Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Hľadá IT mozgy: Atraktívni sú Ukrajinci aj Rumuni, ale firmy sú opatrné

Lucia Štellerová. Foto N – Tomáš Benedikovič
Lucia Štellerová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako dlho trvá, kým nájdete pre klienta programátora?

Nájsť vhodného človeka nie je mimoriadne časovo náročné. Celý proces od zadania až po nástup vybraného programátora do práce môže trvať aj tri mesiace. „Headhunter“ totiž hľadá najmä špecifické pozície. Väčšina programátorov však prácu má a náročnejšie, ako ich nájsť, je presvedčiť ich, aby ju zmenili. Mnohí sú v práci spokojní a nie sú to typy, ktoré by si potrebovali budovať kariéru, pretože ide viac o zaujímavé, špecifické typy projektov. Ak je však rozhodnutý, že v práci ostane, môžete mu ponúkať čokoľvek, možno aj 10-násobne vyšší plat – aj tak nepôjde.

Takže to nie vždy vyjde. 

Hľadanie expertov samozrejme nevyjde vždy, niekedy musí klient prehodnotiť očakávania a prípadne urobiť kompromis v požiadavkách. Niekedy sú ich očakávania jednoducho nerealistické. Stane sa, že klient vidí desať ľudí a nik nie je „dobrý“. A možno tí ideálni kandidáti pre firmu nemusia mať záujem pracovať na projektoch, ktoré firma má.

Aké očakávania nevedia u nás programátori spĺňať?

Nejde o to, že by im niečo chýbalo, ale je ich stále málo. Niekedy si firmy vyprofilujú človeka, ktorý podľa ich ideálnej predstavy je super programátor, zároveň super architekt a super konzultant, aby bol schopný komunikovať so zákazníkom a nájsť im riešenie. Programátori však často nemajú čas a niekedy ani trpezlivosť komunikovať so zákazníkom.

Platí, že programátori nevedia komunikovať?

Hovorí sa to, ale nie je to úplne pravda. Poznám ľudí, ktorí programovali dlhé roky a teraz sú o úroveň vyššie a riešia softvérovú architektúru. Tam už, samozrejme, musia vedieť komunikovať aj s biznisom, vedieť presadiť svoje riešenie. Aj komunikovať ďalej s kolegami programátormi, ktorí im pomáhajú programovať.V súčasnosti si už uvedomujú, že komunikácia k programovaniu patrí.

Keď sa nedajú na novú prácu presvedčiť platmi, je to preto, že ich majú také vysoké, že to pre nich nie je motivácia?

Záleží na tom, či ide o prácu na trvalý pomer alebo už majú vlastnú firmu. V tom je zásadný rozdiel. Keď niektorí ľudia dosiahnu určitý stupeň znalostí a skúseností, dosiahnu platový strop. No a zamestnávateľ nie je schopný preplatiť ich mzdu.

Koľko je strop?

Ide o 2800 až 3000 eur mesačne v hrubom. Väčšina ľudí, ktorých plat je nad 3000 eur, pracuje ako softvéroví architekti. Ak je však programátor šikovný, dokáže, samozrejme, zarobiť ešte viac. Ale nie ako zamestnanec – na živnosť. Vtedy je aj inak odmeňovaný: na hodinu alebo na „človekodeň“. Keď má niekto živnosť, dokáže zarobiť v priemere 4000 eur, niektorí zarábajú aj päť. Tam už limity, dá sa povedať, neexistujú. Záleží na tom, aký ste dobrý, a niekedy aj na tom, ako to, čo viete, dokážete predať.

Keď má niekto živnosť, dokáže zarobiť v priemere 4000 eur, niektorí zarábajú aj 5000 eur. To už nemá limity. Záleží na tom, aký ste dobrý a ako sa viete predať.

Ktoré sú najžiadanejšie projekty pre programátorov?

Záleží na tom, či ide o novinky alebo silné projekty, pri ktorých je istota, že v budúcnosti budú fungovať. Máte vývojárov, ktorí chcú programovať hry, iní aplikácie, niektorých bavia bankové riešenia. Možno viacerých lákajú niektoré projekty v telekomunikačnom sektore. A mnohí mladí by chceli robiť pre Google. Ale každá firma zápasí s tým, že nevie nájsť dobrých ľudí.

Je to preto, že ich je málo, alebo nie sú dobrí?

Na trhu je viac ľudí, ale nie všetci chcú programovať. Poznám viacerých IT špecialistov, ktorí začínali ako programátori a neskôr sa špecializovali na iné technológie. Programovanie im pomohlo byť tam, kde sú, ale postúpili o úroveň vyššie alebo prešli na stranu konzultanta. IT segment je taký rýchly, že nemáte šancu mať toľko ľudí, aby zvládli programovať všetky aplikácie, ktoré dnes už treba všade. Ľudí bude vždy nedostatok, lebo vývoj napreduje rýchlo. Neviem, či sa niekedy ponuka vyrovná s dopytom.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Stíhajú naše školy tempo vývoja?

Áno. Niektorí študenti programujú sami pre seba, pre zábavu, alebo aby si zjednodušili život. Šikovní študenti v treťom a štvrtom ročníku si už vedia nájsť prácu na polovičný úväzok, a to je veľká výhoda oproti tým, ktorí sa možno viac venujú štúdiu. Poznám množstvo programátorov, ktorí sa v štvrtom ročníku vzdali školy a išli priamo do praxe. Lebo mnohí preferujú prax pred teóriou. Umiestnila som pred dvomi rokmi veľmi šikovného programátora, ktorý už mal portfólio práce, dva týždne pred štátnicami dostal ponuku a vravel môjmu klientovi, že štátnice ešte neabsolvoval. A oni mu odpovedali, že môže pokojne urobiť štátnice, ale neprekážalo by im ani to, keby žiadne nemal. Videli dvojročnú prax, hoci popri škole, ukázal svoj potenciál a jeho nástupný plat bol 1500 eur.

Keby nemal prax, tak by ho nevzali?

Určite by sa niekde zamestnal. Veľa vývojárskych firiem si „odchytáva“ šikovných študentov a ponúka im letné tábory, kde sa na dva či tri mesiace zapíšu, ale po dokončení školy sa u nich musia zamestnať. Dajú im kurzy, know-how, investujú do nich, dokonca sú niekedy schopní dať im aj prvé projektové práce.

A u nás to niekto robí?

Napríklad QBSW, ale aj Accenture. Najskôr zväčša začínajú ako testeri, kde skúšajú, ako by to malo fungovať, a odtiaľ sa tí šikovní dostávajú ďalej. A niektorí programujú ihneď.

Poznám viacerých študentov, ktorí sú v Brne či Prahe, lebo si myslia, že by im Slovenská technická univerzita nestačila.

Vychovávajú naše školy dobrých programátorov, alebo je to o praxi a tom, čo sa študent naučí sám?

Poznám viacerých študentov, ktorí sú v Brne či Prahe, lebo si myslia, že by im Slovenská technická univerzita (STU) nestačila. Ale poznám aj veľa šikovných ľudí z STU. Mnohí, čo tam vyštudovali, sa dostali na vysoké miesta. A funguje aj Erasmus. Minule som hovorila so študentom, ktorý išiel do Fínska a veľmi si to pochvaľoval. Hnevalo ho, prečo to vo Fínsku funguje tak dobre, a u nás nie. Ale sme na Slovensku. Malo by sa viac spolupracovať medzi školami a biznisom, ale nie každá firma si to môže dovoliť. Je nákladné vyčleniť jedného či dvoch ľudí, aby sa venovali piatim či šiestim študentom.

Hovorí sa okrem STU ešte o nejakej ďalšej škole, že v tejto oblasti vychováva dobrých ľudí?

Hovorí sa to aj o Technickej univerzite v Košiciach a Žiline.

Ktoré pozície sa vám hľadajú najťažšie?

Programátori, najmä na mobilné aplikácie Android aj iOS, Java s novými nástrojmi, špecifické bankové aplikácie.

Keď hľadáte na takúto pozíciu ľudí, koľkým ju na Slovensku môžete ponúknuť?

