme. Je to niečo, k čomu vedie aj české školstvo – sprievodca má síce veľa znalostí, ale nedokáže ich podať zaujímavo.

Keď sme začínali, ľudia z klasických prehliadok sa nám smiali. Pýtali sa, čo to má vôbec znamenať, a potom boli prekvapení, že to má úspech.

Honza: V tom čase to fungovalo tak, že prišiel človek, ktorý mal dve také prehliadky za deň. Nezaujímalo ho, kto ste a ako sa voláte, len vytiahol dáždnik a vyzval vás, aby ste ho nasledovali. Bola to jednostranná komunikácia. My sme to tak nikdy nemali.

Prvotnou inšpiráciou bol pre vás čas strávený v španielskom meste San Sebastián. Čo konkrétne sa tam stalo?

Zuzana: Využívame home swaps, teda že si s ľuďmi počas cestovania vymeníme bývanie. Mali sme výmenu v meste Biarritzu, ale nepáčilo sa nám tam a hľadali sme, kam do okolia by sme mohli ísť. Prenajali sme si auto a išli sme do San Sebastiánu, kde sa nám, naopak, páčilo veľmi. Už sa to trochu zmenilo, ale v minulosti sme veľa chodili do fine dining reštaurácií a myslím si, že v San Sebastiáne ich je dokonca najviac v prepočte na počet obyvateľov.

Začali sme si o tom zisťovať viac a objavili sme nejakú food tour, čo sa nám zdalo veľmi zaujímavé. Ľudia v rámci nej chodili po tapas baroch. Chceli sme sa prihlásiť, ale na dni, ktoré sme v meste mali stráviť, to už bolo vypredané.

Ja som v tom čase pracovala v advokácii. Nevedela som si už predstaviť ďalší deň v práci, kanceláriu som volala dom zla. Tak sme si sadli, aby sme si povedali, čo ďalej. Honza mal dobrú prácu, pracoval ako prekladateľ, dokázal nás uživiť oboch, tak som sa rozhodla odísť. Povedali sme si, že by sme mohli robiť niečo podobné ako v San Sebastiáne, lebo je to pekné a radi cestujeme. Honza nám spravil webovú stránku a začali sme.

Neboli ste predtým na žiadnej prehliadke?

Zuzana: Nie. Máme Prahu radi a vždy nám bolo ľúto, že turisti sa držia iba v pomerne malej časti mesta. Praha je krásna a aj ostatné časti ako Vinohrady, Letná či Dejvice majú čo ponúknuť, no turisti o tom nevedia.

Mrzelo nás, že veľa turistov malo pocit, že Praha je síce krásna, ale jedlo nestojí za nič a každý vás chce len okradnúť. Bolo nám ľúto, že Praha má takú povesť.

Honza: V Česku bol v tom čase pán Cuketka. Bol to taký praotec foodblogerstva u nás, ktorý mal projekt Scuk a Zuzka bola jeho členom. Ja som bol s ňou ako plus jeden. Rôzne sme sa stretávali, veľmi nás to zaujímalo a chceli sme ľuďom ukázať, kam so Scukom chodíme.

V tom čase sa to v Prahe začalo veľmi meniť. Do veľa podnikov prišli mladí kuchári, Pohlreich začal robiť svoju reláciu (Ano, šéfe! – pozn. red.), vďaka ktorej sa zmenilo to, čo človek u nás od reštaurácie očakáva. Vznikli tu podniky ako Lokál alebo Čestr, ktoré začali českú kuchyňu ukazovať trochu inak – s určitou hrdosťou.

Vznikol napríklad Vinograf, čo bol prvý vínny bar, ktorý hrdo ponúkal moravské vína. Deväťdesiate roky boli o tom, že všetko české je zlé, zatiaľ čo všetko francúzske alebo talianske je skvelé, a tu sa to začalo meniť.

Hovoríte, že ste s prehliadkami na začiatku nemali skúsenosť. Ako ste si zadefinovali, čo budete robiť?

Zuzana: Na začiatku to bolo veľmi ťažké. Postupne sme sa učili. Z dnešného pohľadu neboli prvé prehliadky vôbec profi. Dnes už vieme, čo chceme a čo nechceme a aj reštaurácie vedia, prečo s nami spolupracujú.

