Denník N

Na Slovensku sme výrobkom ponechali názvy, ale charakter sme im zmenili

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Bývalý šéf Slovenskej obchodnej inšpekcie Albín Sladovník vraví, že sa o dvojakej kvalite výrobkov v EÚ vie desaťročia a nebyť médií, ktoré sa do nej obuli, táto téma by sa znovu stratila.

Šesť rokov bol šéfom Slovenskej obchodnej inšpekcie, teraz ALBÍN SLADOVNÍK na základe objednávky preveruje kvalitu výrobkov v obchodných reťazcoch. Vraví, že nadnárodný koncern dobre zastúpený lobistami v Bruseli môže na výrobkoch uvádzať, čo chce, a nič sa mu nestane, ale po malom „východnom“ výrobcovi vyštartujú kontroly. To, že sa o dvojakej kvalite potravín v EÚ hovorí už dva mesiace, považuje za úspech, no tvrdí, že pokiaľ sa spotrebitelia nenaučia čítať údaje na obaloch výrobkov, budú stále ťahať za kratší koniec. Kritizuje, že na Slovensku nerobíme nič pre to, aby sme ľudí v oblasti potravín vzdelávali.

Nakupujete v zahraničí? Ak áno, čo a kde?

V našej rodine nakupuje manželka. Ja pri vstupe do predajne začínam sledovať vyloženie tovaru, teplotné režimy, úplnosť etikety a podobne, a tak by som toho veľa nenakúpil. Ale nakoľko veľa cestujem, kupujem doplnkové veci – čokolády ako darčeky, keď sa dá, tak kozmetiku a iné drobnosti vo väčšine prípadov „na Západe“. Keďže som robil šesť rokov ústredného riaditeľa SOI a súčasne aj riaditeľa štátnej skúšobne na kozmetické výroby, tak som už vtedy na základe sťažností spotrebiteľov vedel, že kvalita u nás predávaných niektorých výrobkov je odlišná. Už niekedy v roku 1994 si začali spotrebitelia všímať, že keď boli na dovolenke napríklad v Španielsku a minul sa im telový krém a kúpili si na dovolenke taký, aký bežne používali doma, ten z dovolenky bol „iný“, lepší, fantastický. Najprv tú zmenu pripisovali účinkom mora a inej klíme. Kúpili si ten istý telový krém aj na Slovensku a bol iný, nevoňal, nepôsobil tak ako ten kúpený v zahraničí. Problém nám avizovali hlavne ženy. Ľudia si šetrili na dovolenku celý rok, aby si popri oddychu v zahraničí mohli nakúpiť aj kvalitné krémy, voňavky, pleťové masky, ktoré boli kvalitou a zložením iné ako na Slovensku, aj keď ich tu kúpili v značkových obchodoch. Robili sme laboratórne analýzy a zistili sme, že tie výrobky sú „trošku“ iné – síce vám neublížia, ale ani nepomôžu.

Ktoré výrobky ste vtedy testovali?

Tie, ktoré sa dali kúpiť u nás, a tie, ktoré nám doniesli spotrebitelia na porovnanie z Rakúska, z Nemecka alebo z dovolenky napríklad z Francúzka. Ktoré kozmetické značky to boli, si už naozaj za to obdobie nepamätám, je to už vyše 20 rokov, ale bolo ich veľa. A zaujímavé pre mňa bolo, že cenovo boli tie, ktoré sa predávali na Slovensku, identické s tými, ktoré sa predávali na Západe.

Čiže neplatí, že mali iné zloženie preto, aby boli pre náš trh lacnejšie?

Nie.

V ktorom roku ste ich testovali?

V rokoch 1995 – 1998. Už vtedy sme pomaly prichádzali na to, že máme problémy s výrobkami s dvojakou kvalitou a zložením. Veľa krachujúcich či sprivatizovaných fabrík v postkomunistických krajinách odkúpilo nadnárodné koncerny, urobili si tu „detašované“ pracoviská s výrobou pre chudobný Východ. No a účinných látok v krémoch na pleť, na telo, ale aj v saponátoch pre tento „východný“ trh nebolo toľko ako v tých určených na Západ. To, že „obchod“ bol schopný ich doviezť na Slovensko a predávať za tú istú cenu ako tie kvalitnejšie, je druhá otázka. Lebo nikdy nemôžete porovnávať kvalitu s cenou. Poznám veľa zložením kvalitnejších a zároveň lacnejších výrobkov, ako sú ich v médiách propagované luxusnejšie a drahšie verzie.

Albín Sladovník (62)

Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1991 – 1993 bol prednostom Okresného úradu Bratislava I., ďalšie dva roky vedúcim úradu na Najvyššom kontrolnom úrade. V rokoch 1995 až 2000 bol riaditeľom štátnej skúšobne pre kozmetické výrobky, v rokoch 1995 až 2001 bol ústredným riaditeľom Slovenskej obchodnej inšpekcie. Od roku 2001 vedie súkromnú firmu SKOR (Slovenská kontrola obchodných reťazcov), od roku 2002 je aj jej konateľom. Je aj predsedom sekcie pre kvalitu a bezpečnosť potravín Zväzu obchodu a cestovného ruchu. 

Stále platí, že cena výrobkov predávaných pod tou istou značkou, ale iného zloženia, u nás a v zahraničí je rovnaká?

Nevylučujem to ani teraz. Cenu robí dohoda medzi predávajúcim a obchodníkom. Ak predávajúci, to znamená výrobca, „pustí“ z ceny „dole“ napríklad 1,2 eura z dôvodu, že výrobok nie je až taký kvalitný a obchodník išiel s cenou na svoju pomyselnú „hranicu“, ale tiež si chce uplatniť svoju maržu, tak tých 1,2 eura pridá naspäť k finálnej cene výrobku. Tým pádom síce máme dve rozdielne kategórie výrobkov, jednu menej, druhú viac kvalitnú, ale ich cena je často rovnaká. Aj preto chodia nakupovať Slováci do zahraničia.