Snažíme sa to povedať čo najviac ľuďom, aby vedeli, že je pozícia voľná. Môže sa stať, že v niektorej firme nastanú personálne zmeny, firma sa predá, naberie iný smer v rámci technológií, s čím nebude niekto spokojný, alebo im zoškrtajú benefity, bude dusno a možno si povedia, že je čas na zmenu. Často si takíto ľudia nehľadajú prácu – vedia, že príde sama. Sú neustále oslovovaní s ponukami a ide o to, či vystihnete správny moment, keď bude zamestnanec ochotný zmeniť prácu. Lebo môžete mať dvesto životopisov a vyberiete si sto, ktorí by boli vhodní, ale keď vám z tých sto povie 95 „nie“… Stáva sa, že ak niekto vie, že kolega programátor by chcel zmeniť prácu, dá to vedieť „headhunterovi“, s ktorým sú často kamaráti, a ten ho osloví. Ale ak sa vie, že niektorý programátor chce zmeniť pozíciu, začne sa o neho zaujímať aj konkurencia. Takže sa o jedného človeka začnú biť viaceré firmy.

Poznám pár ľudí z Ukrajiny, ktorí by sem chceli ísť pracovať. Nebolo by to ani pre plat, ale skôr o bezpečí, ale aj preto, že je tu viacero medzinárodných firiem, ktoré majú zaujímavé projekty.

Je to problém len u nás?

Nie, rovnaké je to na celom svete. Môj bývalý kolega, s ktorým som spolupracovala v Londýne, robí IT výber pre veľkú medzinárodnú banku v Londýne. Hovorili sme spolu o tom, ako budujú stratégie, ako pritiahnuť najlepšie talenty. Londýn je veľmi atraktívna lokalita, ale aj tam sa snažia skresať náklady. Platy, ktoré vedia ponúknuť, totiž nemusia stačiť na podmienky Londýna, ale vedia podobné platy ponúknuť napríklad v Krakove. Ľudia tak môžu mať atraktívne platy v celkom atraktívnej lokalite a nemusia dochádzať do práce hodinu a pol, čo je v Londýne štandard. Môžu žiť inde na dobrej úrovni. Firmy sa začínajú obzerať po lokalitách s nižšími nákladmi na život, ale potom ľuďom vedia dopriať. Štandardná mzda programátora v Londýne je ročne 60 až 70-tisíc libier, ale za to si nemôže dopriať bývať v centre Londýna. Izba by možno šla, ale hovorme o serióznom byte na bývanie na úrovni.

Aj firmy, ktoré sídlia u nás, hľadajú ľudí v zahraničí?

Navrhovala som viacerým zákazníkom, že by sme sa pozreli po ľuďoch, ktorí sú v Rumunsku. Problém je jazyková bariéra. Ale sú firmy, ktoré majú aj ľudí zo zahraničia, najmä z Rumunska a Bulharska. Atraktívny trh je tiež Ukrajina, ale máme problém s vízami. Poznám pár ľudí z Ukrajiny, ktorí by sem chceli ísť pracovať. Nebolo by to ani pre plat, ale skôr o bezpečí, ale aj preto, že je tu viac medzinárodných firiem, ktoré majú zaujímavé projekty.

Ako to funguje?

Oslovila som konzultantov na IT, hovorili sme cez Skype, niektorí prišli z Budapešti a Poľska, ukázala som im Bratislavu. Boli rozhodnutí, že sem prídu s rodinou alebo sami, tak si vykalkulovali, koľko by ich to stálo. Nakoniec sa presťahovali sem a jeden z nich je tu štyri roky, druhý päť.

Sú firmy náchylnejšie prijímať ľudí zo zahraničia?

Ani nie. Sú skôr opatrné. A ťažkosti sú aj s našimi zákonmi – nie je to teda také jednoduché, mať zamestnanca zo zahraničia. Sú však prípady, keď to firmy vedia zvážiť.

Je to najmä pre nižšie platy alebo preto, že ich tu nevedia nájsť?

Najmä keď takí ľudia nie sú na trhu, lebo v platoch až taký rozdiel byť nemusí. Poznám ľudí v Rumunsku aj Poľsku, ktorí dokážu zarobiť omnoho viac vo svojich krajinách, lebo keď započítate náklady, tak sa im to vyrovná. Keď sa sem niekto presťahuje, je to často kvôli tomu, aby robil v medzinárodných firmách alebo na zaujímavom projekte.

A nevnímajú Slovensko ako tranzitnú krajinu na západ?

Niektorí áno. Ale ak nie ste špičkový špecialista, je ťažké uchytiť sa v zahraničí. Bavila som sa s chalanom, ktorý robil v Košiciach, potom prešiel do Bratislavy, po roku a pol chcel ísť niekam ďalej, tak šiel do Prahy. Po štyroch rokoch mu to bolo malé, tak išiel do Londýna. Rozhodol sa byť na voľnej nohe a mal problém sa presadiť. Ak ste v Londýne na voľnej nohe, tak si posielate životopisy do agentúr. Tie zabezpečujú kontrakty na projekty. Agentúry vedia zabezpečiť aj to, aby ste mali peniaze včas, vedia vybaviť všetky veci. Musíte ich však presvedčiť, že ste dobrý. A keď niekto príde z Čiech či zo Slovenska, má to ťažké, lebo nemá „lokálnu stopu“. Tento chalan však vzal menej platenú prácu a zapísal sa dobre. O pol roka po skončení projektu išiel na ďalší pohovor a rozbehlo sa to. Naposledy bol na dvadsiatich pohovoroch, lebo mu firmy volali, že majú voľnú pozíciu na projekty, a celkovo dostal 19 ponúk.

Často chcú ísť programátori do zahraničia?

Áno, často je pre nich atraktívny rakúsky trh. Ale aj český.

Aký je tam platový rozdiel?

Aj rakúske firmy sa snažia ušetriť, keď prijmú slovenského experta. Môžu zarábať štyri až šesť tisíc eur v hrubom, no treba si uvedomiť, že sú tam vyššie odvody a dane. Tie sú zhruba 48 percent. Ale keďže je Rakúsko sociálna krajina a chcete tam ostať dlhšie, budujete si tam dôchodok – vtedy je to výhodné.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako sa prejavila IT Valley v Košiciach?

Minule sme riešili, že zahraničná firma chcela vývojové centrum a vytipovala si Slovensko. Rozmýšľali nad Košicami, Bratislavou a Žilinou, potom sa pridalo aj Brno, lebo je tam veľa vývojárskych firiem. Zľakli sa totiž Košíc, že tam nebudú vedieť nájsť dosť ľudí – hľadali od päť až do 30 ľudí. A menšie mesto má predsa len väčšie limity. Nakoniec si vybrali Prahu preto, že má nižšie náklady.

A cítiť v Bratislave konkurenciu v IT s Košicami?

Veľa ľudí z Košíc vyštudovalo v Bratislave, ale vrátia sa na východ. Nie každý chce žiť v hlavnom meste. Žiaľ, majú tam dosť obmedzené možnosti. Myslím si, že v Košiciach by uvítali, ak by tam sídlilo viac firiem. Lebo stále sú v Bratislave najväčšie možnosti.

Koľko pozícií obsadíte každý mesiac?

Sme platení vtedy, keď kandidát nastúpi. Niektoré zadania musíme odmietnuť, keďže očakávania klienta sú nereálne. Môžete mať mesačne otvorených päť či šesť pozícií, keďže nehľadáme len programátorov. Práve pri vývojároch budete radi, ak budete mať dvoch silných kandidátov. Popritom aj firmy skúšajú, hľadajú kandidátov po svojich linkách. No a niekedy do procesu vstúpi konkurenčná firma s lepším kandidátom. Čo sa týka čísiel, v priemere to môže byť 20 či viac ľudí za rok. Naozaj veľmi záleží na tom, do akej miery je klient seriózny. Niekedy majú firmy pocit, ako keby som mala programátorov navešaných v skrini a vyberiem im hneď ideálneho adepta. Tak to nefunguje, neprevádzkujeme kníhkupectvo.

Pracujú na sebe programátori? Často sa hovorí, že nie, lebo vedia, že dostanú prácu so slušným platom.

Nie je to tak. Lebo ak nie ste dobrý, firma si k sebe hocikoho nezoberie. Firmy si jednoducho nemôžu dovoliť mať nekvalitne naprogramované veci.

Apple oznámil najväčšiu investíciu v Európe, a to v Írsku a Dánsku. Prečo také firmy neprídu k nám? Náklady by tu mali nižšie.

Sme atraktívna krajina, ale je otázne, ako vie Slovensko motivovať veľké IT firmy, aby sem prišli. Lebo tu už máme IBM či Accenture, ktorí zamestnávajú vyše tisíc ľudí.

V posledných rokoch k nám však nik podobný neprišiel.

Aj firmy si testujú potenciál zamestnancov. A podľa čísiel sme malá krajina, tak to môžu vnímať tak, že by mohli mať problém nájsť ľudí. Poznám menšie firmy, ktoré si otvorili pobočky na Slovensku, lebo ich to vyjde lacnejšie. Ale deje sa to v malom – vedia zamestnať 100 či 200 ľudí. Jedna spoločnosť si tu napríklad buduje kompetenčné centrum pre zhruba 300 zamestnancov a z Bratislavy bude obsluhovať oblasť IT pre takmer celú Európu. Alebo v roku 2009 sem prišla firma Alstom, ktorá tu rovnako vytvorila centrum.

Sú dnes na Slovensku firmy, v ktorých by chceli robiť všetci?

Napríklad Eset. Je veľmi populárna, pozná ju veľa ľudí. Alebo Sygic.

Dnes na DennikE.sk

Minúta po minúte

Zdieľať

Zmena klímy by mala byť v prioritách slovenskej hospodárskej politiky až za školstvom a zdravotníctvom, hovorí v šéf Hodnoty za peniaze Štefan Kišš. „Aj na medzinárodnej scéne by sme mali presadzovať najlepšie možné politiky, ale predsa len, školstvo a zdravotníctvo si môžeme opraviť sami.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Štefan Kišš, riaditeľ Útvaru hodnota za peniaze:

Pred odoslaním mojej odpovede som si prečítal príspevky Ľuda Ódora a Martina Haluša. Plne ich podpisujem.

Je veľa opatrení, ktorými môže štát motivovať ľudí k zelenému správaniu. Dizajn aj ich realizácia ale nie je elementárna otázka.

Preto je dobrá správa, že Inštitút environmentálnej politiky na MŽP sa v uplynulých rokoch ukazuje ako kvalitná fungujúca analytická inštitúcia, má za sebou revíziu výdavkov na životné prostredie, tvorbu envirostratégie aj niekoľko špecifických analýz, napríklad analýzu k zálohovaniu plastových fliaš.

Výrazne by som posilnil ich činnosť a pri zadaniach konkrétnych otázok myslel na témy súvisiace s klímou, ako sú energetika, lesy alebo priemyselná politika.

Zároveň by som však zmenu klímy zaradil v poradí priorít slovenskej hospodárskej politiky až za školstvo a zdravotníctvo, práve preto, že v tom nie sme sami.

Aj na medzinárodnej scéne by sme mali presadzovať najlepšie možné politiky, ale predsa len, školstvo a zdravotníctvo si môžeme opraviť sami. V zmene klímy máme len menší hlas, ktorý sa ťažšie presadí pri nezodpovedných hráčoch ako Čína alebo USA.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Frankfurtský automobilový veľtrh IAA tento rok prilákal rekordne nízky počet návštevníkov. Nemecké združenie automobilového priemyslu pri ukončení veľtrhu oznámilo, že napočítalo zhruba 560-tisíc návštevníkov. Pred dvomi rokmi ich bolo 810-tisíc a v roku 2015 prišlo až 932-tisíc ľudí.

Tohtoročný prepad pripisuje prezident združenie Bernhard Mattes okrem iného neúčasti dôležitých automobiliek z Japonska, USA, Francúzska a Talianska. Počet vystavovateľov klesol z takmer 1000 na 838.

Diskusia o ochrane klímy vyvoláva na automobilky a ich dodávateľov zvýšený finančný tlak. Počas prvého výstavného víkendu navyše ekologickí aktivisti blokovali hlavný vstup na výstavisko. Po novinárskych a odborných dňoch si verejnosť mohla od 14. septembra urobiť názor na novinky, napríklad v oblasti elektrickej mobility.

Zatiaľ nie je jasné, či sa IAA bude o dva roky opäť konať vo Frankfurte nad Mohanom. Diskutuje sa o novom koncepte s meniacimi sa lokalitami. Mattes chce rozhodnutie o budúcom mieste konania veľtrhu dosiahnuť do konca tohto roka. (tasr)

Zdieľať

Z hľadiska investícií patríme podľa Allianzu k najchudobnejším a najzadĺženejším

Celková hodnota finančného majetku ľudí minulý rok celosvetovo klesla prvý raz od roku 2008. Z nových dát Allianzu vyplýva aj to, že Slovensko je najzadlženejšia krajina v regióne. 

Kým pre rozvíjajúce sa krajiny bol pokles majetku v tomto storočí novinkou, vyspelé trhy to zažili už tretíkrát.

Podľa štúdie Allianz Global Wealth Report 2019, ktorú zhrnul týždenník Trend, zostal finančný majetok 53 krajín na úrovni 172,5 bilióna eur. Klesol nepatrne o desatinu percenta.

Finančnú situáciu ľudí ovplyvnila neistota, ktorú spôsobili hlavne obchodná vojna medzi Spojenými štátmi americkými a Čínou, neistá situácia okolo brexitu či menová politika. Na výšku finančného majetku mal vplyv aj vývoj na akciových trhoch, ktoré podľa štúdie klesli minulý rok o 12 percent.

Čo ukazuje indikátor bohatstva, ktorý ráta Allianz:

  • Slovensko je najchudobnejšie spomedzi všetkých 53 skúmaných krajín.
  • Najbohatšie štáty sú USA, Dánsko, Juhoafrická republika a Rusko, kde je index finančného bohatstva dvojnásobne vyšší.

Čo vstupuje do indexu bohatstva podľa Allianzu:

  • podiel bohatstva strednej triedy na celkových finančných aktívach,
  • podiel najbohatšieho decilu populácie na celkových finančných aktívach a jeho zmena od roku 2000,
  • podiel chudobnejšej polovice populácie na celkových finančných aktívach a jeho zmena od roku 2000,
  • medián finančných aktív ako percento z priemeru finančných aktív a jeho zmena od roku 2000.

Štúdia Allianzu opakuje to, na čo upozorňuje aj Národná banka Slovenska – sme príliš zadlžení a máme málo finančného majetku (peniaze na účte, cenné papiere, fondy a iné).

To sa môže ukázať ako problém pri najbližšej kríze. Pri tej poslednej ešte Slováci veľké dlhy nemali.

  • Dlh: Slováci sú najzadlženejší v regióne a majú skoro najmenší finančný majetok. Dlh priemerného Slováka je 7 437 eur. Priemerný Čech má dlh skoro 6 676 eur, Poliak 4 675 eur a Maďari necelých tritisíc.
  • Dobrá správa je, že finančný majetok Slovákov stúpa – vlani o päť a pol percenta na 13 692 eur. No i tak bolo Slovensko v poradí na 36. mieste v rebríčku finančného majetku.
  • Priemerný Čech má podľa Allianzu finančný majetok až takmer 23 461 eur (25. miesto).
  • Na čele rebríčka zostaveného podľa finančného majetku sú Američania a Švajčiari.

Čistý finančný majetok:

  • Čistý finančný majetok (rozdiel finančného majetku a dlhov) Slováka je 6 255 eur, menej v rámci regiónu má len priemerný Rumun (takmer 4 900 eur). Podľa toho je Slovensko 40. v rebríčku
  • Priemer všetkých krajín je 23 330 eur, takže Slovák je z hľadiska finančných investícií 3,7-násobne chudobnejší ako priemerný človek vo svete.
  • Iba Slovák má v regióne dlhy vyššie, ako je jeho čistý finančný majetok.

O tom, prečo Slováci patria k najchudobnejším v Európe, písal v lete aj Denník N. Dôvodov je viacero: jednak sa Slováci stihli veľmi rýchlo zadlžiť, pretože to je atraktívne. Pri nízkych úrokových sadzbách, ktoré predurčuje Európska centrálna banka a ktoré tlačí nadol aj konkurencia, sú pôžičky lacné.

Na druhej strane, väčšinu zadlženia tvoria hypotéky – Slováci radi žijú vo svojom (a často veľa iných možností ani nemajú, pretože nájomných bytov je veľmi málo).

Do tretice, Slováci si nestihli našetriť veľký majetok, lebo nikdy nemali vysoké príjmy. Pri súčasnom raste platov a vysokej zamestnanosti sa situácia mierne zlepšuje.

Finančný majetok domácností koncom roka 2017 predstavoval len 83 percent hrubého domáceho produktu (HDP). Priemer Únie je 230 percent HDP.

Zdieľať

U Kmotríka porušili zákon, píše vplyvný úrad. Kmotrík sa odvolal

Dvaja zo šiestich členov Rady ÚVO priznali konflikt záujmov a nebudú rozhodovať o spore úradu s Ivanom Kmotríkom. Spor je o podozrení, že pri nákupe videotechniky na futbalový štadión Slovanisti porušili zákon. Z odvolania bola vylúčená manželka Kmotríkovho topmanažéra a jeho bývalý právnik.

Ivan Kmotrík a jeho syn Ivan Kmotrík ml. Foto - TASR
Ivan Kmotrík a jeho syn Ivan Kmotrík ml. Foto – TASR
Zdieľať

Počítač Googlu asi naozaj prekonal míľnik zvaný kvantová nadvláda, ale okrem šifrovania to zatiaľ nič neovplyvní 

Kvantový počítač naozaj dosiahol míľnik nazývaný „kvantová nadvláda“. „Neznamená to však, že je výkonnejší či múdrejší než ten klasický. Len sa zhotovil prototyp a našiel taký výpočtový problém, ktorý dokázal vyrátať v rozumnom čase len kvantový stroj,“ hovorí odborník na IT Miroslav Pikus.

Zdieľať

Matečná „ešte nemá vedomosť“, že by Európska komisia vyzvala Slovensko, aby zrušilo povinný 50-percentný podiel slovenských potravín v letákoch. Nemyslí si, že toto ustanovenie je diskriminačné.

Poukázala na príklad Francúzska, kde platí povinný 50-percentný podiel francúzskych potravín v jedálňach. „Ak Francúzi nemajú problém s týmto zákonom z pohľadu diskriminácie, prečo by sme mali mať my?“ pýta sa.

Zdieľať

Štát bude odškodňovať chovateľov, ktorých zvieratá musel po zistení nákazy africkým morom ošípaných utratiť, ale len tých, ktorí splnili všetky zákonné podmienky, povedala v TA 3 ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná. Potvrdila tak, že odškodnenie nemôžu očakávať chovatelia, ktorí svoje ošípané nezaregistrovali.

Zdieľať

Schválená podoba zvýšenia rodičovského príspevku nie je poctivým riešením, pretože dala menšiu skupinu matiek na vedľajšiu koľaj, povedal v relácii V politike Eduard Heger (OĽaNO). Kritizoval, že novela nemyslí na študujúce matky a mamy, ktoré ostávajú doma s niekoľkými deťmi po sebe.

Ku kritike toho, že poslanci koalície vynechali pri schválenom návrhu študujúce matky, sa pridal aj Milan Krajniak (Sme rodina). Pripomenul Smeru, že keď návrh na zvýšenie rodičovského príspevku opakovane predkladala Sme rodina, nepodporil ho.

Ján Podmanický zo Smeru priznal, že to tak bolo, no zdôvodnil to tým, že v čase, keď predkladala návrhy na zvýšenie rodičovského príspevku opozícia, bolo prioritou Smeru doriešiť zvýšenie materskej. Až potom podľa neho prišiel čas riešiť aj otázku zvýšenia rodičovského príspevku.

Zdieľať

Daňová správa vie odsledovať, ak sa firmy rozhodnú účelovo rozdeliť na viac subjektov, aby sa ich týkala 15-percentná daň z príjmov, povedal v TA 3 Radovan Baláž zo SNS. Podľa neho sú mechanizmy na to, aby to daniari zmonitorovali a v prípade zistení aj dodanili také subjekty.

Zdieľať

Milan Krajniak (Sme rodina) v TA3 kritizuje rozhodnutie vlády podporiť dotáciou kúpu elektromobilov. Pripomína, že keď sa blížila minulá kríza, zaviedol štát šrotovné, ktoré podporilo aj domácu výrobu, ale teraz, keď sa o kríze hovorí, dotuje kúpu elektromobilov, ktoré sa tu nevyrábajú, a pomôže „625 bohatým ľuďom“, ktorí si ich môžu dovoliť.

Zdieľať

Ján Podmanický zo Smeru hovorí, že jeho strana v minulosti ukázala, že sa vie správať zodpovedne v čase krízy. Netreba rezignovať na ambíciu ísť k vyrovnanému rozpočtu, ale šetrenie sa nemôže dotknúť množstva sociálnych opatrení, ktoré koalícia pripravila, povedal Podmanický v TA3.

Zdieľať

Národná diaľničná spoločnosť hľadá firmu na poskytnutie služieb spojených s kontrolou diaľničných známok. Cenu odhaduje na 9,5 milióna eur bez DPH.

Oznámenie o vyhlásení súťaže zverejnila vo vestníku verejného obstarávania. Záujemcovia môžu predkladať ponuky alebo žiadosti o účasť do 23. októbra tohto roka.

Firma, ktorá uspeje v súťaži, by mala pre NDS zabezpečiť zber dát a identifikáciu evidenčných čísel vozidiel v dopravnom prúde, predovšetkým na účely kontroly úhrady elektronických diaľničných známok.

Kritériom na vyhodnotenie ponúk je cena, zákazka pritom nebude spolufinancovaná z eurofondov. (tasr)

Zdieľať

Takmer 90 veľkých svetových firiem sľúbilo obmedziť emisie skleníkových plynov v rámci novej kampane, ktorej cieľom je prinútiť nadnárodné podniky k ekologickejšiemu správaniu. 

Kampaň We Mean Business uviedla, že do iniciatívy sa pred pondelkovým klimatickým summitom OSN v New Yorku zapojilo 87 spoločností s celkovou trhovou hodnotou presahujúcou 2,3 ​​bilióna dolárov.

Niektoré z firiem sľúbili, že do roku 2050 znížia uhlíkové emisie na nulu. Je medzi nimi napríklad švajčiarsky potravinársky gigant Nestlé či francúzsky výrobca kozmetiky L’Oréal.

Iné sa síce nezaviazali k uhlíkovej neutralite, sľúbili však, že svoju prevádzku prispôsobia cieľu udržať do roku 2030 rast priemernej svetovej teploty do 1,5 stupňa Celzia oproti obdobiu pred priemyselnou revolúciou, ako to stanovila Parížska klimatická dohoda z roku 2015. K týmto firmám patria napríklad fínska telekomunikačná spoločnosť Nokia či francúzska potravinárska spoločnosť Danone. (čtk)

Zdieľať

Jeden z najväčších problémov v reakcii na klimatickú krízu bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch, myslí si ekonómka Miriam Letovanec z Implementačnej jednotky úradu vlády. „Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Miriama Letovanec, riaditeľka Implementačnej jednotky úradu vlády:
Prvý krát sa o skleníkovom efekte zmienil ešte v roku 1824 francúzsky matematik a fyzik Jean Baptiste Fourier, kedy vo svojej práci pomenoval, že plyny v atmosfére môžu zvyšovať povrchovú teplotu Zeme. Na najvyššej medzinárodnej úrovni na problém klimatických zmien poukázal IPCC (Intergovenmental Panel on Climate Change) v roku 2007. Áno, už pred 12 rokmi.

V tomto momente je potrebné začať konať, nielen na veci poukazovať. Samozrejme môžeme edukovať verejnosť o význame klimatických zmien aj na uliciach, za oveľa dôležitejšie považujem implementáciu jednotlivých opatrení do praxe.

Slovensko má od februára 2019 schválený strategický materiál do roku 2030 s názvom „Zelenšie Slovensko“ – obsahuje jasné opatrenia na boj s klímou, ako aj indikátory, prostredníctvom ktorých je možné sledovať progres.

Dôležité je nezaspať na vavrínoch a nestrácať čas tvorbou nejakých akčných plánov, či vytvorením ďalšieho ministerstva. Úplne postačí keď zainteresované strany budú poznať svoje priority, začnú spolu efektívnejšie komunikovať a každé opatrenie bude mať svojho „pána“, či termín, dokedy má svoje úlohy splniť – prierezový plán implementácie, a to najneskôr do konca tohto roka.

Oveľa náročnejšie však bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch. Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.