Mali sme vtedy len veľmi málo hostí. Nemali sme takmer žiadne recenzie, prichádzali len zapálení ľudia, ktorí chceli počas návštevy mesta robiť niečo iné. Chceli byť s miestnymi ľuďmi, čo máme pri cestovaní radi aj my. Ktovie, či by na nás išli dnes.

Honza: Pri prvých prehliadkach sme sa jednoducho stretli a išli. Mali sme to vypočítané na štyri hodiny, ale bolo to nakoniec šesť hodín, lebo ľudia si chceli robiť fotky a chceli ísť pomalšie, ako sme boli zvyknutí.

Ako vyzerajú prehliadky dnes? Kedy si poviete, že sa to podarilo?

Zuzana: Dnes už z nás dvoch sprevádza len Honza, ja som taký back-office, ktorý vybavuje všetko potrebné vrátane komunikácie s hosťami.

Že sa prehliadka podarila, spoznáte hneď. Náš najčastejší hosť je Američan a Američania sú v tomto pomerne priami.

Honza: Na začiatku, možno prvú hodinu, sú ľudia zabrzdení, nepoznajú mňa ani seba navzájom. Niekedy to funguje hneď, ale väčšinou nie. Keď sa začnú viac pýtať a idú stále viac do hĺbky, je to pre mňa dôkaz, že mi začali veriť. Veria, že im poskytnem určitý objektívny pohľad.

Na začiatku ľudí vyzývam, že prehliadka nemá byť o tom, že budem štyri hodiny rozprávať, to sme nikdy robiť nechceli. V jednom rozhovore som čítal, že jazdec Formuly 1 tvorí len desať percent výsledku a podobne to vnímam aj pri prehliadkach. Som tam na to, aby to nevyletelo z cesty, niekam to smerujem, no 90 percent prehliadky určujú tí ľudia. Mám zopár vecí, ktoré im chcem povedať, ktoré sú podľa mňa dôležité, ale zvyšok by si mali povedať oni.

Stáva sa, že ľudia sa na začiatku nepoznajú a na konci prehliadky si vymieňajú kontakty a odchádzajú spolu, prípadne si robia rezervácie do podnikov, ktoré som im odporučil. Vtedy sa to podľa mňa podarilo.

Vaša stránka aj prehliadky sú v angličtine, spomínali ste, že väčšina ľudí prichádza z USA. Prečo práve odtiaľ? Je im blízky tento typ spoznávania miest?

Honza: Máme primárne anglicky hovoriacich hostí, z USA a z Austrálie, a potom ľudí zo Škandinávie. Keďže naše prehliadky sú v angličtine, vypadáva južná Európa, lebo ľudia z južnej Európy nevedia dobre po anglicky. Aj keď sme mali pár hostí z Talianska, väčšinou nejedia iné jedlá ako talianske a chcú ísť len do talianskych reštaurácií.

Jedna z mojich pamätných prehliadok bola, keď prišla pani z Anglicka so svojím manželom, talianskym kuchárom, ktorý si celý čas čítal Corriere della Sera (taliansky denník – pozn. red.) a z ničoho ani len neochutnal. Na prehliadku išiel len kvôli manželke.

V prípade Američanov si treba uvedomiť, že mnohí majú len veľmi málo dovolenky, napríklad týždeň ročne. Preto mnohí idú trasu Praha – Viedeň – Budapešť, a keď sa pošťastí, zastavia sa napríklad v Českom Krumlove alebo v Bratislave, v meste, ktoré je po ceste. Musia to teda stihnúť za týždeň, preto musia maximalizovať využitie času a berú si prehliadky.

Pre Európana je to hodina času v lietadle. Rozhodnú sa mesiac pred návštevou, prídu na víkend a nemusia to tak tlačiť. Vedia prísť znova a majú aj oveľa viac dovolenky. Myslím si, že nielen väčšinu prehliadok u nás, ale na celom svete si berú práve Američania, pretože majú málo času.

Skupiny, ktoré sprevádzate, sú maximálne 12-členné. Predpokladám, že sa v nich stretávajú rôzni ľudia. Všetci spolu jedia, pijú, to môže byť celkom náročné na manažment. Alebo platí, že jedlo ľudí spája?