Sú ľudia ochotní za kvalitnejším tovarom cestovať do cudziny, aj keď je tam drahší?

Myslím si, že áno. A nie sú to len ľudia z Bratislavy a okolia. Za nákupmi do Rakúska sa chodí až z Trenčína. Ľudia kupujú kvalitnejšiu kozmetiku, pracie prostriedky, ale aj mäso a mliečne výrobky, čokoládu, nápoje, ovocie aj zeleninu. Radšej budú týždeň šetriť na sebe, ale na víkend si „odskočia“ do Rakúska kúpiť pre rodinu niečo kvalitné.

Od vašich prvých zistení o dvojakej kvalite ubehlo už 20 rokov. Prezentovali ste vtedy tie výsledky a dialo sa niečo?

Vtedy sme to nevnímali ako problém. Brali sme to tak, že sa stalo „len náhodne“, a že to nie je a nebude trvalý stav. Vychádzali sme z toho, že sem asi niekto doviezol jednu, alebo dve „várky“ takýchto výrobkov „na biznis“ a končí. Spotrebiteľom, ktorí podali podnet na kontrolu výrobkov, sme povedali, že mali pravdu, a poradili sme im, že si môžu nárokovať od výrobcu či predajcu vrátenie peňazí na základe našich zistení. Dozvedeli sme sa spätne, že zákazníčka išla do obchodu, uznali jej reklamáciu, vrátili peniaze, alebo jej ako odškodné dali dva výrobky navyše. Bola spokojná. V tom období boli slovenskí zákazníci v obchodoch „zažiadaní“ po darčekoch, a tak boli radi, že ak sa ozvali s reklamáciou, tak dostali dva-tri výrobky zadarmo ako darček.

Tri tie isté výrobky, na ktorých horšiu kvalitu sa sťažovali?

Áno. A boli spokojní, ďalej to už nikto neriešil. Nebolo to ako epidémia. Ale postupne, keď sa začali pred desiatimi rokmi testovať aj potravinárske výrobky, už bolo jasné, že tu niečo „nesedí“. Do rokov 2005 – 2010 nebol taký problém, lebo ľudia chceli len výrobky v krásnych obaloch. Doteraz u nás nemáme potravinovú gramotnosť, čo sa týka sledovania zloženia výrobkov uvedených na zadnej strane obalu. Od roku 1990 sme sa nenaučili čítať a pochopiť to, čo je na obaloch výrobkov napísané a čo to pre naše zdravie znamená. Kedysi sme tu mali takzvanú predtrhovú kontrolu, ktorú sme museli vstupom do EÚ zrušiť. Bez značky kvality CE nikto nemohol nič doviezť a predávať, bez analýzy v akreditovanom laboratóriu. Teraz sa vychádza zo zásady: všetko je bezpečné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Takže v potravinárskych výrobkoch máte 5 – 10 rokov farbičky, konzervačné látky, ktoré sa berú ako zdravé, ale keď sa preukáže, že nie sú, tak po 10 – 15 rokoch vydáme rozhodnutie, že ich zakážeme.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Príklad?

Mali sme v Únii potravinársku farbu E 128 červená 2G, ktorá sa používala do klobás, mäsových výrobkov a podobne. Súhlas s používaním tohto farbiva bol zverejnený v Smernici EÚ v roku 1994. Komisia EÚ v roku 2004 konštatovala, že táto farbička metabolizuje anilín a anilín je karcinógen, nedá sa vylúčiť genotoxický mechanizmus na zdravie ľudí. A tak sa táto farbička v roku 2007 Nariadením EÚ č. 884 pozastavila a nesmela sa už používať. Komisia EÚ zistila, že bola karcinogénna. Po 13 rokoch sme ju zrušili, ale nikomu sa nič nestalo. Lebo nikde sa nedávajú do súvislosti štatistiky, koľko ľudí ochorelo, či malo problémy, alebo umrelo pod vplyvom konzumácie istých karcinogénnych látok, ktoré boli v potravinách so súhlasom EÚ. To sa neskúma. Takže, ak dostanete karcinogénne ochorenie, tak je to preto, že ste mali na to predurčenie, alebo to robíte „naschvál“, lebo chcete odskúšať slovenské zdravotníctvo a nie je to v žiadnom prípade preto, že ste 13 rokov konzumovali mäsové výrobky ohrozujúce vaše zdravie a život.

Nedovolia si koncerny dávať na trhy v rôznych krajinách produkty tej istej značky, ale odlišného zloženia, aj preto, že vedia, ako ťažko sa dá preukázať súvislosť medzi tým, že ak použijú menej kvalitné prísady, tak sa ľuďom zhorší zdravotný stav?

V EÚ je krásne organizovaný chaos. Keď niečo chcete, musia s tým súhlasiť všetci. Ak chcete niečo analyzovať, máte tam lobistov, ktorí zabezpečia, že sa to neodsúhlasí. Lobisti tam nie sú na dovolenke, za peniaze svojich zamestnávateľov – nadnárodných spoločností ovplyvňujú prijímanie európskych nariadení a smerníc. Je to samozrejme legálne a upravené zákonmi. A keď sa zistí, že je nejaká farbička, konzervačná látka alebo prísada nebezpečná, tak sa to v EÚ danom čase „bude riešiť“. Čo im zabráni v tom, aby pokračovali ďalej? Vychádza sa z toho, že každá potravina sa považuje za bezpečnú, kým sa nepreukáže, že je to inak. Ak chceme niečo zakázať na Slovensku, potrebujeme súhlas všetkých členských štátov EÚ, lebo inak by to bolo obmedzovanie voľného pohybu tovaru.

A pre západné krajiny to nie je téma…

Presne tak, ich sa to netýka. Týka sa to krajín „druhej kategórie“.

Nie je to, že existujú výrobky dvojakej kvality hanba aj z pohľadu cudzincov, ktorí Česko, Poľsko, Slovensko navštívia a tu si počas pobytu kúpia menej kvalitné výrobky značky, ktorú poznajú z domova, podobne, ako si ich my kúpime na dovolenke pri mori? Len s tým rozdielom, že oni sú nemilo prekvapení z tých, čo kúpia u nás?

Nie je vylúčené, že delegátka sprevádzajúca skupinu turistov povie, aby tu nekupovali okrem suvenírov iné výrobky, lebo u nich sú kvalitnejšie. Tí zahraniční turisti, ktorí si to môžu dovoliť a prídu si tu užiť do našich rekreačných zariadení a hotelov, ak tu aj náhodu niečo kúpia, čo je obdobné výrobkom, ktoré majú aj na Západe, po dvoch použitiach to vyhodia a druhýkrát si do „batohu“ z domu pribalia aj ich výrobok. Mňa mrzí, že naši ľudia, ktorí odídu kupovať do zahraničia, idú preč aj s peniazmi, ktoré mali obiehať na Slovensku a dať prácu ľuďom u nás doma. Pritom aj peniaze z EÚ sa vracajú naspäť do bohatších štátov, lebo odchádzajú so zahraničnými nákupmi. Keď len každý desiaty Slovák pôjde von niečo nakúpiť, tak už tu nepotrebujem toľko predavačov v obchodoch, toľko ľudí v službách.

Iné zloženie Coca-Coly u nás a v Rakúsku sa dlhé roky obhajovalo výrobnými linkami, ktoré sú na slovenskom trhu prispôsobené izoglukóze. Už sa však výroba presunula zo Slovenska, nápoj sa k nám dováža, ale zloženie ostalo rovnaké. Čo na to hovoríte?

Každý výrobný závod nemá len jednu linku – má dve, tri, štyri, takže nie je problém pustiť jednu pre chudobných v niektorých štátoch, s odôvodnením, že my to chceme. Mňa ide rozhodiť, ak mi niekto z lobistami „ovplyvnených“ euroúradníkov začne vysvetľovať, že to sú chute nás Slovákov, a že také sme chceli. Ja sa na taký prieskum chutí nepamätám a na euroúradníkmi objednané „nezávislé“ prieskumy neverím. Pochybujem, že by ste aj vy povedali, že vám chutí niečo, kde nie je napríklad hruška, ale len farbička a aróma. My sme tu na Slovensku mali a máme vycibrené chute, všetko bolo na prírodnej báze a zrazu niekto povie, že tomu nerozumieme, lebo chceme niečo iné a nekvalitné. To je choré.

A čo zdôvodnenia, že aj za socializmu sa do kofoly dávala aj izoglukóza? A že my pijeme pravejšiu Coca-Colu, lebo takú, ako my, majú aj Američania, kým Nemci pijú inú?

Američania vyzerajú tak, ako vyzerajú, a Nemci vyzerajú tak, ako vyzerajú. Nehovorím, že je to z jedného výrobku, ale ak si štát na svojom území dokáže urobiť poriadok, tak každý, aj výrobca či predajca, si dá pozor, lebo štát má účinné prostriedky. A funguje to. No a ten štát, ktorý sa bojí ísť do rizika, aby ho náhodou niekto z EÚ „neprefackal“, má len to, čo má.

O dvojakej kvalite a zložení drogérie a kozmetiky pre rôzne trhy EÚ vieme dve desaťročia, o potravinách minimálne dekádu. Prečo sa to rieši až teraz? Prečo je to teraz vládnou agendou?

V poslednej dobe mám veľa telefonátov od tých, ktorí ma poznajú a blahoželajú mi k tomu, že sa mi podarilo dobre rozvíriť diskusiu o kvalite výrobkov, pretože to už hovorím najmenej 10 rokov. Vlani sa o tom začalo v odborných kruhoch hovoriť, nevie, ako sa myšlienka dostala na pôdu ministerstva pôdohospodárstva, ale pre mňa je rozhodujúce, že sa už konečne začalo niečo robiť. Médiá to správne nafúkli, že z nás v EÚ urobili ľudí druhej kategórie. No my na Slovensku nerobíme nič preto, aby sme ľudí v oblasti potravín vzdelávali. Máme desiatky organizácií na ochranu spotrebiteľa. Každý rok sa „bijú“ o peniaze od štátu, aby mohli ísť na semináre do zahraničia, sem-tam poradia nejakému deduškovi, ktorý sa na nich obráti, ale chýba mi veľký viditeľný spoločný projekt týchto organizácií na vzdelávanie spotrebiteľa, hoci aj s ministerstvom hospodárstva. Vo verejnoprávnych médiách som nevidel ani päťminútovú reláciu, ktorá by vzdelávala spotrebiteľov, okrem relácie Test. Keď hovorím o vzdelávaní spotrebiteľov, tak mám na mysli vzdelávanie zamerané na rôzne produkty napríklad: Mäso – čo si majú ľudia pri balenom všímať, ako ho správne doma skladovať, aké éčka sú pre nich neškodné, na čo si majú dávať pozor ľudia, ktorí majú alergiu, a podobne. Stačili by krátke päťminútové relácie na rôzne komodity a pre spotrebiteľa by sa aspoň niečo urobilo.

Prečo také relácie nie sú? Ministerstvá pritom dávajú peniaze do médií, napríklad na propagáciu značky Kvalita z našich regiónov.

Lebo na to nebola od nikoho objednávka a táto oblasť nemá „strechu“. ŠVPS je zastrešená ministerstvom pôdohospodárstva, Úrad verejného zdravotníctva ministerstvom zdravotníctva, SOI ministerstvom hospodárstva. Každý z tých úradov si raz za rok urobí svoju správu a predloží ju porade vedenia ministra, zhodnotí sa a urobí sa tlačovka. Spotrebiteľ sa z médií dozvie, že bol polámaný detský kočík, že nejaká hračka obsahovala ftaláty, veterinárna správa informuje povie, že našla červíky. Zdravotníctvo na svojej tlačovke povie, že treba prijať ozdravný program, lebo ľudia sú obézni, a podobne, minieme na to balík 11 miliónov eur. Ale keby každý z týchto kontrolných orgánov musel predložiť spoločnú jednu správu, napríklad na rokovanie vlády, čo urobili za predchádzajúci rok aj so stanoviskom rezortného ministerstva, tak by to malo úplne iný rozmer a vypovedaciu schopnosť. Aj pre vládu, aj pre spotrebiteľov. Bolo by možno ucelene vidieť, že napríklad kontrolované potraviny obsahovali zložky nepriaznivo vplývajúce na zdravie ľudí, a to má dopad na zdravotníctvo, lebo nám zas stúpol počet obéznych detí.

