Takto vyzerá nemocnica, ktorá lieči najťažších pacientov: okná prefukujú, postele majú 18 rokov, budovy sa rozpadávajú
Prejdite sa s nami oddeleniami univerzitnej nemocnice, v ktorých sa už niektoré budovy rozpadávajú, na izbách prefukuje vietor cez staré drevené okná, klimatizáciu na väčšine oddelení nepoznajú a najstaršie diagnostické prístroje sú aj spred roka 1989.
„Čo by ste spravili, ak by ste mali peniaze?“ pýtam sa prednostu najväčšej pôrodnice na Slovensku, ktorá je v Petržalke v nemocnici na Antolskej. Najmladšia budova univerzitnej nemocnice má zhruba 20 rokov a je to stavba, ktorá nebola dobre naprojektovaná ani kvalitne postavená. Keď sa vlani v zime pokazilo kúrenie, takmer všetkých pacientov museli premiestniť do iných nemocníc v Bratislave. Vrátane matiek pred pôrodom.
Prednosta pôrodnice Miroslav Borovský odpovedá, že by pôrodnicu prestaval, a hneď zdôrazňuje, že zdravotnícky personál je odborne na veľmi dobrej úrovni. „Ale keď k nám príde niekto zo sveta, tak nám povie, že je to katastrofa. Je to pôrodnica rozdelená štyrmi stenami, a je tu len záves. Vo svete neexistuje, aby žena rodila v neuzavretom priestore. Univerzitná nemocnica musí stále rátať peniaze, okresné nemocnice si pôrodnice budujú. V tomto zaostávame aj za okresmi,“ hovorí prednosta.
O univerzitnej nemocnici sa v týchto dňoch veľa hovorí – rozhoduje sa totiž práve o tom, ako a kde sa bude stavať nová budova. Analýza Inštitútu finančnej politiky ukazuje, kde by mohla šetriť – napríklad masívnym prepúšťaním.
S Borovským ďalej hovoríme o tom, čo na oddelení plnom matiek chýba – najmä v teplých mesiacoch je to klimatizácia. Na niektorých izbách visia v oknách spadnuté žalúzie. Vážnejšie je, že sestry aj lekári sa sťažujú na staré prístroje a operačné stoly. Hlavná sestra hovorí, že odchádzajú monitory, CT prístroje majú ešte z predchádzajúcej pôrodnice na Bezručovej ulici. Tá sa na Antolskú sťahovala v roku 1998. Stalo sa, že im vypadol akumulátor, museli zastaviť prevádzku a previezť pacientky.
„Sme medicínskou špičkou, ale v týchto podmienkach je to problém,“ hovorí prednosta. Aj tak sú nemocnicou, kam prichádzajú najťažšie prípady zo Slovenska a ich liečba je preto najdrahšia.
V Petržalke sa sťažujú na staré prístroje, ale platí to pre celú univerzitnú nemocnicu. CT prístroje má tri – ten najstarší má 12 rokov (bežná životnosť prístrojov je do desať rokov), najmladší štyri. Práve kúpa posledného CT prístroja je najväčšou investíciou nemocnice za posledných päť rokov. Kúpili ho v roku 2011 a stál 1,7 milióna eur.
Mnohé prístroje sú už zrelé na vyradenie – magnetická rezonancia má 12 rokov. Nemocnica má tri mamografy – najmladší má dva roky, najstarší 21. Najstaršie ultrazvuky a röntgeny majú dokonca vyše 30 rokov. Celkovo majú 45 röntgenov a 38 ultrazvukov.
Takmer pätina zdravotnej starostlivosti na Slovensku prebehne práve v jej budovách, takže ak má stúpnuť kvalita služieb v zdravotníctve, musí sa zlepšiť Univerzitná nemocnica v Bratislave. Je najväčšia na Slovensku a pracujú v nej ľudia, ktorí sú s podmienkami v nej hlboko nespokojní.