Honza: V skupinách bývajú aj rodiny s deťmi, ale väčšinou sú to dospelí. Určite platí, že jedlo ľudí spája. Takmer všade, kam chodíme, ho servírujeme v štýle family-style. Jedlo sa teda dá do stredu a ľudia sa oň podelia. Vďaka tomu môžu ochutnať viac, ako keby si každý dal napríklad jednu sviečkovú.

Občas si ľudia sadnú až tak, že je veľmi náročné vstúpiť do ich konverzácie a niečo im povedať. To je však podľa mňa to najlepšie, čo sa môže stať.

Robíme aj privátne prehliadky, ale keď sa takto v skupine bavíme povedzme o politickej situácii alebo o jedle, a sú tam ľudia napríklad zo Singapuru a z Austrálie a všetci povedia, ako to majú doma, je to pre človeka obohacujúce. Nedozvedia sa len, ako to je v Českej republike.

Pre Američanov je to zaujímavé aj v tom, že u nich správy zo zahraničia takmer neexistujú. Samozrejme, dostanú sa k nim tie veľké veci, a ak to človeka naozaj zaujíma, prečíta si New York Times a podobne, ale o veľa veciach vôbec netušia.

Vopred zarezervujete miesta a objednáte jedlá, ktoré návštevníci ochutnajú, inak by ste toho veľa nestihli. Podľa akého kľúča postupujete pri výbere miest aj jedál?

Honza: Vždy hovorím, že dôležité nie je len to, čo jeme, ale aj prečo to jeme. Každé jedlo by malo povedať niečo o tom, ako sa tu žilo a žije. Prehliadka je totiž aj o tom, nie je len o jedle.

Keď si napríklad dáme drink s becherovkou, môžeme sa rozprávať o vyhnaní sudetských Nemcov, lebo aj Becherovci boli sudetskí Nemci, ktorých vyhnali. Keď hovoríme o vyprážanom syre, hovorím o tom, ako som ako tínedžer jazdil na chatu, kde sme sa opili a v sobotu sme išli do miestnej krčmy a každý si dal desať syrov. Tam im napríklad viem vysvetliť, ako to bolo s vlastníctvom v čase komunizmu.

Na našich prehliadkach sa mi najviac páči, že nejdeme naproti tomu, čo ľudia očakávajú, že necítime ten tlak. Typickým príkladom je trdelník, ktorý si mnohí turisti s Prahou spájajú. Problém turizmu je, že naratív o Prahe nepíšu miestni, ale ľudia zo zahraničia. Keď si v Amerike človek začne hľadať desať najlepších vecí v Prahe, nájde samých zahraničných foodblogerov, málokedy narazí na Čecha, ktorý by mu to vysvetlil.

Na YouTube si nájdu video o desiatich veciach, ktoré treba ochutnať v Prahe, no spravil ho človek zo zahraničia, ktorý tu strávil dva dni. A ten si informácie tiež hľadal u iných zahraničných blogerov, málokedy do toho vstúpi lokálny človek.

Čo počas vašej prehliadky človek ochutná?

Zuzana: Máme radi české „tapas“, hermelín, šunku alebo párky, ktoré sa podávajú s pivom. Keď sa to urobí dobre, je to rovnako dobré ako tapas s vínom niekde inde vo svete.

Potom české pečivo – rôzne koláče, ktoré sú pre cudzincov zaujímavé, aj keď v Amerike majú niečo podobné. Dávame im ochutnať aj knedličky v primeranom množstve, najviac kontroverzné bývajú tatarák a tlačenka.

Honza: Ľudia sú vždy prekvapení z teplých dezertov, ktoré sa podávajú ako hlavné jedlo, buchtičky so šodó alebo ovocné knedličky. To je stredoeurópsky unikát.

Praha je podobne ako iné veľké metropoly povestná takzvanými turistickými pascami. Predpokladám, že to sú miesta, ktorým sa oblúkom vyhýbate. Majú o ne turisti záujem?

Zuzana: Áno, stáva sa to. V Prahe bojujeme najmä s výhľadmi. Máloktorá reštaurácia, ktorá má pekný výhľad, stojí bez toho výhľadu za to, no ľudia ich chcú.

Honza: Sú to podniky, ktoré by bez výhľadu neuspeli.

Čo robíte v tomto prípade? Vysvetľujete im, že je to turistická pasca?

Honza: Ak si to myslíme, tak áno. Tí ľudia majú málo času, sú tu na tri dni a chcú toho veľa zažiť. Vždy sa im snažím empaticky vysvetliť, prečo im hovorím to, čo hovorím. To rozhodnutie musia potom urobiť sami. Cítim však určitú spoluzodpovednosť za ich čas tu.

Zuzana: Alebo sa im snažíme poradiť lepší variant. Keď chcú výhľad, tak im poradíme to najlepšie z toho, čo je v ponuke.

Dočítala som sa, že s ľuďmi počas prehliadok nikdy nejete? Prečo?

Honza: Občas sa stane, že jem. Keď sa napríklad niečo rozdelí do páru a my máme 11 hostí, jeden kúsok ostane.

Zuzana: Ide o podobný princíp, ako keď sa v reštaurácii staráte o ľudí. Ak jete, máte zmysly zamestnané inak a nevidíte, že napríklad niečo potrebujú.

Honza: Nie som tam na to, aby som sa najedol. Ochutnávam len vtedy, keď sa mi niečo nezdá. Vždy si však nechám nejaké teplé jedlo priniesť pred seba a trvám na tom, že ho rozdelím ja. Tak zistím, či je to dobre urobené. Včera som napríklad vracal vyprážaný syr, lebo nebol pripravený dobre.

V staršom rozhovore som si prečítala, že keď ste začínali, brali ste ľudí do troch podnikov, a keď jeden z nich skončil, mali ste problém. Ako je to dnes? Kam sa gastroscéna v Prahe posunula?

Zuzana: Je to obrovský rozdiel, nedá sa to vôbec porovnávať. Chodili sme vtedy na asi štyri miesta. Všetky boli dobré, no keď jedno vypadlo, mali sme problém. Dnes to problém nie je. Mohli by sme robiť dve-tri trasy a v rôznych štvrtiach.

Spomínali ste, že pre ľudí je zaujímavý kontakt s miestnymi. Čo o Čechoch ich zaujíma?

Zuzana: Myslím si, že to, čo všade inde, teda ako sa ľuďom v danej krajine žije. Pýtajú sa na mzdu, čo si za ňu môžete kúpiť, ako je to so zdravotníctvom, občas naťuknú politiku.

Honza: Dá sa to zhrnúť aj do toho, aké dane platíte a čo za to dostanete. To zaujíma ľudí všade. A potom sú to pre nás špecifické veci, napríklad rozpad Československa. To je téma, o ktorej sa chcú veľmi baviť. Ďalej o komunizme. Často sa pýtajú, či by chceli ľudia komunizmus naspäť. Zaujíma ich aj vzťah Českej republiky k Rusku či Nemecku. Ak si ľudia pred tým trošku naštudovali históriu, určite sa pýtajú na tieto veci.

Býva návšteva Prahy pre ľudí prvým kontaktom s Európou?

Honza: Musím povedať, že na prehliadkach máme scestovaných ľudí. Málokto povie, že je v Európe prvý raz.

Čím ľudí Praha alebo Česká republika ako taká najviac prekvapuje?

Honza: Hovoria, že Praha je čistá, dobre zorganizovaná a bezpečná. Myslím si, že mnohí ľudia to vnímajú aj cez to, že je tu pomerne malá populácia ľudí bez domova. To je tiež vec, na ktorú sa Američania veľa pýtajú. Na západnom pobreží USA je to oveľa väčší problém.

Okrem prehliadok máte svoj blog, podcast a populárny Instagram, kde vás sleduje viac ako 140-tisíc ľudí. Príspevky píšete v angličtine aj v češtine a pre veľa ľudí ste inšpiráciou nielen na miesta v Prahe, ale v rámci celého sveta. Prichádzajú potom cielene za vami, žiadajú si, aby ich sprevádzal niekto z vás?

