Odkiaľ sa zobrali zakrivené uhorky (naposledy o najslávnejšom EÚ mýte)

Autorka je politická radkyňa Európskych konzervatívcov a reformistov

V júni 1988 sa vládnuci politici Helmut Kohl, Margaret Thatcher a Ronald Reagan chystajú na nadchádzajúci samit lídrov G7 v Toronte. V západných rádiách vyhráva rebríčky Rick Astley so svojím Together Forever. Československo sa snaží vyrovnať s nedostatkom toaletného papiera po vážnom požiari v Harmaneckých papierňach. O nedostatku rokuje ÚV KSČ a papier sa nakúpi z Rakúska a Číny.

Presne v tom čase vstupuje v Európskom hospodárskom spoločenstve (EHS, z ktorého sa o niekoľko rokov stane EÚ) do platnosti nariadenie o norme kvality pre uhorky. Norma rozdeľuje uhorky do štyroch tried podľa kvality. Do úvahy sa berie farba, zakrivenosť, praskliny.

Najkvalitnejšie uhorky sa môžu kriviť maximálne o desať milimetrov na desať centimetrov dĺžky. Pri najnižšej triede stačia minimálne požiadavky (celé, čerstvého vzhľadu, pevné). Pre každú triedu sú stanovené povolené odchýlky. Pri tej najfajnovejšej triede musí prísne požiadavky spĺňať 95 percent dodávky, pri nižších triedach sa prísnosť znižuje.

Ak však čakáte nespokojných občanov a protesty v uliciach, pretože sa Európa montuje ľuďom do života, čakáte márne. Norma je známa od roku 1964 a poznáme ju aj u nás ešte z čias Československa.

Áno, to, čo dnes používajú bulvárne časopisy a populisti na boj proti EÚ, poznáme vďaka svojmu členstvu v pridružených organizáciách OSN viac ako päťdesiat rokov. Komisná, európska verzia normy priniesla o jednu kvalitatívnu kategóriu viac – tú s najnižšími požiadavkami. Vstupom do EÚ sme sa k nej prihlásili aj my.

Prečo vlastne

Dôležitejšia otázka však je, prečo tieto normy štáty prijímajú. Odpoveď znie, že v EÚ obchodujeme spolu na spoločnom trhu, na ktorom pôsobí veľa predajcov z rôznych štátov. Aby sme obchodovali efektívnejšie, rýchlejšie a lacnejšie, potrebujeme spoločné a dostatočne pevné pravidlá, ktoré obchodníci vstupujúci na trh dodržia. Krivá uhorka znie smiešne. Pohľad na krivú uhorku aj smiešny je. Smiech by vás však prešiel, ak by ste boli pestovateľ miliónov uhoriek, no fungovali by ste na trhu bez pravidiel.

A tak sa stalo, že si normu na úrovni EHS (spoločného trhu) v osemdesiatych rokoch minulého storočia vyžiadali malo- a veľkoobchodníci. Správne namietnete, že načo by im bola, keď už jedna norma existovala kdesi v OSN. Preto, že aj uhorkový biznis potreboval, aby boli pravidlá dostatočne záväzné. Právne záväzné v rámci EHS, a nielen v rámci hospodárskej komisie pri OSN (mimochodom, tej komisie, ktorej svojho času šéfovala aj Brigita Schmögnerová, aj Ján Kubiš).

Spoločné pravidlá sú užitočné pre spoločný trh, ale prečo potrebujeme právne zaväzovať obchodníkov práve k tomu, ako veľmi majú byť zakrivené uhorky? Pretože uhorky k zákazníkom cestujú. Cestujú v kartónových škatuliach a je rozdiel, koľko do jednej škatule napcháte rovných uhoriek a koľko poohýbaných. Ak máte rovné uhorky, je nákupcovi jasné, že ste ich do krabice zmestili presne toľko, koľko očakáva, a že nebudú obité. Takto to funguje len vtedy, ak všetci na trhu rešpektujú rovnaké pravidlá.

Takmer identický tvar pomáha aj pri spracúvaní uhoriek. Je rozdiel, ak dáte do stroja nasekať uhorky, ktoré sa líšia len minimálne. Iná situácia je, ak sú rôzne pokrivené a stroje môžu mať problém ich spracovať. Stojí to čas a peniaze.

Rušenie

Je rok 2008 a komisárka zodpovedná za pôdohospodárstvo reaguje na silný tlak politikov a rozhodne sa normu zrušiť. Používa pritom argument, že by sme nemali úrodu vyhadzovať. Ide o údajnú prax niektorých pestovateľov. Niekedy totiž pestovateľ nesplní podmienky akostnej normy, ktorú chcel, no zároveň sa mu neoplatí predávať ich v nižšej akosti. Je pre nich niekedy výhodnejšie dodávky nechať zhniť, ako zaplaviť trh v jednej akosti a znižovať tak ceny.

EÚ ani EHS nikdy žiadne uhorky nezakazovali. Po vzore už platných medzinárodných noriem ich rozdelili do akostných tried, aby sa s nimi na spoločnom trhu obchodovalo jednotne. Norma sa výslovne netýkala nakladačiek ani uhoriek určených na spracovanie. Zmyslom bolo, aby poľská aj španielska uhorka Cucumis sativus L triedy II. spĺňala ten istý štandard. Ak má výrobca zdravú uhorku, predávať ju môže a mohol akokoľvek zakrivenú.

Lenže politický tlak je priveľký a z uhorky sa medzičasom stal symbol prebyrokratizovaného Bruselu, na ktorom si niektorí politici postavili kariéru. Na rokovaní Rady ministrov v auguste 2008 vystúpia delegácie zo Španielska, z Talianska, Maďarska a Francúzska. Hovoria, že sú proti rušeniu štandardov, ktoré považujú za transparentné a pomáhajúce chrániť spotrebiteľa.

Komisia im odpovie, aby boli štáty pri svojich postojoch dôsledné. Keď rušiť, tak rušiť. „Nový začiatok pre krivú uhorku a hrboľatú mrkvu“, vyhlási po zrušení komisárka Boelová. „Čistá symbolická politika“, reaguje združenie nemeckých poľnohospodárov.

Jedno z mála slovenských, dobových vyjadrení k uhorkám možno nájsť prebraté z časopisu Farmár z roku 2009. V tomto článku sa dozvieme, že zrušenie európskej normy paradoxne požiadavky na pestovateľov sprísňuje. Áno, čítate správne. V roku 2008, po tom, čo EÚ normu zrušila, sa vraciame na Slovensku k takzvanej všeobecnej norme. Tá je však prísnejšia a toleruje menšie odchýlky ako zrušená norma EÚ.

Celoeurópske nariadenie o zrušení normy platí od 1. júla 2009.  „Ohnuté banány a uhorky. Bláznivé pravidlá EÚ, od ktorých sa teraz môžeme oslobodiť“, znie napriek všetkému nadpis článku v britských novinách The Sun z 25. júna 2016. Nebuďme ako britský bulvár a nešírme bludy ani my.