Východniari ukázali Bratislave, ako na to: zakázali hazard a vytlačili ho z mesta
Zákaz hazardu v Sabinove sa začal príbehmi smrti dvoch závislých gamblerov.
Ani Bratislava, ani Košice, ani Banská Bystrica, ale východ. Sabinov bolo aj zostane prvým mestom na Slovensku, kde zakázali hracie automaty.
Keď prišli úradníci a podnikatelia z partnerského tureckého Čubuku na návštevu do Sabinova, museli ísť hrať do Prešova. Prehrali všetko, čo mali.
Organizátor petície za zákaz hracích automatov, dnes viceprimátor Sabinova Ján Fekiač (KDH), chodí spokojne po námestí v Sabinove a ukazuje. „Tu sú kostoly katolícke, tu evanjelické, tu socha Oscara. Tu boli automaty, aj tu, tam, skoro všade – už nie sú nikde,“ hovorí.
Nebolo to jednoduché
Rok 2011. Pri páde lietadla zahynul takmer kompletný tím hokejového tímu Lokomotiv Jaroslavľ vrátane Pavla Demitru, v súvislosti s eurovalom padla vláda Ivety Radičovej, na internete zverejnili prepisy nahrávok Slovenskej informačnej služby, známe ako kauza Gorila…
Nečudo, že v tom istom roku akosi zanikla správa o tom, že prvé mesto na Slovensku – vyše dvanásťtisícový Sabinov, kdesi na východe štyristo kilometrov od Bratislavy – zakázalo výherné hracie automaty.
Ján Fekiač vystúpil prvý raz s návrhom zákazu hazardu v Sabinove ešte ako poslanec v mestskom zastupiteľstve niekedy medzi rokmi 2009 a 2010. Keď novela zákona o hazardných hrách umožnila o rok neskôr obciam obmedziť hazard, predložil návrh všeobecne záväzného nariadenia. Po búrlivej diskusii poslanci schválili zákaz jednohlasne.
„Sabinov bol prvý, ale nebolo to také jednoduché, ako to vyzerá. Musel som presviedčať ľudí aj poslancov, že je to krok správnym smerom pre mesto. Stotisíc eur z hazardu, o ktoré mesto malo prísť každoročne, a aj prišlo, nebolo málo,“ rozpráva v reštaurácii, kde niekde nad hlavou na poschodí pred rokmi fungovala jedna z herní.
Oscarové mesto
Cesta do Sabinova nie je až taká strašná, keď si odmyslíte Donovaly a niekoľko kilometrov treťotriednych ciest pomedzi prevažne rómske osady. Miestami sa vám zdá, že ste v inom svete, a miestami strácate nádej, že rozbitá zablatená cesta pomedzi polia niekam povedie, ale viedla.
Potom míňate tabuľu s nápisom Víta vás oscarové mesto. Oscarové mesto môže byť Hollywood, ale na Slovensku len Sabinov.
Slávny oscarový film Obchod na korze (1965) s Idou Kamińskou a Jozefom Kronerom alias Tónom Brtkom nakrútili Ján Kadár a Elmar Klos priamo na námestí v Sabinove. Vlastne ho vyfúkli Humennému, pretože tamojšie korzo vylepšené hromadou socialistickej architektúry bolo nepoužiteľné.
Približne štyridsať rokov po vzniku filmu pribudla na námestí neďaleko kostola aj kovová socha Oscara. Dve tony a dva a pol metra železa by ocenení, ale ani zberači železa určite neodniesli.
Arizovaný obchodík s galantériou H. Lautmann – vdova zostal v Sabinove. Neďaleko je na drogérii s názvom Marilyn veľká fotografia Marilyn Monroe, informačné centrum je už však potom plné fotografií z nakrúcania Obchodu na korze.
Automaty pre samovrahov
Pokus zahrať si niekde na automatoch odkladáme o niekoľko hodín, lebo prišiel viceprimátor na dvadsaťpercentný úväzok a poslanec (dvadsať rokov) Ján Fekiač. Sprevádzal nás po centre mestečka a rozprával o hazarde. Na zákaze v Sabinove začal aktívne pracovať po tragédiách dvoch priateľov.
„Prehrali peniaze, zadlžili sa… Jeden sa otrávil plynom v aute a druhý sa zastrelil,“ hovorí.