Zuzana: Nie často. Pre Američanov je to veľký výlet aj vzhľadom na tú dovolenku, ktorú sme spomínali. Objednávajú si to s veľkým predstihom. Požiadavku majú najmä v prípade, ak bol nejaký ich kamarát na prehliadke s niekým konkrétnym, užil si to a odporúča tohto človeka ďalej.

Plán prehliadok si robíme 14 dní dopredu, väčšina našich dievčat má deti, nie vždy vedia, čo vtedy bude, ale ľudia sú s tým ok.

Honza: Stáva sa, že nás niekto sleduje, no málokedy sa niekto ozve, že chce ísť iba so mnou. Rozumejú tomu, ako to funguje. Málokedy sa nám stáva, že nás ľudia na prehliadkach poznajú z blogu alebo Instagramu, skôr nás spoznávajú na rôznych akciách, pri cestovaní.

Aký je dnes záujem o tieto prehliadky? Máte plno?

Honza: V sezóne ľudí aj odmietame, no dnes je už poskytovateľov viac, nie sme jediní.

Boli ste sa niekedy pozrieť, ako vyzerajú prehliadky iných?

Zuzana: S niektorými sa pri práci stretávame, ale nikdy sme na prehliadke v Prahe neboli. Boli sme len raz v Kodani. Sme spokojní s tým, ako to robíme. Robíme to tak, ako chceme, a vieme, čo treba zlepšovať.

Honza: Keď sme si v tíme povedali, že by sme chceli vedieť viac o Prahe, tak sme išli na súkromnú prehliadku s Kristianom z Prague Local Friends (Kristian Mejstřík je zakladateľ firmy Prague Local Friends, ktorá organizuje prehliadky Prahy pre zahraničných turistov aj rôzne eventy – pozn. red.).

Veľa cestujete, pomerne často aj na niekoľko týždňov. Spomenuli ste, že na food tour ste boli len raz v Kodani. Predpokladala by som, že ich budete navštevovať bežne.

Honza: Nie, boli sme len raz v Dánsku. Chceli sme ísť do reštaurácie Noma, kde však nemohli ísť deti. Náš syn mal vtedy deväť mesiacov. Ozvali sme sa dvom dievčatám, ktoré v Kodani robili food tour, či nevedia o nejakom strážení, a ony povedali, že nám ho postrážia. Potom sme sa rozhodli, že pôjdeme na ich prehliadku. Zaujímalo nás to a bolo to super.

Skamarátili sme sa, ony si medzičasom objednali prehliadku u nás, rozprávali sme sa o úskaliach tejto práce. Stretli sme sa potom ešte viackrát – v Berlíne, Amsterdame a Lisabone.

Skúsenosť z Kodane vás však úplne nenalákala zažiť to aj inde?

Zuzana: Úplne nie, ale verím, že existujú super varianty. Chceli sme ísť v Japonsku, kde sme boli nedávno, ale náš syn Jonáš je špecifický. Je autista a neviem, či by tie štyri hodiny zvládol. Dokážeme spolu robiť veľa vecí, ale nikdy nevieme, čo príde a čo nie.

Honza: Každú prehliadku definuje konkrétne mesto. V Prahe napríklad nemáme pekný trh, kam by sme mohli ľudí vziať. Je to skvelé miesto na štart, prejdete tam niekoľko stánkov, je to lacné a hlavne si tam ukážete veci.

V New Yorku by som zase na food tour asi nešiel, lebo sa nedostanete na žiadne z drahých miest, keďže je tam všetko veľmi drahé. Dostanete plátok pizze, nejaký hot-dog zo stánku, bude to street food tour a úprimne – to ma až tak nezaujíma.

Mestá a miesta, ktoré navštívite, predstavujete najmä prostredníctvom jedla. Dávate tipy na kaviarne, reštaurácie aj koktail bary. Navštevujete rôzne bistrá aj michelinské reštaurácie. Ako postupujete pri výbere miest, ktoré navštívite?

Zuzana: Vždy si urobíme prieskum. Ten robím ja. Mám to rada a želala by som si, aby som mala viac času robiť to ešte kvalitnejšie.