Kto by to mal zastrešiť?

Mne tam chýba na zastrešenie vláda. Ani jedno zainteresované ministerstvo to robiť nemôže, dozerať na dvoch svojich rezortných kolegov sa z ich pozície nedá. Alebo túto agendu pričleniť podpredsedovi vlády. Spoločné správy o kontrolách by sa mali mali prerokovať na vláde, prijať uznesenia a v prípade potreby by sa mali na mimoriadne kontrolné akcie vyčleniť aj finančné prostriedky. Na úrovni vlády by sa povedalo, že tieto tri body sú prioritou sledovania na budúci rok a z vládnej rezervy by sa na tieto akcie vyčlenili aj peniaze. Mohli by sa urobiť pre mimoriadne kontroly kombinované dvojice-trojice: veterinár, hygienik, inšpektor SOI s úlohou odkontrolovať vybrané prevádzky a výslednú správu predložiť na rokovanie vlády. Možno by sa niečo pohlo. Vláda by mohla v tejto oblasti dať úlohu ministrom kultúry a školstva, aby zabezpečili relácie na informovanie spotrebiteľa, ktoré by sa odvysielali pred správami, so zameraním, na čo si majú dávať pozor pri potravinách napríklad cukrovkári alebo alergici. Relácia by mala byť urobená štýlom pochopiteľným pre bežných ľudí, aby videli, že aj pre nich sa niečo pohlo. Lebo nebyť médií, ktoré sa teraz do dvojakej kvality „obuli“, znovu by sa táto téma stratila.

Vláda prerokovala akčný plán pre potraviny a výživu na ďalšie roky, ktorý mal snahu zozbierané dáta analyzovať a navrhnúť riešenia. Čo naň hovoríte?

Lekári hlásia, že školopovinné deti tlstnú, majú už aj kardiovaskulárne problémy, problémy s dýchaním, s cievami. Ale to sme zistili v rezorte školstva a zdravotníctva. Chýba nám príčinná súvislosť z rezortu pôdohospodárstva a to informácia, prečo sú tie deti obézne. Nemáme súbeh s tým, že veterinári nám môžu povedať, že v mäsových výrobkoch máme toľko a toľko umelých náhrad, farbičiek, konzervantov a podobne, a že napríklad týchto 17 výrobkov je z ich pohľadu najrizikovejších a môžu ovplyvňovať vývoj dieťaťa, ale aj dospelého človeka. A to sa už dostávame ku zdravotníctvu, ktoré by malo pružne zareagovať a riešiť spolu s potravinármi vzťah nekvalitných potravín a ich vplyv na zdravie detí, ale aj dospelej populácie. Niekedy mám pocit, ako keby sme to na úrovni štátu nevedeli robiť. Keď napríklad vidím českú stránku potravinynapranyri.cz, je mi ľúto, že naša republika reaguje niekoľko dní po tom, čo v Čechách už nedostatok verejne pranierujú. Pripadá mi to, ako keby sme sa hanbili za to, že máme nedostatky.

Ako by sa, podľa vás, dal problém dvojakej kvality výrobkov riešiť? Nedá sa asi predpokladať, že sa v Bruseli štáty zhodnú, že výrobcovia budú musieť dodávať výrobky rovnakého zloženia. Dá sa to dosiahnuť postihom? Alebo len vtedy, ak výrobca na obale deklaruje iné zloženie, ako je skutočne vo výrobku?

Sme v Európskej únii. Vieme dať pokutu predajcovi za to, že klame spotrebiteľa. Od výrobcu si to môže vymôcť, ak to má v zmluve. Ak má menej látok vo výrobku, ako deklaruje, to znamená že klame spotrebiteľa, môžeme mu „stopnúť“ túto šaržu výrobkov, ale nie celý objem. Ale len za tú šaržu môže dostať pokutu. Keď sa na jednej linke vyrobilo a prišlo na Slovensko 70 ton, môžete pozastaviť len kontrolovanú šaržu 1000 – 1200 kusov, ktoré ste našli na pulte, pritom ostatné môžu byť také isté, ale to by ste museli zopakovať skúšku a na to štát peniaze nemá. Ak chceme niečo zakázať, zákaz platí na území nášho štátu a pre našich, nie nadnárodných. Ak chceme niečo obmedziť, musia nám to schváliť v Bruseli a je jasné, že nám to neschvália. Môžeme povedať, že výrobky, ktoré majú ten istý obal, ale zloženie iné ako v zahraničí, budeme na našom území považovať za zavádzajúce a dozorné orgány ich budú nahlasovať a pozastavovať. Je už otázka na ústavných právnikoch, či je to možné, ale je to jedna z foriem „boja“ s nadnárodnými výrobcami. Lebo najväčší problém je, že obaly sú všade rovnaké, ale zloženie na obale na zadnej strane je napísané iné pre Západ a iný pre Východ. A keď to máte v šiestich jazykoch, písmo sa zlieva, zákazník si povie, že to jedol aj v zahraničí a tam to bolo chutné, tak si to kúpi aj na Slovensku. Ale medzitým, ako si povie, že to bolo hnusné, sa predali aspoň 4 milióny kusov.

O horšom zložení potravín na našom trhu sa hovorí v súvislosti s nadnárodnými koncernami. Nemôže sa stať, že sa zameriame len na ne, kým ľudia môžu výrobky s menším obsahom mäsa a väčším podielom náhrad konzumovať aj v domácich výrobkoch? A aj keď dajú prednosť domácej produkcii, môžu stále jesť menej kvalitné a klamané potraviny?

