Denník N

Bývalý majiteľ Plusky: Mečiar nám ponúkal privatizovať tlačiarne, ale Dzurindu a Fica rešpektujem

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dva roky po predaji vydavateľstva Spoločnosť 7 plus Pente napísal jeden z jeho zakladateľov, Štefan Šimák, knihu o pozadí vydávania najúspešnejšieho týždenníka.

V knihe Nehovorte mi magnát Štefan Šimák prechádza postupne celú históriu vydavateľstva, ktorú postavili na ponovembrovom úspechu týždenníka Plus 7 dní. Opisuje aj napäté vzťahy medzi politikmi, vydavateľom, reklamnými agentúrami a redakciou. V rozhovore vysvetľuje aj to, kedy a ako vydavatelia robili kompromisy a prečo mal v minulosti Ivan Kmotrík v médiách imunitu.    

Ste hrdý na tých 25 rokov, čo ste viedli Plusku?

Takto som o tom nikdy neuvažoval. Dva roky po predaji vydavateľstva už mám však odstup a musím povedať, že z tej perspektívy pociťujem hrdosť na to, čo sa nám podarilo s Pluskou dosiahnuť.

Čitateľ vašej knihy musí mať pocit, že fungovanie Plusky prispelo k tomu, že demokracia na Slovensku prežila.

Áno. Bol to aj jeden z dôvodov, prečo som napísal knihu – aby sa na to pamätalo. Rok po predaji sa ma navyše zmocnil pocit, že mnoho špičkových ľudí z vydavateľstva odišlo a stráca sa pamäť toho, čo sa tu urobilo. Aj šéfredaktor Miloš Luknár napokon odišiel, sotva mu niekto podal ruku. V každom prípade, či sa to niekomu páči, alebo nie, Plus 7 dní zanechalo stopu v zápase o budúcnosť Slovenska a jeho dnešnú demokratickú podobu. Tak to bolo aj v boji s mafiou, pri večnom rozkrádaní a pri postoji voči Mečiarovi.

Pre predaj vydavateľstva Pente ste sa rozhodli až po tom, čo aj šéfredaktor Plus 7 dní Miloš Luknár s ním súhlasil, čím získali redakcie akúsi garanciu, že sa smerovanie zásadne nezmení. No pán Luknár napokon po roku z týždenníka odišiel tiež…

Úvahy o predaji vydavateľstva sa ťahali od roku 2007. So spoločníkom Jožom Dukesom sme chápali, že do digitálnej éry už nie sme. A Luknár v tom bol vlastne s nami, preto sme web rozvíjali dosť stereotypne. Ale bola tu už aj iná spoločenská situácia ako tá, v ktorej sme začali vydávať Plusku. Myslím, že dnes sme normálna krajina. Fico je v porovnaní s európskymi lídrami, a to už nehovorím o Poľsku a Maďarsku, štandardný európsky politik. Na rozdiel od minulosti už nežijeme v krajine, v ktorej by sa rozhodovalo o základných veciach. Luknár v krízových situáciách vždy zareagoval bez mihnutia oka, vždy sa postavil na správnu stranu. V tom sa Pluska mohla na neho spoľahnúť. Preto potom dokázal uspokojiť aj veľa čitateľov, ktorí v zložitých situáciách stáli o jej radu, o jej názor. Aby ste pochopili Luknárovu výnimočnosť, skúste nájsť niekde inde v Európe šéfredaktora, ktorý 25 rokov viedol taký významný týždenník.

Ale pri predaji vydavateľstva nebol spoločníkom, nezarobil tak, ako napríklad vy. Aj v knihe vysvetľujete, že mal ponuku stať sa spoločníkom, ale Luknár ako začínajúci šéfredaktor týždenníka uprednostnil redakčnú nezávislosť.

Počul som aj úvahu, v ktorú neverím, že Miloš nemal dosť odvahy stať sa spoločníkom a tiež investovať peniaze do nového týždenníka. Je možné, že nemal peniaze, ale skôr si myslím, že chcel byť šéfredaktorom bez ďalších záväzkov. Na začiatku nás všetkých najmä lákalo robiť slobodnú žurnalistiku po novom, vôbec sme o tom neuvažovali cez peniaze. A hoci na začiatku sme mali šťastie, po prudkom štarte sme mali aj obdobia, keď sme rok-dva takmer nemali na výplaty. Ak za sebou nemáte niekoho, kto vám zaručí prítok peňazí, také obdobie pri vydávaní novín skôr či neskôr príde. Dosť na tom, že hoci sa Miloš Luknár nikdy nestal spoločníkom, rozlúčili sme sa s ním tak, že je slušne zabezpečený.

V knihe píšete, že štátne firmy vám občas dávali inzerciu aj podľa toho, či ste politikov hnevali alebo nie. Za Ficovej vlády sa potom už podľa vás občas stávalo aj to, že súkromné firmy sa báli u vás inzerovať, aby si nepohnevali politikov. To naozaj bolo až také zlé?

Realita vydavateľa je, že buď dostane z inzercie dosť na to, aby uživil vydavateľstvo, alebo to môže zavrieť. Aj Štefan Hríb napokon predal mnoho predplatného Pente, aby mohol zachrániť vydávanie .týždňa. My sme mali na začiatku šťastie v tom, že tých peňazí nebolo treba veľa. A po pár rokoch sme sa postavili tak na nohy, že sme už mohli byť sebavedomí. Pamätám sa, ako raz prišiel riaditeľ reklamnej agentúry a naduto nám povedal, že ak v útokoch na HZDS nepribrzdíme, tak z Donaru nedostaneme inzerciu. To slovo aj dodržali. Bolo to tvrdé, ale prežili sme. Keď potom prišiel Fico, vedeli sme, že s ním prídu sofistikovanejší moderní ľudia a že sa to už nebude robiť ako za Mečiara a neprídu priamo vydierať. Ale vždy to nejako funguje. Zoberte si napríklad mobilných operátorov, Slovnaft či iné podobné veľké firmy. Väčšinou je nejakým spôsobom do ich obchodov zapojený štát a potrebujú s ním byť zadobre. Vo chvíli nejakého závažného vyjednávania sa im zdá normálne, že zavolajú do agentúry a povedia, aby dali menej reklamy Pluske. Skrátka, nechcú provokovať.

Vy vlastne hovoríte, že ľudia ako Majoroš, Lančarič ci Világi sú ochotní robiť také kompromisy…

To neviem, ale viem, že sú to všetko veľké osobnosti, ktoré si hocikto nenatrie na chlieb. Ale keď rokujete o niečom veľkom, a druhá strana vám povie, aby ste neprovokovali napríklad inzerátmi v nejakých novinách, tak povedzme na pol roka hodíte spiatočku. Všetci sa správame pragmaticky, netvrdím, že práve títo traja ľudia nejako poškodili Plusku, ale vo všeobecnosti sa to takto dialo. Firmy nechcú ísť do súbojov, politici sa menia, ale firmy ostávajú a chcú mať pokoj. Pre nás, našťastie, sa to však často dialo napríklad tak, že niektoré firmy stiahli inzerciu z týždenníka, ale presunuli ju napríklad do mesačníkov, kde tiež fungovala, ale nebola tak na očiach politikom.

Fico sa zmenil?

V posledných rokoch sme mali vo vydavateľstve veľké debaty o Ficovi. Najmä s Dukesom a Luknárom. Môžem mať dnes výhrady v tom, ako sa Fico správa napríklad v kauze Bašternák, ale v princípe musím povedať, že ako politik sa správal štandardne. Bolo viacero situácií – keď prišla kríza, alebo keď sa rozpadla pravica, keď tvrdá ruka, ktorú mal Fico v Smere, bola Slovensku na prospech. Ako krajina sme vtedy neupadli do chaosu. Mohol by som, samozrejme, aj dlho hovoriť o tom, čo všetko by som na jeho mieste nerobil. Že by som sa napríklad nenechal tak vytočiť, aby som nadával na novinárov. Ale viem si predstaviť, že my novinári dokážeme niekedy veci prehnať, aj napísať voloviny, napríklad o tuneli na úrade vlády či novom veľvyslanectve v Bielorusku.

Vyzerá, že dvojicu Dzurinda a Fico rešpektujete, Mečiara nie.

Jednoznačne. Dzurinda zohral pre Slovensko nesmiernu úlohu, hoci dnes vidíme skôr to, že sa nedokázal dištancovať od ľudí, ktorí mu kazia meno. Tú istú chybu teraz robí aj Fico. Dzurinda však šiel po podstate, dostal Slovensko tam, kde ho mal dostať. Fico potom nastúpil do čistého vlaku, ktorý mal jasný smer. My s Dukesom sme sa s Ficom stretli. Napríklad, keď bola situácia aj premiérovou vinou taká neúnosná, že novinári si kopli do predsedu vlády, kedy si práve zmysleli. On sa správal rovnako. Povedali sme mu, že ak je nejaký novinár podľa neho idiot, nech to povie, je to jeho vec, ale nie aby rozprával, že každý novinár je idiot. Aj to potom ako-tak fungovalo. Jeho pobočník Erik Tomáš na nás párkrát niečo skúsil, ale premiér držal slovo a už plošne neútočil. My ako vydavatelia sme nikdy neboli voči Ficovi principiálne nepriateľsky naladení. To sa samozrejme nedá povedať o redakcii. Ale viem to pochopiť. Keď vám niekto surovo opakovane nadáva do debilov, prirodzene reagujete. A z každej maličkosti potom v novinách robíte drámu.

A keď sa Ficovi spolupracovníci vyhrážali rodine vášho syna, že unesú dieťa?

Vyhrážali sa nám, ale som presvedčený, že Fico o tom nevedel. Vážim si, že prišiel, keď som mu vtedy zavolal. Samozrejme, že sa bránil. Nemohol predsa povedať, že má aj sponzorov, ktorí sú schopní všetkého. Ale opakujem, dôležité je, že o tom zrejme naozaj nič nevedel a že možno to aj niekto zo synových kamarátov, ktorí nás varovali, trošku našľahal. V každom prípade, potom už bol pokoj.

Mečiar zašiel ďalej. On vám fakticky ponúkal úplatok. Navrhol, aby ste privatizovali tlačiarne.

Mečiar mal v hlave taký model a mal čo rozdávať. Vedel, že ak nám ponúkne fabriku za tri miliardy, ktorú potrebujeme, tak o tom aspoň porozmýšľame.

Keby ste sa boli vtedy dohodli možno aj s inými vydavateľmi a privatizovali tlačiarne či PNS, možno by to nedopadlo zle. Tak ako napríklad dnes rozprávame o Hatinovi ako o váženom podnikateľovi, tak by bolo odpustené aj vám, ak by ste to nerozkradli.

Rozmýšľal som o tom asi týždeň. Povedať, že nechcete tri miliardy majetku fakticky za nič, na to potrebujete pár večerov. V tom čase ešte nebol Mečiar tak jednoznačne vyfarbený. Ale vo chvíli, keď sa opýtal, ako by sme sa mu za to odvďačili, tak nám muselo dôjsť, že by to nebolo férové. Pretože čo už od nás mohol chcieť iné ako politickú podporu?

V knihe tvrdíte, že najväčšiu mediálnu imunitu v tejto krajine mal Ivan Kmotrík, lebo vlastnil aj tlačiarne aj distribúciu tlače, aj reklamnú agentúru a všetci vydavatelia sa ho preto báli?

Nepovedal by som, že sme sa ho báli, ale všetci sme vedeli, že Ivan Kmotrík ťahal za nitky. Na začiatku pomáhal Smeru, jeho camarilla bola vtedy všade, kde bol Smer. Oni sa potom od neho trochu odtiahli, ale stále mával pravidelné stretnutia s ministrami, s podpredsedami vlády, mal v politike vplyv. Nestrkal do toho peniaze zbytočne. Vplyv mal aj preto, lebo robil reklamu, mal podiel v najväčšej reklamnej agentúre. K tomu ste vedeli, že vám tlačí časopisy a takmer všetky distribuuje. Vedeli sme, že zajtra môže pokojne Plus 7 dní meškať dva dni, potom tri dni, ak si Kmotrík zmyslí. A vy s tým nič nemôžete robiť. Napísať o premiérovi, že niečo spackal, trvá len tých pár sekúnd, kým to naklepete do počítača, ale napísať niečo o Kmotríkovi, to už je celkom problém.

Aj ste niekedy šéfredaktorovi Luknárovi povedali, aby redakcia brzdila s písaním o Kmotríkovi?

Kmotrík nebol ten typ, ktorý tak provokoval, že by sa nedalo o ňom nepísať. Žil si vo svojom vlastnom svete a preto nebol až tak na očiach a novinári sa preto nedostávali do dilemy, či o ňom písať alebo nie. To nebol Majský, ktorý oklamal ľudí a ešte sa aj všade ukazoval a provokoval.

Keď pôjdete na svoje vinice pozrieť chlapov, čo tam robia, a budú rozprávať, že všetky médiá sú aj tak skorumpované, že majú svoje záujmy, že o mnohých sa boja písať, čo im na to poviete?

Nič. Oni sa o takých veciach nerozprávajú. Títo ľudia na vidieku, zvlášť na tom maďarskom, žijú úplne iný život. Vôbec sa o to nestarajú. Zaujíma ich, či bude jedenásteho výplata, či ste im pridali, a ako to vyzerá s hroznom. Nie, takéto problémy ako my tu, tam ľudia neriešia. Samého ma to prekvapilo. Ak by sa niekto predsa len pristavil pri tejto téme, ohradil by som sa pri úvahe, že všetky médiá sú skorumpované. Myslím, že skorumpovaný tu nie je nikto. Občas sme len urobili malý ústupok.

Hnevali sa na vás čitatelia, keď ste im nepísali po vôli?

Mali sme podrobné analýzy správania a názorov čitateľov. Vedeli sme, že ak 30 percent ľudí volí Mečiara, tak asi veľmi ťažko nás budú čítať s nadšením. Boli sme s tým viac-menej zmierení, hoci sme sa snažili vplývať trochu na redakciu, aby to nepreháňali, aby neupadli do jednostrannosti. Na druhej strane sme mali v začiatkoch voľné pole v tom, že televízie sa nedali pozerať. V mečiarovskej televízii šéfovala spravodajstvu nejaká Pravdová. Ešte tu nebola Markíza, nebola Jojka, a my sme z toho ťažili. V tom sme mali šťastie. Keď sme predávali cez dvestotisíc kusov týždenníka v priemere, každý čítali štyria ľudia, tak to bola miliónová sila. V podobnej situácii bol vydavateľ Sme. Preto ak chcel čitateľ objektívnu informáciu o Slovensku v tom čase, tak musel siahnuť po nás a Sme. Našťastie sme to nezneužili. Snažili sme sa nepliesť do politiky. Aktívni sme boli len, ak sa nám zdalo, že už musíme povedať názor. Bolo to napríklad vtedy, keď sme boli presvedčení, že mladého Kováča stĺkla SIS-ka, alebo keď sa rozhodovalo, či Slovensko vstúpi do EÚ. Vtedy sme sa ľuďom snažili povedať, že teraz sa rozhoduje o Slovensku.

V čom bol týždenník Plus 7 dní iný, že tak uspel?

Od začiatku sme mali predstavu, ako má vyzerať moderný, nový časopis a kam má smerovať Slovensko. Nechceli sme už tie klasické reportáže, ktoré sa dovtedy písali, bolo to treba robiť inak. Priniesli sme aj nové témy, nie všetky však uspeli. Ľudí napríklad nezaujímalo, keď sme písali o životnom prostredí. Potom prišlo obdobie mečiarizmu a svetoví vydavatelia, ktorí už boli v Česku, sa zľakli a na Slovensko nechodili. My sme tak dostali čas vyrásť oveľa viac, ako keby sme tu mali tvrdú konkurenciu od samého začiatku. Ale nielen my, aj Sme, aj mnohé priemyselné podniky mali čas pripraviť sa na príchod konkurencie. Ak by západní vydavatelia prišli na Slovensko skôr, tak by nás rýchlo roztrhali, ale dostali sme povedzme päť rokov k dobru, počas ktorých sme sa postavili na nohy a zosilneli. Všimnite si, ako sa teraz nemecké vydavateľstvo Bauer Media na Slovensku trápi s portfóliom, s ktorým je všade inde vo svete úspešné.

Časté písanie o majetkoch, o domoch, to bol zámer? Cielene ste šli po závisti?

Bola to jedna z nových tém. Neskôr sme dosť bojovali s redakciou, ktorá mala občas tendenciu to prehnať. Nehovorím to v zlom, rozumiem ich motivácii. Niekedy urobili vilu či rezidenciu aj z domu, ktorý mal na dedine hocikto čo len trocha úspešný. Tomu sa nedalo úplne vyhnúť. Máte uzávierku, nemáte čo dať na titulku, tak nafotíte nejaký dom známej osobnosti tak, aby vyzeral ako veľká vila. Ale nechcel by som to znevažovať, to sa stáva v každej redakcii. Princíp bol v poriadku, poukázať na majetky ľudí, ktoré nemali ako poctivo získať, na čierne stavby a podobne.

Kedy ste sa za Plusku hanbili?

V princípe som sa za Plusku nikdy nehanbil. Bol som však bezradný, keď sa vzťahy s Ficom dostali z obdivoch strán na neúnosnú úroveň. V knihe spomínam, ako bol Fico na futbale so synom, na chvíľu sa mu otočil chrbtom, my sme ho tak nafotili a napísali sme, že sa nevenoval synovi. A pritom sa dalo napísať, že vzorný otecko zobral syna na futbal. Aj to nás potom primälo, aby sme sa s Ficom stretli a rozprávali sa. Ak ide s právničkou, s ktorou sa korčuľoval na hrádzi, tak musí počítať, že to bude napísané, s čím v tomto prípade možno aj rátal. Ale všeobecne: Nikdy sme nenapísali niečo zásadné, za čo by sme sa potom hanbili.

Rozhodnutie robiť aj denník, nielen týždenníky a mesačníky, v knihe široko obhajujete. Ale naozaj by ste ho zopakovali?

Okrem Sme je to jediný nový denník, ktorý prežil. Denník N nerátam, to nie je klasický spravodajský denník. Naša smola pri Plus Jeden Deň bola, že sme nezačali o dva roky skôr, keď ešte vydavateľom bila karta. Ale určite to nebol zlý nápad. Moje a Dukesove osobné predstavy však boli iné. Dosiahli sme denný predaj až okolo 70-tisíc výtlačkov a chceli sme, aby to šlo obsahom bližšie k Plus 7 dní. Denník mal byť niekde medzi naším týždenníkom, Novým časom a Sme. Ale vymklo sa to, bola tam prevaha ľahkých tém, čo pretrváva dodnes.

Čiže keď hovoríte, že ste hrdý na Plusku, tak myslíte najmä týždenník.

Áno, ale za denník sa nehanbím. Len hovorím, že by som ho robil inak.

Kedy vám došlo, že sa tlačový trh rozpadá?

Na prelome rokov 2008 a 2009 sa stretli dve veci. Hypotekárna a finančná svetová kríza a s ňou prišli všetky tie nové vecičky: sofistikované mobily, iPady a všetky nové agresívne digitálne technológie, ktoré zaujali mladých. Obsah týchto nových médií sa sčasti sám napĺňal, akoby ani nepotreboval žurnalistov. Už nikdy sa po tomto tlačový trh nevráti na pozíciu, kde bol predtým.

Slabý web vo vydavateľstve ste chceli vyriešiť skokom, kúpili ste Centrum Holding a najali českých manažérov. Spätne sa to zdá ako správne riešenie?

Bolo už neskoro. Okrem toho ľudí, ktorí nielen rozumejú internetu, ale dokážu priniesť aj niečo nové, postaviť niečo ako Alza alebo Mall, tých je veľmi málo. Viete nájsť ľudí, ktorí sa orientujú, ale potrebujete ľudí, ktorí vedia urobiť niečo výnimočné. A takých sme na webe nemali. Keď sme od Američanov Warburg Pincus kúpili Centrum Holding a Atlas, ešte to ako-tak fungovalo, ale nezvratný úpadok bol jasný. Ich ľudia na internete nevedeli robiť obchody. Preto to aj predávali a my sme to zistili dosť neskoro. Splnilo sa nám len to, že sme sa stali na Slovensku skokom trojkou na spravodajskom webe. Obchodná a strategická časť tam však bola už prakticky mŕtva. Z našej strany to bol posledný pokus dať vydavateľstvu druhú nohu. Nevedeli sme to však ďalej rozvíjať. Keď som prišiel na poradu hocijakého časopisu, tak som vedel, o čom je reč, rozumel som tomu do podrobnosti. Ak som niečo povedal, tak všetci vedeli, čo tým myslím a že viem, prečo to hovorím. Ale keď som prišiel na poradu Centrumu, kde sedelo 60 ľudí, tak som sa cítil neisto. Už som nevedel vydať presnú inštrukciu, ako napríklad zmeniť obchod a potom to o mesiac skontrolovať. Preto sme sa to všetko rozhodli predať.

Haščák vás presvedčil, že nebude cez noviny robiť politiku. To vám stačilo?

Ak by sa tí chlapci rozhodli robiť otvorene a verejne politiku, dopadli by ako Pavol Rusko. My sme hľadali aj niekoho, kto má dosť peňazí na to, aby vydavateľstvo v prípade ďalšieho prehĺbenia krízy podržal, ak by malo problémy. Ale bolo tiež jasné, že noví vydavatelia nebudú mať sentiment udržiavať na doterajších pozíciách vo vydavateľstve ľudí, ktorí nebudú stačiť. S Jaroslavom Haščákom som sa stretol párkrát. Bolo jasné, že do vydavateľskej brandže nevstupuje náhodne alebo nepripravený. Mal všetko premyslené a vedel definovať nasledujúce kroky. Nie je to náhodný človek, hoci ako vydavateľ nemusí dopadnúť dobre. Po každom stretnutí som mal z toho chlapa čoraz lepší pocit. Videl som, že Penta podniká úspešne a vo veľkom v Čechách a Poľsku, nie je závislá od Slovenska. Haščák ma presvedčil, že majú záujem vydavateľstvo ďalej rozvíjať.

Pluska mala dva veľké okamihy rastu, počiatočný nárast a potom moment, keď získala ženské publikum.

Veľmi nám pomohol príbeh princeznej Diany. Ten pritiahol k nášmu týždenníku nových čitateľov, najmä ženy. Predaj sa nám v priebehu pár mesiacov znásobil. V tom čase televízie nemali spoločenské rubriky, Sme sa toho ešte štítilo, týždenník Život to robil po starom, tak sme sa toho chytili. Nebola to genialita, hľadali sme po Diane podobné témy a fungovalo to. Postupne sme tak zdvojnásobili počet čitateľov.

Čo vám na knihu povedal tretí spoločník Karol Bustin, ktorého tam viackrát kritizujete?

Nevidel som ho odvtedy, čo zobral peniaze za predaj vydavateľstva. Hoci predtým chodil do práce každý deň. Plusku sme riadili Dukes, ja a Miloš Luknár. Takto sme prežili 25 rokov.

Nie je trochu riziko dať teraz všetky peniaze do vína a zámku v Pezinku?

Samozrejme, že to je riziko. Hľadal som priestory pre zriadenie vinárstva a nakoniec cez jedného právnika som sa dostal aj k vinohradu, aj k zámku, kde sa v minulosti vyrábali 3 milióny litrov vína. Vinohrady sme začali rekultivovať minulý rok. Do celého projektu možno vložíme až 95 percent toho, čo som zarobil na predaji Plusky. Teší ma, že nikto z rodiny mi nepovedal Tatko neblázni.

Chcete, aby sa vám to vrátilo, alebo aby si to len zarobilo na seba?

Musí si to na seba zarobiť. Pivnice sú urobené veľkoryso tak, aby fungovali ďalších dvesto rokov. Bude tam aj vinárske múzeum. Na jar začneme rekonštrukciu horných poschodí zámku a na mieste bývalého zhoreniska vybudujeme hotel. V zámku obnovíme Pálfiovské apartmány a zriadime medzinárodnú galériu umeleckého skla. Netrápi ma, že sa mi tie peniaze nikdy nevrátia. Sám som si chcel potvrdiť, že to čo som robil dvadsaťpäť rokov, som nerobil pre peniaze. Pochopiteľne, teraz všetko zlaďujeme tak, aby sme na zámok nemuseli dlhodobo doplácať, a aby bol ziskový aspoň v prevádzke, a uživil mňa a moju rodinu.

Naozaj ste sa naučili piť víno ako novinár v Moskve, aby ste obmedzili vodku?

Navštívil ma tam ako spravodajcu generálny riaditeľ Česko-slovenského rozhlasu Ján Riško, ktorému som sa posťažoval, že sa tam upijem. Poradil mi prejsť na víno. Povedal, že Rusi si ma potom nebudú vážiť, ale zaberie to. Tak aj bolo.

Štefan Šimák (68)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Žurnalistiku vyštudoval v Bratislave, v rokoch 1982 až 1987 bol stálym spravodajcom Česko-slovenského rozhlasu v Moskve. Rozhlas opustil po tom, čo v roku 1990 s Jozefom Dukesom a ďalšími spoločníkmi založili týždenník Plus 7 dní.

V roku 2014, keď vydavateľstvo predávali Pente, vlastnili napríklad denník Plus 1 deň, týždenníky Plus 7 dní, Báječná žena, Šarm či mesačníky Záhradkár, Emma, Zdravie a webové portály Pluska.sk, Aktualne.sk, Centrum.sk a Atlas.sk.

Je ženatý, spolu so synmi v súčasnosti obnovuje Pezinský zámok, kde buduje centrum ich Zámockého vinárstva.

Svoj príbeh opísal v knihe Nehovorte mi magnát.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Dnes na dennike.sk

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie