Zbalia si notebook a odídu za teplom. Ako digitálni nomádi menia svet a ako sa svet mení kvôli nim

„Plavila som sa na kanoe hlbinami kolumbijskej Amazónie, trekovala som hustou džungľou na Sumatre, zažila som vzrušenie z jazdy tuk-tukom v smrteľne nebezpečných uliciach Indie. No najdrsnejším zážitkom môjho života bol návrat na Bali,“ začína svoj článok cestovateľská blogerka Geena Truman. Píše v ňom o tom, aký vplyv majú takzvaní digitálni nomádi na obľúbené miesta v rozvojovom svete.

V roku 2015 blogerku na indonézskom ostrove zaujali kultúrne tradície, ako napríklad každodenné obety v palmových listoch.

O päť rokov neskôr už však podľa nej bolo Bali iným ostrovom. Chýbali mu rodinné stánky servírujúce bravčovú pečienku (babi guling) alebo kuracie mäso so strúhaným kokosom a s fazuľkami (ayam lawar). Namiesto nich našla vegetariánske reštaurácie a trendy kaviarne servírujúce smoothies a vajíčka Benedikt (obľúbené americké raňajky z muffinu, vajíčka na hniličku a slaniny).

„Chrámy, ktoré predtým slúžili na bohoslužby, sa stali dramatickým pozadím pre videá na TikToku. Pri prechádzke ulicou plnou coworkingových kancelárií a centier jogy som sa cítila, akoby som bola v ľubovoľnom svetovom meste,“ napísala znechutene.

Aj keď je sama jednou z tých, ktorých zo zmeny obviňuje: digitálnou nomádkou.

Ani turista, ani expat

Digitálni nomádi – tak sa od 90. rokov hovorí ľuďom zväčša z globálneho Západu, ktorí potrebujú na svoju prácu iba notebook a dobré pripojenie k internetu.

Miesto, kde si sadnú k svojej práci, môže byť kdekoľvek na svete – najčastejšie si vyberajú adresu, kde je teplejšie a lacnejšie ako u nich doma. Nie je to navždy. Keď ich po pár mesiacoch destinácia unaví, vrátia sa zase na skok domov alebo sa presunú do iného raja.

Pozor – nie sú to turisti, ktorých charakterizuje to, že miestami len prechádzajú. Tí na jednom mieste zostanú len pár dní alebo nanajvýš po niekoľkých týždňoch sa ženú zase ďalej spoznávať svet.

A nie sú to ani expati, ako sa nazývajú ľudia, ktorí sa do cudzej krajiny natrvalo nasťahujú s tým, že si tam nájdu prácu a prípadne aj partnerov (ak už si ich nepriviezli so sebou), platia miestne dane a žijú vo väčšej interakcii s domácim obyvateľstvom.

Tieto tri kategórie od seba nie sú jasne oddelené a dosť často sa prekrývajú.

Počet digitálnych nomádov rastie od 90. rokov – patria medzi nich napríklad tvorcovia webových stránok, novinári na voľnej nohe, programátori, učitelia cudzích jazykov, marketingoví experti, grafici, dátoví analytici, prekladatelia… Jednoducho všetci tí, ktorých fyzická prítomnosť na pracovisku nie je nevyhnutná.

Vzhľadom na to, ako informatika stále viac preniká do ďalších odborov ľudskej činnosti, niet pochýb o tom, že ich bude už v blízkej budúcnosti enormne pribúdať.

Skokovo sa ich počet zvýšil počas pandémie, keď sa ukázalo, že online môže svoju prácu robiť viac ľudí, než koľko by zamestnávateľom v dobe pred covidom napadlo.

Napríklad v Spojených štátoch sa hlási k identite digitálneho nomáda 17,3 milióna ľudí, čo je o 130 percent viac ako v predpandemickom roku 2019. Sú to ľudia, ktorí opustili drahé mestá ako New York, Boston alebo San Francisco a presťahovali sa na vidiek. Alebo aj do zahraničia.