Je to kolos, ktorý za polrok vytvoril 22 miliónovú stratu. Na to, aby sa niečo v kvalite servisu pre pacientov zmenilo, takmer nie sú v tomto balíku voľné peniaze – 80 až 90 percent z toho, čo nemocnici mesačne pošlú poisťovne, ide na platy personálu. Nemocnica dostáva takmer 13 miliónov eur mesačne.
Prešli sme viac oddelení, hovorili s lekármi, sestrami aj pacientmi. Všetci sa zhodujú, že situácia je kritická a treba ju rýchlo riešiť. Univerzitná nemocnica má päť budov, v tomto texte neprinesieme komplexný obraz z každého oddelenia. Stav tých, ktoré sme prešli, však hovorí o mnohom.
Farebná Petržalka
Nemocnica v Petržalke je rozdelená do farebných pásiem, aby sa v nej dalo lepšie orientovať, doraziť spleťou chodieb na miesto však pre návštevníka nie je ľahké.
Pôrodnica je čerstvo vymaľovaná, na stenách sú teplé pastelové farby. Maľovali v lete, hovorí prednosta Borovský, ktorý je aj hlavným odborníkom ministerstva zdravotníctva pre gynekológiu a pôrodníctvo. Je to jedna z mála investícií v poslednom čase. Personál sa snaží prostredie vylepšiť – na stenách majú farebné nálepky, citáty, zavesené hračky.
To, že u nich rodičky nemajú súkromie, však vyriešiť nevedia. Na to by potrebovali prestavbu a na tú nie sú peniaze. Ročne majú tritisíc pôrodov, pre rodičky majú päť boxov, jeden je nadštandardný – samostatný, ostatné sú oddelené len tenkou stenou a závesom. „O čo je lepšie Rakúsko? O pozlátko. A prečo ho nemáme my? Lebo na to nemáme peniaze,“ hovorí prednosta.
Súkromie nemajú pacientky pri pôrode, ale ani na izbách. Na oddelení sú najmä izby s dvomi posteľami. Toalety a kúpeľne sú spoločné pre dve izby. Bežne sa tak o jednu kúpeľňu a toaletu delia štyri matky so svojimi deťmi. Ale sú tu aj izby, kde sú tri matky.
Aké staré sú budovy Univerzitnej nemocnice
Inak je to v nadštandardných izbách, za ktoré si treba priplatiť. Alexandra, ktorej sa narodil Alexander, oceňuje súkromie, priplatiť sa rozhodla najmä preto, že chcela mať samostatnú kúpeľňu a sprchu. „Keď je v klasických izbách veľa mamičiek, na toaletu a kúpeľňu sa aj čaká,“ hovorí. Okrem toho na nadštandardnej izbe môže prespať v noci aj manžel, čo v bežnej izbe nie je možné.
Nadštandardné izby sú na Antolskej len dve. Ak by bola nová nemocnica, chcel by prednosta oveľa viac nadštandardných izieb. Aj celé poschodie. „Máme dve nadštandardné izby a je o to veľký záujem. Vedeli by sme ich mať celé poschodie. Lebo u nás je dnes nadštandard to, čo nie je nadštandard. Sú to normálne izby,“ hovorí Borovský.
Ako by si novú pôrodnicu predstavoval? „Potrebujeme vysoko špecializovaný priestor, kde sa operuje, ale potrebujeme aj hotelový systém služieb, kam žena príde s rodinou, a ak má normálny pôrod, tak tam aj porodí v starostlivosti zdravotnej sestry. A keď sa čokoľvek deje, za päť minút je v špeciálnom ústave,“ opisuje prednosta.
Aj keď pôrodnica získava peniaze z nadštandardu, neznamená to, že si za to na oddelenie niečo môže kúpiť. Peniaze idú do spoločnej kasy na riaditeľstvo. To rozhoduje, ako sa prerozdelia.
Na počet lekárov a sestier sa prednosta nesťažuje. Sťažujú sa pacientky – na to, že sa k nim nesprávajú s empatiou, a preto radšej idú do Rakúska. „Že je u nás menej ľudský prístup ako v Rakúsku? Je rozdiel, keď tam sú štyri sestry a jedna pacientka a tu jedna sestra na štyri pacientky,“ vysvetľuje prednosta.