Nesledujem veľmi recenzie, skôr si pozerám fotky z tých miest. Nie fotky, ktoré zverejňuje ten podnik, ale zákazníci. Pozerám si aj filozofiu tých miest, čo píšu o sebe a či mi to dáva zmysel alebo nie. Podľa toho sa rozhodneme, kam pôjdeme.

Teraz sme boli v Aténach a už sa nám málokedy stane, že jeme zlé jedlo. Je to dané tým prieskumom aj skúsenosťami.

Ktoré miesto na svete máte najradšej? Kam sa radi vraciate?

Zuzana: Do Londýna a do Paríža. To sú miesta, kam sa dá ísť vždy. V Paríži sme boli už naozaj veľakrát, v Londýne som istý čas aj žila. Nedá sa povedať, že by sme obe mestá už poznali, ale už sa nenaháňame za tým, čo všetko chceme stihnúť, pretože vieme, že sa tam ešte vrátime. Skôr si užívame, že môžeme ísť len tak na kávu a prejsť sa.

Honza: Už sme tam toho veľa videli, prejdeme si miesta, kam radi chodíme a vždy aj pár nových. Je to bez stresu a v pokoji. Musím povedať, že najradšej mám Paríž v posledný augustový týždeň.

Zuzana: Honza sa ma už pýtal, či pôjdeme aj tento rok. Veľa ľudí to nevie, ale v auguste je v Paríži veľa miest zatvorených. Ľudia čerpajú dovolenky, no posledný týždeň sa už vracajú. Veľa podnikov je vtedy už otvorených, no mnohí Parížania sú ešte preč. Vtedy sa dostanete do dobrých reštaurácií, do ktorých by ste sa inak nedostali.

Na vašom Instagrame som si všimla, že ľudí upozorňujete na to, aby si do miest, ktoré chcú naozaj navštíviť, spravili rezerváciu, lebo v čase ich návštevy môže byť plno. Vždy si svoje výlety tak poctivo plánujete?

Zuzana: Nie vždy. Niekedy sa rezervácia ani nedá spraviť. Tam, kde sa to dá spraviť online, je to jednoduché. V tomto je super napríklad Londýn, ale u južanských národov je to katastrofa. Na stránkach tamojších reštaurácií často nie sú žiadne informácie – iba to, ako sa to miesto volá a možno ešte adresa.

Keď tam voláte, nikto vám to neberie a iný spôsob, ako si stôl rezervovať, nie je. Väčšinou teda len tak prídete, vyskúšate to, ale môžete odchádzať sklamaní. Boli sme tak na konci sezóny v Provence. Veľa miest už bolo zatvorených, no nemali sme to kde zistiť. Boli to podniky, do ktorých chodia miestni a tí to vedia, no my sme to nemali odkiaľ vedieť. Náročné je to aj v Japonsku. Tam sa nedostanete takmer nikam.

O Japoncoch je známe aj to, že ľudia dlho čakajú pred podnikmi, do ktorých sa rezervácia nedá spraviť.

Zuzana: Áno, Japonci alebo Ázijci všeobecne sú zvyknutí na populárnych miestach čakať. Nikoho tam nepočujete nadávať, že musí polhodinu čakať, každý rešpektuje podmienky. A čakajú krásne. Stoja tak, aby ľudia mohli bez problémov vychádzať a vchádzať. Nikto sa nepredbieha, každý vie, kde je jeho miesto.

Zároveň s tým počítajú. Keď si v Japonsku poviete, že idete na jedlo a bude to trvať hodinu, treba počítať s tým, že hodinu len stojíte v rade pred podnikom.

Na veľa miest, kde sa v Japonsku robia rezervácie, sa zase nedostanete, ak s tým podnikom nemáte predchádzajúcu skúsenosť, čo je veľmi ťažké, keď tam idete raz alebo dvakrát za život, prípadne nemáte naozaj skvelý hotel, ktorý vám s tým pomôže. Okrem toho sú tam ešte aj špeciálne služby, ktoré dokážu s rezerváciou pomôcť.

Je to veľmi zložitá štruktúra. Je to dané aj tým, že high-end reštaurácie tam majú len veľmi obmedzený počet miest, povedzme desať, a tie obsadia štamgasti.