Ja som stará škola, v obchode robím 40 rokov. Šunka je pre mňa vždy kus prasaťa, ktorý sa vyúdi, visí v komore a odkrojím si, keď mám chuť. Keď bol prístupový proces do EÚ, ako ústredný riaditeľ SOI som debatoval s kolegami „zo Západu“, stále sa čudovali, o akých všelijakých názvoch šuniek sa bavíme. S úsmevom hovorili, že by sme to mali nazvať podľa skutočného zloženia: rozmágané mäso natlačené do umelého čreva. My sme totiž na Slovensku výrobkom ponechali názvy, ale charakter sme im zmenili. Tvárime sa, že je to stále to isté, ale nie je to to isté. Mäso nie je vždy mäso. Mäso v šunke sa skladá z mäsa, kde patrí aj mechanicky separované mäso a aj istý nepatrný podiel svaloviny. Slovensko vlani vydalo vyhlášku, v ktorej je stanovené, že najkvalitnejšia šunka bude mať až 16 % hmotnosti čistých svalových bielkovín, zvyšok je mäso, múka, voda a dochucovacie látky.

Môžu, podľa vás, porovnávacie analýzy zloženia potravín pomôcť lacnejším privátnym značkám? Aj ľudia, ktorí kupovali značkové výrobky, si totiž môžu povedať: načo mám za ne dávať o dve eurá viac, keď nie sú také, ako v zahraničí a v obchodoch sú lacnejšie obdoby a zložením ani nemusia byť horšie? A kúpia si ich za tú cenu tri?

Sme pri tom, čo robí EÚ. Poviem príklad: máme firmu Agrokarpaty v Plavnici – pestujú bylinky, ručne oberajú, robia čaje. No euroúradníci prišli na to, že ak títo podnikatelia z východného bloku budú označovať výrobky, že sú na priedušky, proti kašľu a podobne, tak koncern, ktorý nás euroúradníkov už dlho sponzoruje, nebude mať obrat, lebo to „čudo v sáčkoch“, ktoré predáva ako čaje, nikto nebude kupovať. Tak sa v nariadení EÚ zakázalo používať akékoľvek zdravotné tvrdenia, kým ich Brusel neschváli. A Brusel má čas, proces je pomalý. Totiž, ak zakážete „malým“ poctivým uvádzať na obale skutočnú funkciu čaju a môžete ho nazývať len tak ako veľký západný koncern nazýva svoje akože čaje, tak ho ľudia nekúpia. Mladá generácia to už podľa zloženia nezistí, na čo je vhodný ten-ktorý čaj. A spotrebiteľ si povie: prečo mám niečo kupovať napríklad za 3 eurá, keď taký istý „koncernový“ mám za 1,07 eura a môžem mať za tú cenu tri? Aj na jednom je kvetinka, aj na druhom. Pritom je jedno pravé, skutočné a druhé umelé s farbičkou.

Nie je to tak, že môžem napísať, na čo je vhodný, ale nemôžem na obal dať, ak budete piť tento čaj, uľahčí sa vám dýchanie?

Nemôžete dať na obal zdravotné tvrdenie, pokiaľ nie je schválené v zozname EÚ. Na priedušky, lebo to už je zdravotné tvrdenie. Ale my Slováci sa vieme vždy vynájsť.

Môže byť označenie prieduškový čaj, ale nie na priedušky?

Nemôžem dávať návody, ako obchádzať euroúradníkov a ich smernice, nebolo by to vhodné. Keď ste nadnárodný koncern dobre zastúpený lobistami v Bruseli, môžete uvádzať, ako chcete a čo chcete, nič sa vám nestane. Keď ste malý „východný“ výrobca, vyštartujú po vás kontroly.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Do akej miery by pomohol odstrániť z trhu menej kvalitné výrobky či produkty s iným zložením, ako majú v zahraničí, ich bojkot? V Česku tak pred časom vyzývali cez sociálne siete na bojkot piškót Opavia, keď sa ich výroba presunula do Poľska, zmenilo sa zloženie aj tvar výrobku…

Bojkot si viem predstaviť v Rakúsku, viem si to predstaviť v Nemecku, možno aj v Česku, v Maďarsku bez problémov, ale u Slovákov nie. Po roku 1994 sa každé tri-štyri roky modernizuje vzdelávanie na školách a máme tu univerzálne európske deti, ktoré už nepoznajú svoju krajinu a svoju históriu. Nemáme tu mladých oduševnených Slovákov. Môžu za to aj politici, keď deti vidia, že sa tu klame a kradne. Stretávajú sa s tým každý deň a preto nie sú hrdí na túto krajinu. Po dokončení školy idú do zahraničia, kde robia niečo iné, ako vyštudovali. No a tam, kde žijú v zahraničí, si kúpia aj kvalitné výrobky. Tí, ktorí majú hrdosť v sebe, t. j. stará generácia, žije na žobračenkách od štátu a sú radi, ak si niečo môžu kúpiť. Tí bojkot robiť nebudú.

V Česku si taký prejav spotrebiteľskej nespokojnosti viete predstaviť. Ale tam aj po bojkote piškót nedosiahli presun výroby, ani zmenu zloženia, len to, že sa na obale musela objaviť krajina pôvodu, ktorá tam dovtedy nebola. Je to úspech?

Akýkoľvek takýto ohlas v oblasti potravín je úspech. Už to, že sa o otázke dvojakej kvality dva mesiace hovorí, je úspech. To, že to médiá nenechajú spať, znamená, že si niekto musel uvedomiť, že tá téma je tu. Že aj tu žijú ľudia, ktorí majú svoje nároky, a nielen druhá kategória ľudí pričlenených len zo strategického dôvodu do EÚ.

Rieši sa podľa vás táto téma tak pomaly preto, že sa musí riešiť na úrovni celej Únie?