Keď sa na chvíľu odmlčal, napadli mi príbehy dvoch abstinujúcich gamblerov, ktorých som osobne spoznal. Michal z Bratislavy mal v tom čase takmer štyridsať rokov. Po pokuse o samovraždu mu z končatín zostala len pravá ruka.
Stál na protézach a ochotne rozprával. Nepamätal si presne, koľko prehral v pokri, ale na dom a slušný život by to určite stačilo. Začal v devätnástich raz za mesiac, neskôr trávil v herni aj 24 hodín. Za štyri a pol roka závislosti stratil blízkych, stal sa bezdomovcom a nakoniec sa pokúsil o samovraždu.
„Myslel som si, že vlak je istota, ale, našťastie, nebola. Ľahol som si na koľajnice a po niekoľkých dňoch som sa zobudil v nemocnici. Pravú ruku mi zachránili, o ľavú a o nohy som prišiel,“ spomínal.
Pred štrnástimi rokmi ho dali dokopy v Kováčovej a na psychiatrii v Banskej Bystrici. Abstinujúci gambler si myslel, že je vyliečený – o osem rokov sa však k automatom vrátil. Za mesiac prehral 11-tisíc eur. Odvtedy znovu abstinoval.
Róbert z Banskej Bystrice prehral desaťtisíc eur, a tiež sa pokúsil o samovraždu. Abstinuje a k automatom sa už nevrátil.
Rómske Jarovnice už nehrajú
Sabinov má jednu svetelnú križovatku, najslávnejší obchod na Slovensku, prvenstvo v zákaze hazardu, ale aj vyše dvadsaťpercentnú nezamestnanosť. Politicky patria parlamentné voľby Smeru, komunálne nezávislým a KDH. V prezidentských dali Sabinovčania prednosť Andrejovi Kiskovi pred Robertom Ficom.
Ešte pred stretnutím s viceprimátorom Fekiačom sme si prešli mesto a urobili malý prieskum v uliciach. Prvá otázka znela, kde by sme si tu mohli zahrať na automatoch; druhá, ak nie tu, tak kde inde?
Odpovede na prvú otázku sú rovnaké. Mladý muž, pravdepodobne stredoškolák, hovorí, že v meste nikde. „Myslím, že ich zrušili, ale to už dávno.“ Ani netuší, kde inde by sme si mohli zahrať.
Muž okolo päťdesiatky prišiel z neďalekých Jarovníc. Vystúpil z oktávie a odporúčal najbližší Prešov. Vraj mu tam chodí hrať dcéra. „Ja ju len odveziem a čakám,“ vraví.
Pointu sme sa dozvedeli až neskôr od starostu Jarovníc Floriána Giňu. Od prvého januára aj oni zakázali hazard. Starosta odhaduje, že v obci s takmer stopercentnou nezamestnanosťou, kde žije 6500 ľudí, mohlo byť štyridsať automatov.
„Tam končili všetky sociálne dávky,“ hovorí starosta.
Žena s malou školáčkou nás tiež smeruje do Prešova. Hracie automaty sú vraj na stanici a v nejakom Maxe. Pre istotu povie, že tam hráva tiež. „Občas vyhrám, ale viac prehrám,“ smeje sa. Zaželá ešte šťastie v hre a odkráča.
Menej škôl ako automatov
Viceprimátor Fekiač rozpráva o tom, ako to vyzeralo v Sabinove pred rokom 2011. „Vyzeralo to tu hrozne. Pomaly v každom výklade svietili pútače na hracie automaty. Neviete si to predstaviť. Tu pri kostole stávali desiatky detí pred herňami a čakali na rodičov, ktorí prehrávali sociálne dávky,“ hovorí a ukazuje postupne na obchodíky. „Tu, aj tu, tam, všade boli.“
Asi sa mu zazdalo, že si to nevieme predstaviť, tak počítal. Šesťdesiatjeden hracích automatov a tridsaťštyri výherných videohier. Jeden prístroj na každého stého voliča v Sabinove. Všetkých základných škôl v piatich okresoch kraja Sabinov, Stropkov, Snina, Medzilaborce a Levoča je menej.
Spokojnosť so zákazom hazardu v Sabinove netrvala tak dlho. Najprv lobisti vypočítavali, koľko ľudí z herní príde o prácu, a pripomenuli aj stratené milióny pre obecné kasy. V roku 2013 Smer novelizoval zákon, ktorý ohrozil platnosť sabinovského nariadenia.
„Novela stanovila, že ak zákaz, tak oň musí požiadať petíciou minimálne tridsať percent oprávnených voličov. Viete, čo je to pozháňať 30 percent? Prišiel som za poslancami Smeru a povedal som im, že je to aj v ich záujme. Zbierali aj oni,“ spomína iniciátor petície Fekiač.
Tridsať percent v Sabinove znamená vyše tritisíc podpisov. Petíciu podpísalo 3500 ľudí, platných bolo vyše 3300 podpisov, čo je takmer toľko ľudí, koľko hlasovalo v komunálnych voľbách.
Zbierali všade. Pred kostolom po bohoslužbách, v školách, stánkoch a obchodoch. Len Ján Fekiač vyzbieral – odhaduje – päťsto, možno tisíc podpisov.
Sedí nad fasciklom s kópiami hárkov a ukazuje, kde si postupne zapisoval počty, ako pribúdali.
„Aha, 3170, tu 3300… Bol to boj s časom, ale stihli sme to. Nakoniec sme mali asi dvesto platných podpisov navyše.“
Sabinov využíva informátorov
Dnes nenájdete ani jeden hrací automat, skonštatoval spokojne viceprimátor a okamžite telefonoval šéfovi mestskej polície Martinovi Jurkovi, ktorý to potvrdil.
Tak sa náčelníka pýtame, kde sú hráči, či sa nepresunuli do čiernych herní. Martin Jurko s takmer absolútnou istotou tvrdí, že nie.
„Nevieme o čiernych herniach. Keby boli, zistili by sme to.“
Čierne herne by mali byť utajené, tak ako?
„Aj my máme svojich tajných informátorov, a keď ani oni, tak konkurencia by ich určite oznámila,“ odpovedal s rovnakou istotou, ako keď povedal nie.
Niektorí majitelia dnes už neexistujúcich herní skončili, iní si otvorili stávkové kancelárie alebo obchodujú s niečím iným.
V jednej zo stávkových kancelárií sa pýtame, čo sa stalo s hráčmi po zákaze hazardu. Mladý muž vychádza z údajov kancelárie. Tvrdí, že offline stávky poklesli o 50 percent a online stúpli o sto.
„Neskončili, presunuli sa,“ odpovedá na otázku.
Presunuli sa, a nielen na internet. Tí najchudobnejší plnia automaty a mestské kasy v okolí Sabinova. Do Prešova majú asi pätnásť kilometrov, donedávna chodili hrať aj do Jarovníc, blízko sú aj Lipany.
Päť eur za „paru sekúnd“
Záverečný pokus. Keďže sme nikdy nehrali na automatoch, otázka, ktorú sme si položili, bola, za aký čas človek vyhrá alebo prehrá päť eur.
Desať kilometrov, niekoľko minút a boli sme v Lipanoch. Herňu sme našli po približne dvoch opýtaniach a piatich minútach. Tma, dve miestnosti, asi desať automatov, možno aj viac, ale nedalo sa to zistiť presne, lebo sa odrážali v zrkadlách. V priestore boli štyria hráči, vedľa ďalší.
Usmievavej slečne, ktorá to tam mala pod palcom, sme povedali, že hrať nevieme, aby nám odporučila niečo jednoduché. Tri rovnaké obrázky v jednom rade mali stačiť na výhru. To nevyzeralo vôbec zložito, až na to, že na vašej šikovnosti čí rýchlosti nezáleží – všetko za vás urobí prístroj. Hovoriť o múdrosti pri téme hracích automatov by bolo nenáležité.
Po krátkej inštruktáži vkladáme päťeurovku do stroja a volíme počet centov, ktoré odráta za jedno stlačenie. Šťuk, šťuk, šťuk… žiadne rovnaké obrázky, koniec hry. Tak jednoducho, ako to vyzeralo, také to aj bolo.
Vonku na popoludňajšom slnku sa dá už len sumarizovať. Slečna v herni sa počas celej hry neprestala usmievať. Päť eur sú minimálne dve hodiny práce priemerného Slováka. Hra trvala kratučko, podľa slečny z východu „paru sekúnd“. V obidvoch prípadoch to znamenalo čistú stratu päť eur.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