Spomenuli ste svojho syna Jonáša, ktorý má šesť rokov a často cestuje s vami. Ako zmenil spôsob, akým cestujete?

Zuzana: Určite zmenil veľa. Myslieť si, že cestovať s dieťaťom bude rovnaké ako bez neho, je veľká chyba. Človek veľmi rýchlo zistí, že to nebude rovnaké, ale to neznamená, že to nemôže byť rovnako super. Akurát musíme program preložiť aj inými aktivitami.

Bolo to jednoduchšie, keď bol bábätko, lebo ešte nemal vlastný názor. Teraz má na všetko veľa názorov – na to, čo ho baví a čo nie. Vieme napríklad, že keď ideme do galérie alebo múzea a urobíme tú návštevu zábavnou, tak hodinu vydrží a naozaj ho to bude zaujímať. Má veľmi rád čísla, takže sa ich tam vždy snažíme dostať.

Vďaka nemu sa na detskom ihrisku zoznámime s rodičmi iných detí a spoznávame tú krajinu a mesto z iného pohľadu. Je to aj pre nás pekné. Určite je to pomalšie, nestihnete toho toľko, ako keď ste sami.

Páči sa mi, ako sa dokáže pre veci nadchnúť. Keď sme nedávno vystúpili v Osake, čo bolo prvé japonské mesto, ktoré navštívil, bol úplne nadšený z toho, že všade sú symboly. Tie miluje. My sme sa potom nadchli spolu s ním.

Honza: Myslím si, že s dieťaťom oveľa hlbšie preniknete do tamojšej kultúry, lebo sa dostanete do situácií, do ktorých by ste sa inak nedostali. Veľmi rád s malým cestujem, ale veľmi rád cestujem aj bez neho. S dieťaťom je to náročné, no zaujímavé v tom, aké perspektívy vám pri spoznávaní mesta otvára.

Okrem tipov na miesta vo svete zdieľate prostredníctvom svojho Instagramu aj podcastu tipy na nové miesta, ktoré sa otvorili v Prahe a aký bol váš dojem z nich. Kde sa inšpirujete vy?

Honza: Praha nie je veľký rybník, dostane sa to k nám, často aj cez sociálne médiá. Niekto niečo spomenie, každý má kamaráta, ktorý práve niečo otvára.

Zuzana: Máme celkom prehľad v tom, aké podniky sa tu otvárajú a čo sa tu deje. Málokedy o nejakom skvelom podniku, ktorý je otvorený viac ako pol roka, nevieme.

Varíte vôbec doma? Viem o vás, že aj na štedrovečernú večeru chodíte do podniku.

Honza: To je tá najlepšia vec. Ale v posledných rokoch sa to veľmi zmenilo. Keď sme na Vianoce boli vonku pred desiatimi rokmi prvý raz, nebol tam nikto. Teraz si musíte urobiť rezerváciu na začiatku novembra, lebo inak sa nenajete.

A varíte aj doma?

Zuzana: Varíme. Jonáš je vegetarián, takže varíme najmä vegetariánske jedlá.

Honza: Ja veľmi variť neviem. Na všetko dávam veľa masla a dúfam, že to nejako dopadne.

Keď sa človek venuje jedlu, často sa objavuje otázka, či nechce otvoriť aj niečo vlastné. Vy ste to dlho odmietali, no v lete to budú dva roky, čo ste otvorili bistro. Zo sociálnych sietí si zo začiatku pamätám, ako sa ľudia nevedeli dostať dnu ani na kávu, lebo bolo plno. Prečo ste sa do toho nakoniec pustili?

Honza: Vzniklo to počas covidu, keď sme nemohli robiť prehliadky. Naše príjmy za rok 2020 boli možno percento z príjmov za rok 2019. Pôvodne sme zvažovali iný koncept, no potom sme ho opustili. Majitelia priestorov, ktoré si prenajímame, sú veľmi milí ľudia a poháňali nás, aby sme tam niečo spravili.

Zuzana: Vedeli sme, že Gabi a Petr, ktorí majú Etapu, hľadajú priestor (Gabriela a Petr Ogurčákoví sú českí foodblogeri známi ako PG Foodies, v roku 2020 otvorili v Prahe svoje bistro – pozn. red.). Chceli sme im prenechať tento, no oni povedali, že jedine vtedy, ak do toho pôjdeme s nimi.

Honza: Tá spolupráca s nimi je na tom to najlepšie. Sme kamaráti, máme sa radi a to je jeden z dôvodov, prečo sme do toho išli a pokračujeme. Veľa sme sa od seba navzájom naučili. Ja mám veľmi rád tú hospitality časť, teda starať sa o ľudí, čo je zároveň veľmi náročné.

Zuzana: Som veľmi rada, že sme to urobili, lebo nám to vo veľa veciach otvorilo oči. Predtým sme veľa chodili do reštaurácií, boli s nimi v kontakte a mysleli sme si, že tomu rozumieme, ale toto je úplne iný zážitok.

V čom?

Honza: Vždy som sa cítil skôr ako food writer a chcel som o jedle písať ako Pete Wells z New York Times, ale už sa tak necítim. Už som si vyskúšal tú druhú stranu. Myslím si, že nám to pomohlo k tomu, aby boli aj naše prehliadky lepšie.

Zuzana: Viac si všímame, akí sú tí ľudia, ktorí v podnikoch pracujú, k nám veľmi milí. Teraz to už lepšie chápeme. Nájsť dobrý personál a udržať si ho je ťažké.

Stali sa nám aj mnohé iné pekné veci. Na Vianoce sme sa boli najesť v Savoyi a pýtali sme sa ich, či nemajú bombičky do fľaše na šľahačku, lebo sme ich zabudli objednať, a kuchár nám ich priniesol. Všetci nám nezištne pomáhali.

Boli aj ľudia, ktorí sa nám smiali, že si ľudia, ktorí majú nejaký blog, otvárajú reštauráciu, ale potom videli, ako sme sa k tomu postavili a že riešime tie isté problémy. Aj vďaka tomu máme pocit, že k tým ľuďom máme bližšie.

Minulý rok na jar ste pár dní strávili aj v Bratislave. Aký bol váš pocit z mesta? Na ktoré miesta by ste sa vrátili alebo ich ďalej odporúčali?

Zuzana: Do Bratislavy jazdíme veľmi radi. Vnímame, že z Bratislavy máme aj veľa sledovateľov, lebo Instagram ukazuje aj zastúpenie v rámci jednotlivých miest.

Určite ešte musíme ísť do ECK-u, tam sme ešte neboli. V Bratislave sme boli s Jonášom a oni neberú deti. Máme veľmi radi Irin, to je skvelá reštaurácia.

Honza: Mne sa veľmi páčilo aj Bistro 24. Vyrastal som na východnom Slovensku a krupicová kaša s grankom je moje detstvo. Tú tam mali a úplne som si pritom spomenul, ako mi ju robila babka.

Zuzana: Teraz sledujem aj dva podniky mimo Bratislavy – Sýpku u Ludvíka a Gašperov mlyn, ktorý je niekde v Tatrách. To sa mi veľmi páči, radi by sme sa tam pozreli.

Zdá sa, že slovenskú gastroscénu sledujete.

Zuzana: Sledujeme, čo sa deje na Slovensku, kde je to koncentrované prevažne v Bratislave. Aj v Česku je to koncentrované najmä v Prahe a potom ešte v Brne a Ostrave. Postupne sa to rozbieha, ale je zrejmé, že kúpna sila veľmi ovplyvňuje kvalitu podnikov.

Keď hovoríme so Slovákmi, často počúvame, že to nie je úplne dobré, no vždy, keď ideme do Bratislavy, sme nadšení.

Honza: Slováci sú zbytočne sebakritickí.

Keď to porovnávame s Prahou, môže sa zdať, že je tu toho málo.

Zuzana: Áno, ale Bratislava je menšia. Nedá sa to takto porovnávať.

Aké sú vaše plány na leto? Kam plánujete cestovať?

Zuzana: Pôjdeme do Istanbulu a do Legolandu v Dánsku. A keď už budeme v Dánsku, tak asi pôjdeme aj do Kodane. Moja mama si počas leta berie na pár týždňov Jonáška, tak pôjdeme sami do Londýna alebo do Paríža.