Problémy v Kapskom Meste aj Lisabone

Napríklad pred májovými voľbami v Južnej Afrike sa digitálni nomádi stali súčasťou témy migrácie, ktorú považuje veľa obyvateľov za jeden z hlavných problémov svojej vlasti.

Zatiaľ čo prisťahovalectvo z okolitých afrických štátov chce vláda strany Africký národný kongres pod tlakom doterajšej opozície postupne obmedziť, digitálnym nomádom otvárala dvere ešte viac dokorán a chcela im povoliť legálny pobyt na pol roka.

Nepáči sa to najmä obyvateľom Kapského Mesta, v ktorom sa moderní kočovníci koncentrujú, a to kvôli jeho klíme, polohe pri mori, množstvu možností na zábavu aj už početnej komunite cudzincov.

Vďaka výrazne vyšším príjmom, ktoré sa ešte násobia pre výhodný výmenný kurz voči lokálnej mene, ľahko preplácajú miestnych nájomníkov pri zháňaní bývania a celé štvrte sa gentrifikujú – napríklad tým, že sa doterajšie lacné susedské vývarovne menia na drahé reštaurácie s globálnym sortimentom.

Digitálni nomádi majú vo zvyku si svoj domov, ktorý poznajú z Európy alebo zo Severnej Ameriky, presunúť s úplne všetkým aj pod rovník.

Tým, že sa do niektorých štvrtí Kapského Mesta pod ikonickú Stolovú horu sťahujú ľudia z druhého konca sveta, sa mení aj podoba obchodov. Ich majitelia sa podľa logiky trhu prispôsobia a ponúkajú služby, ktoré lokálni obyvatelia k svojmu šťastiu nepotrebovali – napríklad hipsterské čajovne s bubble tea a vegánske reštaurácie.

Dvadsaťpäťročná Juhoafričanka Az’emahle Dyubeni preto v článku BBC hovorí o „epidémii digitálnych nomádov, ktorí urobili jej mesto neobývateľným“. Kvôli nim sa vraj pre vysoké náklady nemôže odsťahovať od rodičov a začať žiť samostatne. Volá po tom, aby štát alebo radnica v dôsledku príchodu tisícov solventných cudzincov zastropovali nájomné.

Vo veľkom meste sa digitálni nomádi aspoň rozptýlia, no horšie je to v malých pohľadnicových mestečkách s piesočnými plážami. Jedno z nich sa v štáte Oaxaca na juhu Mexika s krutou iróniou nazýva Puerto Escondido – teda Skrytý prístav. Nick Hilden v texte z vlaňajšieho októbra narieka, že ho svojimi článkami pomohol objaviť pre kočovníkov s laptopom.

Pre veľký počet Airbnb miestni ľudia nenájdu dostupné ubytovanie a ich bydlisko sa „ponorilo do nepretržitej párty, počas ktorej sa každú noc len ťažko pokúšajú zaspať za dunenia reproduktorov a hulákania opilcov“.

Ďalej píše, že cudzinci si myslia, že sú v zábavnom parku. „Správajú sa, akoby sa ich netýkali miestne zákony a zvyky – nehovoriac o obyčajnej slušnosti. Ale Puerto Escondido nie je Disneyland.“

Mexickí starousadlíci preto založili organizáciu SOS Puerto, aby sa spojenými silami dokázali postaviť najväčším výstrelkom.

Vyháňajú ich, a predsa ich chcú

V Lisabone už digitálnych nomádov nechcú. V Portugalsku im totiž v roku 2009 vyšli v ústrety tak, aby z nich ponukou nízkych daní (20 percent z príjmu) urobili poplatníkov do miestneho rozpočtu. Aj keď firmy, pre ktoré pracujú, sídlia niekde inde.

Túto možnosť s povolením na dlhodobý pobyt dostali tí, ktorí zarábajú nad 3280 eur (83 217 korún) mesačne.

K minulému roku ich bolo vyše 16 000 a väčšina z nich sa sústredila v metropole, to zosilnilo tlak na rast cien nájmov aj pokrmov v reštauráciách. Polovica lisabonskej populácie zarába len okolo 1000 eur, čo je menej ako nájom bytu s jednou spálňou.

Ľudia naliehali na politikov, aby s tým niečo robili. Tí od januára zrušili zvýhodnené zdanenie.

Digitálnych nomádov, ktorí žili portugalskom raji, však tento krok nemusí trápiť. Odchádzajú do susedného Španielska alebo napríklad do Dubaja. Charakteristickým znakom tejto ekonomicky privilegovanej vrstvy totiž je, že vďaka absencii fyzického majetku veľmi ľahko zdvihne kotvy a posunie sa ďalej.

Je o nich veľký záujem. Lákajú ich aj miesta, ktoré nemajú výhodu celoročne príjemnej klímy – napríklad Estónsko, Gruzínsko alebo Maďarsko. Ale aj Česko ponúka digitálnym nomádom z vybraných krajín (USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland, Veľká Británia, Japonsko, Južná Kórea, Taiwan) jednoduché získanie povolenia na dlhodobý pobyt nielen pre nich, ale aj pre ich najbližších príbuzných.

Prekvapivé je, že sa digitálnym nomádom ponúka ako útočisko aj Japonsko, preslávené svojím rezervovaným vzťahom k cudzincom. Zväčša finančne dobre zabezpečení IT kočovníci však lákajú vládu v Tokiu tým, že budú svoje zárobky utrácať na japonskej pôde. A tak im ponúka nielen špeciálne dlhodobé vízum, ale aj rýchlokurz, počas ktorého sa môžu zblížiť s tamojšou kultúrou a so zvyklosťami.

Úsmevným ilustratívnym detailom môže byť, že pasažieri Japan Airlines si môžu vo firme na diaľku dohodnúť nielen prenájom ubytovania a auta, ale aj oblečenia. Digitálny nomád smerujúci do do Japonska tak dnes musí vziať do lietadla len svoj notebook. A, samozrejme, disciplínu, ktorá ho donúti pracovať, aj keď práve nemá nablízku žiadneho šéfa.

Digitálni nomádi môžu svojej prechodnej domovine skutočne poslúžiť viac ako obyčajní turisti. Jan Bednorz v článku pre web Conversation upozorňuje na štúdie z rôznych kútov sveta, ktoré poukazujú na pozitívne vplyvy ich prítomnosti.

Napríklad pre Grécko by 100-tisíc digitálnych nomádov pracujúcich pol roka malo rovnaký ekonomický prínos ako týždenné návštevy 2,5 milióna klasických turistov.

Ako sa digitálny nomád najlepšie usadí

Je zrejmé, že masové sťahovanie národov v čase rýchleho pripojenia nás ešte len čaká. Na internete sa preto objavujú pokyny digitálnym nomádom, ako svojou prítomnosťou nenarušiť fungovanie miesta, ktoré si vybrali za svoje prechodné bydlisko.

Napríklad Nick Hilden nabáda k zodpovednej voľbe miesta pre život mimo destinácií, kde už je plno cudzincov, a aj k tomu, aby hlúpo nerozhadzovali peniaze, pretože to v konečnom dôsledku môže priniesť viac škody ako úžitku.

Ďalej volá po rešpekte k miestnej spoločnosti a prírode, k podpore lokálnych podnikateľov a k hľadaniu osobných väzieb s domácimi obyvateľmi.

No bez váhania sa môžeme staviť, že niektorí digitálni nomádi nebudú tieto minimalistické pravidlá dodržiavať a že sa konflikty s menej majetnými starousadlíkmi stanú konštantou blízkej budúcnosti.