„Stále sme veľmi maličkí,“ pokračuje. V Prahe je pôrodnica, kde robia 6-tisíc pôrodov ročne a majú trikrát viac zamestnancov, tvrdí. V Bratislave sú štyri pôrodnice – tri sú súčasťou univerzitnej nemocnice, jedna je súkromná.
Štátne by sa podľa neho mali spojiť. Čím viac pôrodov sa spraví na jednom mieste, tým viac budú mať lekári praxe, navyše sa na jednom mieste zídu odborníci. Spojenie pôrodníc by mohlo aj znížiť stratu oddelenia. Pôrodnice sú podľa Borovského rentabilné, ak urobia 10-tisíc pôrodov ročne. Najväčšia pôrodnica na Antolskej ich robí ročne 3-tisíc.
So spájaním však prichádza aj odpor niektorých vedúcich pracovníkov – jedna klinika znamená len jedného primára, jedného prednostu. „Či niekto chce byť prednosta, alebo nie, to nie je podstatné. Vo svete je prednosta administrátor, odborníci pracujú,“ hovorí prednosta. Viacerí jeho kolegovia by s ním zrejme nesúhlasili.
Koľko zamestnancov majú nemocnice UNB
Oddelenie dlhodobo chorých: Niektoré izby ani nevykúrime
Z pôrodnice odchádzame na šieste poschodie na oddelenie dlhodobo chorých. Tu sa liečia ľudia po operáciách, srdcovo-cievnych príhodách, prichádzajú pacienti s chronickými ochoreniami – onkologickými, neurologickými aj po úrazoch. Sem privážajú pacientov z oddelení, kde sú lôžka určené len pre akútne prípady.
Oddelenie dlhodobo chorých nemá len Antolská, je v Ružinove aj na Kramároch a univerzitná nemocnica má aj jednu budovu v Podunajských Biskupiciach, ktorá sa špecializuje na dlhodobo chorých a najmä starších pacientov a ich špecifické ochorenia.
Pacienti tu zostávajú omnoho dlhšie ako na akútnych oddeleniach – sú to tri až štyri týždne, na akútnych pobyt trvá zhruba desať dní.
Aj toto oddelenie by potrebovalo viac priestoru, hovorí primár Marián Pátek. Sedí v malej kancelárii so zariadením, ktoré javí všetky znaky toho, že je „dlhodobo choré“ – nábytok, okná aj žalúzie by potrebovali vymeniť. Dnes majú 24 lôžok, potrebovali by ich aspoň 30.
„Ale uživili by sme aj 40 lôžok,“ hovorí primár. Päť izieb je s tromi posteľami, ostatné sú dvojposteľové. Tak ako pôrodnica, aj tu majú dve izby spoločnú toaletu a kúpeľňu. „Máme veľa ležiacich pacientov, ktorí sa do kúpeľne ani nedostanú, tak to podľa mňa stačí,“ hovorí primár.
Ležiaci pacienti potrebujú bezbariérové kúpeľne. Do toho by primár investoval, ak by mal peniaze – nakúpil by vozíky, sprchovacie vozíky, pomôcky, UV lampy na ošetrovanie preležanín, dnes majú len jednu. Zadovážil by aj pomôcky pre imobilných pacientov, ktoré sú dnes dostupné, ale oddelenie na ne nemá peniaze.
Napríklad by sestry mohli zdvihnúť pacienta nie ručne, ale pomocou elektrického vozíka. Dnes to robia sanitári a sestry. „Dve sestry dvíhajú 150 kilového pacienta,“ opisuje primár. Sociálne zariadenia by mali byť bezbariérové a širšie, dnes sa tam sestry s vozíkom nedostanú. Do sprchy musia pacienta preniesť, sú tam prahy.
Koľko je lekárov a sestier a koľko zarábajú
Primár vie, že jeho oddelenie sa zrejme do novej nemocnice, ktorá raz v Bratislave vznikne, nepresťahuje. Tam budú najmä akútne lôžka. Ak ostanú v petržalskej budove, potrebujú investície. Začať by mali pri oknách: „Treba vymeniť okná na celej nemocnici, sú to staré drevené okná s dierami. Máme dve izby, ktoré sa v zime nedajú vykúriť.“
Hovorkyňa nemocnice Zuzana Eliášová hovorí, že v niektorých častiach budov, ktoré prešli rekonštrukciou, sú okná vymenené, vo väčšine priestorov sú však pôvodné.
Oddelenie pred dvomi rokmi vymaľovali. V poriadku sú podľa primára aj postele – matrace vymenili za posledných šesť rokov skoro všetky. Ak by sme sa však pozreli na celú nemocnicu, priemerný vek postelí je 18 rokov.
Okrem okien by akútne potrebovali sociálne lôžka. „Ide o polobezdomovcov, ľudí, ktorí nemajú kam ísť. Odrežú mu nohu, my ho doliečime, ale on nemá kam ísť,“ vysvetľuje primár.
A čo sa s ním potom deje?
„Ostáva u nás. Takíto pacienti sú neprepustiteľní. Naše sociálne sestry vybavia veľa. Hľadajú miesta v rôznych zariadeniach.“
Koľko takých pacientov je?
„Z 24 pacientov sú to traja až štyria.“
Tento problém riešia zrejme všetky oddelenia pre dlhodobo chorých alebo pre seniorov. „Naše oddelenie nemusí byť v novej nemocnici, ale nech je dosť lôžok pre dlhodobých pacientov a nech sú dostupné aj sociálne lôžka,“ žiada primár.
Nové operačky, ale aj 50-ročný stôl
Presúvame sa do nemocnice v Ružinove, ktorá je od petržalskej vzdialená 15 minút cesty autom. Ružinov je jedna z možností, kde by mohla stáť nová nemocnica. Druhá možnosť sú Rázsochy. „Rázsochy by bol krok vpred. Inde by sa to len látalo a neriešilo by to náš problém,“ hovorí primár najväčšieho komplexu operačných sál na Slovensku Ladislav Košťál.
Keď prídete z oddelenia dlhodobo chorých, je to malý kultúrny šok. Tu sú úplne iné štandardy – maľuje sa každé dva roky, technika je funkčná. Potom však primár začne odhaľovať, čo nefunguje – kazí sa röntgen, hapruje klimatizácia, majú problém so servisom prístrojov.
Predtým ako ideme na oddelenie, si musíme obliecť sterilný odev, na hlavu čiapku, rúško cez ústa, erárne topánky. Na sálach sa práve pracuje. Pacientovi operujú chrbticu, v pozadí hrá hudba, počuť zvuk prístrojov a monitorovacích zariadení.
Primár je so svojím oddelením spokojný – na všetkých sálach má nové operačné lampy. „Ale látame stoly, niektoré máme požičané. Potreboval by som nové, máme aj taký, ktorý má 50 rokov a stále funguje, ale celkovo nám stoly dožívajú,“ hovorí.
Chcel by viac priestoru. Operačné sály vedie 24 rokov. Keď nastúpil, bolo ich deväť, dnes je ich šestnásť. „Už sa nemáme kam rozširovať.“ Je tu najviac operačných výkonov, primár vtipkuje, že je to už ako továreň.
Budova však už nestačí. Napríklad výťahy – pre chod takej veľkej nemocnice je obrovský problém, že do jedného výťahu sa zmestí len jedno lôžko. „Keď sme raz skúšali evakuovať jedno chirurgické oddelenie, trvalo nám to pol dňa. Predstavte si, že by bol požiar,“ sťažuje sa primár.
Prvýkrát sa stretávame s ponosami na personál. Problém je nájsť sestry – má šesť staničných a 60 inštrumentárok. Ale akútne chýbajú sanitári, personál, ktorý robí fyzicky náročnú prácu prevozu a prenášania pacientov za nízku mzdu – v priemere v slovenských nemocniciach dostávajú menej ako 700 eur.
V Ružinove by ich mali mať 24, je ich tam však len 12. „Bez nich to nejde, často ich suplujú doktori – privezú pacienta, tak pomáhajú a prenášajú,“ opisuje Košťál, ako sa dá fungovať, keď mu chýba polovica sanitárov.
Zavrieť Staré Mesto?
Keď sa pýtam primárov v Ružinove či na Antolskej, ako by sa mala zmeniť univerzitná nemocnica, keď bude mať novú budovu, zhodujú sa na jednej veci – budovu na Kramároch a v Starom Meste treba zavrieť. Alebo z nich spraviť nemocnice pre chronických pacientov, možno sociálne lôžka. Nemocnice sú v zlom technickom stave. Budovy na Kramároch majú 23 až 48 rokov, nemocnica v Starom Meste je zo všetkých najstaršia: vek budov 90 až 156 rokov.
Aj minister Tomáš Drucker (nominant Smeru) chce robiť v nemocnici v Starom Meste zmeny: „Zatvoriť ju nemá zmysel. Mohla by slúžiť ako poliklinika. Viem si predstaviť, že by tam boli chronické lôžka, napríklad psychiatria.“
Z budovy padá omietka, najlepšie roky má už dávno za sebou, je tu však oddelenie, ktoré obrazu zvonka vôbec nezodpovedá – 1. neurologická klinika. Je to najstaršia neurologická klinika na Slovensku a je to najmodernejšie oddelenie, ktoré sme počas prehliadky univerzitnej nemocnice videli. S klimatizáciou na celom oddelení a so špičkovými a novými prístrojmi.
Na klinike prebieha aj veľa výučby – majú tu modernú poslucháreň, aj priestor pre návštevy, kde je aj zariadený barový pult. Práve v univerzitnej nemocnici sa vzdeláva najviac zdravotníkov – študenti Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, ktorí to majú zo svojej alma mater cez ulicu, aj zo Slovenskej zdravotníckej univerzity. „Pričom príspevky zo školstva sú minimálne,“ tvrdí hovorkyňa nemocnice Zuzana Eliášová.
Ak porovnáme priestory pre pacientov tu a na oddelení dlhodobo chorých na Antolskej (obe oddelenia majú vyšší podiel imobilných pacientov), sú to ako dve úplne rozdielne nemocnice. Ako to klinika v Starom Meste dokázala? „Musíte mať svoje pracovisko rád, peniaze sú a je otázka, kde skončia, či uprednostníte budovanie kliniky, alebo svoje osobné záujmy,“ odpovedá jej vedenie. Reálne dali peniaze sponzori – za tie kúpili klimatizáciu, klinika získala aj eurofondy na nákup prístrojov. Na prednáškovú sálu dal peniaze aj premiér Robert Fico. „Premiér tu bol a bol vtedy pedagóg. Spýtal sa, čo by mohol urobiť,“ hovorí prednosta kliniky Peter Turčáni.
A ako hodnotí, že je nemocnica v takom stave? Nemôže za to aj premiér?
„Nie je kompetencia premiéra, aby bola rekonštruovaná Univerzitná nemocnica v Bratislave,“ odpovedá prednosta.
„Nie je to ani kompetencia Smeru, ale ministerstva zdravotníctva. Nemôžem za to viniť ani nejakú stranu, ani premiéra, len ľudí, ktorí za to berú plat, sedia v tých kreslách a sú za to zodpovední.“
Na klinike je 64 lôžok, z toho deväť na jednotke intenzívnej medicíny, ktoré sú plne monitorované, a majú aj štyri lôžka spánkového centra. „Vo väčšine spánkových laboratórií sú boxy, tu má každý pacient svoju izbu, ktorá je zvukovo izolovaná,“ opisuje vedenie kliniky. Všade majú nové, polohovateľné postele. „Počuli sme, že niekde kúpili nové postele s váhou, u nás je to štandard,“ hovorí prednosta.
Neurológia – iný svet
Keď vedenie kliniky počuje, že by u nich mali zostať len chronické lôžka, nesúhlasia. Nemocnica Staré Mesto by sa mala zachovať, tu podľa nich vzniklo vzdelávanie medikov. „Táto nemocnica má takú historickú hodnotu ako Slovenské národné divadlo, ani z toho neurobíme Kaufland,“ hovorí primár Juraj Štofko. Ale uznáva, že nemocnica nemôže fungovať tak ako dnes.
„Moja predstava je, aby sa tu rozvíjali neuropsychiatrické vedy – je tu veľká psychiatria, je tu najväčšia neurológia, priestory pre študentov, sú tu posluchárne,“ hovorí prednosta Turčáni.
Aj bežné oddelenie tu vyzerá modernejšie a lepšie vybavené ako v iných nemocniciach, a to aj napriek tomu, že nezrekonštruovali ešte všetky izby.
Psychiatri sa učia aj v podkroví
Keď opustíme neurológiu, ideme vyššie na kliniku psychiatrie, ktorá tu zrejme zostane, aj keby bola nová nemocnica. Neurológia a psychiatria sú od seba len pár krokov, ale rozdiel je priepastný. Na psychiatrii sú staré okná, nie je tu klimatizácia, na izbách aj chodbách je starý nábytok.
„Táto budova aj umiestnenie majú výhody. Nemocnicu z 19. storočia budovali veľkoryso – široké chodby, vysoké stropy, slnečné, má to svoj význam aj dnes,“ vymenúva pozitíva primár Ivan André. No zároveň platí, že budova, kde nie sú pravidelné opravy či údržba, je technicky zastaraná. Pacienti majú spoločné sociálne zariadenia. „Hlavný hendikep sú sociálne zariadenia, nie sú na takej úrovni, ako by mali byť,“ hovorí primár.
Prečo to nevyzerá ako na neurológii? „Zohnať peniaze na psychiatriu je ťažké, ľudia sa za to stále hanbia,“ hovorí primár.
Na veľkú investíciu, ktorú by zaplatilo vedenie nemocnice, sa nepamätá. Až keď sa stala havária. Napríklad v apríli, keď na klinike horelo. Dlhodobo majú totiž problém s fajčiarňou. Psychiatrickí pacienti môžu ako jediní v nemocnici fajčiť, ale v Starom Meste na to nemajú vhodné miesto. Dnes fajčia na medziposchodí pri okne. Ale nie je to podľa primára vhodné. Celkovo dáva nemocnica 2,5 milióna eur ročne na opravy a havárie.
Sú tu staré záchody aj nábytok, napríklad kreslá pre pacientov. Okná nepriliehajú. V zime sa často izby nedajú poriadne vykúriť.
Mužské akútne oddelenie je priechodné, a ak sa chcete dostať na iné oddelenie, musíte tadiaľ prejsť.
Ako jediný primár sa nesťažuje na nedostatok priestoru. Majú posluchárne pre študentov, jedna je v podkroví v drevom obloženej miestnosti. Človek má pocit ako na chate.
Psychiatria tu nemá samostatnú budovu. V moderných nemocniciach je mimo hlavnej budovy. Je tak v jednom areáli, ale nie v spoločnej budove. „Psychiatria má mať priestor na vychádzky. Ideálne je, aby mohli ísť pacienti na vzduch sa prejsť, potrebujú aj psychiatrickú rehabilitačnú časť, čo v monoblokoch nie je možné,“ vysvetľuje primár.
A prečo je nemocnica v takomto stave? Príčinami sú podľa jej vedenia nízke platby od poisťovní, ale aj to, že nemohli dostať na stavebné úpravy eurofondy. Niektoré nemocnice si vďaka eurofondom zrekonštruovali urgentné príjmy alebo celé oddelenia. Bratislava však na takéto veci nemôže čerpať eurofondy. Aj keď neurologická klinika získala eurofondy, mohla ich použiť len na nákup prístrojov a stavebné úpravy museli zaplatiť zo sponzorských darov.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
