Denník N

Profesor z Chicaga: Wall Street ma neláka, Národná banka Slovenska áno

Chicagský profesor Ľuboš Pástor hovorí, že zarábať peniaze pre niekoho je síce dobrá vec, ale oveľa radšej bude robiť pre NBS.

Ľuboš Pástor (40) je profesor na Univerzite v Chicagu v Spojených štátoch, kde pravidelne učí. Od 15. marca bude členom Bankovej rady Národnej banky Slovenska (NBS). Prednáša na celom svete o svojom vlastnom výskume a jeho výsledkoch. V telefonickom rozhovore nám vysvetľuje, že vlani nalietal asi 160-tisíc kilometrov, čo je asi štyrikrát okolo rovníka. O týždeň ide prednášať do Londýna, potom do austrálskeho Melbourne.

Čo viedlo profesora chicagskej univerzity k tomu, že zobral prácu v Národnej banke Slovenska?

Vždy som sa zaujímal o dianie na Slovensku. Pravidelne sem chodievam aj s rodinou. Beriem to ako spôsob spojenia dvoch svojich záujmov – o Slovensko a o finančnú ekonómiu. Navyše práve teraz sa dejú veľmi významné veci v eurozóne v oblasti centrálneho bankovníctva a takto budem môcť byť pri nich trochu bližšie.

S vaším životopisom by ste mohli pracovať trebárs na Wall Street. Nelákalo vás to?

Nevidel som v tom hlbší zmysel. V mojej súčasnej práci jednak učím študentov a vymýšľam tiež nové veci. Akademický výskum je asi to hlavné, čo na chicagskej univerzite robím. Baví ma to intelektuálne prostredie, ktoré tu je, sú tu debaty na vysokej úrovni. Tlačíte ďalej hranicu poznania v oblasti finančnej ekonómie, a to ma naozaj baví. Na Wall Street alebo v nejakej investičnej firme by som to robiť nemohol. Zarábať peniaze pre niekoho iného je dobrá vec, ale nie je to niečo, k čomu by som mal srdcový vzťah. Oveľa radšej budem robiť pre NBS. Beriem to ako možnosť pomôcť krajine, v ktorej som vyrástol.

Po vašom menovaní sa na Facebooku objavili reakcie, že je to super, že do Národnej banky ide niekto ako vy. Ako to čítate?

Myslím si, že nie som jediný človek, ktorý sa zo zahraničia vracia nejakým spôsobom na Slovensko. Vrátilo sa veľa mojich kamarátov, ktorí mohli žiť v USA alebo v západnej Európe. Mnohým ľuďom na Slovensku záleží, a to je aj moja prvotná motivácia, prečo to robím. Nech si ostatní myslia, čo chcú, ja som veľmi rád, že budem môcť trochu pomôcť.

Žijete so svojou rodinou v Chicagu. Ako často budete teraz dochádzať na Slovensko?

Odhadujem, že tak desaťkrát do roka. Budem sa zúčastňovať mnohých zasadnutí Bankovej rady, a pre tie, ktorých sa nebudem môcť zúčastniť, dodám písomné vyjadrenia.

Budete teda niekto ako člen Bankovej rady – externista?

Presne tak.

Kto sa vás ako prvý opýtal, či by ste nechceli robiť aj pre NBS?

Na mene nezáleží. Muselo to byť dohodou medzi Národnou bankou – teda guvernérom a ministerstvom financií. Mal som možnosť sa stretnúť so zástupcami týchto inštitúcií niekoľkokrát v odbornom prostredí za posledných pár rokov, takže nejako to z toho muselo vzniknúť.

Čomu sa chcete v NBS venovať?

Keďže budem externým členom, tak nedostanem žiadne konkrétne portfólio, na rozdiel od ostatných členov Bankovej rady. Niekto má na starosti bankový dohľad, niekto menovú politiku. Ja nedostanem konkrétne portfólio, ale tým, že budem pri všetkých zasadnutiach Bankovej rady, budem mať komplexný prehľad o tom, čo sa v banke deje, kam smeruje. Dúfam, že to budem môcť aj trochu ovplyvniť.

Bankový sektor na Slovensku sa považuje za stabilný. Predsa len, vidíte spoza oceánu nejaké riziko, trebárs aj po skúsenostiach s finančnou krízou, ktorá začala v Spojených štátoch?

Nebudem hovoriť o slovenskom bankovom sektore konkrétne, ale všeobecne, keď sa pozeráte na európske banky, treba si dať pozor, aby ste sa pozerali nielen na bilanciu banky, ale aj na rôzne mimobilančné aktivity. Všeobecne, banky na Slovensku sú vo výbornej kondícii, aspoň podľa toho, čo počujem z NBS, a podľa toho, čo vidím z výsledkov záťažových testov. V Európe všeobecne sú banky v lepšej situácii, ako boli pred troma – štyrmi rokmi, keď najviac horeli plamene európskej krízy. Určite je ešte ďalší priestor na zvyšovanie kapitálu, aby sa banky stali ešte bezpečnejšími.

Čo máte na mysli pod mimobilančnými aktivitami bánk?

Mal som na mysli úverové linky, alebo rôzne zábezpeky, ktoré banky poskytujú niektorým podnikom. To sú veci, ktoré nevidíte v súvahe banky, ale ktoré najmä v čase krízy môžu zrazu súvahu nafúknuť tým nebezpečným smerom. To je všeobecná pripomienka, ktorá nemá nič so slovenským prostredím v tejto chvíli.

Budú sa banky viac spájať, fúzovať?

To mi nie je úplne jasné, pretože spájaním bánk by sa vytvárali ešte väčšie konglomeráty. Už dnes je jedným z problémov Európy, že banky sú príliš veľké oproti veľkosti svojich národných ekonomík. Európske banky sú asi také veľké ako americké banky, ale v Amerike za bankami stojí federálna vláda, zatiaľ čo v Európe je to také zmixované. Myslím si, že zväčšovanie bánk by mohol byť krok nesprávnym smerom.

Bežných ľudí však zaujíma najmä to, čo im banky vedia ponúknuť a za koľko. Je ponuka bankových služieb pre našich občanov už podobná ponuke bánk v USA?

Myslím, že ešte nie, ale ide to správnym smerom. Podľa mňa je dôležité, aby existovala medzi bankami konkurencia, ktorá vie odstrániť veľa neduhov ako napríklad precenené produkty alebo málo kvalitné produkty.

Čo máte konkrétne na mysli?

Napríklad hĺbku služieb. Banky v Spojených štátoch často ponúkajú väčšie spektrum rôznych produktov, máte možnosť navoliť si parametre, ktoré vám vyhovujú. Na druhej strane v Európe banky často prevádzkujú aj iné produkty, ako napríklad investičné fondy. V Amerike investičné firmy sú takmer výlučne separátne inštitúcie.

Ľudia veľmi citlivo zvyknú reagovať na poplatky bánk, čo vidno na rôznych diskusných fórach. Platíme bankám za bežné bankové služby viac ako ľudia v USA?

Tieto čísla zatiaľ nepoznám.

Ľuboš Pástor Foto - www.chicagobooth.edu
Ľuboš Pástor. Foto – www.chicagobooth.edu

Na čom teraz pracujete vo vlastnom akademickom výskume? Skúste to jednoducho vysvetliť.

Mám dve základné témy. Jednou je úloha politickej neistoty na finančných trhoch, ako aj v reálnej ekonomike. Tomu sa venujem už niekoľko rokov. Druhou je oblasť aktívnych investičných fondov, do akej miery sú schopné pobiť trh, a ak, tak ako to robia.

Sú manažéri fondov schopní poraziť trh?

Niektorí áno, a to najmä vtedy, keď obchodujú viac ako obyčajne. O tom je môj najnovší článok, na ktorom pracujem. Ale väčšina týchto fondov si účtuje také vysoké poplatky, ze všetok nadbytok ide im a nie klientovi.

Do akej miery sa banky vedia odstaviť od politických vplyvov? K čomu ste vo svojej práci dospeli?

Mám niekoľko projektov, z ktorých každý má svoje závery. Jeden je, že s politickou neistotou je spojená prémia za riziko. To znamená, že cenné aktíva, jednak akcie a jednak dlhopisy, majú vyššiu rizikovú prirážku, to znamená – musia ponúkať vyššie výnosy v priemere z dôvodu politickej neistoty.

Vidno to aj na gréckych výnosoch dlhopisov. Do akej miery ľudí v Spojených štátoch zaujíma to, čo sa teraz deje v Grécku?

Hovorí sa tu o tom, ale nie je to prvá správa, o ktorej by ľudia hovorili, a to z niekoľkých dôvodov. Deje sa to v Európe a nie v Amerike. A po druhé, neberie sa to až ako taká veľká udalosť ako pred tromi – štyrmi rokmi, keď situácia bola oveľa akútnejšia. Dnes už aj eurozóna, aj Grécko sú lepšie pripravené na prípadný odchod Grécka z eurozóny. Európa má nové stabilizačné mechanizmy, ktoré pred tromi – štyrmi rokmi nemala. Má zdravšie banky ako predtým. Grécko už tiež urobilo veľa správnych krokov. To, myslím, že súvisí aj s tým, že obe strany sú pri vyjednávaní tvrdšie, lebo vedia, že to nebude úplná katastrofa, zatiaľ čo pred zopár rokmi by bola.

Ale je tu aj Európska centrálna banka, ktorá oznámila, že od marca bude nakupovať vo veľkom objeme prevažne štátne dlhopisy členských krajín eurozóny. Niečo obdobné robil donedávna americký Fed. Ukázalo sa, že je to dobré rozhodnutie?

Myslím si, že takzvané kvantitatívne uvoľňovanie môže Európe pomôcť. Považujem to za krok správnym smerom. Hlavným cieľom je napomôcť cenovej stabilite v eurozóne a zažehnať riziko deflácie. To sa môže podariť. Už napríklad cena eura je nižšia ako pred niekoľkými mesiacmi, čo samo osebe by malo zvýšiť mieru inflácie v Európe. Takisto to môže znížiť úrokové sadzby pre štátne pokladnice a aj pre firmy, čo by mohlo napomôcť ďalším investíciám v eurozóne. To sú podľa mňa hlavné kanály, cez ktoré kvantitatívne uvoľňovanie pomôže ekonomickému rastu a cenovej stabilite v Európe.

V USA sa ukázalo, že ceny veľmi nerástli, ale ekonomike to pomohlo. Dá sa počítať s tým, že inflácia nemusí až tak rásť?

Stabilné ceny je presne to, čo ECB chce. To znamená, mierny rast cien, niečo pod dve percentá. Pokiaľ ostaneme niekde medzi nulou a dvoma percentami, tak bude tak, ako má byť. Aby bolo jasné, cieľom ECB nie je nakopnúť rast v Európe. ECB má mandát udržiavať cenovú stabilitu. To, že sa nakopne ekonomika, myslím, bude taký postranný účinok.

Euro sa už niekoľko mesiacov oslabuje. Ešte pred pol rokom stálo 1,40, teraz je okolo 1,13. Je to dobrá správa pre európsku ekonomiku? Dokedy?

Trhy nájdu správnu úroveň eura. Euro na súčasnej úrovni je určite lepšou správou pre Európu ako euro na pôvodnej úrovni. Kvantitatívne uvoľňovanie znižuje úrokové náklady a ako hlavné mínus sa berie, že vám to zvýši infláciu. Ale v súčasnej dobe zvýšenie inflácie je dobrá vec. Mne sa to teraz vidí tak, že kvantitatívne uvoľňovanie je win – win. Máte tam všetky plusy, ktoré by malo mať, a ten hlavný mínus, že sa tým zvýši inflácia, to bude práveže plusom.

Počas vysokej školy ste prvé dva roky študovali na Fakulte manažmentu UK v Bratislave, potom ste odišli do USA. Prečo?

Išiel som za štúdiom. Vedel som, že v oblasti ekonómie, financií, biznisu sú americké univerzity na vyššej úrovni ako slovenské.

Čo vás prekvapilo na vtedajšom spôsobe života Američanov?

Príjemne ma prekvapilo, akí sú tolerantní a otvorení jeden voči druhému, voči cudzincom. Ľudia sa v Amerike viac navzájom rešpektujú.

Nič vás teda nezaskočilo nepríjemne?

Som optimista, všímam si pozitívne veci. Ale je tu väčšia nerovnosť medzi ľuďmi ako v Európe. Bežnejšie vidíte niekde na ulici bezdomovca.

Zmenilo sa niečo po finančnej kríze v spôsobe života Američanov?

Myslím, že sú opatrnejší, čo sa týka dlhov. Hlavná vec, ktorú americké domácnosti po kríze robili, bolo znižovanie svojho dlhového zaťaženia. Jednak cez kreditné karty, jednak cez hypotéky. Jedna vec, čo si všímam u mladých ľudí, je, že sa vyhýbajú akciovým trhom. Možno si pamätáte, že akcie v jednom momente spadli na polovicu uprostred krízy. Inak sa všetko vrátilo do starých koľají. Amerika rastie veľmi slušným tempom, nezamestnanosť je tu pod šiestimi percentami.

V jednej z vašich prác ste sa venovali otázke, prečo počas technologických revolúcií pozorujeme bubliny na akciovom trhu. Jednu takú sme zažili v 90. rokoch, investori po jej ,,spľasnutí” prerobili obrovské sumy? Viete pár vetami povedať, prečo je to tak?

Podľa našej práce, ktorú som napísal s kolegom Veronesim, tvrdíme, že sa mení povaha neistoty pri nových technológiách. Keď niekto objaví novú technológiu, napríklad internet, v podstate o nej nič nevieme, lebo je nová. Neistota, ktorá je s ňou spojená, neovplyvňuje na začiatku celý trh, ale len toho, kto ju pôvodne vynašiel. Ale postupom času, keď ju stále viac ľudí preberá, napája sa na internet, firmy prechádzajú na online obchodovanie, neistota spojená s tou technológiou sa stáva systematickou a ovplyvňuje už celé hospodárstvo. Práve táto postupná zmena v povahe tejto neistoty zvyšuje diskontné sadzby, čo potom stlačí nadol ceny akcií. A tak vlastne tie bubliny praskajú.

Svetové akciové trhy posledné dva roky v podstate rastú. Ide o bublinu, alebo je to opodstatnené?

Akcie rastú najmä preto, lebo rastie hospodárstvo a prudko sa znížili úrokové sadzby. Ak sa obávate, že úrokové sadzby pôjdu nahor, tak áno, môžete povedať, že akcie sú v bubline. Ale ja sa toho neobávam, pretože úrokové sadzby zostanú nízke ešte dlho. V Amerike začnú pomaly rásť, ale v Európe nás čaká dlhé obdobie nízkych úrokových sadzieb.

Znamená to teda, že akcie by mali ešte v horizonte niekoľkých mesiacov rásť?

Nebudem sa vyjadrovať k tomu, či akcie pôjdu hore, alebo dole. Pýtali ste sa ma, či je bublina na akciových trhoch, a to sa mi nezdá. Som si istý, že centrálne banky majú prsty v tom, aké sú vysoké ceny akcií a dlhopisov. No nezdá sa mi, že ceny nutne musia spadnúť zo súčasnej úrovne.

Skúšali ste niekedy obchodovať na trhoch?

Ako všetci ostatní v USA, sporím si na dôchodok a mám nad ním plnú kontrolu. To znamená, ja sa rozhodujem, koľko investujem do akcií, do akých akcií, do dlhopisov a podobne. To je tu veľmi bežné. Je to bežnejšie ako v západnej Európe, a tam je to bežnejšie ako na Slovensku.

Prezradíte, ako pri investovaní uvažujete a do čoho investujete?

Snažím sa mať diverzifikovanú a agresívnu pozíciu, to znamená, že vlastním veľa akcií. Ale ide o diverzifikované portfóliá akcií, žiadne konkrétne firmy, ale akciové indexy. Takisto sa snažím vyhľadávať investičné fondy, ktoré účtujú nízke poplatky.

Ľudia na Slovensku sa veľmi radi porovnávajú s inými. Aj pokiaľ ide o kvalitu škôl.

Stredné školy majú na Slovensku stále vysokú úroveň a sú si navzájom podobné. Rozdiely medzi strednými školami na Slovensku sú podstatne nižšie ako rozdiely medzi školami v Spojených štátoch. Slovenskí študenti sú všeobecne dobre pripravení na vysokoškolské štúdiá a potom neskôr aj do praxe.

Hovoríte skôr o matematike a fyzike, alebo o humanitných vedách?

Určite to platí o matematike a fyzike. Humanitné vzdelanie kedysi veľmi pokrivkávalo, ale myslím si, že je ľahšie ho získať aj neskôr, zatiaľ čo keď sa nenaučíte matematiku na strednej škole, bude vám to chýbať do konca života.

Ako finančná kríza zmenila váš pohľad na finančný svet?

Viac som si uvedomil, aký labilný je finančný systém a do akej miery závisí od dôvery ľudí. Aj keď ekonomické fundamenty sú dobré, keď ľudia spanikária, sú schopní položiť aj úplne zdravý systém. To mi dosť otvorilo oči a to sú aj témy, ktorým sa budeme venovať v Bankovej rade, ako sa postarať o to, aby finančný systém bol stabilný.

Hovoríte o „rune“ na banky.

Presne tak. To je teória, s ktorou prišiel môj kolega Doug Diamond. Ale čo sme zistili počas finančnej krízy, je, že útoky na banky môžu mať rôzne podoby. Nemusia to byť iba ľudia, ktorí si vyberú peniaze z komerčných bánk. Môžu to byť ľudia, ktorí si vyberú peniaze zo svojho peňažného fondu a potom fond začne predávať krátkodobé cenné papiere, a potom firmy nebudú schopné prefinancovať svoje krátkodobé úvery. To je v podstate sofistikovanejšia obdoba útoku na banku.

Foto - Univerzita v Chicagu
Foto – Univerzita v Chicagu

Vyjadrili ste sa, že by bolo zaujímavé sledovať, ako zmeny v druhom pilieri ovplyvňujú rozhodovanie ľudí, ktorí si v ňom sporia na dôchodok. Ukazuje sa, že ak to niečo je, potom je to jeho otváranie. Ľudia zvyknú reagovať na to, keď politici hovoria, že ideme otvoriť druhý pilier, lebo málo zarába. Dáva vám to zmysel?

Viem, že je to politicky citlivá vec na Slovensku, preto sa vyjadrím len čisto odborne. Myslím si, že bola veľmi prospešná reforma prvého piliera, čo veľmi pomohlo. Súčasne si myslím, že druhý pilier by mal byť významnou zložkou penzijného systému v každej európskej krajine vzhľadom na demografické trendy. Veľa debát o druhom pilieri nezohľadňuje celkom to, ako sú tie prostriedky v druhom pilieri nainvestované. Dám vám príklad: Ak by ste investovali tisíc eur do amerických akcií uprostred krízy, dnes by ste mali tritisíc. Americké akciové trhy dramaticky narástli za posledných asi šesť rokov. Takisto aj európske. Keď má niekto svoje peniaze v štátnych dlhopisoch, ktoré majú výnos 0,5 percenta, nemôže čakať podobné zhodnotenie svojich prostriedkov v druhom pilieri. Ako sú investované peniaze v druhom pilieri, to má dramatické dôsledky na to, aké sú dôchodky z druhého piliera. Keď niekto hovorí o tom, že sú z druhého piliera nízke dôchodky, to môže viac súvisieť s tým, ako sú nainvestované, než s nejakým filozofickým problémom druhého piliera.

Kde je hranica, do akej štát môže hovoriť správcom dôchodkových úspor, ale trebárs aj bankám, aké majú mať poplatky a aké výnosy?

Myslím si, že ak by bola na trhu správcovských spoločností dokonalá konkurencia, tak by štát veľmi zasahovať nemusel. Štát by v takom prípade vymedzil len to, aby všetko bolo transparentné. Ja si nemyslím, že sme v situácii dokonalej konkurencie, a takisto si myslím, že nie všetci slovenskí sporitelia sú si plne vedomí, povedzme poplatkov, ktoré platia, alebo čo znamenajú minulé výnosy vzhľadom na tie budúce, preto si myslím, že je tu priestor na štátne zásahy v zmysle ochrany spotrebiteľa.

V roku 2000 ste zabehli maratón. Mali ste odvtedy odvahu si to ešte zopakovať?

Bol to môj druhý maratón. Prvý som zabehol v roku 1998 v New Yorku, tam vám na každej míli hrá nejaká iná kapela. Bežíte cez Manhattan, cez mosty. V roku 2000 som bežal maratón v Chicagu. Nie som žiaden rekordér, ale som rád, že sa mi to podarilo. Odvtedy som bežal nejaké polmaratóny. Teraz behávam kratšie trate (smiech).

Ešte stále hrávate šach na internete? Dá sa vôbec vyhrať nad počítačom?

(smiech) Áno, dá sa, ide o to, akú si nastavíte úroveň. Ale najlepšie počítače už dnes pobijú tých najlepších a ten rozdiel je už dosť markantný. Súčasný najlepší šachista na svete Magnus Carlsen má ELO vo výške cez 2800, najlepšie počítače sú však už aspoň o 400 bodov vyššie. Ja si ešte pamätám, keď som bol doktorandský študent vo Philadelphii v 90. rokoch. Bol taký historický zápas počítača Deep Blue proti Garrymu Kasparovi, ktorý bol vtedy najlepší na svete a stále je jedným z najlepších hráčov šachovej histórie. Mal som tú možnosť sa osobne ísť pozrieť na ten zápas, a to bolo fascinujúce. Bolo to okolo roku 1997. To sme boli v situácii, keď najlepšie počítače boli zhruba také dobré ako najlepší ľudia. Ale za posledných 15 rokov sa to dramaticky zmenilo v prospech počítačov.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Dnes na dennike.sk

Ekonomika

Teraz najčítanejšie