Poviem to na príklade ftalátov v hračkách. Už takmer pred 20 rokmi sa vedelo, že niektoré hračky, ktoré sa sem dovážali, obsahovali ftaláty a mohli byť potencionálne karcinogénne. Vytypovalo sa z nich asi 17 na vyškrtnutie zo zoznamu povolených látok. Bol veľký tlak na to, aby sa zakázali, lebo tieto hračky dávajú deti aj do úst. Zaujímavé bolo, že zo sedemnástich EÚ v prvej etape zakázala len 6, o rok neskôr tri. Číňania medzitým vyvinuli dokonalejšie látky a s úsmevom ťažkopádnu mašinériu EÚ obchádzajú. Ak máte deti, musíte im kupovať hračky pre psov. Psy vycítia v hračkách aj v potravinách ftaláty, karcinogénne látky, odmietnu ich a nepriblížia sa k nim.

Znamená to, že obľúbená hračka psa je vhodná pre deti?

Presne tak. Je to kruté, ale je to tak. S hračkami pre psov sa pokojne môžu hrať deti, nič im nehrozí. Je to pomaly tak aj s potravinami. Pred niekoľkými rokmi, keď v jednom štáte zvýšili ceny mäsa, o 11% poklesol nákup mäsových výrobkov. Ale čo je zaujímavé, že zhruba o 11% stúpol predaj mäsových výrobkov- salám pre psov a spoločenské zvieratá. Sú kvalitné a majú väčší obsah živín aj keď v inej kombinácii, ako potrebujú ľudia pre svoju výživu.

Nevnímalo sa nebezpečenstvo ftalátov v hračkách miernejšie aj preto, že ich prezentoval Greenpeace, organizácia, ktorú niektorí vnímajú negatívne pre spôsob, akým svoje veci presadzuje?

Oni sú dobrí, ale sem tam niektoré zistenia boli na hranici toho, ktorý koncern prieskum – zásah zaplatil a kto v ňom musel dopadnúť zle. Ale aj veľa ich zistení bolo skutočne pravdivých. No niektoré národné vlády sa k nim stavajú ako k nepriateľom. Ich štýl vyjadrovania je niekedy „svojský“. Preto sa na úrovni štátov používa systém: Povedali, ale neboli vypočutí. Darmo ich stanoviská uverejníte v médiách, ani rezort životného prostredia ani hospodárstva sa nimi zaoberať nebude. Keď sa bavíme o ftalátoch, máme ich aj v plastových fľašiach. Vieme o tom už aspoň 20 rokov. Vieme, že pri teplote nad 25 stupňov sa začnú uvoľňovať a prechádzajú do nápojov. Ale európska norma na skúšanie plastov a ich účinkov na potraviny je len do 25 stupňov. Laboratóriá vám síce urobia merania aj na 26-27 stupňov, ale výsledky nemôžete uplatniť na žiadnom súdnom procese, lebo norma je do 25 stupňov. Pamätám si, že pred dvomi-tromi rokmi upozorňoval v najväčších horúčavách hlavný hygienik spotrebiteľov, aby nápoje v plastových fľašiach uložené v autách neponúkali deťom. Ktorá mamička by vedome ponúkala deťom niečo, čo im mu ubližuje? No vidia na obale plastových fliaš s vodou jahôdky, vonia to po jahôdkach, žiadna jahôdka tam pritom nie je, je tam len farbička, kysličník, obyčajná voda. Keby tam bolo napísané, že týmto výrobkom ohrozujete vývoj dieťaťa, žiadna matka by to nekúpila.

Ak spomínate jahôdky, ktoré na obale sú, vo výrobku maximálne po nej voňajú. Posunuli sa pravidlá tak, že sa už nemôže na obale uviesť čokoľvek?

Áno, legislatíva sa posunula. Ale zase sme pri tom, že nevieme obaly čítať. Vidíme jahodu na obale, berieme to, lebo je to zdravé. Keď otočím na druhú stranu obalu, zistím, čo výrobok obsahuje: pitná voda 87 %, jablkový koncentrát, farbička, aróma jahody. Zistíme, že s prírodou to nemá nič spoločné. Označovanie sa zdokonalilo, už výrobcovia nepíšu jahodový, ale s prídavkom či s ochutením jahody. Alebo ďalší príklad: Všetci vieme, že vitamín C pridaný do nápojov je prchavý, aj keď je v uzavretej fľaši. Keď máte minerálku s vyobrazeným citrónom, to znamená s príchuťou a s označením, že obsahuje vitamín C, tak si ju kúpite. Zhruba po týždni tam však už nie je nič z vitamínu C – vyprchal. Aj z uzavretej fľaše „odíde“. Aby tam vydržal do konca dátumu spotreby, tak by sa do fľaše museli pridávať značné množstvá, ale to by už bola iná cena a možno by sa tieto nápoje stali nepredajnými.

Je v poriadku, ak sa to s tým, že tam vitamín C je, predáva, keď sa za týždeň niekedy ani nedostane fľaša minerálky na pult obchodu?

Keď ho výrobca vyrobí, vtedy tam je. Dátum spotreby na výrobkoch je vecou dohody medzi obchodom a výrobou. Výrobca urobí všetko preto, aby sa nápoj s vitamínom C čo najrýchlejšie dostal do skladov reťazcov či obchodu. A už je to problém obchodu, kedy ho dá na pult.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vaša firma robí monitoring kvality výrobkov pre obchodné reťazce. Ako ste prišli na to, že by o to mohli mať záujem a platiť za to?

Ešte za pôsobenia vo funkcii riaditeľa SOI, som v jednom štáte odkukal, že mali jedno centrálne štátne laboratórium a niekoľko menších súkromných inšpekčných spoločností, ktoré kontrolovali výrobky určené pre spotrebiteľov buď v mene predajcu, alebo výrobcu. A tieto spoločnosti označovali nimi kontrolované výrobky svojimi symbolmi, napríklad slniečkom. Zákazníci tak vedeli, ktoré výrobky boli odkontrolované a bola preverená aj ich kvalita a bezpečnosť. Jednoduchý systém bez nároku na štátny rozpočet. Tieto inšpekčné spoločnosti platili väčšinou predávajúce reťazce. Mali istotu, že pre svojich zákazníkov naozaj vedia ponúknuť kvalitu. Keď COOP Jednota vypísala výberové konanie, že chce preverovať svoje výrobky, už ako súkromný podnikateľ som doň prihlásil našu spoločnosť. Už 15 rokov pre COOP Jednotu štvrťročne preverujeme potravinárske aj nepotravinárske výrobky. Robili sme v minulosti kontroly aj pre Ahold, kým zo Slovenska neodišiel. Teraz takúto kontrolu nepotravinárskeho tovaru robíme v Česku pre predajne Albert.

