Denník N

Štefunko: Andrej Kiska hrá inú ligu, ako hráme my

Ivan Štefunko. Foto N – Vladimír Šimíček
Ivan Štefunko. Foto N – Vladimír Šimíček

Stretávame sa pomerne často, ale nie je to v rovine, že by sme „kuli pikle“, ako by niekto na základe bratislavských fám mohol usudzovať, hovorí zakladateľ Progresívneho Slovenska Ivan Štefunko o prezidentovi Kiskovi.

Koho nápad bolo založenie Progresívneho Slovenska? Váš alebo Martina Filka?
S Martinom Filkom sme roky debatovali o stave tejto krajiny. Na ministerstve financií mal pocit, že vie túto krajinu ovplyvňovať, no viac-menej len v rámci svojho rezortu. Martin mal jasnú víziu, ako sa pohnúť ďalej, a vedel aj to, s kým to spraviť. Ja som mu robil skôr niečo ako konzultanta jeho politických vízií. Pred voľbami sme sa rozhodli, že tieto debaty budeme nejako inštitucionalizovať, a začali sme spoločne oslovovať desiatky ľudí.

Koho?
Ja som Martinovi predstavoval ľudí, ktorých nepoznal on – mladých podnikateľov, neekonomických novinárov, ľudí z ľudskoprávnej oblasti. On ma, naopak, zoznamoval s veľmi zaujímavými štátnymi úradníkmi, ktorí chceli Slovensko zmeniť. Martin chcel postaviť think-tank, do čela ktorého by sa postavil. Deň po tom, ako sme sa rozhodli, že to naozaj ideme spraviť, však zomrel.

Aj vtedy ste sa o Progresívnom Slovensku rozprávali ako o think-tanku, nie ako o politickej strane?
Martin ani ja sme nikdy netajili ambície ovplyvňovať túto krajinu aktívnejšie, než len tu a tam sa zúčastniť na nejakej konferencii. On mal byť iniciátorom myšlienok, ktoré sa mali v think-tanku generovať, no neskôr sa chcel postaviť na čelo politického subjektu, ktorý by ovplyvňoval krajinu progresívnym spôsobom.

Čím vás Martin Filko oslovil?
Ničím špeciálnym. Už prvýkrát, keď sme sa stretli, sme zistili, že sme ideovo kompatibilní. Videl som, ako dokázal presvedčiť ľudí z rôznych sfér, od podnikateľov cez umelcov až po ľudí v krčme. Vďaka tomu, že bol pre každého z nich uveriteľný a pravdivý.

Kto vám ešte pred Filkovou nehodou sľúbil, že sa zapojí?
Minimálne polovica z ľudí, ktorí sú teraz verejne známi ako podporovatelia Progresívneho Slovenska, a desiatky z tých, ktorí budú spájaní s týmto subjektom v budúcnosti.

Filko mal byť po štátnych tajomníkoch najvyšším úradníkom u ministra Kažimíra, no zároveň plánoval think-tank, ktorý by ovplyvňoval politiku. Išlo by to dohromady?
Martin mal s ministrom Kažimírom veľmi dobrý vzťah. Dovolil mu realizovať jeho plány a zároveň z toho prirodzene profitoval. Martin chcel čoraz viac kompetencií a osvietený minister mu ich dával. Ak by to tak nebolo, odišiel by z ministerstva oveľa skôr. Ja som mu radil v tom zmysle, že ak mal možnosť ovplyvňovať krajinu z pozície, kde práve bol, tak nech to radšej robí a neprechádza do ilegality.

To je klasická otázka pre veľa úradníkov, ale aj politikov s lepšou povesťou: do akej miery spolupracovať s touto vládou? Lucia Žitňanská robí dobre alebo zle, že tam je?
Dlho sme o tom debatovali aj v rámci našej skupiny. Ja si myslím, že každý, kto má možnosť priložiť ruku k dielu a nemusí robiť extrémne zásadné morálne kompromisy, by to spraviť mal. Ja nemám šesťdesiat rokov a deti, ktoré už vyleteli z hniezda. Každé štyri roky sa rátajú. Ako rodič, ale ani ako občan, si nemôžem dovoliť čakať na ideálne prostredie. To tu nikdy nebude.

Čo je tým extrémne zásadným morálnym kompromisom? Môže politik po kauze Bašternák sedieť v jednej vláde s Robertom Kaliňákom?
Nie som odborníkom na justíciu ani na vnútro. No ak sa Lucia Žitňanská hodnotí ako ministerka, ktorá presadila veľmi potrebný zákon o osobných bankrotoch a exekúciách, tak urobila dobre, že to na piesočku, ktorý jej ohraničili, dokázala. Myslím si, že ak by mala ona osobne šancu ovplyvniť kolegov z iných strán, robila by to. No neviem, či takú šancu má. Naším problémom je, že sa chceme hrať na krištáľovo čistých, no popritom voliči, ktorí takúto striktnosť postojov nemajú, budú do parlamentu voliť v čoraz väčšej miere extrémistických a protisystémových hráčov, ktorí budú robiť ešte väčšie morálne kompromisy. Čo však neznamená, že by sa Robert Fico ako predseda vlády nemal zaoberať jedným zo svojich kľúčových ministrov, za ktorých nesie zodpovednosť.

V akom zmysle?
Myslím si, že za ľudí vo vláde má premiér oveľa väčšiu zodpovednosť ako jedna ministerka.

Ktorí traja ľudia v Smere alebo vláde majú hodnotu pre túto krajinu?
Ja som sa dostal do kontaktu len s troma ministrami tejto vlády – Petrom Kažimírom, Luciou Žitňanskou a Markom Maďaričom. Aj keď s Maďaričovými názormi nesúhlasím, myslím si, že v oblasti kultúry niečo spravil. Peter Kažimír je človek, ktorý ministerstvo riadi dobre, a má renomé, ktoré si zaslúži. Lucia Žitňanská si robí prácu, ktorá nie je politicky atraktívna, ale pomáha stovkám až tisícom ľudí, ktorí sa dostali do problémov.

Čiže je lepšie, ak človek vo svojej oblasti spraví aspoň niečo pre krajinu, než keby úplne odmietal spolupracovať s ľuďmi ako Robert Kaliňák? Poslanec Miroslav Beblavý hovorí, že už samotný fakt existencie tejto vlády prehĺbi problémy tejto krajiny, a to vrátane podpory protisystémových síl.
Myslím si, že napriek týmto slovám Miroslav Beblavý drží palce Lucii Žitňanskej aj Petrovi Kažimírovi. Je rodič a tiež si uvedomuje, že Slovensko nemôže tri a pol roka čakať na ideálnu vládu. Ja som podnikateľ. Snažím sa vždy hľadať spôsob, ako veci urobiť. Ako vravíme na východe – zrobiť tak, že by dobre bolo. Teda nájsť riešenie. U nás je bežné, že len preto, že sú veci komplikované a niekto by sa musel zašpiniť, tak radšej nespravíme nič. Ja si myslím, že iné krajiny sa pohli dopredu vďaka tomu, že sa ich obyvatelia vedeli spojiť a niektoré veci prekonať.

Ivan Štefunko. Foto N - Vladimír Šimíček
Ivan Štefunko. Foto N – Vladimír Šimíček

Časť politickej scény hovorí, že Slovensko sa bude mať dobre len s vládou bez Smeru. Je táto veta prehnaná?
Myslím si, že táto krajina by prosperovala lepšie, keby nemala vo vláde tri štvrte strán, ktoré sú dnes v parlamente. Problém je Smer, ale problém je aj ďalších päť strán. No menovať ich nebudem. Slovenské politické strany veľmi intenzívne naskočili na princíp „z ruky do úst“, nepremýšľajú dlhodobo a chcú získavať krátkodobé politické body bez toho, aby si uvedomili, ako sa v zákopoch, ktoré si vykopali, budú orientovať o štyri alebo o osem rokov.

Aký je váš vzťah s Robertom Ficom?
Robert Fico odchádzal z SDĽ v čase, keď som k nej ja začal inklinovať. Bolo to okolo roku 1998. Nikdy som s ním nesedel za jedným straníckym stolom. Ako riaditeľ týždenníka Slovo som s ním robil jeden alebo dva rozhovory, kde presvedčivo kritizoval SDĽ za to, za čo som ju kritizoval aj ja. Keď sa o pár rokov zlučovala SDĽ, ale aj SDA so Smerom, nezúčastňoval som sa toho, lebo moje politické presvedčenie bolo sociálnodemokratické a Fico v tom období paradoxne tvrdil, že on tak naľavo nie je. Ľudia zo Strany európskych socialistov sa ma vtedy pýtali, čo je to za človeka.

Čo ste odpovedali?
Že Smer nie je založený na ideologickej, ale na marketingovej báze a že až na pár výnimiek to ľudia v Smere so sociálnou demokraciou nemyslia tak vážne, ako by si v Strane európskych socialistov mohli myslieť.

Čiže keby ste sa stretli s Robertom Ficom na ulici, pozdravili by ste sa, ale známi nie ste?
Nie. Neexistuje žiadna platforma, kde by sme sa mohli spolu stretávať. Intenzívnejšie sme sa spolu bavili len raz na sneme Českej strany sociálne demokratickej. Inak som ho stretol možno desaťkrát v živote.

O Martinovi Filkovi ste hovorili ako o človekovi, ktorý mohol byť lídrom Progresívneho Slovenska. Veľa sa však hovorí aj o Andrejovi Kiskovi. Je to len bratislavská fáma? Ako dobre sa s ním ako Popradčan poznáte?
Andrej Kiska veľmi často navštevuje aktivity, kde som aj ja. Dobročinné podujatia či akcie na podporu mladých podnikateľov. Stretávame sa teda pomerne často, ale nie je to v rovine, že by sme „kuli pikle“, ako by niekto na základe bratislavských fám mohol usudzovať.

No tie reči isto počúvate – veď už aj premiér Fico hovorí, že Kiska chystá vlastnú stranu.
Veľmi by ma zaujímalo, aká tá strana Andreja Kisku bude. Naozaj si netrúfam predvídať, ako sa prezident bude rozhodovať v období pred ukončením svojho mandátu, no myslím si, že hrá inú ligu, ako hráme my.

Tykáte si s prezidentom?
Tykáme. Myslím si, že si Andrej Kiska tyká s 95 percentami ľudí, ktorých stretne. Je to veľmi sympatické a svojou bezprostrednosťou si získava veľmi veľa ľudí. S Robertom Ficom si vykám.

Bol Peter Kažimír človek, ktorý mal vplyv na to, aby vaša firma Neulogy Ventures spravovala aj eurofondové peniaze?
Nie. Peter Kažimír nebol tým, kto robil tento výber. Robil ho Európsky investičný fond. Navyše išlo o peniaze, ktoré síce boli eurofondového charakteru, no pridávali sa k peniazom od súkromných investorov za rovnakých podmienok.

Skúste teda vysvetliť, ako to je s vaším spravovaním peňazí z eurofondov.
Reprezentujem firmu Neulogy Ventures, ktorá spravuje fond JEREMIE (Spoločné európske zdroje pre veľmi malé až stredné podniky – pozn. red.). Okrem nás Európsky investičný fond na tento účel vybral ešte jednu firmu a všetko prebehlo na základe extrémne náročného a dlhého výberového procesu, ktorý trval dva roky. Vylučujem akýkoľvek politický tlak. Dokonca som počul, že vzťahy medzi Petrom Kažimírom a Európskym investičným fondom nie sú najlepšie.

Ivan Štefunko. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ivan Štefunko. Foto N – Tomáš Benedikovič

Laicky teda: existuje balík eurofondových peňazí, ktoré sú určené na investície do startupov, Európsky investičný fond vyberal subjekty, ktoré ich spravujú, a vy ste jednou z dvoch takýchto firiem.
Áno. S dodatkom, že nespravujeme len verejné peniaze. Tie sú lákačom pre ďalších súkromných investorov, ktorí za presne takých istých podmienok vstupujú do jednotlivých projektov. Máme 40 investorov. Jedným je štát, jedným rešpektovaná banka a zvyšných 38 investorov sú súkromné osoby s nepriestrelným morálnym profilom. Ide o zakladateľov najväčších technologických firiem na Slovensku.

Kto tam je?
Je na ich rozhodnutí, či chcú zverejniť svoje mená. No nie je žiadnym tajomstvom, že tam sú niektorí zakladatelia firiem ako Eset či Sygic, alebo investori do Websupportu či Martinusu. Ide o ľudí, ktorí sa rozhodli neinvestovať do startupov po svojej linke, ale prenechali výber vhodných projektov nám. Investovali od 30-tisíc do pol milióna eur a teraz, keď sa budú distribuovať peniaze naspäť, ich budú dostávať v pomere, akým do tohto 26-miliónového fondu prispeli. V stredoeurópskom meradle sme dosiahli asi najlepší pomer súkromných a verejných peňazí.

Ako sa teda podarilo verejné peniaze zhodnotiť?
Myslím si, že okrem predaja strategického majetku, výberu daní a koncesionárskych poplatkov budú toto prvé peniaze, ktoré sa vrátia do štátneho rozpočtu, a nie som si vôbec istý, či s nimi rátajú.

Koľko je vo fonde verejných peňazí?
Okolo osemnásť miliónov eur z celkového balíka 26 miliónov. Ja som presvedčený, že nielen boli použité účelne a vytvorilo sa veľa pracovných miest, ale sa ešte aj vrátia, respektíve štát dostane viac, ako investoval.

Na ktoré tri firmy, ktoré Neulogy Venture podporilo, ste hrdý?
Som hrdý na firmu Vectary, ktorá prišla s konceptom 3D vizualizácií cez on-line prehliadač, kde sa naša investícia zhodnotila takmer šesťkrát. Veľmi som hrdý aj na firmu CropTech, ktorá z košického laboratória umelej inteligencie vytvorila hardvérový regulátor kyslosti, osvetlenia a vlahy v poľnohospodárstve, a budú súťažiť o agroinováciu roka. A hrdý som aj na prešovskú firmu Seak, ktorá vie veľmi špecifickým spôsobom regulovať osvetlenie v obchodných domoch a priemyselných centrách; svojou technológiou konkuruje gigantom ako Osram či Philips.

Na ktorej z vašich starších firiem ste najviac zarobili? Piano, Pelikan.sk?
Treba povedať, že ja som podnikateľ, ktorý svoje peniaze reinvestuje. Keby ste sa ma spýtali, koľko mám na účte, odpoviem, že toľko, koľko priemerný Slovák so svojimi úsporami. Všetky svoje prostriedky som investoval do fondu Neulogy Ventures. No najviac sa asi zhodnotil môj podiel v Pelikane.

Hovorí sa, že na Slovensku je veľa peňazí, ale málo čistých. Je to hlúposť?
Neviem súdiť čistotu peňazí. Stáva sa, že sa niekto s niekým objaví v obchodnom registri, novinár zbadá nejaké spojenie a vyvodzuje z toho závery. No v skutočnosti môžete byť vo firme aj s niekým, s kým ste si v nej byť neželali. Obchodné podiely sú transferovateľné. Preto hovorím, že otvorené dáta musia byť aj vysvetľované. Práve preto nemám pocit, že je jednoduché súdiť čistotu peňazí, napríklad na základe vzťahov v obchodnom registri. Na to treba nejaký ďalší analytický element.

Urobili ste v biznise niečo, za čo by ste sa museli hanbiť?
Dobrá otázka. Myslím si, že som mal niekedy dať väčší podiel niekomu, kto firme pomohol, a potom to už nešlo. No to nie je hanba, to je skôr ľútosť. Nie som si vedomý, že by som urobil niečo, čo by bolo zámerným podvodom. No biznis je trochu niečo iné ako politika. Biznis je kreatívna záležitosť, idete až tam, kam vám zákon dovoľuje. Niekedy sa môže stať, že sa až neskôr niečo ukáže ako neetické, napríklad na základe inej sumy informácií, ktorú ste predtým k dispozícii nemali. Aj preto som sa v minulosti zastal podnikateľov, ktorí boli pranierovaní iba za to, že sa s niekým objavili v obchodnom registri. To sa stáva často, a môže sa to stať aj mne.

Ivan Štefunko. Foto N - Vladimír Šimíček
Ivan Štefunko. Foto N – Vladimír Šimíček

Veľa podnikateľov vraví, že práve toto je dôvod, prečo majú nedôveru k novinárom. Naozaj je to také vážne?
Robil som novinára, práve preto by som vám chcel poradiť, aby ste si k čistým faktom vždy pýtali aj vysvetlenie. Lebo ako sa hovorí, kým sa pravda vyberie na cestu, lož obehne polovicu sveta. Aj preto je také ťažké angažovať slušných podnikateľov do politiky a verejného života, lebo nechcú byť spájaní s vecami, ktoré sa tu robili povedzme v 90. rokoch. Pritom ľudia, s ktorými dnes komunikuje združenie Progresívne Slovensko, majú desaťkrát pohodlnejší život, než keby boli v politike.

Poznáte podnikateľa, ktorý ma ozajstnú fabriku? Lebo výčitka voči rozmýšľaniu vás a vašich známych z prostredia digitálnej, respektíve startupovej sféry môže byť, že nepoznáte väčšinu slovenskej ekonomiky.
Poznám, zúčastňujem sa mnohých akcií, kde sa stretávajú podnikatelia, aj z výrobnej sféry. Aj preto sa snažím vysvetľovať, že ekonomická regulácia by tieto dva typy ekonomík mala oddeľovať. Pracovné právo vo výrobe by malo byť menej flexibilné, to znamená, že záväzky voči zamestnancom by mali byť tvrdšie, ako by mali byť záväzky voči ľuďom v digitálnej ekonomike. Vyplácať odstupné programátorovi je zbytočné, lebo aj podpriemerný programátor si dnes rýchlo nájde veľmi dobrú robotu. Ľudia, ktorí žijú v regiónoch s veľkou nezamestnanosťou a pracujú vo fabrikách, by mali byť chránení oveľa viac. Problém toho, keď sú tieto životné situácie na jednej úrovni, je ten, že sa to spriemeruje.

Mali by mať živnostníci nižšie odvody?
Živnostníci by nemali byť favorizovaní pred zamestnancami. Najväčšie odvody v tejto krajine platia zamestnanci, aj keď sú to zároveň ľudia, ktorí na Slovensku zarábajú najmenej. Odvodový a daňový systém treba znovu premyslieť. Osobne si nemyslím, že menšia daň z dividend je tragédia, no zároveň som presvedčený, že niektoré dane z práce, kam radím aj odvody, by sa mali špeciálne pri zamestnancoch znížiť.

Klasická otázka z pravo-ľavého delenia politického spektra: má minimálna mzda význam?
Minimálna mzda je potrebná, a to najmä v krajine, kde sa využíva vo veľkej miere. Ak je veľká časť ekonomiky šedá a ľudia využívajú minimálnu mzdu ako nevyhnutné zlo, aby aspoň nejakým spôsobom platili odvody, je minimálna mzda dôležitá. Je to jedna z posledných ochrán a ja si nemyslím, že bráni zamestnanosti. Veľká časť priemyslu ťaží z našich malých miezd. Keď Slovensko takéto fabriky pred pätnástimi rokmi lákalo, malo myslieť aj na to, ako v nich zvyšovať pridanú hodnotu. To sa nestalo. Máme tu veľa priemyslu, prezentujeme to ako úžasnú vec, ale ľudia tu nerobia na pozíciách, ktoré by neboli nahraditeľné niekým iným v lacnejšej krajine.

Sú na Slovensku nízke platy?
Sú veľmi nízke.

Kde je chyba?
V tom, čo som povedal. Štát nie je schopný podporovať vyššiu pridanú hodnotu v priemysle, ktorým sem lákame. Navyše je pre politikov jednoduchšie strihať pásku na fabrike, kde sa vytvorí tisíc pracovných miest, ako niekoľko mesiacov robiť na podpore tisícky ľudí, ktorí by sa osamostatnili a samozamestnali, a časom by možno každý z nich ponúkol dve miesta aj pre svojich kamarátov. Vidím to aj v médiách. Akoby sa u nás stalo hrdinským činom, ak nejaký podnikateľ po privatizácii nerozkradol fabriku. No až teraz si začíname viac všímať príbehy ľudí, ktorí si vytvorili svoj vlastný podnik. Či už je to pekáreň, alebo dizajnérske štúdio.

Kto môže za to, že nemáme vyššie platy? Mikloš alebo Kažimír?
Sú v tom obaja. Jeden naštartoval proces zahraničných investícií bez podmienok, druhý v ňom neurobil žiadnu zmenu.

Prekáža vám nálepka ľavičiara, ktorú od médií dostávate?
Ja som ľavičiar. Existujú skoro vedecké spôsoby a dotazníky, ako to určiť. V západnom slova zmysle vás to zaradí niekam medzi dve osy, jednu so škálou autoritatívne – liberálne názory, a druhú so škálou pravicé – ľavicové. Všetci ľudia, s ktorými sa momentálne dávame dokopy, sa pohybujú vo veľmi podobnom hodnotovom spektre. Niektorí sú päť milimetrov na pravicovej strane, niektorí päť milimetrov na ľavicovej. Ale dokopy máme k sebe bližšie ako mnohé strany, ktoré tu roky vládli v jednej koalícii. Napríklad s Michalom Trubanom máme názory na ekonomiku skoro podobné.

V akom zmysle?
Každý z nás si myslí, že treba platiť dane, lebo je to naša povinnosť, a treba ich využiť na lepšiu infraštruktúru, ale aj na udržanie sociálnej kohézie medzi rôznymi skupinami ľudí. Ani jeden nechceme, aby tu vznikali ploty medzi regiónmi alebo medzi chudobnými a bohatými.

V roku 2009 ste pre Týždeň povedali: „Som presvedčený, že klimatické zmeny sú silná ľavicová téma. To, že v Tatrách nie je sneh, nás poškodí oveľa viac ako to, či padnú chemické závody alebo nie. Preto si myslím, že by sa tým mal Fico zaoberať. Zaoberá sa úplne inými vecami.“ Je to naozaj tak?
Ja som z Tatier. Často svojim kamarátom vysvetľujem, že pre Tatry je dôležitejšie, aby prosperoval cestovný ruch založený na snehu, ako dotovať taký priemysel, ktorý na základe čísel už nemá budúcnosť. Trvalo udržateľná budúcnosť je pre mňa záväzok voči ďalším generáciám, v tomto ma moje otcovstvo naozaj zobralo.

Vašej skupine je už teraz vyčítané, že môžete byť ťažko zrozumiteľní. Už len svojím názvom – mnohí nerozumejú tomu, čo je to progresivizmus.
Intelektuáli nám vyčítajú, že nebudeme zrozumiteľní pre ľudí, no ja mám pocit, že sa s ľuďmi nikdy nerozprávali. Keď sa bavím s ľuďmi od Prešova po Bánovce, nemám problém s tým, že by mi nerozumeli. Keď sa ma niekto spýta, čo „progresívny“ znamená, vysvetlím to. Keď sa niekto volá Srdce, Slnko, Sieť alebo Skok, nikoho ani nenapadne pýtať sa, čo ten názov predstavuje.

Čo teda znamená slovo „progresívne“?
Niečo, čo sa nesnaží konzervovať aktuálny stav, len preto, že to tak robili naši otcovia a starí otcovia. Je to prúd, ktorý sa snaží prispôsobovať dobe, aby s ňou občania krajiny držali krok alebo mali navrch.

Ako sa chcú progresivisti správať, aby si dobre rozumeli s konzervatívnymi politikmi a mysliteľmi a dokázali spolu fungovať?
Konzervatívne správanie má na Slovensku oveľa väčšiu tradíciu a má dostatok sietí, ktorými sa šíri – od cirkvi až po médiá. Progresívni ľudia vedia svoje presvedčenie vysvetľovať názormi a činmi. A ako koexistovať? V každej krajine sú minimálne tri-štyri prúdy, ktoré vedľa seba bežne v parlamente fungujú. Paradoxne, Slovensko progresívne zastúpenie v parlamente nemalo už relatívne dlho.

Kto reprezentoval progresívny prúd v slovenskom parlamente naposledy?
Istá časť SDKÚ, ale v začiatkoch aj istá časť Smeru. Určite istá časť SaS a časť Mosta-Híd. Ale vždy to boli len isté časti. Všetky tieto strany chceli vždy byť všeobjímajúce strany, ktoré mali ambíciu osloviť Fera aj Joža, podnikateľa aj učiteľa. Preto si osvojili všetky možné hodnoty, aby sa tam našiel každý. No vo finále tieto strany neboli uveriteľné.

Nie je dnes v parlamente aspoň niekto, koho by ste považovali za blízkeho progresívnemu prúdu?
Myslím si, že Miro Beblavý je taký človek. Ale podľa mňa aj Peter Kažimír. V marazme individualít v tejto krajine tam patrí aj on. Určite je progresívnym človekom Andrej Kiska, Martin Poliačik, svojím spôsobom Lucia Žitňanská.

Od hodnôt k marketingu. Nebude o úspechu a neúspechu Progresívneho Slovenska rozhodovať to, či sa bude vedieť predať? Budete mať na to dostatočný tím?
Bavme sa o think-tanku a nie o politickej strane, lebo teraz je to naozaj think-tank. Myslím si, že máloktorá partia má taký silný tím, aký máme my. Je to mix veľmi zaujímavých dám a pánov, ktorí majú skúsenosti z rôznych sfér. Náš plán má niekoľko fáz. Prvú máme za sebou, urobili sme stretnutie so stovkou ľudí a predstavili sme sa. Stanovili sme si rozpočtové línie, ktoré chceme venovať ľudským zdrojom, a na tom teraz bude hlavný akcent. Keď budeme potrebovať ďalších zamestnancov, budeme ich najímať.

Z akých peňazí?
Progresívne Slovensko teraz financuje päť ľudí. Ja, Michal Truban, Michal Meško, Rasťo Kulich a Anton Zajac. Každý z nás dal doteraz 4-tisíc eur. Na základe rozpočtu, ktorý sme si schválili, venujeme aj ďalšie peniaze. Každý, kto do projektu dal finančné prostriedky, sa zaviazal, že z toho nikdy nebude chcieť nič mať. Skôr si uvedomuje, že mu to bude škodiť. Okrem toho sme si stanovili hranicu 200-tisíc eur, ktorú nesmie príspevok jedného človeka presiahnuť. Len preto, aby nebol žiadny človek, ktorý by sa cítil ako hlavný akcionár a mal pocit, že môže niekomu o piatej ráno zavolať a niečo riešiť.

Keby ste sa dozvedeli, že v júli 2017 sa majú konať predčasné voľby, potešili by ste sa, alebo by ste zostali smutný?
Bol by som rozpačitý, lebo by nastal stres. Ale berte to skôr ako pokus o úprimný žart. Keďže nie sme politická strana, tak sa na žiadne voľby, samozrejme, nepripravujeme. No myslím si, že organizačné schopnosti nášho tímu sa vedia prispôsobiť rôznym stresovým situáciám.

Aké máte vy osobne obmedzenia, ak sa bavíme o prípadnej účasti na kandidátke?
Mám obmedzenia, ktoré sa dajú vyriešiť. Ale každý človek má niečo. Ja mám zdravotné starosti, ktoré som vďaka rodine a priateľom úspešne prekonal, a ak si budem dávať pozor, všetko pôjde, ako má. Čo sa týka práce, mám záväzky, ktoré s radosťou a odhodlaním naplním, no nie je to nič, čo by sa nedalo zmeniť. Ja som sa nikdy nezaviazal niekomu darovať svoj život a každý, kto investoval do môjho fondu, vedel, že som človek, ktorý má väčšie než len podnikateľské ambície.

Zmenilo váš život, keď ste sa dozvedeli, že môžete zomrieť?
Jasné, lebo prišiel stres, čo mám ešte do konca života spraviť. Mal som práve veľmi čerstvo manželku a dieťa, snažil som sa teda dať dokopy život tak, že ak by sa niečo stalo, moja nová rodina tým neutrpí. A áno, zmenil som sa. Je také porekadlo, že keď nejde o život, nejde o nič. Dnes už strašne veľa vecí beriem s väčším nadhľadom, ako to bolo kedysi.

O Progresívnom Slovensku sa píše ako o projekte Ivana Štefunka…
… a to ma strašne mrzí.

Nesedí to?
Mrzí ma to, lebo je to projekt minimálne ôsmich ľudí, ktorí sú teraz v správnej rade, a ďalších desiatok podporovateľov. Budem sa veľmi snažiť presvedčiť novinárov, aby sa okrem mňa na združenie pýtali všetkých ľudí, ktorí tam sú.

Kto z týchto ľudí je pripravený na to, aby sa o tri roky stal premiérom či vicepremiérom?
Rovno na premiéra sa chcete pýtať? Nemôžeme keď tak zostať aspoň pri ministroch? Ministri môžu byť všetci, aj keď je to stále občianske združenie. Byť premiérom či vicepremiérom si vyžaduje extrémnu dávku obety a sily. Minimálne štyria ľudia sú schopní byť lídrami. Či už Ivana Molnárová, Rado Pala, Mišo Truban, alebo o pár rokov Miša Jacová. A asi by som mal spomenúť aj seba.

Ivan Štefunko (39)

Narodil sa v Poprade, dnes je známy najmä z IT biznisu. Stál pri vzniku webu Pelikan.sk, ktorý dnes patrí k najväčším predajcom leteniek. Podieľal sa aj na založení technologickej firmy Monogram či portálov Lekar.sk, Euractiv.sk a Energia.sk. Potom pôsobil vo firmách Neulogy a Neulogy Ventures, kde novým startupom pomáhajú s rozbehom.

Ešte pred kariérou v biznise sa angažoval aj v politike. Vždy bol považovaný za ľavičiara. Viedol týždenník Slovo, bol členom Strany demokratickej ľavice aj lídrom jej mládežníckej organizácie, teda Mladej demokratickej ľavice. Po spojení väčšiny ľavicových strán so Smerom však viackrát najsilnejšiu vládnu stranu kritizoval.

Pred niekoľkými rokmi absolvoval vážnu operáciu hlavy. Zdravotné problémy ho inšpirovali k založeniu on-line portálu Diagnose.me, kde môžu pacienti priamo kontaktovať špecializovaných lekárov, bez ohľadu na to, v ktorej krajine sa nachádzajú.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Progresívne Slovensko

Rozhovory

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie