Denník N

Zuzana ani Božena, Černák ani Výboh: zbrojárstvom hýbu nové mená

Do popredia sa tlačia firmy, ktoré sa už vzdali myšlienky, že by sa na Slovensku mal postaviť hotový tank.

V máji 2001 sa mohlo zdať, že slovenské zbrojovky opäť získavajú zašlú slávu. Grécko, členská krajina NATO, vtedy kúpilo dvanásť samohybných húfnic Zuzana. „Tento obchod bude mať veľký finančný prínos,“ oznámilo slovenské ministerstvo obrany.

Po Grécku sa mali ďalšie objednávky len hrnúť. Podľa vtedajších novinových článkov sa o húfnice vážne zaujímali Česi, Fíni či Indovia. Zbrojári na tieto obchody čakajú dodnes.

O pätnásť rokov neskôr je jasné, že Zuzany slovenské zbrojárstvo nezachránili – ani Gréci ich príliš nevyužívali a po čase ich darovali na Cyprus. Miesto toho sa do popredia tlačia nové firmy, ktoré si už volia úplne iný biznis model.

Opustili myšlienku, že by sa na Slovensku mal vyrábať „hotový tank“. Sústredia sa skôr na výrobu sofistikovaných doplnkov, ktoré môžu byť použiteľné v systémoch rôznych svetových výrobcov.

Vybrali sme päť príbehov firiem, ktoré ilustrujú súčasný stav nášho zbrojárstva. Sú medzi nimi menšie hi-tech firmy, komplikovaný život odmínovacieho vozidla Božena, či nové zbrojné impérium, ktoré buduje český obchodník Jaroslav Strnad.

Manažéri zbrojných firiem sa minulý týždeň zišli pod jednou strechou na bratislavskom zbrojnom veľtrhu IDEB.

1. Vysielačky pre 21. storočie

Informatik Peter Dostál žil od konca 90. rokov v Kanade, kde pracoval pre miestne úrady a telekomunikačné firmy. Pred desiatimi rokmi sa vrátil na Slovensko a začal podnikať.

Slovenské ministerstvo obrany v tom čase vo veľkom investovalo do moderných komunikačných systémov a Dostál v tom videl príležitosť. Založil firmu Aliter Technologies. „Najprv sme fungovali v trojizbovom byte v Bratislave, kde sme písali prvé projekty,“ spomína.

dostal-aliter-1000x770
Informatik Peter Dostál žil šesť rokov v Kanade, po návrate na Slovensko založil firmu, ktorá sa ako jedna z mála dokáže presadiť aj v medzinárodných tendroch NATO. Foto – Aliter

Dostál k sebe stiahol niekoľko odborníkov z ministerstva obrany aj z armády – vo firme zamestnáva aj bývalého spojára z elitného pluku špeciálneho určenia v Žiline, ktorý zažil nasadenie v Afganistane. „Vďaka tomu presne vieme, čo naša armáda potrebuje, a s čím si nevie rady,“ hovorí Dostál.

Slovenské ministerstvo si totiž zvyklo za technológie míňať stovky miliónov eur, jednotlivé časti však spolu často nekomunikovali.

„Armáda trpela tým, že každý minister objednával systémy od iných výrobcov. Do toho sme teda vstupovali my a začali ich prepájať,“ vysvetľuje.

Aliter na rozdiel od iných IT firiem nezostal závislý len od slovenských štátnych zákaziek, či projektov z eurofondov. Ako jeden z mála uspeli aj v medzinárodných tendroch NATO.

Firma dodáva informačné systémy pre jednotlivé veliteľstvá NATO rozmiestnené v Európe i vo svete. „V týchto veliteľstvách sú naši zamestnanci, ktorí systémy pomáhajú udržiavať,“ hovorí Dostál.

Popritom robí subdodávateľa aj pre nadnárodných výrobcov, ako je BAE Systems, Airbus, či Ericsson. Jej technológie využíva napríklad kanadská alebo estónska armáda.

Výstava obrannej techniky IDEB na výstavisku Incheba v Bratislave.
Aliter na veľtrhu IDEB ukázal, ako vyzerá dorozumievanie sa vojakov na súčasných bojiskách -vojak má na helme malú kameru, z ktorej sa obraz prenáša na notebook, ktorý si na mieste akcie rozloží veliteľ. Foto N – Vladimír Šimíček

Hlavnou pýchou Alitera je komunikačný systém Comtanet, ktorý je umožňuje vojakom dorozumievať sa technológiami 21. storočia. Ľudovo povedané, ide o rádio, ktoré neponúka iba prenos zvuku, ale aj obrazu a údajov o polohe vojakov.

„Vojaci boli od prvej svetovej vojny naučení dorozumievať sa primárne pomocou hlasu, moderné armády však už vyžadujú prenos oveľa väčšieho množstva dát,“ vysvetľuje Dostál.

Ako to vyzerá v praxi? Vojak má na helme aj na puške malé kamery, ktoré snímajú, čo vidí pred sebou. Obraz sa okamžite prenáša napríklad do špeciálneho notebooku, ktorý si na mieste rozloží veliteľ jednotky.

„Veliteľ môže v reálnom čase vidieť presne to, čo vidia jeho vojaci. V notebooku sa mu zobrazí aj digitálna mapa, na ktorej je zaznačená presná poloha vojakov ako pri počítačovej hre,“ rozpráva Dostál.

AT NEC-1.2a
Aliter ponúka pomocou jedného rádia prepojiť vojakov v poli s lietadlami, obrnenými vozidlami i veliteľskými štábmi na druhom konci sveta. Grafika – Aliter

Tento systém môžu využívať napríklad špeciálne trénovaní ostreľovači. „Keď má na muške hľadanú osobu, okamžite to vidí aj jeho veliteľ. Situáciu môže vyhodnotiť spolu s ním a prípadne mu dať pokyn, aby cieľ eliminoval,“ hovorí Dostál.

Obraz sa zároveň môže prenášať aj na druhý koniec sveta, napríklad k ministrovi obrany či najvyššiemu veliteľovi armády. Najznámejším príbehom tohto druhu bolo pred piatimi rokmi zabitie Usamu bin Ládina v jeho skrýši v Pakistane. Akciu amerického komanda online sledoval prezident Barack Obama aj so štábom v Bielom dome.

„Naše technológie pracujú na podobnom princípe, obraz od vojaka v poli dokážeme dostať pomocou satelita prakticky kamkoľvek,“ tvrdí Dostál.

President Barack Obama and Vice President Joe Biden, along with with members of the national security team, receive an update on the mission against Osama bin Laden in the Situation Room of the White House, May 1, 2011. Please note: a classified document seen in this photograph has been obscured. (Official White House Photo by Pete Souza) This official White House photograph is being made available only for publication by news organizations and/or for personal use printing by the subject(s) of the photograph. The photograph may not be manipulated in any way and may not be used in commercial or political materials, advertisements, emails, products, promotions that in any way suggests approval or endorsement of the President, the First Family, or the White House.
Slávny záber fotografa Bieleho domu Peta Souza, ktorý zachytáva prezidenta Obamu, viceprezidenta Joa Bidena, vtedajšiu ministerku zahraničia Hilary Clintonovú, ako sledujú akciu za zlikvidovanie Usamu bin Ladina. Foto – Wikipedia

Aliter dnes zamestnáva zhruba šesťdesiat ľudí – všetko IT odborníkov. Okrem vojenského priemyslu dodáva technológie aj polícii – ich kamerové systémy sú napríklad rozmiestnené na hranici s Ukrajinou.

V ďalších rokoch chce Dostál preniknúť do oblastí bezpilotných lietadiel. Jeho výskumníci už pracujú na vlastnom drone, ktorý by niesol mechanické rameno, ktoré by mohlo robiť výškové práce.

„Väčšina dronov dnes robí len fotky alebo videá. Snažíme sa vyvinúť dron, ktorý by dokázal omnoho viac,“ dodáva Dostál.

 

2. Veža na každé auto

Firma EVPÚ z Novej Dubnice má dnes jednu istotu: keď sa slovenská armáda rozhodne nakupovať nejaké obrnené vozidlá, budú na nich jej zbraňové veže. Sú totiž univerzálne.

„Naše veže sa dajú veľmi rýchlo zabudovať na ktorékoľvek vozidlo, či už ruskej, alebo západnej výroby,“ hovorí Ondrej Krausz, manažér vojenských projektov EVPÚ.

Na veži bývajú umiestnené kanón, guľomet i protitankové strely, ktoré zabezpečujú ochranu vozidla – konkrétnu výzbroj si diktuje zákazník.

Výstava obrannej techniky IDEB na výstavisku Incheba v Bratislave.
Firma EVPÚ považuje za svoju najväčšiu nádej vežu Turra 30, ktorá môže byť vyzbrojená guľometom, tridsaťmilimetrovým kanónom a protitankovými strelami. Okrem toho má kameru na denné a nočné videnie či laserový zameriavač. Foto N – Vladimír Šimíček

Zatiaľ čo v starých transportéroch museli v streleckej veži sedieť jeden či dvaja vojaci, ktorí sa otáčali spolu s ňou, v moderných vozidlách sú už veže ovládané na diaľku. Vojak má monitor s joystickmi, pomocou ktorých môže vežu otáčať alebo z nej vystreliť. Výhľad mu nezabezpečuje periskop, ale kamery pripevnené na veži.

Operátor si prepína medzi denným a nočným videním, môže obraz približovať alebo odďaľovať. Ovládací pult je prenosný, vďaka čomu už vojak nemusí sedieť vo veži, ktorá je najzraniteľnejšia. „Obsluha môže byť kdekoľvek vo vozidle a je tak lepšie chránená,“ hovorí Krausz.

Výstava obrannej techniky IDEB na výstavisku Incheba v Bratislave.
Výstava obrannej techniky IDEB na výstavisku Incheba v Bratislave.

Okrem vynálezov sa firma EVPÚ dlhodobo spolieha aj na priazeň politikov. Už v roku 2009 si od nej české ministerstvo obrany objednalo jedenásť veží, ktoré nechalo nainštalovať na talianske obrnené vozidlá Iveco.

Zákazka vzbudila v Česku rozruch, pretože prebehla bez otvorenej súťaže. Spoluprácu slovenskej strany pomáhal vybavovať kamarát Roberta Fica, zbrojár Miroslav Výboh.

V rovnakom čase firma začala svoje veže presadzovať aj do slovenskej armády. Ministerstvo obrany od nej za prvej Ficovej vlády kúpilo niekoľko veží pre vlastné obrnené vozidlá Iveco. Za druhej Ficovej vlády si zase objednalo pár veží na modernizáciu starých transportérov BVP.

O cene veží manažéri firmy rozprávať nechcú, dá sa predpokladať, že sa hýbe rádovo v státisícoch eur za kus.

iveco evpu lov01
Zbraňová veža z Novej Dubnice na streche obrneného vozidla Iveco, ktoré má vo výzbroji česká armáda. Foto – Army.cz

Na to hlavné však v Novej Dubnici stále čakajú. Ministerstvo by v najbližších rokoch malo rozbehnúť nákup desiatok kusov moderných kolesových transportérov, ktoré armáde chýbajú.

S najväčšou pravdepodobnosťou bude vyberať medzi poľskými vozidlami Rosomak, o ktorých uvažovala už druhá vláda Roberta Fica, a rakúskymi Pandurmi, ktoré v licencii ponúka slovenská skupina MSM.

Manažéri EVPÚ majú podchytenú každú z týchto alternatív – na bratislavskom veľtrhu IDEB oba typy vozidiel predviedli s ich vežami.

Výstava obrannej techniky IDEB na výstavisku Incheba v Bratislave.
Veža od dubnickej firmy EVPÚ na poľskom obrnenom vozidle Rosomak…
Výstava obrannej techniky IDEB na výstavisku Incheba v Bratislave.
… na rakúskom obrnenom vozidle Pandur, ktoré armáde ponúka česko-slovenská skupina MSM…
Výstava obrannej techniky IDEB na výstavisku Incheba v Bratislave.
… aj na novej generácii obrneného vozidla Aligator, ktorú by armáde rád predal šéf spoločnosti Kerametal Igor Junas. Foto N – Vladimír Šimíček

Dubnická firma nadväzuje na niekdajší štátny Elektrotechnický výskumný ústav, dnes zamestnáva zhruba 300 ľudí na Slovensku, ďalších 50 na pobočkách v Česku. Okrem vojenskej výroby sa venuje dodávkam elektrických zariadení na lokomotívy.

Kto je vlastníkom firmy, sa oficiálne nevie. V obchodnom registri je zapísaná len cez takzvané akcie na meno a manažéri firmy na otázky o skutočných vlastníkoch neodpovedali.

 

3. Božena išla do sveta

Meno premiérovho kamaráta Miroslava Výboha je čiastočne spojené aj s jedným z najslávnejších výrobkov slovenského zbrojného priemyslu: odmínovacím vozidlom Božena.

Výbohova firma Willing kúpila koncom 90. rokov areál niekdajších Hontianskych strojární v Krupine, kde diaľkovo ovládané vozidlo nedlho predtým vyvinuli – na báze stavebného vozíka pre nakladanie tovarov.

Pre expanziu to bola vhodná doba. Diaľkovo ovládaných odmínovacích strojov bolo na trhu málo a mínových polí veľa. S marketingom navyše pomohla slovenská armáda, ktorá Boženu využívala pri odstraňovaní mínových polí v bývalej Juhoslávii.

Video: Božena môže byť na pásoch i na kolesách,
míny odpaľuje pomocou cepov alebo frézy

Odmínovací komplet sa ako jeden z mála vojenských výrobkov tých čias skutočne vo svete presadil. Až do súčasnosti sa Boženy vyviezli do viac než dvadsiatich krajín sveta – len africká Angola odobrala štyridsať kusov.

Fabrika však napriek tomu trpela nestabilitou, ocitla sa v dlhoch a v roku 2009 do nej majetkovo vstúpil ďalší vplyvný muž slovenského zbrojárstva, exminister hospodárstva Ľudovít Černák a jeho Sitno Holding.

„Do spoločnosti sme vstúpili aj preto, že chceme zachovať pôvodnú výrobu, ktorá je podľa nášho názoru na vysokej úrovni,“ hovoril Černák.

Za jeho éry predviedla fabrika, fungujúca pod menom Way Industries, špeciálne upravenú Boženu na rozháňanie demonštrácií – na vozidlo pripevnili mobilnú stenu, ktorá mala slúžiť na vytláčanie davu z ulíc.

Tento nápad sa postaral Božene o zahraničnú publicitu, komerčne sa však neosvedčil. „Vyrobil sa vlastne len prototyp, ktorý sme nedávno konečne predali do Rovníkovej Guiney,“ hovorí dnes výrobný riaditeľ strojární Ján Macko.

bozena riot
V roku 2010 predviedla krupinská fabrika verziu s názvom Božena Riot, ktorá bola určená na rozháňanie demonštrácií. Záujem o ňu prejavila len Rovníková Guinea. Foto – Way Industries

Exminister Černák však uvažoval vo veľkom. V roku 2012 sa spojil so slovenskými finančnými skupinami Slavia Capital a Istrokapital a ohlásili vznik veľkého strojného holdingu, ktorého súčasťou sa stala aj výroba Boženy.

Krupinskú fabriku to z problémov nedostalo, skôr naopak. Výroba Boženy sa pred tromi rokmi úplne zastavila, vo firme štrajkovali robotníci a vlastníci avizovali, že by výrobné kapacity mohli presunúť do Česka.

Slovenskí magnáti sa nakoniec rozišli v zlom. Exminister Černák zo spoločného podniku vycúval a podľa týždenníka Trend dal dokonca návrh na exekúciu krupinskej fabriky – údajne pre nezaplatené pohľadávky. Následne Černák začal cúvať z celého zbrojného biznisu.

Dzurindov exminister hospodárstva a niekdajší prezident futbalového Slovana vlastnil niekoľko rokov aj výrobcu Boženy, v posledných rokoch sa zo zbrojárskeho priemyslu pozvoľna vytráca. Foto - TASR
Dzurindov exminister hospodárstva a niekdajší prezident futbalového Slovana vlastnil niekoľko rokov aj výrobcu Boženy, v posledných rokoch sa zo zbrojárskeho priemyslu pozvoľna vytráca. Foto – TASR

Výrobu v Krupine sa napokon podarilo zachrániť. „Minulý rok sme vyrobili päť kusov kompletov Božena, tento rok máme zatiaľ v pláne tri,“ hovorí výrobný riaditeľ Macko.

Firmu dnes ovládajú finančníci Peter Gabalec a Martin Kvietik zo skupiny Slavia Capital. Božena podľa Macka stále žije, krupinskí inžinieri sa ju snažia neustále modernizovať. „V dohľadnom čase budeme testovať ovládanie Boženy pomocou bezpilotného dronu,“ hovorí Macko.

Božena má dnes vo svete asi sedemnásť konkurentov – len v Európe vyrábajú podobné stroje napríklad Chorváti, Švédi či Francúzi. Jej cena sa v základnej výbave začína na úrovni 700-tisíc eur.

„V porovnaní s našimi konkurentmi sme s cenou niekde v strede. Jednou z výhod Boženy je, že dokáže za určitý čas vyčistiť čo najväčšiu plochu,“ dodáva Macko.

Firma vyrába aj civilné nakladače a opravuje staré bojové vozidlá pechoty. V súčasnosti zamestnáva okolo 200 ľudí.

 

4. Impérium českého obchodníka

Známe mená ako Miroslav Výboh a Ľudovít Čermák sa v posledných rokoch zo slovenského zbrojárstva vytrácajú a ich pozície obsadzujú noví hráči. Zrejme najväčší vplyv má dnes v tomto odvetví Čech Jaroslav Strnad.

Spolu s bývalým štátnym manažérom Mariánom Gogom vybudovali skupinu MSM, ktorá je dnes najväčšou zbrojnou spoločnosťou na Slovensku: vlastní niekoľko bývalých vojenských fabrík a zamestnáva viac než 1100 ľudí.

Skupina ovláda napríklad výrobcu munície ZVS Dubnica nad Váhom a od druhej Ficovej vlády získala dva štátne opravárenské podniky: VOP Nováky, určený na likvidovanie munície, a VOP Trenčín, ktorý sa zameriava na opravy obrnených vozidiel.

Oficiálne ide o prenájom na dvadsať rokov. Ficov Smer totiž z ideologických dôvodov nechce spraviť niečo, čo by sa dalo nazvať privatizáciou, ktorú v čase Dzurindových vlád pred voličmi kritizoval.

Jaroslav Strnad (vľavo) je vplyvný český zbrojár, ktorý okrem Tatry ovláda aj spoločnosť Excalibur Army. Od Ficovej vlády si v uplynulých rokoch prenajal opravárenské podniky Nováky a Trenčín. Foto N – Tomáš Benedikovič
Jaroslav Strnad (vpravo) hostil pred rokom premiéra Fica, keď si prišiel pozrieť fabriku VOP Trenčín, ktorú vláda prenajala Strnadovým firmám. Fico nový manažment pochváliť, že zohnal pre firmu zákazky v zahraničí. Foto N – Tomáš Benedikovič

Skupina MSM sa snaží preraziť na rôznych frontoch. Vojakom ponúka napríklad modernizáciu sovietskej i československej techniky, vývoj výkonnejšej munície či licenčnú výrobu západných vozidiel.

„Vďaka tomu, že sme veľká skupina, môžeme dosahovať rôzne množstevné zľavy, môžeme zdieľať obchodníkov, alebo presúvať robotníkov medzi firmami podľa aktuálnych potrieb,“ hovorí marketingová riaditeľka Dana Fúziková.

Prostredníctvom zbrojára Strnada je skupina spojená aj s viacerými veľkými českými firmami – úzko napríklad spolupracuje s pardubickým štátnym podnikom Explosia, výrobcom slávnej trhaviny Semtex. Spolu nedávno predstavili nový typ munície pre delostrelcov, ktorý by mala vo veľkom odoberať poľská armáda.

Práve muníciu MSM považuje za jeden zo svojich najdôležitejších produktov. „Pod jednou strechou môžeme ponúknuť vývoj, konštrukciu a výrobu, podobne ako záručný a pozáručný servis,“ dodáva Fúziková.

strnad zvs municia
Do Strnadovej skupiny patrí aj dubnická fabrika ZVS, ktorá vyrába rôzne druhy munície – od pištolí až po náboje do kanónov kalibru 155 milimetrov. Grafika – MSM

Štyridsaťtriročnému Strnadovi sa podarilo vyšvihnúť sa vďaka dobrému odhadu vojenských trhov.  Po roku 2000 vykupoval sklady bývalých armád Varšavskej zmluvy, ktoré sa potrebovali zbavovať  starých tankov a obrnených vozidiel.

Strnad správne pochopil, že o túto techniku bude ešte záujem – a to predovšetkým o motory, prevodovky a náhradné diely. Sovietske a československé zbrane majú stále vo výzbroji arabské a africké štáty alebo India. Strnad tamojším armádam ponúkol, že sa im o techniku postará.

Za týmto účelom si prenajal alebo kúpil vojenské opravárenské podniky v Česku i na Slovensku – napríklad VOP Trenčín vlani opravoval transportéry pre Nigériu, Irak či Egypt.

Do výroby by Excalibur zrejme zapojil opravárenský podnik Trenčíne, kde sa v súčasnosti robí primárne servis Bojových vozidiel pechoty. Foto N - Tomáš Benedikovič
Súčasťou Strnadovej skupiny je dnes aj VOP Trenčín, jeho robotníci vlani opravovali transportéry BVP pre viaceré africké štáty. Foto N – Tomáš Benedikovič

Strnad sa pustil aj do ďalších dobrodružstiev. V roku 2013 s partnermi kúpil zadlženú automobilku Tatra, v ktorej sa mu podarilo oživiť výrobu. K tomuto úspechu mu pomohol aj slovenský minister vnútra Robert Kaliňák (Smer), ktorý od Tatry v posledných rokoch kúpil 160 vozidiel pre hasičov.

Strnad nedávno ohlásil plán oživiť výrobu aj v skrachovanej českej automobilke Avia, ktorú kúpil od indických vlastníkov. Automobilku už začlenil do nového holdingu Czechoslovak Group, ktorého súčasťou je aj skupina MSM.

Strnadov apetít sa však nevyčerpal ani na Slovensku. Do slovenskej armády by rád presadil rakúske obrnené vozidlá Pandur, známe z kauzy okolo zbrojára Výboha, ktoré by sa mali licenčne vyrábať v jeho impériu.

5. Húfnice zaseknuté v čase

Na pomyselnej vedľajšej koľaji dnes zostávajú samohybné húfnice, ktoré mali pred pätnástimi rokmi zachrániť na Slovensku zbrojnú výrobu.

Ich prapôvod siaha do 70. rokov, keď štátne firmy Konštrukta Trenčín a ZŤS Dubnica nad Váhom úspešnú húfnicu Dana umiestnili na podvozok vozidla Tatra.

Zbraň vo veľkom vyvážali do Poľska, Líbye či Sovietskeho zväzu. Po rozpade Československa sa jej výrobcovia – združení teraz pod štátny DMD Holding – pokúsili v tejto tradícii pokračovať. Tak prišla na svet známa Zuzana.

TASR-Leš-52916/1- Prezentácia 5.delostreleckej brigády z Jelšavy 27. mája 1999 vo vojenskom výcvikovom priestore Leš pre pozorovate¾ov úèastníckych štátov OBSE. Na snímke ukážka samohybnej húfnice Zuzana. Foto: Jozef Ïurník - TASR
Samohybnú húfnicu Zuzana zaviedla slovenská armáda v druhej polovici 90. rokov, dnes vlastní šestnásť kusov. Používa náboje kalibru 155 milimetrov s maximálnym dostrelom 39 kilometrov. Foto – TASR

„Išlo vlastne o vylepšenú Danu, ktorú konštruktéri prestavali na západný typ munície a inštalovali do nej počítačové systémy na riadenie paľby,“ hovorí vojenský publicista Vladimír Bednár.

Po vývoze Zuzany do Grécka zbrojári dúfali, že dokážu húfnicu predať aj do Indie, ktorá má jednu z najväčších armád na svete. Pre Indov vyvinuli samostatnú verziu Zuzany na pásovom podvozku s označením Himalaya. Ani to nestačilo – Indovia si po dlhoročných ťahaniciach vybrali húfnice z Južnej Kórey.

Za hlavný hendikep Zuzán je považovaná rýchlosť streľby. „Moderné delostrelectvo totiž funguje na princípe, že vojaci pristavia húfnicu na potrebné miesto, rýchlo vypália niekoľko rán a zmiznú, než ich stihnú zamerať nepriateľské radary,“ vysvetľuje Bednár.

Rýchlosť streľby Zuzán sa však príliš nevyvíjala a zostala niekde na úrovni z konca 70. rokov. „Za minútu dokážu vystreliť päť až šesť nábojov, zatiaľ čo jej konkurenti zvládnu deväť. To je dosť podstatný rozdiel,“ poznamenáva Bednár.

Štátna skupina DMD, ktorá je dnes vo vlastníctve ministerstva obrany, sa snažila húfnice inovovať aspoň v obmedzenej miere a minulý rok predstavila ďalšie ženské mená: ťažkú húfnicu na pásovom podvozku Diana a menšiu, ľahko prepraviteľnú húfnicu Eva.

Výstava obrannej techniky IDEB na výstavisku Incheba v Bratislave.
Húfnica Diana na poľskom pásovom vozidle, štátni manažéri dúfajú, že by sa mohla zaviesť do poľskej armády. Foto N – Vladimír Šimíček

Ani im sa však veľké šance nedávajú. „Napríklad v prípade Diany tá rýchlosť streľby opäť zaostáva za konkurenciou, takže veľký potenciál tam nevidím, hoci by som im to prial,“ dodáva Bednár.

Okrem húfnic už štátny holding DMD ponúka len obmedzenú škálu služieb, medzi ktoré patrí výroba munície, či obrábanie kovových súčiastok pre strojársky priemysel. V súčasnosti zamestnáva necelých 500 ľudí a je možné, že aj túto firmu Ficova vláda napokon prenajme súkromníkovi.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Ekonomika

Teraz najčítanejšie