Takže preverujete, či dovezené výrobky, ktoré dajú na pulty, sú bezpečné?

Áno. Preverujeme pre Alberty textilné výrobky, hračky, elektro výrobky, záhradkárske potreby. Máme dohodu, že kým nedáme súhlas, že vyhovujú, tak ho ani nedovezú na územie Českej republiky. A následne sa ešte po niekoľkých mesiacoch tieto výrobky preveria, či sú v poriadku.

Do akej miery má záujem reťazec si aj priebežne sledovať, či sa zloženie – kvalita výrobkov po čase nemení? Pretože sa stáva, že po uvedení na trh má isté zloženie a potom ho výrobca postupne mení, upravuje, uberá z kvalitnejších zložiek. Má záujem v takom prípade s tým niečo robiť?

V COOP Jednote je to v prípade výrobkov predávaných pod vlastnou značkou tak, že ak sa zistí odklon od zloženia, alebo kvality, obal ostane, ale výrobca sa zmení. A môžem povedať, že sa to stalo už veľakrát. Jedenkrát sa môže stať, že niečo výrobcovi „ujde“, ale keď sa kontrola zopakuje a zistí sa to opäť, ukončí sa spolupráca. Zmluvy sa podpísali na isté určité parametre a keď sa nezhodujú s tým, čo zistíme, tak sa spolupráca ukončí. Tento systém vnútornej kontroly, ktorý som odkukal z Kanady, je možno niekedy účinnejší ako ten skostnatený štátny ťažkopádny mechanizmus.

Mali ste už zadanie aj na kontrolu zloženia výrobkov nadnárodného výrobcu?

Nie, COOP sa zameriava na privátne značky a potom na niektoré výrobky, ktoré sa medializovali ako narušené, napríklad v Česku.

Čím sa dá vysvetliť to, že COOP Jednota zatiaľ nefiguruje v zozname reťazcov, ktoré dostali miliónové pokuty za opakované zistenia pri predaji potravín?

Keď máte v supermarkete okolo 20-tisíc položiek, to je na kontrolu dosť a rolu hrá ľudský faktor – zamestnanec. Naša spoločnosť robí pre COOP Jednotu aj námatkové kontroly vo všetkých typoch predajní na celom území Slovenska, aj s okamžitými opatreniami na tvare miesta. Spolupracujeme so ŠVPS SR a aj s hlavným hygienikom pri ochrane zdravia a práv spotrebiteľov.

Takže časť vecí viete zachytiť?

Áno, funguje aj naša preventívna vnútorná inšpekcia vo vytypovaných predajniach. Každá Jednota má však aj vnútorného hygienika. Ale stávajú sa aj veci, ktoré nemusí reťazec vedieť zachytiť. Počas kontroly v supermarkete sa stalo, že prišla do obchodu babička, pri pokladnici ohlásila, že má so sebou v taške štyri jogurty. Počas nakupovania vyložila v chladiacom pulte na mliečne výrobky štyri donesené jogurty z tašky, ktoré už boli po expirácii, vzala si z pultu štyri iné, nové a dala si ich do tašky. Na otázku, že čo to má znamenať, odpovedala, že ich neukradla, neodhadla len predchádzajúci nákup a že jogurtom už skončila doba spotreby, tak si ich prišla vymeniť. Veď v obchode je tých jogurtov veľa a ona nekradla, len vymenila kus za kus. To sú veci, s ktorými v obchode nerátate a nikto to nemusí zistiť. Ale v prípade, že to obchod nezistí a tieto „vymenené“ výrobky nájde kontrola, tak pre obchodníka to na Slovensku môže znamenať aj milióneurovú pokutu.

Čo ste urobili?

Zavolali sme babičku k vedúcej do kancelárie a nech si to medzi sebou vyriešia. Na dedine väčšinou každý každého pozná. Dali sme jej vybrať tie jogurty, ktoré tam uložila, do tašky a doniesli sme tie „vymenené“ z chladiaceho pultu. Babička si to neuvedomila, veď ako ona povedala, nekradla, vzala len toľko, koľko priniesla.

Čo hovoríte na miliónové pokuty, ktoré v zákone ostali aj po novelizácii aj pri porovnaní toho, že za uvedenie neregistrovaného lieku je len pártisícová pokuta, za podnikanie bez zákonnej poistky je tiež len 60-tisíc eur?

Nie som zástancom vysokých trestov. Ako ústredný riaditeľ SOI som sa snažil riešiť prípady porušenia legislatívy a z toho plynúce sankcie, aby boli skôr výchovné.

Podľa zákona však za opakované zistenie pri predaji potravín nižšiu ako miliónovú pokutu dať nemôžu…

Keď zistíte ráno neporiadok na prevádzke a prídete za vedúcou, že je to na pokutu za 500 eur, ale poviete, že prídete poobede a keď tam bude stále neporiadok, tak tú pokutu dostane, tak je to podľa mňa uplatnenie výchovnej stránky zákona. Ale keď sa poobede vrátite, všetko je upratané, ale personál uťahaný, tak bola litera zákona dodržaná a spotrebiteľ môže byť spokojný a ďalej nakupovať v krásnej čistej predajni. Garantujem vám, že ak by sa im tam ďalšie mesiace snažil niekto urobiť neporiadok, tak ho tie ženy „prizabijú“, lebo sa tam poriadne narobili. Ale keď pri tomto príklade tam ráno dáte rovno pokutu, pri zárobku predavačiek 370 eur sa môžu na to vykašľať a pôjdu pracovať inam. Čo sme robili? Riešili sme problém dvomi spôsobmi a podľa mňa bol ten prvý účinnejší. Štát tvrdil, že keď sa budú dávať miliónové pokuty, dosiahneme zázrak. Ale všetko sa dá šponovať len do určitej hranice. Dobre, podarilo sa nám znížiť narušenosť potravín na nejakých 11 %, ale nižšie sa už znížiť dá len ťažko. Pri toľkých predávaných potravinárskych položkách to neustriehnete. A že niekomu dáte milión eur pokuty a vyhrážate sa tým, nerobíme to dobre. Nevychovávate obchod, len ho len trestáte. A zahraničný reťazec pod tlakom pokuty buď z trhu odíde, alebo to prenesie na svojich ľudí alebo do ceny výrobkov. Sankcia by mala byť taká, že poukáže na nedostatok, dá človeku šancu, aby sa naučil, pomôže mu. A keď vidím, že sa nepoučil, dám mu pokutu, ale primeranú slovenským podmienkam. Miliónovú pokutu nemajú v žiadnom štáte EÚ.

Z pohľadu zníženia narušenia potravín asi miliónové pokuty splnili účel. Ale z pohľadu toho, že štát takmer žiadnu z tých udelených ešte nedostal, asi nie?

Nesplnili. A opäť sme urobili kategóriu jedných a druhých ľudí – podnikateľov. Keď inšpektor ide na dedinskú predajňu, kde je len jediný obchod a jeho majiteľ vlastným autom chodí do okresného mesta denne nakupovať, aby mal čo dedinčanom predávať a aj keď nebude mať dodržané všetky hygienické štandardy, je jasné, že mu miliónovú pokutu nedá. Ten človek – obchodník pomáha ľuďom a „zarobí“ len toľko, že prežije. Inšpektor tam buď nejde, alebo, keď tam ide, tak mu dá len symbolickú pokutu, alebo ho len upozorní.

Kývne rukou nad tým, nad čím by u veľkého reťazca nekývol, pretože to so svojimi tržbami znesie?

Áno a to je veľmi zlé, že nútime štátnych úradníkov, aby mali dvojaký meter. V tom okamihu máme zase jednu a druhú kategóriu ľudí – jedných si všímame, druhých nie. Pritom aj tí malí nakupujú výhodne tovar v akcii vo veľkých reťazcoch, aby vedeli ponúknuť dobrú cenu na dedine, alebo na trhu.

Ako sa dnes vníma neustále zmenšovanie výrobkov – ich gramáž, objem? Je to povolené, ak na pohľad je tá fľaša rovnaká, len nemá 500 mililitrov, ale 450 mililitrov?

Ak výrobca deklarujete, že má prípravok 450 mililitrov a má ich, neurobíte s tým nič. A len ten, kto má na to odborníkov a laboratórium, vie povedať, či v tom výrobku účinná látka zostala na rovnakej úrovni, alebo nie.

Mohla tam ostať, byť rovnako účinný, ale s menším objemom umyjem menej riadu…

Ale to je finta, že so zmenšením objemu sa účinnosť zvýšila. Nezvýšila, ak je zloženie rovnaké. Je asi šesť základných účinných látok, ktoré sú dôležité pri týchto prípravkoch. Výrobca dokonca môže povedať, že zvýšil jednu „účinnú“ látku zo 17 % na 23%. Ale ak nie ste chemik, neodsledujete, že z tých šiestich jednu či dve z najdôležitejších pritom znížil o polovicu. A zistíte, že po praní blúzky je fľak belší, ale nie je vypraný a musíte ju dvakrát, trikrát preprať, aby vôbec zmizol.

Výrobcovia a reklamné agentúry vedia spotrebiteľom zmenšovanie objemu zdôvodniť – prípravky sú koncentrovanejšie, fľaše menšie, lebo rodiny sa už nestretávajú v takom počte okolo jedného stola? Ako sa na ne dívate?

Akonáhle chcete niekoho „obabrať“, potrebujete argument. Neviem, či to odkukali výrobcovia od politikov, alebo politici od výrobcov. Ale platí staré heslo: tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Keď pustíte cez médiá účinnú a častú reklamu, človek sa s ňou stotožní. Spotrebitelia si hovoria, že naozaj už toľko nepijeme, nepotrebujeme už 2 litrové fľaše. Ak v reklame „vysvetlia“, že zvýšili účinnosť pracieho prostriedku a manželka povie, že už tretíkrát perie tú istú košeľu v kvalitnejšom pracom prostriedku, tak manžel začne mať výčitky, že jedol niečo iné ako obvykle a nie, že výrobca trošku ubral z účinných látok a nie že pridal. Vplyvom reklamy to prádlo lepšie vonia, je belšie všade okolo fľaku, lebo fľak tam ostal. To je isté platí aj rôznych plnkách, ktoré lepšie voňajú. Nie preto, že tam pridali vanilku, ale preto, že je tam viac arómy. Veľa vecí si bežný spotrebiteľ neuvedomí a ak reklama v správny čas „zatlačí“ na správne miesto, aj profesionál uverí, že je to tak. Prečo sa v reklame na pleťové krémy pre ženy po dvoch-troch rokoch so zmenou zloženia zároveň zmení aj modelka? Ak nerobíte v tej ktorej branži, nemáte šancu to prekuknúť. Analyzovali sme pečeňovú paštétu, dokonca dvakrát, lebo sme v nej nenašli pečeň. Ak viete zvýšiť chuťovú zložku a urobiť k tomu dobrú podpornú reklamnú kampaň, kým ľudia začnú protestovať, niekoľko miliónov kusov predáte a nahradíte inovovaným výrobkom. Nebude zdravší, ani lepší, lebo to neskúma nikto, ale bude novší a s dobrou reklamou. Pokiaľ sa spotrebitelia nenaučia čítať na obaloch výrobkov uvedené údaje, budú stále ťahať za kratší koniec. Zabehnutá mašinéria nadnárodných výrobcov ich prevalcuje.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Kvalita potravín

Rozhovory

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie